Stmívání.eu ~ Twilight Fan Home - FanFiction na pokračování » Život je boj a ja som už dobojoval! Alebo nie? 1. kapitola

04.01.2010 (12:45) • BellaCarlieCullen • FanFiction na pokračování • komentováno 0× • zobrazeno 690×

Prológ

Život je boj na tomto svete, ale bojovať by ste mali po boku niekoho koho milujete a nenávidíte. Veď nenávisť je skutok z lásky. Ale mám otázku: Čo ak pravú lásku stratíme? Koho máme nenávidieť? Seba? Pravdaže na každú otázku nadväzuje ďalšia a ďalšia... Takto by sme mohli pokračovať do nekonečna a ešte ďalej, ale ja nemám celú večnosť. Čo ak áno? Čo ak mám celú večnosť? Ale čo, keď sa ňou budem predierať sám, čo potom? Nič. Ja nechcem večnosť. Stačí mi ju mať pri sebe. Zmysel môjho teraz už biedneho života, ale vždy to tak nebolo. Mal som svoju polovičku, polovičku srdca, duše i tela. Stále preklínam tú OSUDNÚ NOC. Nenávidím sa za to, čo som. Som obluda, som všetko len nie človek. Čo by som za to dal byť teraz s ŇOU. Ale nemôžem, pretože je navždy preč. Je tam kde na ňu nedočiahnem, v bezednej diere až tam na dne.

1.kapitola – Osudná noc

Amerika – okolo roku 1952

Pohľad Edward Anthony Masen:

„Marie, vstávaj!“ Triasol som jej plecami, telom, ale ona nie a nie vstať z postele. Dnes je môj deň D. Dnes Isabellu Marie Swan požiadam o ruku. Musím to poriadne premyslieť. Prechádzka po pláži? Nie, bojí sa vody. Hmmm. Mám to! Zoberiem ju do lesa. Skvelý nápad, chválil som sám seba v mysli. Úplne som zabudol, musím ju prebudiť. Ale ako. Musím vymyslieť niečo, niečo originálne. Hmmm, už viem. Chytil som jej nevinnú tvár do dlaní a pobozkal ju na pery. Hneď sa prebrala a zalapala po dychu.

„Dobré ránko, moja sladká Marie,“ pozdravil som a v duchu sa tešil z podareného plánu. Pozerala na mňa zmätene svojimi čokoládovo – hnedými očkami. Miloval som ju nadovšetko na svete. Bez nej by môj život nemal cenu, nestál by za nič. Oči jej začali nežnieť, z nejakého dôvodu milovala aj ona mňa. Boli sme si súdený, boli sme ako láska a nenávisť. Sú také rozdielne a predsa kráčajú ruka v ruke.

„Edward Anthony Masen! Čo niekde horí?“ Kričala mi do tváre a mňa ovial jej sladký dych. Je taká krásna, keď sa hnevá. „Ja som bol hladný. Spravíš mi niečo pod zub. Prosím?“ Vytiahol som osvedčený trik – psie oči. Žiarivo sa na mňa usmiala.

„Ty vieš, že sa na Teba dlho hnevať nedá. Na čo máš chuť?“ Svoj už tak krásny úsmev roztiahla do ešte krajšieho. Nie, to nebol krajší, ale nádherný!

„Dal by som si... Hmmm... Vajíčka. Prosím.“ Odbehla do kurína zobrať vajíčka a v druhej ruke držala slaninu. To budú raňajky, pomyslel som si. Vytiahla panvicu, nôž a masť. Zapálila na peci oheň, na panvicu nožom vykydala masť, keď už sa konečne rozpustila vysypala na ňu na kocky nakrájanú slaninu. Celou kuchyňou sa ozývalo svišťanie a lahodná vôňa. O chvíľu už rozbité vajíčka vyliala na panvicu a miešala varechou moje raňajky. Bolo zábavné pozorovať ju pri varení, pohmkávala si neznámu melódiu a vrtela bokmi. Je tak sladká.

„Nech sa páči. Ach. Skoro by som zabudla. Dnes idem pozrieť matku,“ povedala a úsmev jej zmizol z tváre. Svoju matku v láske príliš nemala, zato otca milovala. Bol som šťastný, keď ona bola šťastná. Obed prešiel rýchlo a už sa blížil večer. Nechal som na stole v kuchyni lístok v ktorom bolo napísané:

Milá Marie, príď zamnou do lesa na naše obľúbené miesto. Keď začne padať súmrak, budem čakať. TVOJ ANTHONY.

Zobral som si ešte krajec chleba a pohár mlieka. Zbytky som položil na stôl vedľa lístku. A odišiel, ešte som videl ako vchádza do domu. Čakal som a čakal ale nič. Jedna hodina, dve hodiny... Keď už bola hlboká noc vracal som sa domov. Preboha! Marie ležala na zemi celá od krvi, roztrhané brucho a hrdlo. Som hlúpi, som idiot. Čo to bol za nápad? Pustili sa mi slzy po lícach, začal som plakať ako malé dieťa. V to odbitie hodín polnoci som sa rozhodol.

JA NEDOKÁŽEM ŽIŤ VO SVETE, V KTOROM NIE SI TY!

Bežal som do domu a zobral otcov revolver. Späť do lesa som už kráčal, ale stále som bol rozhodnutí, že to spravím. Prišiel som hlboko do lesa a začal sa ma zmocňovať strach. Priložil som si zbraň k bruchu a stlačil spúšť. Ozvala sa rana a ja som v bolestiach, teraz už neznesiteľných klesol k zemi. Umieral som pomalou a bolestivou smrťou, ale niečo bolo zle. Niečo sa pokazilo. Chytili ma chladné ruky a odnášali preč. Chcel som kričať, nech ma dotyčný dá dolu, ale nemohol som. Necítil som svoje telo, proste nič. Bol som úplne stratený vo vlastnom tele. A zrazu to prišlo. Bolesť. Bolesť stokrát neznesiteľnejšia ako tam v lese bolel ma krk a pomaly celé telo. Ja som horel! Niekto ma zapálil! Neviem prečo, ale strašne som kričal. Nevidel som svetlo, necítil som nič len bolesť. Ak toto má byť smrť, nech už skončí! Bolo to ako na povel, bolesť začala pomaly miznúť z končekov prstov, ale zato s zhromažďovala v mojom hrudníku. Srdce mi tĺklo ako o život, BUM, BUM, BUM, BUM... A potom spravilo BUM...- na chvíľu sa odmlčalo a posledný úder mi zaznel v ušiach. Zrazu som počul všetko, všetko čo sa okolo mňa dialo. Kroky, bzukot včiel a slová. Niekto hovoril:

‚Aha už sa prebral, nezaútočí na nás?‘ iný zas:

,Aký je pekný‘. Boli to akoby myšlienky. Išla mi s toho prasknúť hlava, bolo to akoby vám niekto kričal do uší: , Poslúchaj ma, nemôžeš ma vytriasť z hlavy!‘ Prudko som si rukami zapchal uši a materinský a zároveň zvonivý hlas zhíkol. Chcel som vedieť čo sa deje, tak som otvoril oči. Videl som každú čiastku prachu, každú puklinu, no proste všetko. Očami som zachytil pohyb. Blondiak spravil krok ku mne a ruky držal v obrannom geste. Bolo to akoby reflex. Postavil som s až prirýchlo, ale nepremýšľal som nad tým. Niečo mi hovorilo, že na to budem mať dosť času. Zhrbil som sa a ruky pokrčil pred seba.

„Než niečo spravíš, dovoľ nám ti to všetko vysvetliť,“ len tak mimovoľne som sa vystrel a sadol si. Niečo v tom mužskom hlase ma presvedčilo aby som nič nerobil.

„Ako ste ma zachránili?“ Znela moja prvá otázka ale potom som sa zarazil. Môj hlas nebol môj, bol tak zamatový, taký iný. Cítil som myseľ takú prázdnu a ani srdce mi nebilo, ale napriek tomu som cítil, že žijem.

2. kapitola

Autor: BellaCarlieCullen (Shrnutí povídek), v rubrice: FanFiction na pokračování

Sdílet

Diskuse pro článek Život je boj a ja som už dobojoval! Alebo nie? 1. kapitola: