Stmívání.eu ~ Twilight Fan Home - FanFiction na pokračování » Zamatový plášť - 3. kapitola

16.02.2017 (07:00) • Satu • FanFiction na pokračování • komentováno 6× • zobrazeno 1283×

Napäto som počúval a ignoroval dážď, ktorý mi stekal po tvári. Bol teplý ako vzduch naokolo.

„Prečo si ju prijal, keď ju nevieš plne ovládať?“ pýtal sa Carlisle prekvapene, dúfajúc, že mu jeho starý priateľ odpustí takú priamu otázku. Sedel oproti nemu v Arovej okrúhlej pracovni. Aro stál pri okne, otočený chrbtom k môjmu otcovi a nemal ani potuchy, že ich počúvam.

„Fascinuje ma,“ prehovoril Aro po dlhej chvíli ťaživého ticha.

„Je krásna a mocná,“ pripustil Carlisle a trochu sa pomrvil na stoličke pred mohutným mahagónovým stolom.

„Desivá kombinácia, netreba mi ani dotyk, aby som vedel, čo si myslíš.“ Aro sa otočil a Carlisle len nemo vyčkával, či bude pokračovať. „Som blázon,“ šepol vládca Volterry a pomaly prešiel k stolu. Carlisle stuhol, pretože presne toto si myslel, no nikdy by to dobrovoľne nepriznal. 

„Tak prečo...“

„Nepamätá si nič zo svojho ľudského života, bolo také jednoduché ju presvedčiť.“ Aro hovoril príliš rýchlo, dokonca ani Carlisle si nebol istý, či dobre rozumel všetkému. „Nemohol som odolať, toľká moc.“ Aro prudko zdvihol pohľad zo zeme a zabodol ho do môjho otca. „Je mi plne oddaná,“ prehovoril ticho ako slabý vetrík. „Aj keď má občas svoje móresy,“ pousmial sa tomu slangovému výrazu.

„Je divoká.“ Spolu sa zasmiali.

„Nemal by si počúvať cudzie rozhovory,“ ozvalo sa mi za chrbtom a ja som nevraživo zasyčal na toho votrelca, ktorý sa opovážil ma takto vyrušiť. Isabella stála na  kamennej hradbe kúsok odo mňa. Čierny plášť mala premočený a teraz sa jej lepil na telo.

„Vieš, prečo ťa tu Aro má a napriek tomu zostávaš.“ Nemo som pokýval hlavou a dažďová voda mi stekala po celom tele akoby som stál pod sprchou.

„Áno,“ priznala akoby nič a prešla o niečo bližšie. Nepatrne som sa odtiahol a ona sa stiahla. Zostala stáť na mieste ako socha.   chcel som vedieť zvedavo. Naklonila hlavu na stranu a premerala si ma pohľadom. V sekunde si stiahla plášť, poctivo ho zložila na malú úhľadnú kôpku a sadla si blízko ku mne. Prekvapene som ju sledoval ako zaklonila hlavu dozadu a nechala si bubnovať kvapky na jej kamennej pokožke.

„Máš pravdu, teraz si menej desivá,“ nevedomky som sa usmial a ona ma okamžite prebodla karmínovými očami.

„Tvoje oči, sú dokonalé,“ šepla a zdvihla jednu ruku a mňa tým totálne vyviedla z miery. Keď si všimla môj nedôverčivý pohľad, rýchlo ruku stiahla a odvrátila tvár.

„Aj ty môžeš mať také oči,“ povedal som rýchlo a dúfal, že som ju neurazil. Je to predsa veliteľka kráľovskej gardy a v sekunde ma môže roztrhať.

„To si nemyslím,“ trpko sa zasmiala. „Carlisle je obdivuhodný...“ odmlčala sa, no potom pokrčila ramenami a pokračovala: „muž.“

Absolútne som nechápal upírke, ktorá so mnou sedela takto na kamenných hradbách a v daždi ďalšie hodiny úplne v tichosti. Nič viac už nepovedala, len prevesila svoj plášť cez hradbu keď prestalo pršať, a keď nakoniec začalo postupne vychádzať slnko, napriamila sa.

„Slnko sa už blíži, treba sa vrátiť do temnoty.“ Bez dychu som sledoval ako si opäť obliekla už suchý zamatový plášť a pozrela sa na mňa. „Nebudem ťa prosiť, buď pôjdeš sám, alebo ťa prinútim.“ Jej hlas bol znovu chladný a neprezrádzal žiadne emócie.

„Idem.“ Nechápavo som pokrútil hlavou a vyšiel naspäť do útrob hradu. Ani som si neuvedomil,  že Aro pokračoval v rozhovore s Carlisleom a ja som im nevenoval najmenšiu pozornosť kvôli tej nepreniknuteľnej upírke, s ktorou som strávil noc.

Išiel som prvý a Isabella ma ticho nasledovala, v tichu bol počuť len jej plášť, ktorý vydával šušťavý zvuk pri každom jej kroku. Zrejme som nesledoval cestu, pretože som na ruke zacítil dotyk drobnej dlane.

„Toto nie je tvoja izba,“ zahlásila pobavene a pevne ma stisla na predlaktí. „Mám ťa odprevadiť?“

Omámene som sledoval jej anjelskú tvár a zabudol tak na chladný tón jej hlasu, ktorý si nasadila spolu s plášťom hneď ako vyšlo slnko. Pohľadom som blúdil po jej dokonalej bledej tvári a snažil sa zapamätať každý jeden jej obrys. Dokonalé obočie mala nakrčené a krvavé oči mierne prižmúrené. Cez nos a lícne kosti som pohľadom skĺzol na jej plné červené pery, ktoré boli mierne pootvorené.

„Bella, čo si mu to urobila?“ opýtal sa vyplašene Aro, ktorý sa objavil z miestnosti, do ktorej som chcel ešte pred chvíľou vstúpiť.

„Ja?“ prekvapene sa opýtala a okamžite stiahla ruku preč z tej mojej. „Nič som neurobila,“ zavrčala a pozerala sa za mňa.

„Naozaj mi nič neurobila,“ odpovedal som pohotovo a tiež sa otočil na Ara. On len pobavene vrtel hlavou.

„Bella, zaveď ho radšej do izby za jeho rodinou,“ povedal ešte a v momente bol preč.

„Fajn,“ zahundrala a odhrnula si mierne plášť, aby jej nezavadzal pri pohybe. „Poď,“ zavrčala hlasnejšie, aby som ju nasledoval.

„Trafím aj sám.“ Tiež som začínal byť naštvaný, nie som úplný idiot.

„Pred chvíľou to tak  nevyzeralo,“ odvrkla a trochu pridala na rýchlosti. Zamračene som ju nasledoval.

„Edward, kde si bol?“ Esme vstala z gauča v našej ize, ktorá bola skôr ako luxusný apartmán a pribehla okamžite ku mne, keď mi Bella otvorila dvere. Esme však hneď strnula, keď si všimla upírku za mojim chrbtom.

Čo si vyviedol, Edward? Nevidíš, že je nebezpečná, nechceme sa dostať do nemilosti, kárala ma v myšlienkach a rýchlo ma prebehla pohľadom, akoby hľadala stopy po nejakej bitke.

„Bella ma trochu previedla po hradbách,“ vysvetlil som.

Bella? opýtal sa ma pobavene Jaspar, pretože vycítil  moje zmiešané pocity.

„Dúfam, že nabudúce už trafíš.“ Bella sa napriamila a prezrela si nervózne tváre mojej rodiny. „Bolo mi potešením,“ usmiala sa a odišla.

„Čo to bolo?“ pýtal sa Emmett hneď ako prvý.

„Vyzerá to tak, že si ho nová veliteľka gardy omotala pekne okolo prstu,“ zasmial sa Jasper a buchol Emmetta do svalnatého ramena. Naštvane som zavrčal.

„To bude ešte zaujímavé,“ uvažoval nahlas Carlisle, no svoje tiché myšlienky si strážil.

Autor: Satu (Shrnutí povídek), v rubrice: FanFiction na pokračování

Sdílet

Diskuse pro článek Zamatový plášť - 3. kapitola :