Stmívání.eu ~ Twilight Fan Home - FanFiction na pokračování » Zápisník jednej lásky - 2. kapitola

27.12.2011 (17:45) • MiriamSalvatore • FanFiction na pokračování • komentováno 8× • zobrazeno 1230×

2. kapitola

27. 8. 1916

11:30

Milý denníček!

Dnes je to presne mesiac, čo som spoznala Edwarda. Dnes je to presne mesiac, čo som ho videla a tancovala s ním. Tak veľmi sa mi za ním cnie. Ach, môj drahý denníček, asi ani nevieš, ako sa cítim. Tú úzkosť, čo ma spaľuje vnútri. Tak veľmi by som si priala byť s ním! V jeho blízkosti a objatí! Avšak nie je to možné a ani nikdy nebude. Dôvod? Veľmi jednoduchý a prostý. Lebo chodí s mojou sestrou Elizabeth. Teda vlastne nie doslova. Prejavujú si len určitú náklonnosť. Keď sú spolu a ja som v ich blízkosti, vidím v ich očiach plamienky vášne a šťastia. Je len otázkou času, kedy sa zasnúbia a dohodnú dátum svadby. Bože, a čo budem robiť ja? Veď keď sa o tom dozviem, určite skolabujem. Ja to nevydržím. Prisahám ti, že neunesiem tú „šťastnú novinu“. Moja rodina sa síce bude tešiť, ale ja budem trpieť. Viem, o čom hovorím. Veď len teraz sa ako-tak držím, keď ich vidím.

Chceš  vedieť, denníček, na čo mám vždy chuť, keď ich náhodou pristihnem bozkávať sa? Najradšej a s celou chuťou by som schytila svoju milovanú sestričku za tie jej blonďavé vlásky a vykričala jej, že Edward je len môj. Že ona môže mať koho chce! A jemu by som vykričala všetky svoje pocity a city, ktoré skrývam v srdci, ktoré mi v najbližšom čase vybuchne.

Milujem ťa Edward Masen!

Áno, toto by som mu vykričala. Moja povaha a hanblivosť je však väčšia než smelosť. Ach, tak veľmi by som si priala Elizabethino čaro. Keby si ma aspoň raz tak všimol. On však namiesto toho mnou z nevysvetliteľných príčin pohŕda. Prečo tomu však tak je? To si ešte ani doteraz neviem vysvetliť. Čo som mu také spravila, keď po mne zazerá akoby som mu chcela uchmatnúť celý svet? Ako by som mu zahubila niekoho najmilšieho? Alebo si to len namýšľam? Môže byť pravda, že sme si nesadli ako ľudia a nikdy si nebudeme rozumieť? Ale prečo potom pociťujem také city ako u nikoho a nikdy predtým? Prečo, keď objíma sestru, cítim žiarlivosť? Prečo by som najradšej v tom momentne vraždila, preklínala a zároveň plakala? Prečo o ňom neustále snívam? Prečo sa mi pri každom okamihu, keď ho vidím, rozbúcha srdce? Prečo naňho neustále myslím?

Je tu až príliš otázok, na ktoré neviem odpoveď a ktoré ma ťažia celú tú nehorázne dlhú dobu. Odvtedy čo som ho stretla! Pre niekoho je to len mesiac, no pre mňa to je celá doba!

Už si naozaj neviem rady ako ďalej...

Keď sa troška upokojím, napíšem ti, prečo som sem toľko dní nepísala, a čo sa vlastne udialo za celý ten mesiac.

13:30

Milý denníček.

Tak, už som pokojnejšia. Teraz ti môžem vyrozprávať všetko, čo sa za ten celý a dlhý mesiac stalo.

Po návrate z plesu, teda hneď na druhý deň, prišiel od Masenovcov list, že si prajú, aby moja sestra prišla k nim obedovať - hneď na druhý deň. Vraj to bude pre nich veľká pocta. Uf, to si mal vtedy vidieť výraz mojej matky. Doslova až skákala po plafón. Je mi až doteraz z toho na smiech. Šťastie mojej sestričky bolo však oveľa väčšie. Áno, bola skutočne šťastná. Hneď, ako si prečítala list, dohadovala s mamou podrobnosti. Tá noc predtým bola pre mňa naozaj neznesiteľná! Vtedy som ju po prvýkrát celú preplakala...

Na druhý deň, v presne stanovený termín, sa odobrala do Netherfieldského paláca. Keďže bola pozvaná len ona, neviem čo sa tam presne udialo. Elizabeth sa v Netherfieldskom paláci zdržala však o niekoľko dní dlhšie. Dôvodom bola „načasovaná“ chrípka, z ktorej pochopiteľne, mala moja matka radosť. O týždeň neskôr prišla celá rodina  Masenovcov k nám domov. Vraj sa chceli uistiť, že Lizzy príde bezpečne domov.

Denníček, musím ti povedať, že ten deň bol pre mňa jeden z najhorších a zároveň najkrajších. Najkrajší preto, že som uvidela po „dlhom“ čase Edwarda a že sa moja sestra, konečne uzdravená, vrátila domov. A najhorší preto, lebo som vtedy po prvýkrát zbadala niečo, čo ma hlboko zasiahlo. V Edwardovych očiach som totiž uvidela lásku. To, ako sa s Lizzy na seba dívali, ma až zarážalo a zároveň bolelo. Vedela som, že sa niečo za ten týždeň udialo.

Po návšteve mi Lizzy všetko rozpovedala. Za celý týždeň sa jej vraj Edward stále venoval. Doslova si robil o ňu starosti. Nikdy ho nevidela takého smutného a nervózneho. Vraj sa ani na svoju prácu a štúdium nesústredil. Keď jej bolo o niečo lepšie, brával ju na prechádzku, a tak sa celé hodiny mohli nerušene spolu rozprávať. V rozhovore ma tiež informovala, že majú toho ozaj veľa spoločného...

No, nebudem ti to tu všetko písať. Lebo aj teraz, keď si na to spomeniem, ma to veľmi bolí. Nebudem ti ani popisovať, ako som sa cítila predtým. Bola to naozaj hrôza. Dokonca to ani neviem popísať. Na také sa mi hľadajú naozaj ťažko slová. Jediné, čo som bola schopná robiť, bolo neustále prikyvovanie a súhlasenie.

Moja sestra si našťastie nevšimla, že mi je nejako zle. Vlastne ešte doteraz si to nevšimla.

Jediná, kto o tom vie, je moja kamarátka Alice. Jej som sa na druhý deň so všetkým zdôverila. Popravde, ani som jej nemusela nič vravieť. Sama to vycítila ešte na plese. Jeho reakciu si však nevedela vysvetliť ani ona. Vraj akoby bol vymenený. V skutočnosti sa  k dámam a dievčatám správa s úctou. To, ako sa ku mne správa, si Alice naozaj vôbec nevedela vysvetliť. Ach, neviem, čomu veriť. Alice alebo pravde, ktorú vidím na vlastné oči.

Bože, tak prečo je na mňa taký? Čo som mu takého spravila? Pri myšlienke, ako si bude so sestrou užívať, keď budú manželia a milión otázok, čo sa mi preháňa hlavou, sa mi znova chce plakať. Tak veľmi ma bolí rana, ktorú mam na srdci. Tá hlboká rana, ktorá mi nevie dať spávať. Nie je jednej noci, čo sa mi o Edwardovi nesníva! Prečo však musím trpieť len ja? Prečo on je šťastný a nenávidí ma? Prečo sa neviem preniesť cez to všetko? Prečo sem, dočerta, musel chodiť? Prečo som išla na ten debilný ples? Prečo som neostala doma? Možno, potom by som sa vôbec nezamilovala. Možno by som ho vnímala úplne inak!

Denníček, prepáč, ale budem musieť končiť. To, čo som chcela, som ti vyrozprávala. Teraz mám niečo na práci a musím si svoje povinnosti splniť. Takže ti napíšem najneskôr večer.

19:30

Milý denníček.

Tak znova som tu a píšem. Uf, dnes som zažila celkom pohodový deň. Doobeda som popratala izbu, nakŕmila kone a iné zvieratá, postrážila malú Kitty a poobede som strávila deň v spoločnosti svojej dôvernej kamarátky Alice a jej manžela Jaspera. On s nami však bol len chvíľku.

„Bože, Bells, ani nevieš, aká som šťastná. Manželstvo s Jasperom je asi tá najkrajšia vec, čo ma mohla za tento úbohý život postretnúť,“ povedala a zaľúbene hľadela za Jasperom, ktorý nás nechal osamote. Išiel  totiž niečo vybavovať. Keď som sa spýtala Alice čo, povedala, že je to prekvapenie a že sa nemám toľko pýtať.

„To ti teda verím. Musí to byť fakt pekný pocit byť zaľúbená,“ súhlasila som a popritom si vzdychla.

„Ale veď aj ty vieš, aký pocit to je. No nie? Na plese to teda vyzeralo...“ nedopovedala, len sa usmiala a odpila si z citrónovej limonády.

„Alice, to nie je pravda!“ snažila som sa vyhovoriť, ale moja kamarátka vedela pravdu. Načo však budem zapierať? Pravdu vedela už dávno.

„Bells, uvidíš, že s Lizzy mu to nevyjde. Je až príliš prelietavá.“

„Ja neviem, a popravde, je mi to jedno! Alice, ja o ňom naozaj nechcem nič počuť. Chcem si užiť deň, ale ak ťa môžem poprosiť, s témou, ktorá sa netýka jeho a najlepšie ani mojej sestry,“ dopovedala som a pozrela sa na ňu s pohľadom, ktorý naznačoval, že nechcem pokračovať.

Našťastie moju prosbu vypočula, a potom sme už len klebetili o bežných, babských veciach. Keď som odchádzala domov, povedala, že má pre mňa zajtra skvelé prekvapenie. Som naozaj zvedavá o čo ide. Stavím sa, že to bude súvisieť s tým, čo išiel Jasper vybavovať.

No dobre, denníček. Idem ja ešte uložiť malú Kitty do postieľky, lebo vidieť, že mama zase vedie s Elizabeth dlhý rozhovor.

22:30

Konečne do postele. Taká som unavená. Ani si nevieš predstaviť aké je malú Kitty ťažko uspať. Musela som jej prečítať až dve rozprávky. Malá teda vie ako so mnou vybabrať.

Denníček, prosím, modli sa, aby som nemala znova sen o Edwardovi! Prosím ťa! Ok, tak dobrú noc.

Mimochodom, teším sa na zajtra. Fakt som zvedavá na to, čo Alice a Jasper vymysleli. Aj keď mi bude dosť blbé byť tam ako tretie koleso na voze.

22:36

Milujem ťa, Edward Masen, a vždy budem!

Prepáč, ale musela som to sem napísať. Tak dobrú noc.

28. 8. 1916

 8:00

Dobré ráno, denníček.

Ako si sa vyspal? Tipujem, že dobre. Ja zas pre zmenu zle! To Lizzyno chrápanie ma fakt naozaj raz zabije!  Našťastie, nadránom prestala chrápať, a tak som sa aspoň na chvíľu mohla poriadne vyspať.

No, idem porobiť domáce práce, aby som poobede mohla ísť na výlet s Alice.

Mimochodom, beriem si ťa so sebou. Takže, máš sa na čo tešiť!

17:00

Bože, na čo som sa to dala nahovoriť? Uf, ale najprv sa musím upokojiť, inak skolabujem!

Dobre, tak začnem pekne od začiatku.

Ako som sa rozlúčila s rodinou, pobalila si veci na výlet, Alice totiž vravela, že tam budeme viac dní, tak som sa vybrala k nej domov.

U nej bola doma však len ona. Nechápala som tomu. Nemali sme ísť predsa všetci?

„Alice?“ spýtala som sa a prekvapene na ňu pozrela.

„Áno?“

„Nevravela si, že pôjde aj Jasper?“ chcela som si ujasniť fakt.

„Ale áno. Oni tam však už sú,“ spresnila mi a znova začala baliť tašky. Bože, to koľko tašiek si chce brať? Ideme snáď niekam na mesiac?

„Oni? Bude tam azda aj niekto iný?“ spýtala som sa a úplne začudovane na ňu pozrela. Prečo o ničom neviem? Žeby to bolo to ďalšie prekvapenie?

„Prekvapenie!“ skríkla naradostnene a po chvíľke dodala: „Nemyslela si si hádam, že teba necháme osamote a nudiť sa,“ prehovorila akoby nič a zobrala konečne pobalené tašky do auta.

Cesta autom bola dosť dlhá. Už som si myslela, že tam dnes ani nezájdeme. Keď sme tam konečne dorazili, bolo zhruba pol štvrtej.

Prvé, nad čím som sa porozhliadala, a čo ma upútalo, bola príroda. Chata, v ktorej sme boli ubytovaní, bola maličká, ale útulná a bola usadená v lese. Teda, zdalo sa to aspoň zvonku. Možno zdanie zvnútra bude klamať, ale bola som si istá, že nie.

„To je vaša chata?“ spýtala som sa a ešte stále obdivovala tú nádhernú prírodu.

„Áno. Jasper mi ju daroval k svadbe,“ pochválila sa a ladným, tanečným krokom preskákala až ku chate.

„Vospolok, sme tu!“ zakričala.

Vtom sa vo dverách objavil Jasper a tváril sa veľmi šťastne.

„Zlatko, pomohol by si mi s taškami?“ A nadhodila psie oči.

„Jasné, miláčik,“ povedal a na privítanie ju pobozkal.

„Ahoj, Bells. A vitaj zároveň v našej chate, hniezdočku lásky,“ privítal ma a naznačil nech vojdem dnu.

Vtom som však zastala, pretože pred dverami stála osoba, pri ktorej sa mi prudko rozbúchalo srdce.

„Ty?“ ozvali sme sa obaja naraz...

Autor: MiriamSalvatore (Shrnutí povídek), v rubrice: FanFiction na pokračování

Sdílet

Diskuse pro článek Zápisník jednej lásky - 2. kapitola: