Čaká aj na ňu niekde ten pravý? Alebo sa s ňou pri voľbe partnera osud nepekne zahrá? Menič si predsa lásku nevyberá. Musí sa zmieriť s tým, čo dostane. Alebo aj nemusí...
Príbeh je situovaný do obdobia po Twilight Ságe.
Jediná svojho druhu, jediná žena medzi vlkmi, jediná, ktorej premena viac vzala, ako dala. Aj to je Leah. Navonok silná bytosť s dvadsiatimi štyrmi pármi chromozómov, vo vnútri krehká žena, ktorá prišla o veľa. Obviňuje sa zo smrti otca, nezmierila sa so stratou priateľa a dokonca aj nad jej budúcnosťou visí priveľa otáznikov.
08.05.2013 (15:00) • Ivka77 • FanFiction na pokračování • komentováno 10× • zobrazeno 2504×
Prológ
Zavitie vlkov, bolestný výkrik, tlmený vzlyk. Kombinácia beznádeje.
Bežala o preteky s vetrom, o preteky so smrťou. Nemohla spomaliť. Nesmela! Nezaváhala ani pri hranici. Deliacu čiaru medzi územím jej rodiny a územím vlkov naznačovali len stromy.
Porušila dohodu.
A bolo jej to jedno.
Ozval sa ďalší výkrik. Zaryl sa jej hlboko do mysle, do spomienok. Jej syn umieral, trhali ho na kusy. Chytila sa za srdce. Nebilo, no cítilo. Milovala svoju rodinu. Pre nich žila, pre nich existovala.
Preskočila rieku a sprudka zabrzdila. Zatarasili jej cestu. Mesačný svit sa odrážal od ich srsti rovnako ako od jej snehobielej pokožky. Bolo ich sedem. Poznala všetkých.
„Prosím,“ vydralo sa jej z pier. Nereagovali, odmietali ju pustiť. Inštinkty ju prosili, aby vycúvala, zakazovali neuvážené kroky. Logiku však prekonala materinská láska. Zavrčala a napriamila sa na skok. Presila ju netrápila. Strácala to najcennejšie. Viac už stratiť nemohla. Nič ju nemohlo zastaviť. Aspoň si to myslela.
„Mami!“ rozoznel sa lesom hlas plný zúfalstvá a hneď na to ďalší. Zaváhala. Dokonalá myseľ ju zradila, neponúkala žiadne riešenie. Odhodlanie sa jej zrútilo ako domček z karát. Nemohla ohroziť ďalšie zo svojich detí.
To je koniec, pomyslela si, kým padla na kolená a jej hruď pohltili nekontrolovateľné vzlyky. V diaľke zažiarili plamene. Vedela, čo to znamená. Z duše sa jej odlomila podstatná časť. Cítila, že ju stráca, že ho stráca. Navždy.
Raz už to zažila. Ešte za ľudského života prišla o dieťa. Umrelo a s ním umrela aj nádej. Bude to rovnaké? pýtala sa sama seba. Znovu uvidí v smrti jediné východisko?
Zjavili sa pri nej ako blesk z jasného neba. Vyzdvihli ju zo zeme a putovala z jednej pevnej náruče do druhej. Pevne sa pritisla na hruď svojho syna. Druhý stál pred ňou odhodlaný ju brániť. Za akúkoľvek cenu.
Pomer sa zmenil. Traja na siedmich. Stále bez šance. Nezachránia ho. Ich brata, jej syna.
1. kapitola
Päť rokov predtým
Pohľad Leah
„Ktoré teda?“ strčila mi Kim pred nos katalóg vyobrazujúci dva úplne, ale naozaj úplne, rovnaké páry lodičiek.
„Ehm, ja...“ vykoktala som, kým som sa snažila prísť na to, či to myslí skutočne vážne.
„Biele alebo svetlokrémové?“ skúsila to znovu. Prebehla som sa pohľadom. Pomaly, aby jej moje gesto náhodou neuniklo. Chytila sa takmer okamžite. Pochopila, že sa pýta tej nepravej. „Potrebuješ nové rifle,“ skonštatovala a upriamila zrak na moje tenisky. „Skočíme aj do obuvi,“ dodala, vytrhla mi katalóg z ruky a začala si v ňom listovať.
Zakňučala som ako zranený pes. Doslova. Viem presne, ako ten zvuk znie. Kim zdvihla výstražne ukazovák a pokývala ním sprava doľava. Pozrieť sa na mňa ani neunúvala. Povzdychla som si a ešte raz som to zopakovala. Žiadny efekt sa však nedostavil. Neplánovala ustúpiť. Na tento deň, deň s názvom – spravme z Leah znovu ženu – sa tešila pridlho. Veď súhlas zo mňa ťahala takmer štvrť roka.
Kaderníčka mi bleskovo upevnila poslednú natáčku a s profesionálnym výrazom v tvári nás nechala osamote, aby mohla niekde v súkromí minimálne pretočiť očami. Vedela rovnako ako ja, že sem nepatrím. Drahé salóny krásy sú určené pre bohaté paničky. Nie pre dve dievčatá z La Push. Lepšie povedané jedno dievča z La Push a jednu definitívne stratenú existenciu.
Na sekundu som privrela viečka a hneď som ich zas otvorila, aby som si poriadne prezrela vlastný odraz v zrkadle. Prekvapivo nesúhlasil s mojim hodnotením. Pred sebou som videla tú, ktorou som už dávno nebola. Trocha make-upu dokáže skutočné zázraky.
Končekmi prstov som si prešla po líci, akoby som kontrolovala, že som to skutočne ja. Leah žena, nie Leah vlčica. Na malú chvíľu som mala chuť snívať. Predstavovať si, aké by to bolo, ak by sa čas vrátil, ak by sa do našej blízkosti nenasťahovali upíri, ak by naše premeny nezačali.
Môj otec by ešte žil. Nedostal by infarkt, keď sa pred ním vlastná dcéra zmenila v monštrum.
Sam by nikdy nepocítil silu pripútania. Nezamiloval by sa do Emily, neopustil by ma.
Položila som si ruku na bruchu. Na miesto, ktoré dávno stratilo schopnosť materstva. Možno by sme už mali deti. Dve alebo tri. Pokojne aj viac. Vždy som chcela veľkú rodinu.
Všetko zlé je vraj na niečo dobré. Ale ako osud obháji toto? Ako sa mi pozrie spriama do očí a povie, že to lepšie ma ešte len čaká? Za také obete, za také trápenie, za zničený život.
Moje, moje, moje, vytrhol ma z premýšľania zvláštny hlas. Pozrela som na Kim s podvihnutým obočím.
„Vravela si niečo?“ spýtala som sa. Kmitla ku mne pohľadom a pousmiala sa.
„Sú krásne,“ šepla a poklepala prstom na plavky, ktoré si práve prezerala. Mne spadla sánka už len pri ich cene. Nestačil by na ne ani jej mesačný plat.
„Také ti pokojne vyrobím,“ zasmiala som sa. „Odstrihnem dva tenké prúžky látky...“
Moje, moje, moje, zarezonovalo mi v mysli. Trikrát hlasnejšie ako predtým. Zmätene som sa poobzerala. Kim to nemohla vysloviť, pery sa jej ani nepohli a okrem nás už v miestnosti nikto iný nebol. Dokonca sa zdalo, že ona ani nič nepočula. Bez ďalších rečí sa vrátila k predchádzajúcej činnosti.
Pozri von, zhúklo niečo vo mne, až mi ľakom nadskočili vnútornosti. Automaticky som si priložila ruky k ušiam, aby ku mne neprenikli ďalšie ohlušujúce zvuky. Bola to absolútne márna snaha. Tie dve slová sa opakovali stále dookola. Rovnako intenzívne.
Čo to, dopekla, znamená? Preskočilo mi? Veď ja nepočujem hlasy. Iba keď...
Razom mi všetko došlo. Sprudka som sa natočila k presklenej stene. Ticho, ktoré nastalo v mojej hlave, ma ubezpečilo, že som konala správne. Pochopiteľne. Veď som poslúchla samú seba, svoju vlčiu podstatu. Ale prečo ku mne prehovorila? To sa ešte nikdy nestalo. To nie je normálne. Čo mi chcela ukázať?
Spoza rohu ulice vyšiel muž v drahom obleku, odhryzol si z bagety, znechutene zvraštil tvár a takmer celú ju odhodil do koša. Pomädlil si ruky, akoby z nich chcel otriasť posledné omrvinky a poobzeral sa. Asi som ho zaujala, pretože si ma zaujato prezrel od hlavy až po päty. Alebo skôr opačne. Svoje malé slizké oči vpil do môjho výstrihu, pokúsil sa o zvodný úsmev, z vrecka vybral kľúče od predraženého auta, ktorým by zaujal akúkoľvek zlatokopku, a žmurkol na mňa.
Zaťala som ruky v päsť a už som sa videla, ako mu jednu uvalím. To by nás ale nemohlo deliť toľko, určite nerozbitného, skla. Nakoniec som len pootvorila ústa a strčila si do nich dva prsty, aby som mu naznačila, aké pocity vo mne vzbudzuje. Pochopil na debila prekvapivo rýchlo. Ubezpečil sa, či to nikto nevidel a rýchlo sa vytratil z môjho zorného uhla.
Skĺzla som pohľadom na Kim, aby som si overila, či zachytila niečo z udalostí posledných pár sekúnd. Ona však bola zaujatá niečím úplne iným. Ládovala sa smaženými lupienkami a vyzerala, že sa o chvíľu z ich chuti rozplynie blahom. Otvorila som ústa, aby som jej porozprávala o nepochopiteľnom hlase v mojej mysli, ale zastavila ma neviditeľná sila. Hlava sa mi sama otočila naspäť k presklenej stene.
Ulica už nevyzerala ako predtým. Staršia pani na lavičke nekŕmila vtáky, po ceste nejazdili autá, vetve stromov neohýbal jesenný vetrík. Všetko bolo preč. Nikde žiadna lavička, žiadna cesta, žiadne stromy. Len pri smetnom koši stál chlapec a vyťahoval z neho bagetu, ktorú tam predtým odhodilo to prasa.
Zem sa mi zatriasla pod nohami a potom sa prepadla niekam do bezodnej diery. Všade okolo mňa zažiarilo jasné svetlo. Nič viac len to svetlo. Znášala som sa v ňom, akoby ma niečo držalo, akoby na mňa gravitácia viac neplatila, akoby samotný vesmír menil svoje usporiadanie. Všetky väzby, všetky putá strácali svoj význam. Viac neboli podstatné.
Srdce mi zaliala horúčava a rýchlo sa rozšírila do celého tela. Zaplavila každú moju bunku. Trhala ma na kusy, no bolesť som necítila. Bolo to... Tak intenzívne. Tak príjemne. Tak správne. Akoby celý môj život smeroval k tomuto okamihu. Akoby som mala zhorieť, aby som zas povstala z vlastného popola. Znovuzrodená, očistená a hlavne naveky pripútaná k láske môjho života. Tej jedinej, tej pravej, tej určenej len pre mňa.
Moje, moje, moje, pomyslela som si, vlk vo mne slastne zavrnel, fanfáry mi v hlave zahrali vábivú melódiu, pocítila som zas zem pod nohami a svetlo zhaslo. Celý svet nabral svoj pôvodný tvar. Akoby sa ani nič nestalo.
Priložila som si ruku na srdce. Na miesto, ktoré ako jediné zaznamenalo nejakú zmenu. Zrazu prekypovalo citom. Pery sa mi roztiahli do úsmevu, nastal čas poriadne si prezrieť objekt môjho záujmu. Aj keď na tom, ako vyzerá, vôbec nezáležalo. To jediné nebolo podstatné. Nevadilo by, ak by mal štyri ruky a tvár samú bradavicu. I tak by som mu bola matkou, priateľkou a neskôr milenkou či manželkou. Proste čímkoľvek, čo by práve potreboval.
Moja životná smola sa ale neprejavila. Nehľadela som na žiadnu hračku prírody. Chlapec mohol mať tak štrnásť či pätnásť, plavé vlasy mu padali do jemne opálenej tváre, jasne modré oči tekali po okolí. Všetko by bolo priam dokonalé, ak by v jeho pohľade nebol vpísaný strach, ak by na ňom špinavé oblečenie neviselo, ak by jeho nevinnú tvár nezdobila neprehliadnuteľná modrina, ak by si práve nestrkal do úst jedlo z koša.
„Nejedz to,“ vykríkla som. Ja ti predsa kúpim niečo lepšie, pokojne sa aj naučím variť. Znesiem ti k nohám celý svet.
„Čo si kalorická polícia?“ osopila sa na mňa Kim, inštinktívne si položila ruku na brucho, v ktorom už štvrtý mesiac rástol nový život, a strčila hlavu do môjho zorného uhla. Logicky predpokladala, že sa rozprávam s ňou.
„Ja... on... tam...“ vykoktala som. Jej počin ma úplne vyviedol z rovnováhy. Kvôli nej som na neho nevidela. Chcela som okamžite vyskočiť na nohy, no nedokázala som sa prinútiť k pohybu. Telo mi pod návalom emócií zvláštne ochablo.
Trvalo pár sekúnd, kým som sa pozbierala. Pozrela som na miesto, kde predtým stál a zovrelo mi srdce aj pľúca drvivou silou. Už tam nebol. Zalapala som po vzduchu. Kde je? Spravila som prvý opatrný krok, druhý a hneď na to tretí. Ďalej som už bežala. Priamo na ulicu ignorujúc zmätené pohľady zamestnankýň salónu.
Jeden rýchly pohľad doprava, jeden doľava. A znova. Nebolo po ňom ani stopy. Z hrdla sa mi vydral dusivý vzlyk. Nemohla som ho stratiť! Ledva som ho predsa našla! Otočila som sa okolo vlastnej osi a inštinktívne vybrala smer.
Nohy mi dopadali jedna pred druhú bez toho, aby som vedela, kam utekám. Hodinu, možno dve a možno len pár desiatok minút. Stratila som pojem o čase, pojem o okolí. Verila som, že ma nič neprinúti zastaviť, kým ho nenájdem, kým ho nezovriem v náručí, kým mu nevysvetlím, čo všetko pre mňa znamená. Ach, aké naivné.
Stačilo jedno zakopnutie a všetky moje nádeje sa rozbili. Rovnako ako moje kolená. Zaprela som sa dlaňami o zem a pokúsila sa postaviť. Márne. Chýbala mi sila. Do nôh mi vystreľovala tupá bolesť, všetky svaly pulzovali vysilením. Rukami som si objala hruď. Slzy na seba nenechali dlho čakať. Spustili sa spolu s búrkou. Zvlhčili mi oči, kým mi teplý dážď máčal šaty.
Ľudia hľadali úkryt, mihali sa okolo mňa jeden za druhým nezaujímajúc sa o moje nešťastie, o moju bolesť. Svet dávno stratil schopnosť empatie. Čo nás nebolí, to sa nás predsa netýka. Prečo by aj malo? V dave sa jeden človek stratí, nie je podstatný.
Ak ste dočítali až sem, máte za sebou prvú kapitolu mojej druhej poviedky. Ostáva mi len dúfať, že sa vám páčila.
Následující díl »
Autor: Ivka77 (Shrnutí povídek), v rubrice: FanFiction na pokračování
Sdílet
Diskuse pro článek Zákon vlkov - Prológ + 1. kapitola:
Zlato,
dlho som sa odhodlávala otvoriť túto tvoju novú poviedku.
Teraz si nadávam, prečo som tak dlho čakala.
Spomínam si na nedávne obdobie, keď si dopisovala MOSD a rozprávala mi, že máš v hlave niečo nové. Niečo o Leah a jej živote. Ten nápad sa mi vtedy celkom pozdával, tak som zhruba mala predstavu, čo ma po otvorení čaká.
Teraz však premýšľam, či to naozaj bude to, čo si mi hovorila, alebo si si k tomu primyslela ešte niečo iné.
Podľa opisu toho chlapca, asi nebude tým, čím v pôvodnej verzii mal byť. Alebo áno? Mno, to uvidím a nechám sa prekvapiť.
Áno, dobre si počula.
Chystám sa túto poviedku čítať.
Ešte mi síce chýba dočítať tú predchádzajúcu, ale toto bude tiež zaujímavé.
Prekrásne si opísala pripútanie Leah do neznámeho. Dúfam, že dlho neznámym nezostane a že ho Leah nebude hľadať roky.
Ale nepochopila som tomu prológu. O kom tam bola reč? Kto bola tá žena? A kto boli tí dvaja, ktorí sa spolu s ňou postavili vlkom? A ten syn?
Hmm... Nech uvažujem, ako uvažujem, tuším, že to má veľkú spojitosť a práve tá mi naznačuje, že si od svojho pôvodného úmyslu asi neodbočila, ale ten opis...
No, počkám si ešte na pár kapitol a uvidím. :D
Je to krása a ja som zasa unesená tvojim štýlom písania.
Skvelé láska! Len tak ďalej!
Verím, že ZV ti prinesie zasa úspech.
Jupíííí! Krása, těším se na další kapitolku.
ahoj
Krásný.. bodlo by pokračování 
Cicuška moja
Ty vieš, veľmi dobre to vieš, ako ja z duše neznášam vlkov (meničov). Som proti nim, i keď Setha a Leah mám veľmi rada. Podľa mňa je Leah zaujímavá postava, ktorá nedostala priestor sa ukázať. Nikto nepoukázal na jej život, jej utrpenie.
Preto som veľmi rada, že si sa rozhodla pre poviedku s touto hlavnou hrdinkou. Prichádzam na to, že práve ty ma nútiš (v dobrom slova zmysle) čítať poviedky, ktoré by som nikdy v živote neotvorila. Minulá poviedka o Volturiovcoch, teraz o meničoch.
Prezraď mi, ako to ty ženská robíš, že od teba prečítam čokoľvek. To je pre mňa skutočne záhadnou, ale zároveň potešením. Aspoň neprichádzam o skvosty.
Prológ bol skrátka nádherný, dokonca som ho čítala asi 5x. Prvá kapitola bol tiež nádherná. Ja nikdy nepochopím prečo ty s ničím nie si spokojná. (ja mám čo hovoriť ) A chcem vyzdvihnúť novú postavu Kim. Som strašne rada, že si vytvorila novú postavu a dúfam, že sa s ňou budeme ešte stretávať.
Tiež chcem povedať, že si mi splnila sen. Našla si pre Leah partnera. Váááá, ja budem kričať a skákať nadšením. To akože fakt? Nebude sama? Bude šťastná?
Toľko otázok, a tak málo odpovedí. Ja viem, že je skoro predbiehať veď sme len teraz začali. Ale hold som náročná, všetko by som chcela hneď. I keď ostáva otázkou, či jej vyvolený bude chcieť aj ju a aký vlastne je.
Pevne dúfam, že pracuješ na pokračovaní a nebudem čakať sto rokov kým sa tu objaví pokračovanie.
Si pani spisovateľka, ktorá dokáže písať o čomkoľvek. Ja ti môžem iba tlieskať a skláňať sa tvojmu talentu.
Posielam pusinôčky cmuuuuk :-*
Moc jsem byla na tuhle povídku zvědavá a začátek mě rozhodně nezklamal, nádhera, moc se ti povedl opsat ten otisk Leah, úplně to vidím před očima. 
Jůůů! Super, konečně něco o Leah :) Toho to moc není, nebo neumím hledat :) Ale nevadí :) Doufám, že tato povídka bude s Happy Endem, protože si to Leah zaslouží! :) Těším se na další :)
supééér rýchlo pokračovanie
Hahááá - a je to venku! 
To bylo ale trápení, to bylo ale naříkání...
Každopádně jsem ráda, žes to nevzdala, protože by to byla věčná škoda připravit nás o takové množství tvých krásných myšlenek.
Přiznávám, že jsem Leah nikdy moc v lásce neměla, vlastně k nikomu z vlků jsem zrovna věčnou láskou nepřilnula, ale řekla bych, že je na čase s tím něco udělat, přečíst si zase něco novýho, neokoukanýho a to tvoje povídka jistě bude.
Ženo, já už jsem ti sice říkala, jak jsem spokojená a že se mi to prostě páčí, ale radši ti to zopakuju, to jen pro případ, že by tě opět popadla nějaká pochmurná nálada. 
Prolog je naprosto perfektní. Četla jsem ho se srdcem v krku a celá hořím nedočkavostí, co všechno tomu bude předcházet, i když už to tak trochu tuším, ale i tak se moc těším, co sis pro nás všechno připravila a jak se s tím vypořádáš.
Leah mi v téhle první kapitole přišla dost smutná, tak nějak jsem doufala, že by se to mohlo v průběhu čtení zlepšit, ale ne, ty jsi prostě krutá a akorát jsi jí ještě přisypala sůl do ran. Vážně tý holce nezávidím...
Zbožňuju tvůj způsob vyjadřování a především tu část, kdy Leah spatřila onoho neznámého na ulici. To bylo prostě dokonalý. To, jak jí nějaký vnitřní hlas dokola opakoval - moje, moje, moje. Nemám slov! 
Škoda jen, že ten chudák kluk zmizel dřív, než ho stačil dohonit. Jasně, já vím, že ty to potřebuješ jinak, stejně by mě ale zajímalo, jak by jejich setkání vypadalo. 
No, ale o to to bude zajímavější, až to skutečně přijde.... Už jsem zmínila, že se na to těším? 
Brouku, už žádný remcání a piš. Máš právo být na sebe pyšná, protože ty psát umíš... Nádherně popisuješ pocity a čtenář se dokáže bez problémů do tvých postav vžít. 
Netrpělivě vyhlížím další kapitolu. 
Přidat komentář:
- A bit of different (reality) - 6. kapitola
- A bit of different (reality) - 5. kapitola
- A bit of different (reality) - 3. kapitola
- A bit of different (reality) - 2. kapitola
- A bit of different (reality) - 1. kapitola
- Minulost žije s námi - 23. kapitola
- Je příliš pozdě... Nenávidím tě - 16. kapitola
Psycholožka, terapeutka, lektorka Zuzana Tomášková Prosperio.cz
...další zajímavé stránky Toto může být i váš web.
Máte zájem? Jste Přispěvateli a chcete se stát Ověřenými přispěvateli? Jste Ověřenými přispěvateli a chcete se stát
Profi přispěvateli?
Přidejte se k Pomoci začínajícím autorům.
Hledají se pomocníčci I vy se můžete stát administrátory.
Nábor administrátorů
Kdo je tu z členů? Klikni!