Stmívání.eu ~ Twilight Fan Home - FanFiction na pokračování » Závoj súmraku - 12. kapitola + Epilóg

29.10.2012 (08:00) • 9moncici9 • FanFiction na pokračování • komentováno 20× • zobrazeno 3608×

Život je to, na čo sa hráme,

chvíľu sme v komédii a chvíľu zase v dráme.

Život sú nešťastia a prehry samé,

život je ten, čo občas sklame...

Edward:

Po návrate ma pochytila zlosť, len čo som zacítil jej vôňu v mojej komnate. Čo to malo znamenať? Tá opovážlivosť vojsť do mojej komnaty a ten jej výstup. O čom to hovorím? Keby som nebol práve na love, nevadilo by mi to, ale vedel som, že bude mať veľa otázok na môj vzhľad. Mrazilo ma z toho, pretože budem musieť s pravdou von. Snažil som sa byť k nej odporný, aby šla do svojej izby. Chcel som získať čas, nabrať potrebnú odvahu a priznať sa jej s mojim nesmrteľným životom. So životom v zatratení a v tieni. Čo ak to neprijme a ujde odo mňa? Bolo by to asi to najlepšie, čo by mohla urobiť. Nevybrala by si život po mojom boku. Zamiloval som sa do nej, stala sa celým mojím bytím. Moju samotu, ktorú som cítil dlhý čas, vyplnila ona. Rany mi zacelila a moje roztrieštené kamenné srdce opäť ožilo. Moju večnú tmu osvietila ako lúč slnka. Osvietila ju svojim úsmevom, iskierkami v očiach...

Potreboval som sa preobliecť, musel som si vziať šaty, ktoré nie sú roztrhané a najmä nie od krvi. Chcel som, snažil som sa nemyslieť na ňu. Bolo to však nemožné. Pochytil ma hnev za ten výstup. Je tu hosťom a ona po mne kričí ako po malom chlapcovi, ktorý sa musí spovedať kam ide a s kým ide. Na druhej strane som videl v jej očiach strach. Bol to strach o mňa, o to či som v poriadku. Nikdy sa o mňa nikto nebál. Nepoznám ten pocit, keď sa niekto bojí o moju osobu. Musím sa ospravedlniť za svoje správanie. Nezaslúžila si, že som sa k nej správal hrubo. Zaklopal som na dvere jej komnaty, no nik sa neozýval. Rozhodol som sa vojsť dnu, nikde nebola. Pribehol som k jej skrini a otvoril ju. Šaty sú tu, mohol som si vydýchnuť. Prešiel som k jej nočnému stolíku, na ktorom ležal list. Komu ho mohla písať? Matke? Vari mne na rozlúčku? Rýchlo som ho schmatol a začal čítať. Písala matke, že tu chce ostať, že dlh splatila a nechce si vziať Browna. No najviac ma hriali pri mojom kamennom mŕtvom srdci tieto riadky...

***

Práve sa stále nachádzam na jeho hrade a v jeho spoločnosti sa cítim príjemne. Chýry o ňom nie sú pravdivé. Je to síce mladý muž a má už svoje odžité, ale je veľmi sčítaný, inteligentný a aj vtipný. Nesmiem zabudnúť vyzdvihnúť jeho krásu. Je priam neodolateľný. Určite sa, matka, pýtate, čo to má znamenať, že takto trúfalo píšem. Pre vás o neznámom mužovi, ale ja som sa zamilovala. Milujem ho a dúfam, že raz opätuje moje city.

***

Ona miluje mňa. Netvora, ktorý vychádza len v noci. Myslel som si, že ak ma raz niekto bude milovať, budem sa chvieť šťastím. Budem cítiť niečo vo svojom vnútri. Predstavoval som si, že sa mi možno budú potiť dlane, v bruchu budú lietať takzvané motýliky. Presne ako to opisujú v knihách a románoch. Skutočnosť je však úplne iná. Mám pocit, že od šťastia vzlietnem, že sa nebodaj stane zázrak a ja budem opäť človekom.

Najväčším prekvapením je, že mám pocit, akoby moje srdce opäť začalo biť. Že mi v žilách opäť koluje tá červená tekutina, nazývaná krv. Nebodaj sa skutočne stal zázrak a jej láska mi vrátila život? Pár rokov už žijem v závoji súmraku, ukrytý pred denným slnkom. Sadol som si na jej posteľ premýšľajúc nad tým, čo jej poviem ako prvé. To, že ju milujem alebo to čím som? Ak sa ma bude báť, môže kedykoľvek odísť. Nebudem jej stáť v ceste. Ak by sa však rozhodla aj napriek tomu ostať, budem ju nosiť na rukách a zasypem ju láskou a bohatstvom. Splním jej všetky sny, najtajnejšie túžby. Moje mŕtve srdce vložím do jej rúk. Môj život bude mať v moci a môže si s ním robiť, čo len chce.

„Mylady, je čas obeda...“ zasekla sa Rose, keď si všimla, že tu nie je Isabella, ale ja. Nie je na hrade? Nevrátila sa? Pochytil ma strach.

„Prepáčte, milosť pán, nevedela som, že ste tu vy,“ ospravedlnila sa.

„V poriadku. Lady Isabella sa ešte nevrátila?“ spýtal som a ona pokrútila hlavou. Kde môže byť? Určite sa niekde stratila. Mal som pocit, akoby mi niekto vzal srdce a šmaril ho o stenu. Môžem mať rešpekt, môžem mať bohatstvo, byť mocným, ale nedokážem ochrániť človeka, ktorého milujem. 

„Rose, zvolaj všetkých mužov. Nech okamžite idú prehľadať okolie. Ty s ostatnými slúžkami prehľadajte hrad. Ja si vezmem východné krídlo a vy zvyšok,“ nakázal som a hneď sme sa pustili do hľadania.

Prešiel som všetky izby, všetky zákutia východného krídla. Nikde nebola, nikde som necítil jej vôňu. Bál som sa. Vonku sa začínalo stmievať. Na hrade vládla panika. Po Isabelle nebolo ani chýru, ani slychu. Hovorí sa, že keď sa niekomu deje niečo zlé, desivé, tak sa mu celý svet zrýchli pred očami a vidí celý svoj doterajší život. U mňa to tak nie je. Všetko sa spomalilo, všetko som vnímal pomalšie. Čas sa vliekol a mne trhalo srdce od bezmocnosti. Bolo to, akoby mi niekto vrazil dýku priamo do srdca.

„Cullen, kde je moja sestra? Čo si jej urobil?“ kričal po mne Emmett. Bol zmyslov zbavený. Mal strach v očiach. Myslel si, že som jej ublížil, alebo ju nebodaj vyhodil. Nebola to pravda, nikdy by som jej nedovolil odísť kvôli hlúpej výmene názorov. Netušil, že cítim bezmocnosť a len tíško sa prizerám svojej skaze. Nemôžem robiť nič, kým slnko nezájde, môžem len čakať. Je to hrozný pocit!

„Netuším,“ povedal som ticho. „Nič som jej neurobil. Trochu sme sa pohádali nad ránom a odvtedy som ju nevidel. Všetci ju hľadáme.“ Bol som zúfalý, pretože ani on netušil, kam by mohla ísť a prečo sa ešte stále nevrátila. Už sa začalo pomaly stmievať a jej stále nikde. Ani muži, ktorí ju šli hľadať, sa ešte nevrátili.

„Ak sa jej niečo stane, zabijem ťa, rozumel si? Zabijem ťa, Cullen,“ reval po mne, ale ak by sa jej skutočne niečo stalo, môže so mnou robiť čo chce. Sám by som mu pomohol.

„Pane, pane, muži sa vrátili,“ oznámila mi s krikom Rose a my sme sa obaja rozbehli do haly.

„Našli ste ju?“ spýtali sme sa zborovo. Žiadna odpoveď. Lapali po dychu, no v hlavách som si stihol prečítať, že nie. To sú skutočne takýto neschopní, že nedokážu nájsť jednu ženu? Najradšej by som im všetkým dal sťať hlavy, zbičovať ich. Nie, to by som neurobil. Hnev a strach mi zatemňujú moju myseľ.

„Ako to, že ste ju nenašli? Určite ste nehľadali poriadne. Nemohla sa prepadnúť predsa pod zem,“ kričal som a vrčal som ako zmyslom zbavený. Vedel som, že robili, čo sa dalo, ale nepodarilo sa ju nájsť.

„Zmiznite. Vypadnite všetci. Hneď!“ Ako na povel a bez zbytočných otázok odišli. Ak sa jej niečo stalo, neprežijem to. Čo ak šla dole do dediny? To je hlúposť, muži boli aj tam. Nesmiem strácať čas. Musím ju ísť hľadať sám.

„Kam ideš?“ spýtal sa zúfalo Emmett. Neodpovedal som mu. Nebolo na to času.

Mojou prirodzenou rýchlosťou som sa rozbehol medzi stromy. Bežal som za jej vôňou. Nevýhodou bolo, že pršalo a kvapky dažďa zmývali jej pach. Tie kvapky dopadali na moju tvár a boli rovnako ľadové ako kedysi moje srdce. Prial som si v tejto chvíli plakať s nebom, pretože moja duša, o ktorej sa hovorí, že ju upír nemá, plakala. Mám chuť si srdce vyrvať z hrude a hlúpo sa snažím nahovoriť, že by mi to pomohlo a odplavilo trápenie.

Smeroval som k ruinám, odkiaľ bola jej vôňa najintenzívnejšia a dúfal som, že prídem včas. Bežal som popri rieke plniacej sa tichým smútkom a predstavoval som si, ak bude v poriadku a ja verím, že bude, pozriem jej do očí, silno ju objímem a nikdy viac ju nepustím. Vybozkávam každý kúsok jej krásnej, dokonalej, alabastrovej tváre. Pri pohľade do jej hlbokých očí vidím svoju budúcnosť. Spomínal som si na jej dotyk rúk, na ten najkrajší pocit, keď ma objíme a ja cítim, že v mojom náručí je v bezpečí. Tam jej nikto neublíži. Spomínam na našu prvú noc, keď zaspala v mojom objatí a ja som prvýkrát ďakoval za to, že nemôžem spať a vďaka tomu sa môžem na ňu dívať.

Ako mohla? Prečo je tak tvrdohlavá? Prečo ma nikdy nepočúva? Musela ujsť a vziať si k tomu najdivokejšieho tátoša, ktorým Diabol je. Nikto ho nedokáže skrotiť. Jedine predo mnou má rešpekt, lebo má strach. A dobre vie, že ak nechce skončiť ako môj predkrm, tak bude poslúchať. Vietor mi fúkal do tváre, stromy sa okolo mňa strácali závratnou rýchlosťou. Bez najmenšieho zaváhania som sa vyhýbal kríkom, stromom a vetvám. Skôr to vyzeralo, že sa všetko naokolo vyhýba mne. Bežal som najrýchlejšie ako som vedel. Musel som ju nájsť. Po asi pätnástich minútach jej pach zosilnel. Neucítil som iba jej sladkú vôňu, ale aj vôňu krvi.

Preboha!

Ona krváca!

Čo sa jej mohlo stať? Hádam si neublížila! Možno je to len malé zranenie. Možno prídem ešte včas. Musím prísť včas. V tej chvíli som si prešiel všetkým. Prešiel som si peklom, predpeklím. Pocítil som strach a beznádej. Uvidel som jej bezvládne telo ležať na ostrom kameni, po ktorom stekala jej krv. Nieee! Nebol som schopný myslieť a keby mohla, tak by mi určite stuhla krv v žilách. Ležala bez jedinej známky života. Nepočul som jej srdce. Pribehol som a kľakol som si na kolená. Masáž srdca nepomáhala, jej srdce nejavilo snahu, že chce žiť.

„Isabella, preber sa. Musíš žiť. Neopúšťaj ma. Otvor oči, nesmieš ma tu nechať samého. Prosím ťa, žiadam ťa, vráť sa mi. Zobuď sa, pohádaj sa so mnou, opusti ma, ale neumieraj. To nesmieš. Niééé...“ Hlava mi padla na jej hruď.

Vzdala sa bez boja. Už bolo príliš neskoro, dokonca aj na môj jed. Rozpadal som sa na milión kúskov. Chcel som spojiť svoje bytie s jej životom. Bez nej je moje bytie len obyčajným podvodom. Nechcem existovať bez nej. Chcem vrátiť čas a všetko napraviť. Chcem vysvetliť nevysvetliteľné, prečo sa to nedá? Potrebujem ju objať, utešovať a hladiť. Tak hrozne sa cítim, kiež by ma slzy mohli páliť, zanechávať svoje stopy na mojej tvári. Prečo sa nemôže zobudiť? Už nikdy ma nepohladí, neusmeje sa na mňa, nebudem počuť jej zvonivý smiech.

Prvé som začal vnímať svoje vzlyky, boli zúfalé. Toto bol teraz jediný prejav môjho smútku, ktorý tvoril priam orchestrálnu náladu. Cítil som ohromnú bolesť, ktorá vychádzala z môjho srdca a postupovala po celom tele. Vzal som jej bezvládne telo do náruče. Vo vlasoch mala zaschnutú krv. Celý môj život sa zosypal ako domček z karát.

Keď som bol malým chlapcom, sníval som o všetkom, čo ma učili rozprávky. O ďalekých krajinách, vysokých kopcoch, hlbokých oceánoch. Chcel som nájsť poklad na konci dúhy a odísť so svojou princeznou k zapadajúcemu slnku. Žili by sme na krásnom zámku a vychovávali dve deti. V mojich snoch bol svet perfektný, nikto nepoznal smútok, či bolesť. Teraz som tu a hľadím na mŕtve telo mojej milovanej princeznej. Nedokázal som ju zachrániť, nedokázal som ju nájsť v čas. Zomrela kvôli mne, zomrela kvôli hlúposti. Nedokážem žiť s týmto pocitom viny. Moja Isabella bola mŕtva. Princezná s čokoládovými očami a mahagónovými vlasmi. Drzá mylady s podrezaným jazykom a pazúrmi ako šelma. Mávala na tvári červeň, ktorá jej tak veľmi pristala. Kričal som bolesťou, ktorá bola neskutočne silná. Smrť si ju vzala, vzala si to, čo som miloval najviac. Šiel som s ňou na moju obľúbenú lúku, z ktorej bol nádherný výhľad na vychádzajúce slnko. Jej telo mi bezvládne viselo v náručí a ja som preklínal deň, keď mi vstúpila do života...

Keby nebolo mňa, keby som ju nezavolal, mohla ešte žiť. Sedel som na lúke, obklopený kvetmi a spomínal na naše prvé stretnutie. Vyzerala ako zmoknuté mačiatko. Pamätám si na každú bezchybnú krivku jej tela. Páčila sa mi ešte skôr, ako mi vstúpila na hrad. Bol som fascinovaný už len jej drzým, odvážnym listom. Len krátky pohľad do jej očí stačil, aby som chcel pred ňou padnúť na kolená. Moje srdce jej patrilo hneď, aj keď som si to nepripúšťal. Prečo ma musela takto opustiť? Vzala si so sebou moje srdce, dušu, nehu a ja teraz padám do temných hlbín bolesti a strát. Nikdy som jej to nestihol povedať ako veľmi ju milujem, ale vždy to bude napísané tam hore, v oblakoch. Aj keby sa celý svet obrátil na ruby, moja láska bude vyrytá na hviezdnej oblohe. Jediné, čo môžem urobiť na znak mojej veľkej lásky, je...

Epilóg

Život je niečo nádherné, čo môže človek spoznávať po celý život. Je to dar, ktorý treba využiť a naplno si ho užiť v dobre a blahobyte. Život nám ponúka toľko krásnych možností, spoznať veci okolo nás. Máme šancu spoznať lásku, najkrajší cit na zemi. To všetko nám dáva život, ktorý je našou nádejou, ale aj skazou vie byť. Smrť je zas koniec niečoho, čo nejde ani pomenovať. Vie byť vyslobodením, ktoré sa nám ponúka z tých skáz sveta a jeho pohromy. Je to však správna cesta? Srdce si myslí, že áno a preto...

Dve srdcia sebe také blízke a predsa tak vzdialené. Dve srdcia, ktoré bili pre to druhé, ale mlčali... Zamilovaný upír drží teraz v rukách mŕtve telo ženy, ktorú miloval až tak veľmi, že teraz sedí a čaká na svoju vlastnú smrť. Sedí a čaká na lúče slnka, ktoré tak dlho nepohladili jeho pokožku. Vedel, že stačí len jediný dotyk a bude navždy s ňou. Slnko sa pomaly šplhalo spoza hôr a osvetľovalo krajinu. Chýbalo už len pár malých krôčikov, aby sa ho dotkli, aby ho pohladili. Pocítil prvý lúč a začal ho spaľovať oheň, ktorý sa šíril po celom jeho tele. Telo mu zaplavila agónia bolesti. Ohnivá maska sa šírila cez ruky, tvár, až pohltila jeho telo. Poslednýkrát sa pozrel na svoju krásnu Isabellu a pobozkal ju na pery. Potom sa zadíval do slnka a aj napriek tej neopísateľnej bolesti nevydal zo seba ani hláska. Usmieval sa, lebo vedel, že o pár sekúnd bude s ňou. So svojou láskou.

„Milujem vás, moja najdrahšia Isabella!“ zneli jeho posledné slová...

Každý raz zomrie a to platí aj o upíroch, o temných bytostiach, ako aj o ľuďoch. Svet prišiel o dve bytosti, ktoré sa milovali čistou láskou, ale mlčali. Ich láska ale stále žije, i keď obaja zomreli skôr, ako si to stihli povedať...

Sme na konci. 

Áno, je to tak. Závoj súmraku práve skončil. 

Ďakujem všetkým verným čitateľom. Tešil ma váš záujem, vaše komentáre. Na začiatku, pri prvej kapitole, som ani vo sne nedúfala, že sa nájde toľko čitateľov. Boli ste so mnou a podporovali ste ma v písaní. Či už krásnymi komentármi a či kritikou. Naučila som sa, že nebyť vás, nie som tam, kde som teraz. Posúvate ma ďalej, za čo som vďačná. Nebudem vás nudiť mojimi slovami, ale ešte raz vám chcem poďakovať. Vy si možno neuvedomujete, ale vaše komentáre a milé slová autorom dodajú chuť písať, odvahu. Preto ak sa vám niečo páči alebo nepáči, tak to napíšte. Posúvate nás autorov dopredu. 

Len vďaka vám sme tam, kde sme. 

Ďakujem. 

Vaša 9moncici9 

Autor: 9moncici9 (Shrnutí povídek), v rubrice: FanFiction na pokračování

Sdílet

Diskuse pro článek Závoj súmraku - 12. kapitola + Epilóg: