Stmívání.eu ~ Twilight Fan Home - FanFiction na pokračování » Závoj súmraku - 6. kapitola

07.10.2012 (07:15) • 9moncici9 • FanFiction na pokračování • komentováno 11× • zobrazeno 2810×

Bella:

Netrpezlivo som sa mrvila na posteli a čakala, čo vie Alice. Na jednej strane som sa veľmi bála, či sa nedozviem niečo, kvôli čomu by som opäť zmenila názor na neho. Keď sa však nad tým zamyslím, tak mi to môže byť jedno, pretože je to jeho minulosť. A za minulosťou sa má dať hrubá čiara a ísť ďalej. Netreba sa v minulosti vŕtať, treba pozerať dopredu. Na prítomnosť alebo budúcnosť.

„Dobre teda, ale...“ Zasekla sa v strede vety a ukázala mi, aby som bola ticho. Okolo izby bolo počuť kroky. Alice mi posunkami ukázala, že tu aj steny majú uši. Keď kroky utíchli a už nebolo počuť žiaden pohyb, tak som sa pohodlne usadila na posteli a zakryla som sa perinou.

„Vopred vás chcem upozorniť, že netuším, čo je na tomto všetkom pravdy. Sú to reči, ktoré sa šepkajú a čo je na nich pravdivé, si musíte zistiť sama.“ Samozrejme prídem za ním a rovno sa ho opýtam, čo je pravdy na rečiach, ktoré šíri služobníctvo. Najprv by vyhodil mňa za zvedavosť a potom služobníctvo by potrestal a to nechcem.

„Niekto hovorí, že milosť pán je hrdina, že je to skvelý a obetavý človek, ktorý je schopný položiť aj vlastný život pre dobro druhého. Napríklad Jasper na neho nedá dopustiť, pretože jeho našiel pán v lese. Jaspera prepadli banditi, okradli ho o všetko a dokonca zbili na nespoznanie. Vojvoda si bol práve zajazdiť, keď ho našiel a bez slova si ho vzal domov a dal mu prácu. Zachránil ho. Rosalie sem-tam utrúsi poznámku na jeho správanie, ale po väčšine sa ho zastáva, lebo hovorí, že nebol stále takýto zadudraný. Vraj bol veselý, vtipný a mal obrovskú chuť do života. Iní o ňom hovoria ako o vrahovi.“

Vra... čo? Vrah? Nie, to je hlúposť. Tomu neverím. Určite nevyzerá ako vrah. Nie, to je nezmysel. Kto a prečo si dovolí niečo takéto tvrdiť? Možno je drsnejší, veď aj ku mne bol prvý večer a dokonca ma schmatol za ruku, ale nijak mi neublížil. Nespôsobil mi žiadnu bolesť. Veď si robil o mňa starosť a dokonca ma aj tu strážil. Prečo by niekto takýto bol vrahom?

„Čo vedie ľudí k tomu, aby niečo takého tvrdili? Prečo robia záver o tom, že je...“ Úmyselne som to posledné slovo odmlčala, pretože je mi z toho zle. Nedokážem to slovo vysloviť v spojení s ním. Doslovne sa mi to protiví. Človek s tvárou anjela nemôže byť... Ale prečo ho obhajujem? Prečo sa mi to protiví? Prečo tomu nechcem veriť? Nepoznám ho, som tu necelé tri dni a už sa ho zastávam?

„Počula som príbeh. Minule v kuchyni sa o tom zhovárali dve pomocníčky, ale neviem, čo je na tom pravdy. A podľa čoho si to všetko myslia.“ Prečo chodí okolo horúcej kaše? Prečo nepovie hneď, čo počula?!

„Alice, prosím ťa, prestaň ma napínať a konečne mi ten príbeh povedz.“ Musím poznať pravdu, musím vedieť všetko.

„Vojvoda bol vždy typ, ktorý sa rád zabával. Miloval spoločnosť a najmä, keď bol stredobodom pozornosti. Usporadúval plesy, chodil medzi ľudí a stále sa usmieval. Ľudia vraj hovorili, že je až nezdravo stále vysmiaty. Nikdy nemal núdzu ani o ženskú spoločnosť. Ženy sa mu hádzali k nohám, každá žena v meste ho chcela pre seba. On však nehľadal stálu známosť a ani do ženby sa nehrnul.“

Kam zmizol jeho úsmev? Kde sa vytratila tá radosť zo života? Čo by som dala za to, keby som ho videla z chuti sa smiať a vidieť radosť v jeho očiach. Možno navonok sa usmieva, ale vo vnútri cítim, že to nie je úplne úprimné. A tiež verím Alice, že sa mu ženy hádzali k nohám. Veď kto by už nepodľahol takémuto mužovi? Aj ja sama som mu podľahla a verím tomu, že aj keby to nebolo súčasťou dohody, žeby som sa nebránila. Stačil by mi jediný pohľad do jeho topásových očí a už by som bola jeho.

„V tomto smere, že nestál o stálu známosť, si rozumel aj s vašim bratom. Stali sa z nich nerozluční priatelia. Celé dni trávili na poľovačke a večer chodili do krčmy a hrávali spolu karty. Keď nevymetali krčmy, tak navštevovali aj nevestince.“ Môj brat a nevestinec? Vojvoda s ním? Prečo ma to prekvapuje, veď Emmett je obyčajný podvraťák, ktorý sa rád opíja a hazarduje. Preto si urobil aj dlh u vojvodu. Alice sa nadýchla a pokračovala ďalej.

„Milosť pánovi sa v nevestinci zapáčila jedna dáma. Vlastne, ženu ľahkých mravov sa nedá nazývať dámou. Volala sa Tanya. Krásna, vysoká blondínka s jasnými modrými očami. Každý chlap po nej túžil a každý bol ochotný za ňu dať aj celý svoj majetok. Všetci v hrade hovoria, že svojou krásou by sa mohla rovnať Rosalie alebo samotnej Afrodite.“

„Miloval ju?“ Skôr, ako som si uvedomila a zamyslela sa nad otázkou, tak som ju vypustila z úst. Bez premýšľania som skočila Alice do reči a tá sa zarazila nad mojou otázkou. Tvárila sa, akoby bola prekvapená a určite ju zaujímalo, prečo to trápi mňa. Teraz mi tak napadá, čo ak vtedy v noci, keď ma prirovnal ku kurtizáne, ma vlastne prirovnával k tej Tanyi? Po jeho skúsenostiach s nemravnicou určite ľutoval večer so mnou.

Čo som mu mohla ja ponúknuť? Nič. Žiadne skúsenosti a ani fantázia. A skutočne! Prečo ma to zaujíma? Prečo sa na to pýtam. Musel ju milovať, keď nemieni odpustiť môjmu bratovi dlh. Nemohla byť pre neho len nič, muselo tam byť niečo viac. Posmutnela som a ani neviem prečo. Tvrdila som, že minulosť ostane pochovaná, ale aj tak ma to zranilo. Pichlo ma z toho pri srdci. Ale prečo? Nebodaj som v kútiku duše dúfala, že by mohol milovať také nič ako som ja?

„Mylady, dokedy ma mienite prerušovať? Chcete sa ešte dnes dopracovať k pointe?“ kárala ma Alice a mala pravdu. Odkiaľ by už len ona mohla vedieť, či ju miloval. To môže vedieť jedine on.

„Už mlčím, odpusť mi to, Alice. Prosím, pokračuj,“ požiadala som ju a netrpezlivo vyčkávala. Dokonca som sa pristihla ako si okusujem tie malé výhonky, ktorým hovorím nechty.

„Vojvoda Tanyu nemiloval. Bola iba jeho vernou a stálou spoločníčkou. Spríjemňovala mu noci, aby ich netrávil sám. Každý večer o tom istom čase nasadol do svojho koča sám a vždy sa vrátil v jej spoločnosti. Ráno o tom istom čase ju zas svojím kočom odniesol späť. Takto sa to opakovalo každú noc, skoro po dobu jedného roka. Váš brat Emmett mu to závidel. Najprv mu to nevadilo, ale časom chcel Tanyu sám pre seba. Chcel to, čo mal milosť pán. Závidel mu jeho peniaze, jeho moc a najmä úspech u takej krásnej ženy. Tak dlho vyčkával na správny okamih, až uspel.“ Môj brat uspel? Niekto dal prednosť môjmu bratovi pred vojvodom? Niečo sa mi na tom nezdá.

„Váš brat bol naozaj vytrvalý. Sledoval Tanyu skoro každú noc a čakal na deň, kedy vojvodu omrzí. To sa však nepodarilo, ale jedného dňa milosť pán musel náhle odcestovať a Tanyi povedal, aby ostala tu na hrade a aby čakala, kým sa vráti. Emmettovi sa to donieslo do uší a rozhodol sa konať. Na nič nečakal a ešte v ten večer prišiel sem. Tanya, ako správna žena ľahkých mravov, sa nedala dlho prosiť. Stačilo jej pred očami zamávať mešcom plným peňazí a hneď stratila súdnosť. Vlastne ona žiadnu súdnosť nemala. Vojvoda sa vrátil skôr, ako plánoval. Keď vstúpil do svojej komnaty, uvidel vášho brata ako sa oddáva sexuálnym radovánkam s danou, už nemenovanou ženou.“

Preboha, ako to môj brat mohol urobiť svojmu priateľovi?! Vedela som, že Emmett nemá chrbtovú kosť, že je to hazardný hráč, flákač a neviem čo všetko, ale ako mohol toto urobiť? To musela byť obrovská rana. Aj keď ju možno nemiloval, ale bola to zrada aj z jej strany. Ja byť spoločníčkou takémuto mužovi, tak určite si ho držím zubami nechtami.

„A čo bolo ďalej? Nenapínaj ma.“ Tipovala by som, že sa strhla bitka.

„Strhla sa obrovská hádka medzi vojvodom a vašim bratom. Váš brat mu vraj povedal, že je to aj tak iba fľandra a že si ju môže nechať. No vojvoda nie je typ človeka, ktorý nezbiera odpad po svojich bývalých priateľov a tak najprv vyhodil vášho brata. Potom sa z izby ozýval krik a niečo sa tu vraj aj rozbíjalo. A nakoniec služobníctvo začulo posledný výkrik a potom bolo ticho.“ Preboha? Nie. To by predsa neurobil.

„Nechci mi povedať, že jej ublížil fyzicky,“ vyvalila som oči a strachom som sa začala triasť.

„Nie, sú na to určité dôkazy, ba dokonca nie sú ani očití svedkovia toho, či jej skutočne ublížil, ale keď prišlo služobníctvo do izby...“ Odmlčala sa a ja som až teraz pochopila, že asi kvôli tomu si myslia, že je vojvoda vrah. Ale povedala, že nie sú očití svedkovia.

„Pokračuj, chcem to počuť.“ Chcela som to naozaj počuť? Nebola som si tým úplne istá. Mala som strach, ale chcela som mu veriť, žeby nič také neurobil.

„Dobre teda. Vošli dnu, ale nebola tu ani ona a ani on. Izba bola prázdna. Na posteli bola krv a okno bolo otvorené dokorán. Z izby však nevyšiel nikto a vyskočiť z okna, z takej výšky, to by proste neprežil nikto. Nie je dôkaz o tom, že ju zabil, ale nie je ani potvrdené, že nie. Tanyu nikto od toho večera nevidel. A vojvoda sa tu neukázal potom skoro celý mesiac. A keď sa vrátil, tak sa zmenil. Bol stále v hrade, vonku chodil za súmraku. Odchádzal sám, bez kočiša, bez koňa a vracal sa pred svitaním. Kto ho však zazrel, hovorí, že jeho oblečenie bolo stále otrhané a od krvi...“

Odmlčala sa a ja som len s otvorenými ústami a strachom v očiach pozerala na ňu. Toľko pocitov sa vo mne miešalo, že sama som nevedela, čo mám urobiť. Mám zutekať? Mám ostať? Jediné, čo viem s istotou je, že chcem byť sama. Potrebujem byť chvíľu sama.

„Alice, prosím ťa, ospravedlň ma, ale potrebujem byť chvíľu osamote. Potrebujem nad všetkým premýšľať.“ Alice na mňa smutne hľadela.

„Chápem. S dovolením, mylady,“ uklonila sa mi a opustila moju komnatu. Položila som svoju hlavu tvárou do vankúša a začala plakať. Neviem prečo. Možno preto, že ma to ranilo. Možno preto, že som mala strach a pochybnosti. Možno aj preto, že som tomu stále nemohla uveriť.

Moje srdce bilo ako o závod. Počula som jeho tlkot až v krku. Moju myseľ pohltili negatívne myšlienky, ktoré ma ničili. Vždy som hovorila, že dôvera je ako rastlina. Prečo? Pretože rastlina rastie pomaly a dôveru si tiež človek buduje a treba na to potrebný čas. Vojvoda moju dôveru stratil skôr ako ju stihol získať. Ako nájsť nevzniknutú dôveru v človeka, ktorého ešte úplne nepoznáme? To naozaj netuším a silne pochybujem, že mi na to niekto dokáže zodpovedať. Ozvalo sa klopanie na dvere a ja som celá stuhla. Čo ak je to on? Nechcem, nemôžem, netúžim ho teraz vidieť. Stačil by jeden pohľad do jeho očí a hneď by som zabudla na všetko, čo mi Alice povedala. Dvere sa pomaly začali otvárať a ja som rýchlo zatvorila oči a tvárila som sa, že spím. Snažila som sa upokojiť svoj dych a dúfala som, že tlkot môjho srdca sa ustáli.

„Drahá Isabella, viem, že nespíte, ale dnes v noci vás nechám odpočívať. Určite potrebujete odpočinok alebo nebodaj premýšľať...“ On to vie? Preľakla som sa, ale viečka som neotvorila. Nemienila som otvoriť oči.

Neviem ako zistil, že nespím, ale je mi to v túto chvíľu jedno. Určite ma prezradilo moje srdce, ktoré bije ešte splašenejšie, keď sa ku mne priblíži. Pobozkal ma do vlasov a odišiel. Opäť sa mi z očí pustili potoky sĺz. Topila som sa v slzách, ktoré ma trhali na kusy. Rozum vravel jedno, no srdce nepustilo. Oči teraz plačú a srdce je smutné a ja neviem prečo. Nevyznám sa v sebe a mám strach už aj zo seba samej.

Ráno som sa zobudila s pocitom presne takým, s akým som zaspávala. S pocitom beznádeje a zmätenosti. Mala som chuť byť zatvorená v tejto izbe až pokým nevyprší týždeň. Ten týždeň, ktorý som mu sľúbila. Natočila som hlavu smerom k oknu a videla som, že vonku je celkom pekne. Pokúsila som sa postaviť na nohy a celkom mi to aj išlo. Až teraz som si všimla, že z môjho okna je krásny výhľad do ešte krajšej záhrady. Kto by to bol povedal, že tu na tomto hrade je niečo také krásne. Pri tomto dokonalom pohľade som mala pocit, že všetko, čo ma doteraz ťažilo, je preč. V tejto chvíli som mala chuť ísť von a vychutnať si túto jedinečnú chvíľu. Bolo mi jedno, že na nohách nemám nič a na sebe len bielu bavlnenú košeľu, ale musela som vidieť tú krásu na vlastné oči. Musela som si overiť, že sa mi to nesníva.

Precupitala som vonku až do záhrady. Raz som skoro zablúdila. To som celá ja. Moje bosé nohy sa dotkli zarosenej trávy, no neprekážalo mi to. Jemný vetrík ma udrel do tváre a zobudil vo mne túžbu rozbehnúť sa záhradou, hodiť sa do mladej trávy alebo vyliezť na najbližší strom, akoby som mala opäť desať rokov. Radostne som sa smiala a krútila sa okolo kvetín. Zastala som a zdvihla som ruky k oblohe a vychutnávala som si aj tých pár lúčov slnka, ktoré vykukovali spoza mrakov. Všimla som si ako mi nad hlavou lieta malý modročierny motýlik. Zakmital krídelkami a ľahučko sa zniesol o pár metrov nižšie. Slnečné lúče sa mu zamihali na krídelkách, akoby pokrytých tým najjemnejším práškom a vytvorili tak nádhernú súhru kontrastov modrej a temno čiernej. Moje oči sledovali každý záchvev toho malého bytia. Sledovali. Pozorovali a premýšľali. Nad spomienkami, nad neustálym a nekonečným chodom sveta, nad temnotou zabudnutia. Jednoducho nad všetkým a zároveň nad ničím. Tiene jeho minulosti navždy poznačili jeho budúcnosť a bojím sa, že poznačili aj mňa. Je síce iba človek. Človek, taký ako každý iný. Je iba schránka, taká krehká a taká premenlivá.

„Mylady, milosť pán vás hľadá,“ kričala na mňa Rosalie. Otočila som sa jej smerom a prestala som s mojimi úvahami. Teraz som mala strach, čo bude nasledovať. Len sa mu nepozrieť do tváre. A prečo nie? Mala by som byť nebojácna a spýtať sa ho na to? Samozrejme tak, aby netušil, že o tom viem. Čo ak mi nepovie pravdu? Čo ak mi bude klamať? Tak vlastne zistím, či je pravda o tom, že je...

Chcela by som vám všetkým veľmi pekne poďakovať za vaše komentáre pri predchádzajúcej kapitole. Jedna osôbka nemá rada, keď jej nechávam odkazy, ale zároveň sa jej zdajú milšie ako venovania. :D Áno hovorím o tebe, GCullen. :) V prvom rade by som ti chcela venovať túto kapitolu a pevne dúfam, že ťa už nesklamem. Písala som ju skoro tri dni. Vieš, je dosť zvláštne, že mám celú poviedku napísanú, ale stále v nej niečo mením a za to môžeš ty. Prečo mi torobíš? :D

Ďalej ti chcem aj tak povedať pár slov. Tvoj komentár sa mi páčil. Vieš prečo? Pretože bol úprimný. Nehnevám sa na teba. Pýtaš sa prečo? Pretože mám rozum a za úprimný komentár, či už je to kritika alebo pochvala, som vďačná. Vážim si tvoj názor a veľa pre mňa znamenalo aj to, že si ma sprdla. :D (Prepáč za výraz.) Zaslúžila som si to. Preto dúfam, že teraz si svoju reputáciu napravím a že som sa polepšila. Ak nie, tak aj tak sa teším na kritiku, ktorá ma určite posunie ďalej a dá mi toho veľa do budúcna. Keby bolo viac ľudí ako si ty, ktorý sa mi neboja povedať, čo si skutočne myslia.

GCullen, patrí ti môj obdiv a obrovská vďaka za tvoje názory.

9moncici9 

Autor: 9moncici9 (Shrnutí povídek), v rubrice: FanFiction na pokračování

Sdílet

Diskuse pro článek Závoj súmraku - 6. kapitola: