Stmívání.eu ~ Twilight Fan Home - FanFiction na pokračování » Závoj súmraku - 8. kapitola

15.10.2012 (08:00) • 9moncici9 • FanFiction na pokračování • komentováno 9× • zobrazeno 2572×

Isabella:

Nemala som tušenia, prečo som mu povedala, že mu verím. Verila som mu naozaj? Asi áno. Jeho tvár, jeho oči, to ako sa na mňa pozeral, ma usvedčovalo v tom, že nie je vrahom. Sú veci, ktoré hrajú proti nemu, ale už to odmietam riešiť. Ostáva mi len pár dní a už ho viac neuvidím. Vojvoda ostane vojvodom, aj jeho príbeh ostane za múrmi tohto hradu.

Bodnutie!

Toto som pocítila, keď som si uvedomila, že o pár dní ho už viac neuvidím. Je možné cítiť bolesť už po pár dňoch? Je možné niekoho ľúbiť a ani ho poriadne nepoznať? Akú dlhú dobu potrebuje človek na to, aby sa zaľúbil? Minútu? Hodinu? Celý život? Hovorí sa, že pravú lásku spozná niekto na prvý pohľad. U mňa to asi bolo až na druhý, ale mám pocit, že som ju našla. Nie je to vôbec bláznivé. Nie, ani trošičku. Je zahalený tajomnom a to ma na ňom priťahuje.

Šla som do svojej komnaty a v rukách som zvierala list, ktorý mi prišiel. Podľa písma som vedela presne, kto mi píše. Posadila som sa k oknu a opatrne som otvorila obálku. Tak, aby som nepoškodila list. Ruky sa mi začali chvieť a prvé riadky sa mi vlnili pred očami. Zhlboka som sa nadýchla.

***

Najdrahšia a najmilovanejšia sestrička,

neviem ako začať. Nikdy som nepatril k rečníkom a tobôž nie k spisovateľom. Je pravdepodobné, že toto je aj úplne prvý list, ktorý v živote píšem. A tiež ťa vopred upozorňujem, že budem miešať jablká s hruškami, ale to som celý ja. Najprv by som ti chcel povedať, že to, čo si urobila, bolo maximálne nezodpovedné. Ako si to mohla urobiť? Ako si nás mohla opustiť bez jediného slova? Nikomu si nič nepovedala. Ani našim rodičom. Nezanechala si ani hlúpy list, v ktorom by si vysvetlila svoje konanie. Viem, že ja som ten posledný človek na svete, ktorý by ti mal niečo vyčítať, ale toto sa skutočne nerobí. Si vychovaná mladá dáma a takto utiecť?! Neupokojí ma ani fakt, že si šla s Alice.

Vy dve ste strelené, to som vedel už dávno, ale jedna z vás by už mohla mať rozum. Nie je vám päť. Uvedomuješ si, že ste dve ženy, ktoré cestujú na hrad Cullena? Čo si si myslela, že sa stane? Myslela si na následky, keď sa to dozviem práve ja? Hm? Vieš čo? Radšej mlč a ani nemysli. Nebolo by to prvýkrát, kedy by si nemyslela a nehľadela na následky. Chcem, aby si vedela, že som na ceste a idem si po teba.

Nechcem počuť žiadne námietky. Láskavo si uvedom, že Cullen nie je vhodná spoločnosť pre dámu akou si ty. Vôbec ho nepoznáš a nič o ňom nevieš. Najhoršie na tom je, že ti určite bude chcieť ublížiť a za to môžem ja. Nehovorím, že ti ublíži fyzicky, to by neurobil, ale psychicky určite. Nenávidí ma. Ublížil som mu tak, ako jedine chlap dokáže ublížiť chlapovi. Jemu by som to nikdy nepovedal, ale tebe to poviem. Zachoval som sa voči nemu ako obyčajná sviňa. Bol mojim jediným skutočným priateľom a bral ma takého, aký som. Ja som ho zradil a ľutujem to. Každý deň si prajem vrátiť čas a napraviť to, čo som pokašľal.

Isabella, sestrička moja, ja som ti na druhej strane veľmi vďačný, že si tam šla orodovať za mňa. Nečakal by som, že to urobíš pre mňa. Keď sme boli deti, boli sme si veľmi blízki, ale keď som dospel, tak som sa zmenil a teba zanedbával. Vzdialil som sa ti. To však nemení na tom nič, že si moja jediná a milovaná sestra, ktorú budem chrániť. Bolo hlúpe, nezodpovedané a hlavne zbytočné, aby si tam išla. Po prvé, nikdy mi dlh neodpustí a po druhé, matka ti našla manžela. Chce, aby si si vzala Jamesa Browna. Má dosť peňazí na to, aby splatil Cullenovi môj dlh. Ako matka hovorí, je to zámožný pán, ktorý nás dostane z dlhov. Viem, čo si teraz myslíš a ako sa cítiš, ale všetko bude dobré.

Žiadam ťa, ani sa nepohni, seď na zadku a čakaj ma.

Tvoj brat Emmett

***

Šok!

Hnev!

Zhrozenie!

Ako si dovolí písať, že vie ako sa cítim? Ako si dovolí ísť po mňa? Nemám predsa päť rokov a to aj on sám napísal. Mám chuť niečo rozbiť. Mám chuť niečo rozbiť o jeho veľkú hlavu. Bože, aj ty si iba chlap a toto dovolíš? Dovolíš, aby sem prišiel? Dovolíš, aby ma moja matka vydala za toho Browna? Je to starý mládenec, o ktorého nezakopne ani metla. Aj metla keby ho videla, tak ujde na druhú stranu zemegule. Brown má hnedé vlasy, tvár plnú pupákov a na každom metri jeden zub, ktorý hýri všetkými možnými farbami. Jeden žltý a druhý čierny. Pamätám si, že ako dieťa som ho volala strašiak a chcela som si ho postaviť na záhradku, aby odplašil každého vtáka. Ja ho nechcem, nikam nejdem. Radšej ostanem tu, ale domov nejdem. Ani armáda vojakov ma nedotiahne pred oltár.

No v prvom rade musím vymyslieť, čo urobiť s Emmettom. Nesmie sem prísť. Preboha, veď on je určite na ceste. Musím to okamžite povedať vojvodovi. Rozbehla som sa z izby a utekala rovno do pracovne za vojvodom. Rozrazila som dvere bez zaklopania a vojvoda sa rýchlosťou blesku otočil. Neriešila som to, ako rýchlo sa otočil a ako sa mu to vôbec tak rýchlo podarilo. Jediné, čo ma zaujímalo bolo to, že sem ide môj brat a on to musí vedieť. Musím zabrániť katastrofe. Musím odísť. Áno, odídem a počkám ho niekde dole v dedine. Vojvoda na mňa hľadel s otvorenými ústami.

„Emm-Emme-Emmett,“ koktala som a snažila som sa polapiť stratený dych.

„Poďte sem,“ ukázal na sedačku pri ňom. „Posaďte sa, vydýchajte a pokojne mi povedzte, čo sa stalo, že ste sem tak vpadli.“ Nehovoril to s hnevom, skôr s pobavením v hlase. Posadila som sa a snažila som sa trochu upokojiť. Ide sem môj brat a chcú ma vydať, ako mám byť pokojná?

„Emmett, môj brat, tu. Vlastne nie, ale áno.“ Nedokážem to povedať ani normálne. Zatriasla som hlavou a pokúsila som sa opäť vetu sformulovať a teraz už správne.

„Emmett je na ceste sem.“ Krátka veta, ale konečne správna.

„Váš brat? Určite ide po vás. Je to tak?“ spýtal sa stále ešte pokojným hlasom.

„Áno, lebo našli riešenie, ako vám splatiť jeho dlh...“ odmlčala som sa. Určite ho nezaujíma, že ma chcú vydať.

„A smiem vedieť to riešenie?“ Zodvihol obočie. Tak som sa mýlila. Zaujíma.

„Vydávam sa,“ zašepkala som a sklopila zrak. Schmatol ma za ramená, samozrejme nie silno. Len tak, aby ma postavil na nohy.

„Čo ste to povedali? Zopakujte to,“ naliehal na mňa. V jeho hlase bolo počuť neuveriteľnú zlosť, ale aj bolesť z jeho tváre.  V jeho tvári bolo v jednom momente toľko emócií, no najvýraznejšou bol úplný des. Mala som pocit, že má strach až do morku kostí, žeby som mala odísť. Nebodaj má strach, že ma stratí?

„Moja matka ma chce vydať.“ Konečne ma pustil a otočil sa mi chrbtom. Prešiel k oknu, na ktorom boli zatiahnuté závesy. Viac sa na mňa nepozrel.

„Za koho?“ opýtal sa a ruky zaťal v päsť.

„James Brown. Vraj je to zámožný muž a má dosť peňazí na to, aby zaplatil celý dlh,“ šepkala som. Nemala som odvahu o tom opičiakovi hovoriť nahlas. Konečne sa otočil a bolo vidieť, že s tým nesúhlasí. Prešiel k svojmu pracovnému stolu a celý jeho obsah zhodil na zem. Len jedným mávnutím ruky. Poskočila som od strachu. Nie od strachu, ale od ľaku. Zľakla som sa. Nečakala som, že bude takto reagovať.

„Viem, kto je James. Viem aj to, že má vyše štyridsať rokov. Nemusíte mi opakovať, čo už viem,“ hovoril prudšie. Lepšie povedané, priam štekal po mne.

„Takže odchádzate?“ spýtal sa ešte tvrdším hlasom. Bála som sa čo i len ozvať. Prečo má takú zlosť? Prečo sa takto správa? Nemáme k sebe žiaden vzťah a on tu rozhadzuje veci.

 „Je to moja matka a ja musím počúvnuť.“ Nesmiem odporovať. Chcem, ale nemôžem. Čo by som jej povedala? Že splácam dlh vo vojvodovej posteli? To by ma rovno upálila na hranici alebo vydedila.

„Musíte ju počúvnuť, lebo žijeme v tejto dobe? Keby sme žili v dobe, kde ženy majú slobodný názor a môžu si vybrať manžela podľa svojho uváženia, čo by ste robili? Aj tak by ste si ho vzali kvôli matke?“

„Verte, že keby som mohla, tak radšej ostanem tu. Keby mi povedali, nech si vezmem vás, neváham, ale Browna nechcem, ale nemôžem sa postaviť vlastnej matke.“ Čo som to povedala? Ja hlúpa som mu povedala, že by som si ho vzala.

„To mám brať ako žiadosť o ruku?“ Jeho výraz pomaly prešiel z ponurého do pokojného. Dokonca sa  zasmial.

„Nie, ale chápete, čo som tým chcela povedať. Pre svoju rodinu by som urobila čokoľvek. Milujem svoju rodinu aj svojho nepodareného brata. Verte či nie, ale chcem mu pomôcť. No nemilujem Jamesa. Mala som tú česť ho vidieť a nestojím o nočné mory, ktoré by som mávala, keby som zaspávala a zobúdzala sa vedľa neho. No nič iné mi neostáva. Brat tu bude najneskôr zajtra a naša dohoda končí až o tri dni. Dlh som nesplatila a tak mi nič iné neostáva.“ Kráčal ku mne a ja som naďalej nehybne sedela. Posadil sa vedľa mňa a skryl moje ruky do svojich dlaní.

„Vaša milosť, bude mi cťou, ak tu ostanete dobrovoľne. Nielen kvôli dohode, ktorá práve zanikla. Verte či nie, ale nechcem od vášho brata nič. Dokonca som ochotný ho tu prijať a pohostiť, tak ako sa patrí.“ Po tvári sa mi začali kotúľať slzy šťastia. Prečo by to pre mňa robil?

„Prečo by ste robili? Nenávidíte ho.“ Plačlivý tón hlasu sa mi nepodarilo skryť.

„Moja krásna mylady. Dôvodov je viac ako dosť. Chcem vám pomôcť. Dali ste mi vašu dôveru a toto je maličkosť, ktorú môžem pre vás urobiť ja. Vidím, že milujete svoju rodinu, ale  nedopustím, aby ste si vzali niekoho pre peniaze. Nedovolím, aby ste si vzali niekoho, koho sama nechcete a nemilujete. A tobôž nie s ním zdieľať jednu lóžu. Takže až váš brat príde, tak mu oznámite, že jeho dlh ste splatili svojou prítomnosťou. Samozrejme, čo sa dialo v komnatách je len naša súkromná záležitosť.“ To myslí vážne? Zahodí všetku svoju pomstu. Len preto, že som mu dala svoju dôveru? Po dlhom mlčaní prehovoril opäť on.

„Ostanete tu teda dobrovoľne?“ Pozrela som na neho a on zotrel  moje slzy.

„Rada. Bude mi cťou byť vaším hosťom aj naďalej.“ Konečne som sa na neho usmiala a prvýkrát som uvidela v jeho očiach radosť. Keď sa na mňa usmial, žiarili mu oči. Boli v nich iskričky šťastia. Mám pocit, že som prvýkrát videla úprimnú radosť a šťastie z jeho strany. Môj žiaľ a moje obavy z plánovanej svadby boli zrazu preč.  Bolesť sa vytratila z môjho srdca a nahradila ju radosť. Po celý čas som sa dívala na ten nádherný úsmev a samou radosťou som mala nutkanie ochutnať jeho pery. 

Ospravedlňujem sa, že je kapitolka s oneskorením, ale mala som s ňou problémy, čo sa týkalo záveru. I tak si myslím, že tomu niečo chýba. No uvidím podľa vašich kometnárov. 

Ivka: Tu máš sľúbený list od Emmetta. :) A už v 10. kapitole sa na neho môžeš tešiť. Ďakujem ti za podporu a za tvoje komentáre, ktoré ma vedia povzbudiť. :) 

GCullen: Áno, posúvaš ma svojou kritikou, ktorá našťastie nie je častá. :D Teší ma tvoj záujem o poviedku, teší ma, že si stále nájdeš chvíľku na to, aby si ju okomentovala. Dodáva mi to síl. Mám potom chuť písať. 

A pre vás obe slečny moje: Ste veľmi všímavé a čítate medzi riadkami, za čo som vďačná. Edward nepovedal, že ju zabil. Nikdy to nespomenul. Povedal, že sa zahryzol a okúsil jej krv, ale nie, že ju zabil. Ale tvrdia to o ňom a preto sa opýtal, či si to aj Isabella o ňom myslí. Bolo to čisté konštatovanie. Ešte sa k tomu trošku vrátim, takže sa dozviete, čo sa s ňou nakoniec stalo. 

Ďakujem za každý milý komentár, ktorý mi zanecháte. Pre moje verné slečny čitateľky: Táto kapitolka je pre vás. 

Autor: 9moncici9 (Shrnutí povídek), v rubrice: FanFiction na pokračování

Sdílet

Diskuse pro článek Závoj súmraku - 8. kapitola: