Stmívání.eu ~ Twilight Fan Home - FanFiction na pokračování » Žebračka 15. kapitola

21.02.2010 (15:45) • ZabZa • FanFiction na pokračování • komentováno 0× • zobrazeno 2711×

15. kapitola

By BlackRosexq

Alicina nehybnosť, ktorou oplácala Belline priznanie, nehybnosť nezvyčajná pre kameň, nie to pre človeka/upíra zaryla dievčine do srdca ostré čepele, odviala naivné nadšenie nad možným, neopísateľne lepším životom. Ticho sa prehlbovalo a Belline výčitky vzrastali do kozmických výšok, nedali sa ustáliť. Hoci sa snažila neplakať, nevyroniť ani jednu, jedinú slzičku, nestalo sa tak. Už od detstva sa jej slzné kanáliky spájali s výčitkami, svedomím, no najmä s pocitom strachu.

Alicine myšlienky sa stále nespamätali, behali ako divé, nevedeli nájsť záchytný bod.  Hoci si veľmi dobre uvedomovala, že Bella je vystrašená a jej sny – všetko, čo jej sľúbila, všetko, čo jej urputne túži dať – sa práve rozpadli, neprinútila sa ozvať. Niečo v jej hlave sa stále nevedelo vyrovnať s vetou: „Tvoj brat ma chcel zabiť.“ Nútila sa spamätať, spraviť niečo dobré, niečo, čo zachráni túto situáciu. Až Belline slzy – roniace sa veľkým prúdom z oboch očí – ju prinútili konať.

„Bella!“ odmlčala sa, hľadala správne slová, „Edward, on je už raz taký. Je to v tom...“ znovu sa odmlčala, no tento raz bez pokračovania pohladila dievčinine hnedé vlasy. Ako rada by jej pomohla, ako rada by splnila jej tajné želania, no niekde v hĺbke duše tušila, že tento zvrat sa napraviť nedá. Snažila sa, premýšľala, bojkotovala všetky pravidlá. Možno... nie, na to nesmie ani pomyslieť, čo by nato povedal Carlisle? A ostatní?

„Alice, ja to chápem. Tvoj brat ma nemá rád a logicky si vyberieš jeho. Bože, čo to hovorím. Tu nie je čo vyberať, je to tvoj brat. Pochopila som, no ešte predtým ako sa s tebou rozlúčim ti chcem poďakovať.

Ďakujem za všetko, čo si mi dala a ďakujem, že si ma po piatich rokoch spravila konečne šťastnou.“ Hovorila pomaly, potichu, no najmä s veľkým podtónom úcty. Vedela, že byt, ktorý jej Alice ponúkla žiadať nemôže, nemôže žiadať niečo, čo ju s Alice, no najmä s jej rodinou spojí. Usmiala sa, naklonila k Alice a vtisla jej horúci bozk na líce. Chlad, ktorý pocítila v okamihu ako sa jej plné, červené pery dotkli Alicinho bieleho líca si nevšímala. Pocit deja vu nekomentovala.

„Bola si moja najlepšia kamarátka.“ Ešte raz aj napriek tomu, že sa v hĺbke duši priečila, Alice objala.

Vtedy, práve v tomto krátkom okamihu sa stali tri veci naraz. Neboli spomalené ako vo filmoch, neboli bezpečné. Každí z prítomných ich vnímal rýchlejšie. Vo chvíli ako sa Bella nahla a jej krk ostal nechránený bola príliš blízko. Alicine oči stmavli, Bella pochopila a rozpamätala sa na staré Jacobove legendy a Jacob, ktorý sa predsa len rozhodol vrátiť a všetko Belle vysvetliť sa pozeral na roztúženého upíra a dievčinu, ktorá mu ležala v rukách.

„Alice!“ vykríkla dievčina, všimnúc si Alicine oči. Temnota, ktorá z nich vyžarovala a hlad, ktorý bol cítiť z každej Alicinej bunky sa dali dohromady so starou legendou. Aj napriek tomu, že všetko jej dokleplo sa cítila ako blázon. Hneď ako si čo i len spomenula na slovo upír, zatriasla sa. Nemôže to byť pravda, také veci neexistujú. Alicine oči hovorili čosi iné, čosi, čo sa s Bellinými dohadmi stotožňovalo na milióntinu percenta.

„Pusti ju!“ hlboký, strachom poznačený hlas spôsobil jediné. Belle, ktorá sa snažila spamätať naskočili zimomriavky a Alice, ktorá sa snažila zahryznúť do krčnej tepny skamenela. Všetci traja, každí v útočnom geste, zastali.

Chladná zem, ktorá sa vo chvíli ako sa parkom rozhučal silný Jacobov hlas, dotkla Bellinej pokožky, prestala byť dôležitá. Strachom naplnené, dievčinine hnedé oči sa upierali na párik stojaci pred ňou. Na párik vlkolaka a upíra? Nechcela tomu uveriť, celým vnútrom  sa vzpierala pravde.

„Čo si to chcela spraviť.“ Zasyčal Jacob a dievčina na zemi vo chvíli pochopila, že sa nemýli. Pred ňou - práve teraz - stojí vlkolak a upír. Staré legendy neklamú. Zhrozila sa, s ešte väčším strachom pozerala na párik stojaci vedľa lavičky. Všetko sa prekrútilo. Pred pár dňami bola žobráčka, nič neznamenajúca žena, ktorá vďaka dobrým ľuďom nezhynula od hladu. Spávala za kontajnerom v starom kabáte. Neumývala sa, smrdela.

To, čo videla teraz sa jej zdal ako sen, niečo nesplniteľné, niečo, čo sa nemôže stať. Aj napriek strachu, ktorý cítila, strachu nie nad sebou ale nad Jacobom a Alice, bola šťastná. Urputne sa snažila, hľadala moment, ktorý by jej povedal kedy naposledy sa jej niekto zastal. Tento pocit bol neopísateľne povznášajúci.

„Ja... ja...“ koktala Alice a dievčina na zemi potláčala nutkanie upokojiť dokonalé stvorenie, ktoré pred ňou stálo. Jacobov pohľad strachu a nenávisti jej to nedovoľoval.

„Tak to povedz ty parazit. Ako si sa opovážila?“ Jacobov hlas bol čoraz rozzúrenejší. Celý sa chvel a Alice vyzerala ako šelma, ktorá sa chystá skočiť. V jej očiach sa však zračilo čosi iné čosi, prečo ešte stále nezaútočila. Aj napriek tomu, že vedela kde sa nachádza a  pravdepodobnosť, že ich práve niekto pozoruje je vysoká, nemohla povoliť zo svojho ochranného gesta. Bála sa a ľutovala, čo sa chystala robiť. Ako ju mohla chcieť zabiť? Prečo? Čo jej urobila?

„Prepáč!“ zašepkala Alice pre Bellu krčiacu sa na zemi. Nikto nevedel ako to myslela, nikto nevedel, čo sa hodlá urobiť.

„Rozlúč sa zo životom pijavica.“ Zreval Jacob a pomalými krokmi sa blížil k strachom obostretej upírke. Neuvedomoval si kde je a aké problémy mu táto roztržka prinesie.

Vtedy – z čista - jasna - však dievčina prehovorila a všetci skameneli. Ako na to prišla, pýtali sa, keď Bella tichým hláskom vyslovila slovo:

„Upír!“

Myšlienky, ktoré mal v hlave sa mu krútili ako najrýchlejšie športové auto, snažil sa nevyznieť príliš neisto. Čo mu má povedať? Pravdu alebo klamstvo? Aké klamstvo? Prečo práve ju? Prečo to dievča? Pri spomienke na dievča a ich posledný rozhovor sa zachvel. Nechcel naň spomínať, bolelo ho... Zahnal podobné myšlienky, rozhodol sa pre klamstvo.

Upírskou rýchlosťou, tak aby upír na druhom konci linky nič nezbadal, ho vymyslel. Nikomu sa nebude páčiť, nikto s ním nebude súhlasiť, no bude lepšie ako pravda. Prišli by si pre ňu oni sami a to by sa nikomu nepáčilo. Len ťažko si vedel priznať, že aj on by smútil.

„Áno, splnil.“ Povedal rozhodne a ešte predtým ako začul odpoveď dodal.

„Vyskytol sa jeden malý problém!“ tváril sa normálne, no hlas mal znechutený. Ďakoval pánu bohu, že upírstvo zo sebou prináša aj všetky tieto vlastnosti. Za života nebol dobrý herec, no teraz.

„Aký?“ Hlas na konci linky sa zmenil. Namiesto prívetivého začul vystrašený a poriadne naštvaný.

„Čo sa stalo Edward?“ Aro sa rozkrikoval. Tomu sa nedá veriť. Rýchlo preglgol a pokračoval vo svojom klamstve, ktoré už dávno oľutoval. Povedať pravdu sa však bál a niečo v hrudi mu nedovolilo učiniť inak.

„Moja sestra Alice ma videla ako som ju premenil. Bežala za mnou spolu s rodinou a odviedla ju domov. Chce sa o ňu postarať. Už teraz ju zbožňuje a má rada. Budú ako sestry. Presne s tým celý deň pobehuje po dome a čaká pokiaľ sa premena dokoná.“ Snažil sa zniesť čo najvierohodnejšie, čo sa mu darilo, no stále mal pocit, že niekto ho prekukol.

„Ako si to mohol dovoliť?“ Arov hlas sa chvel, v telefóne niečo zacingalo. Znelo to ako sklo, no tým si Edward nemohol byť istý. Znovu preglgol a cez všetky pocity, ktoré sa mu v tele nahromadili pokračoval.

„Hovoril som, že to bude ťažké. Musíš sa zmieriť s tým, že ju nedostaneš. Nájdi si niekoho iného. Je to len človek, taký ako tisíce.“ Snaha sa cení, no v tomto prípade sa to nerátalo. Hneď ako sa Aro dotkne Edwarda bude vedieť pravdu a schytá to. Už len pri pomyslení, že sa niečo stane jeho novej  rodine začal klamať lepšie. Aro ho prerušil.

„Neklameš mi náhodou?“ Arov hlas znel povýšenecky, ako keby prišiel nato, ako funguje bermudský trojuholník alebo čo vlastne Stonehenge je. Edward sa nedal.

„Nie, prečo by som mal. Hovorím ti pravdu. Moja sestra je do tej ženy blázon. Stále ju len obskakuje. Určite mi nedovolí zobrať ju z domu.“ Všetko sa začínalo podobať pravde, dokonca aj Edward pomaly svojim klamstvám uveril, keď v tom Aro dodal.

„Nemysli si, že ja na tvoje klamstvá neprídem Edward Cullen. Si ešte príliš mladý na to aby si mohol prekabátiť Volturiho. Dávaj si na to pozor. Preto sa ťa ešte raz pýtam a až odpovieš nie bude zle nie len s tebou, ale aj s tvojou novou rodinou. Odpovedz. Klamal si mi?“ Edwardovi zovrelo žalúdok. Jeho pocity boli nové, už dlho nepoznané. Hoci vedel, že keby sa priznal zomrie len jedno nič neznamenajúce dievča, nemohol tak učiniť.

Niečo v jeho vnútri, niečo v jeho duši – neveril, že ju má, no teraz ju cítil – mu nedovoľovalo podraziť do hnedooké čudo s veľkým čarom. Nemohol to urobiť, nemohol jej zničiť život, nemohol ju nechať vpadnúť do rúk vrahom. A tak sa rozhodol odpovedať záporne, pričom sebe aj celej rodine zarezervoval lístok do hrobu. Bez ľútosti v hlase povedal:

„Nie Aro, neklamem ťa.“

Autor: ZabZa (Shrnutí povídek), v rubrice: FanFiction na pokračování

Sdílet

Diskuse pro článek Žebračka 15. kapitola: