Stmívání.eu ~ Twilight Fan Home - FanFiction na pokračování » Závoj súmraku - 11. kapitola

25.10.2012 (09:00) • 9moncici9 • FanFiction na pokračování • komentováno 8× • zobrazeno 2555×

Bella

Prebudila som sa ešte za svetla lampy, ktoré sa zlatisto mihotalo. Premohla som ospalosť a poriadne otvorila oči. Môj spánok bol nepokojný. Emmettov príchod a Edwardov nočný odchod mi vŕtal v hlave. Emmett sa správal síce ako brat, ktorý ochraňuje svoju sestru, ale na to mal myslieť skôr a nie až po pár dňoch, ktoré som strávila tu. Na druhej strane ma potešilo, že mu Edward objasnil to, či je vrahom. Verila som mu a bola som rada, že som sa v ňom nemýlila.

Keď som myšlienkami zablúdila k Edwardovi, bodlo ma pri srdci. Akoby niekto do mňa vrazil tisíce dýk. Čo bolo také dôležité a nevyhnutné vybaviť večer a najmä cez noc. Žeby to všetko, čo sme spolu prežili za tieto dni a to všetko, čo mi povedal, boli klamstvá? Predsa nemôže byť takým hercom. Verila som mu, myslela som si o ňom, že je iný, úprimný. Neradila som ho medzi tých mužov, ktorí sa radi zahrávajú so ženami. Snažila som sa ho idealizovať a to bola chyba. Teraz sa zas snažím potlačiť silný pocit sklamania.

Nebola som schopná zbaviť sa neistoty, ktorú vo mne prebudil. Verila som, že nie je vrah, dala som mu svoju dôveru a on je teraz bohviekde. Pri spomienkach na neho som si rukou prešla po perách. Stále som ich mala boľavé a ťažké, ale príjemne boľavé. Posadila som sa na posteli a premýšľala som, čo budem robiť a ako si skrátim čas.

Napadlo mi napísať list mojej matke. Mala by som ju oboznámiť s faktom, že sa nemienim vydať a tobôž nie sa vrátiť. Zatiaľ určite nie. Tiež by mala vedieť o príchode Emmetta. Tiež musí vedieť o tom, že je v poriadku, teda dúfam, pretože od kedy som opustila knižnicu, tak som ho tu nikde nevidela. Preboha, len dúfam, že sa mu nič nestalo a ostal tu v hrade. Nebol predsa hlúpy a nešiel by do dediny, do nejakého podradného hotelu. Nie, určite je v poriadku. Vzala som papier, atrament a brko. Namočila som ho do atramentu a premýšľala som ako začať.

„Drahá matka.“ Nie, takto nie. Musí to byť viac milé. Predsa jej idem oznámiť aj dobrú správu. Dlh som splatila, no nemusí vedieť ako a že jej dcéra sa vyspala s mužom, s ktorým ešte nie je v manželskom zväzku.

***

Najdrahšia, milovaná matka.

Všetci mi chýbate. Emmett dorazil dnes a je v poriadku. Musím ti však povedať, aj keď sem prišiel a povedal mi, aby som sa vrátila... Neurobím tak. Nehodlám sa vydať za vojvodu Jamesa Brovna. Môže byť bohatý a neviem, čo všetko, ale nemilujem ho. Túžim sa vydať z lásky a nie z povinnosti. Keď som pri tej povinnosti, tak dlh môjho brata je splatený a vojvoda Edward Anthony Masen Cullen povedal, že od môjho brata nechce nič. Práve sa stále nachádzam na jeho hrade a v jeho spoločnosti sa cítim príjemne. Chýry o ňom nie sú pravdivé. Je to síce mladý muž a má už svoje odžité, ale je veľmi sčítaný, inteligentný a aj vtipný. Nesmiem zabudnúť vyzdvihnúť jeho krásu. Je priam neodolateľný. Určite sa, matka, pýtate, čo to má znamenať, prečo takto trúfalo píšem o pre vás neznámom mužovi, ale ja som sa zamilovala. Milujem ho a dúfam, že raz opätuje moje city. Pevne verím, že ma všetci doma pochopíte a prijmete moje ospravedlnenie. Milujem vás z celého srdca a čoskoro napíšem.

Tvoja milujúca dcéra Isabella

***

List som dopísala. Vonku začínalo pomaly svitať. Položila som list na stolík a rozhodla som sa sadnúť k oknu, že si pozriem východ slnka. Vzala som si jeden vankúš a položila k oknu, aby sa mi sedelo pohodlnejšie. Hlavu som si oprela o rám okna a poobzerala som sa po dvore zámku. Nikde nebolo živej duše. Všimla som si koč, aj kone. Žeby sa Edward vrátil? Premýšľala som, či ho pôjdem prekvapiť. Keby sa ráno zobudil a videl ma pri sebe, možno by mu to urobilo radosť. Povedal však, že ma poctí svojou návštevou, ale môžem ho predsa prvýkrát poctiť aj ja svojou.

Postavila som sa a vzala som si jednu sviecu do rúk a pomaly, nepočuteľne som kráčala von zo svojej komnaty. Zastala som pred jeho dverami a srdce sa mi silno rozbúchalo. Nestáva sa mi často, aby som dobrovoľne išla do izby muža, ale čo, všetko je po prvý raz. Bez zaklopania a dovolenia som vošla dovnútra. Všade bola tma a ja som ďakovala, že som si vzala sviecu. Posteľ bola prázdna a úhľadne upravená. To znamená, že tu nespal a ešte sa nevrátil.

V izbe mal len posteľ, jednu obrovskú drevenú skriňu, písací stôl z rovnakého dreva a na oknách mal dlhé, čierne závesy. Podišla som k oknu, aby som tu pustila trochu vychádzajúceho slnka. Pri odsúvaní záves som si všimla postavu muža, ktorá mi pripomínala Edwarda. Išiel príliš rýchlo, ani som nemala šancu ho poriadne postrehnúť. No tá rýchlosť bola... Prirýchla? Vyzeralo to ako šmuha. Možno sa mi to len zdalo. Zrazu som začula kroky pri mojich, teda pri jeho dverách. Opatrne som chcela vyjsť z jeho izby a vrazila som do niečoho tvrdého. Kedy tu postavili stenu.

„Čo tu robíte, Isabella?“ zavrčal mi priamo do tváre Edward. Ľakom som nadskočila. Vedela som, že má svaly, ale toto bol riadne silný náraz. Zodvihla som oči a opäť som sa zhrozila.

„Čo sa vám to stalo? Ste v poriadku?“ Neodpovedala som na jeho otázku, ale zaujímala som sa, čo sa mu stalo. Jeho oblečenie bolo od krvi a miestami natrhnuté. Dostala som strach či nie je zranený.

„To je jedno. Čo tu, došľaka, robíte? Prečo nespíte? Povedal som jasne, že prídem ja za vami. Nie, že máte vy stepovať v mojej izbe.“ Bol rozzúrený a ja som nevedela prečo. Nič som predsa neurobila. Len som ho chcela prekvapiť. Jeho tvár bola napnutá, čeľusť mal zaťatú, rovnako ako dlane. Moje ruky sa chveli od hrôzy a vo svetle sviece som si všimla, že jeho oči nemajú zlatý, jantárový odlesk, ale sú čierne. Neskutočne čierne sťa samotné uhlie. 

„Chcela som vás prekvapiť a videla som koč a kone a... Myslela som, že ste sa vrátili,“ hovorila som koktavo, pretože som sa stále nevedela spamätať z toho, čo vidím pred sebou.

„Ako vidíte, vrátil som až teraz. Teraz vás žiadam, aby ste šli do svojej komnaty a to, čo ste práve videli, aby ste neriešili v tej vašej krásnej hlavičke.“ Prosím? To ma len tak vyhadzuje? Čo si to o sebe myslí? Mne je jedno, že je to vojvoda, ale takto so mnou hovoriť nebude. Ja chcem vysvetlenie. Už ma nebavia tajomstvá a jeho záhadne hry. Tobôž jeho záhadný život.

„Viete čo? Už mám toho plné zuby. Myslíte si, že som úplne hlúpa a slepá? Tak vám poviem, že nie, nie som. Vidím, že ste tvrdý ako skala. Že nevychádzate von za denného svetla, že nejete, nepijete. Máte silu a k tomu to ako ste sa práve pohybovali do hradu, že som videla len šmuhu a nič viac, to nie je normálne. A nesmiem zabudnúť, že ste bledý a vaša pokožka je ľadová ako samotný kus ľadu. Vaše oči nie sú ako karamel, ale sú čierne. Čo ste zač? Čo predo mnou tajíte? Ak ste skutočný chlap, tak mi na to odpoviete. Ak ste obyčajný strachopud, tak mlčte a pre mňa za mňa tu aj zhnite v tejto ošuntelej diere. Zbohom...“

Všetko, úplne všetko, čo som mala na srdci, som mu povedala. Musí si uvedomiť, že so mnou sa hrať nebude. Keby ku mne prechovával rovnaké city ako ja k nemu, tak by mi povedal, čo s ním je. Bol by voči mne úprimný. Celý život mi niekto len klame, nie sú ku mne úprimní a nikdy som na to nič nepovedala, ale teraz mám toho akurát tak dosť. Tak dlho sa chodí s džbánom po vodu, až kým sa nerozbije. Môj sa práve rozbil na malé kúsky. Práve od neho by som čakala najviac úprimnosti. Prežili sme spolu pár dní, ktoré pre mňa znamenali najviac. Ukázal mi, že svet je aj iný, ako som ho doteraz poznala.

Vošla som do svojej komnaty a mala sto chutí sa zbaliť a odísť, ale takúto radosť mu neurobím. Chcem vysvetlenie, ktoré mi dá buď podobrotky, alebo pozlotky. Obliekla som sa do ľahkých šiat. Potrebovala som odísť niekam, kde ho nebudem vidieť, počuť. Potrebovala som ho na pár hodín vytesniť z hlavy, aj keď som vedela, že to nie je možné a je to dosť nepravdepodobné, ale musela som preč. Preč odtiaľto. Jediné, čo ma napadlo, bolo ísť sa previesť na koni, aby som si prečistila hlavu. Zbehla som dole schodmi a vzala som si prvého koňa, ktorý bol osedlaný.

„Vaša milosť, neberte si Diabla, je nebezpečný...“ kričal za mnou paholok, ale mne to bolo jedno. Či to je Anjel a či Diabol. Určite má meno po svojom pánovi.

Celý čas som premýšľala nad tou krvou na jeho oblečení. Vyzeral ako po prepade. Ale kto by ho tu okradol? Žeby bol v dedine, niekde v krčme, a pobil sa? Ale veď on nepije ani vodu, čo by tam robil? Čo ak je skutočne vrah? Čo ak to všetko sú jeho hry? Klamal mi a zabil Tanyu? Čo ak teraz zabil môjho brata? Chcel zabiť aj mňa? Vyzeral tak, pozeral na mňa s obrovským hnevom. Chcel len, aby som mu začala hlúpo veriť a on je v skutočnosti nejaký masový vrah?

Musela som sa vrátiť, musela som zistiť, či je môj brat v poriadku. Potiahla som uzdu a otočila som koňa, aby zmenil smer. Konečne začalo svitať a prvé slnečné lúče mi začali osvetľovať cestu. Lesom sa niesol ľubozvučný spev vtákov. Diabol cválal vedľa potoka, z ktorého som počula žblnkot vody a vo vzduchu som cítila sladkú vôňu kvetov a stromov, ktorá mi svojím pôvabom hladila dušu, no napriek tomu som bola plná strachu o svojho brata.

Diabol cválal skutočne ako blesk, ale dôverovala som mu, čo sa mi stalo osudným. Niečo ho vystrašilo a on prudko zastavil a ja som letela niekoľko metrov. Cítila som náraz do stromu, pravou stranou som narazila na niečo ostré. Posledné, čo si pamätám, je tupá bolesť v hlave. Nastala tma...

Niekde na hrade:

„Rosalie, vieš, že si ešte krajšia ako naposledy, čo som ťa videl?“ pýtal sa Emmett a po celý čas nespúšťal oči z krásnej Rosalie. Tá sa len usmievala. Už dlho milovala tohto muža, ale vedela, kde je jej miesto a že o tomto mužovi si môže nechať jedine sniť. Síce v tomto prípade aj sny boli hriechom. A ona bola hriešnica, ktorá po ňom túžila.

„Pán Emmett, nehovorte takéto veci, privádzate ma do rozpakov,“ žiadala ho, no on si nedal a nechcel dať povedať. Aj on k nej niečo cítil, ale ešte nevedel, čo to je. Cit lásky bol pre neho neznámy. Poznal iba lásku, ktorá je medzi súrodencami. No lásku ženy a muža? Tak to nie. O tom mohol iba čítať alebo ju vidieť. No pre neho to bol nepoznaný cit. Emmett nabral všetku odvahu a pristúpil k Rosalie bližšie.

„Rose, daj mi šancu ťa spoznať.“ Pohladil ju po tvári a ona privrela viečka a na tvári jej hral úsmev. Bolo úplne jedno v tejto chvíli, či je alebo nie je správne, to, čo sa tu deje. Jedno však môže každý s istotou potvrdiť, že tu rastie niečo nové a nepoznané. 

Ospravedlňujem sa za meškanie s kapitolou a za dlhé čakanie. Trošku mi to trvalo a veľmi ma to mrzí. Chcem tiež vysvetliť záver kapitoly. Niekomu bude pripadať úplne zbytočné, že som spomenula Emmetta a Rose, ale chcela som tým len ukázať, že on je v poriadku a Isabella vyvádzala bez príčiny. A tiež som chcela, aby Ivka77 vedela, že Emmettko a Rosalie budú nakoniec spolu.

Ďakujem za komentíky pri predchádzajúcej kapitole. Vážim si to.

Autor: 9moncici9 (Shrnutí povídek), v rubrice: FanFiction na pokračování

Sdílet

Diskuse pro článek Závoj súmraku - 11. kapitola: