Stmívání.eu ~ Twilight Fan Home - FanFiction na pokračování » Zákon vlkov - 11. kapitola

22.09.2013 (21:45) • Ivka77 • FanFiction na pokračování • komentováno 6× • zobrazeno 1462×

Pohľad Leah

Bola som mimo. Absolútne a nepopierateľne mimo. Prvú pol hodinu po zobudení by na mňa ľudia nemali hovoriť. A už vôbec by mi nemali oznamovať životne dôležité informácie. To sa nerobí. Nie je to proste fér. Potom nedokážem normálne reagovať.

V tichosti som dojedla raňajky, mame nepovedala ani obyčajné ďakujem a zapadla som do kúpeľne. Vyzliekla som sa a oblečenie hodila rovno do koša na bielizeň. Mala som ho na sebe celý včerajší deň a neuveriteľne sa mi hnusilo. Ale aspoň som pochopila, kto ma ukladal do postele. Mama by ma nenechala spať v rifliach. Narvala by ma do nočnej košele. Ostával jedine Seth. Prečo si to vôbec nepamätám?

Zložila si sa, oznámilo mi vlastné podvedomie a škodoradostne sa zasmialo.

Sklapni, pomyslela som si a rýchlo vliezla do sprchy, aby sa moje mozgové bunky konečne prebrali k životu. Mrchy lenivé.

Pustila som si na telo vlažnú vodu a s napätím očakávala veľké precitnutie. Nič, nič a znova nič. Akoby vo mne už neostalo miesto na poriadne emócie. Večer som si prešla za pomyselnú hranicu psychických síl a ešte som nenašla cestu späť. Asi to bolo aj lepšie. Pre mňa určite.

Po pamäti som nahmatala sprchový gél, naniesla si ho do dlaní a jemne napenila. Domom sa rozoznel zvuk vŕtačky a príšerný buchot. Možno z kladiva. Podvedome som sa zachvela. Nevedela som si predstaviť, komu z chlapcov prítomných v našom dome by som zverila tak nebezpečné nástroje. Radšej som pridala na tempe a umyla sa rýchlejšie, ako som pôvodne plánovala. Nechcela som byť celá od mydla, ak by páni majstri náhodou našli, kde máme vodovodné potrubie.

Okolo tela som si obmotala uterák a nepozorovane zaliezla do svojej izby. Na posteli mi sedel brat. Viditeľne na mňa čakal. Ledva ma zbadal, rukami si provokačne zakryl rozkrok. Zapôsobilo to na mňa lepšie ako dve poriadne facky. Pomyselná hrádza v mojom vnútri povolila, získala prvé trhliny.  

„Prepáč,“ vyhŕkla som. Skutočne som mu nechcela ublížiť. Úmyselne by som to nikdy neurobila. Nie takým spôsobom. V jeho prípade dávam prednosť psychickému teroru.

Sethovi sa na tvári objavil jemný úsmev. „Prepáčim, ale podkrovie si beriem ja,“ šepol. Vlk vo mne spokojne zavrnel, zachytil odpustenie.  

„Čokoľvek,“ vydýchla som a roztvorila náruč. Potrebovala som ľudské teplo. Seth pretočil očami, ale postavil sa, aby som ho mohla objať. Urobiť som tu už ale nestihla. Môj mozog náhle otvoril dvere a vpustil k sebe bratove posledné slová. „Vážne budeme mať izbu miesto povaly?“ spýtala som sa.

„Budeme a to obrovskú,“ odpovedal a mojim telom sa rozliala zvláštna rieka pocitov. Rozrevala som sa ako na povel. Všetko to na mňa doľahlo. Všetky mamine slová začali dávať zmysel, naberali reálny tvar.

Chris bude u nás, u mňa. V bezpečí.

„Lea, prosím, neplač.“ Brat si ma pritiahol a pritlačil na svoju hruď. „Pokojne si tú izbu vezmi ty. Ja ju až tak nechcem,“ šepol a potľapkal ma po hlave ako psa. Rozosmiala som sa napriek vzlykom. Dosť desivý zvuk.

„Neplačem preto,“ ubezpečila som ho a rýchlo pridala aj otázku, ktorá ma už dlho pálila na jazyku. „Ako som sa dostala domov?“

Seth sa odo mňa odtiahol a predviedol nejakú neidentifikovateľnú kulturistickú pózu. „Odniesol som ťa.“ Podvihla som obočie. Veď je to minimálne hodina autom. Pešo tak... Zamyslela som sa. Matematika mi nikdy nešla. „Ok, vzali sme si taxík,“ uškrnul sa, akoby ho niečo napadlo, „mimochodom dlhuješ mi dvesto dolárov.“ Prikývla som a pohľadom vyhľadala kabelku. Znelo to reálne. Vybrala som z peňaženky požadovanú sumu a podala ju bratovi. Vzal odo mňa peniaze a so žiarivým úsmevom si ich strčil do vrecka.  

„Ďakujem, že si sa o mňa postaral,“ pípla som a pohladila ho po tvári. Premohol ma pocit, že si ho nezaslúžim. Po líci mi stiekla ďalšia slza.  

Seth sa zatváril, akoby zjedol niečo kyslé, siahol do vrecka a natiahol ku mne ruku aj s mojimi peniazmi. Nechápavo som pokrútila hlavou. „Dobre, dostala si ma, doviezla nás Bella,“ povzdychol si.

„Isabella Cullenová?“ spýtala som sa zmätene a aj trochu hlúpo. Žiadnu inú Bellu ani jeden z nás nepoznal. Seth otvoril ústa, aby mi odpovedal, ale zastavilo ho mamine odkašľanie. Otočila som sa jej smerom. Stála vo dverách mojej izby a opierala sa o zárubňu.

„Lea,“ usmiala sa na mňa, „priprav si pre Cullenovcov poriadnu ďakovnú reč a podľa možnosti by som ocenila, ak by znela úprimné.“ Kývla na Setha hlavou a on okamžite vypadol. Ešte za sebou aj zavrel dvere. Zradca.

Utekaj! zvriesklo moje podvedomie. Bohužiaľ zbytočne. Nohy mi príliš oťaželi a mame sa aj tak utiecť nedá. Z nejakého neznáme dôvodu sa pred ňou plazí aj moja vlčia časť.

Zhlboka som sa nadýchla, aby som si dodala odhodlanie, a spustila som: „Ja sa nemôžem poďakovať...“ Určite by som pokračovala, ak by som o svojich vlastných slovách náhle nezapochybovala.

Vždy som upírmi opovrhovala, vinila ich za všetko zlé v mojom živote. Za premenu a s ňou aj za otcovu smrť. Za to, že ma Sam opustil a dokonca aj za moju neplodnosť.

Bože, neskutočne sa mi hnusili. Bolo mi z nich na zvracanie.

Ale zrazu sa mi to javilo ako strašne dávna minulosť. Viac som ich nedokázala nenávidieť. Veď, ak by ich nebolo, nepripútala by som sa. Nikdy by som nespoznala Christiana a teda ho ani nemohla zachrániť. Teraz by bol mŕtvy. Stačilo si to predstaviť a striaslo ma. „Poďakujem sa,“ vyhŕkla som.

Mama sa zatvárila značne prekvapene. Asi čakala, že ma bude musieť presviedčať. „Lea, som na teba...“ Prerušil ju zvonček. Ledva sme ho cez hurhaj v dome počuli. Kto sem lezie? „Však vieš čo,“ zasmiala sa a bežala otvoriť.

Osamela som. Využila som čas a obliekla sa. Rifle a obyčajné biele tričko. Cítila som sa pekne a hlavne prirodzene. Pôvodne som síce chcela šaty a poriadny make-up, aby som vyzerala priam hviezdne, ale niečo mi našepkalo, že o to Chris absolútne nestojí.

Vyšla som z izby a takmer vrazila do Samovej ruky. Držal ju vo vzduchu zovretú do päste. Práve chcel zaklopať na moje dvere. „Šípková Ruženka vstala a ani nepočkala na bozk od princa?“ spýtal sa a so zavretými očami našpúlil pery. Zasmiala som sa a pusu skutočne dostal. Ale len na líce.

„Ruženka má princa v nemocnici,“ pípla som a naše pohľady sa stretli. Úsmev mu z pier zmizol v rovnakej chvíli ako mne. V poslednej dobe som získala patent na kazenie každého náznaku dobrej nálady. Sebe aj ostatným.

„Nebudem zdržovať,“ šepol a podal mi bielu obálku. „Len som sľúbil toto odovzdať,“ dodal a otočil sa k odchodu. Tváril sa, akoby sa včera nič nestalo.

„Sam,“ oslovila som ho. „Ako zomrel Chrisov otec?“ položila som otázku, na ktorú som musela poznať odpoveď. Stále som sa bála, že som ho skutočne zabila. Na jednej strane som sa upokojovala vedomím, že si to zaslúžil. No na druhej ma ťažilo svedomie. Zvláštna rozdvojenosť.

„Alice mu zlomila väz,“ povedal tónom, ktorým sa bežne oznamuje, čo bude na večeru, a ukázal na obálku v mojej ruke. „Tam asi nájdeš dôvod.“ Zalapala som po vzduchu. To Cullenovcom úplne preskočilo? Prečo to všetko?

V ďalších myšlienkach mi zabránila len vlastná zvedavosť. Vytiahla som z obálky ozdobný papier a začítala sa do úhľadného rukopisu.

Leah,

dokončila som, čo ty si nemohla. Ver mi, ak by som nemusela, nikdy by som nezabila. Svedomie som si pošpinila prvou vraždou, aby tvoja láska mohla pokojne žiť. Inak to nešlo. Ten muž by využil všetky svoje peniaze, aby Christiana dostal späť a aj by sa mu to podarilo. Bez obete totiž nie je ani obvinený a v tomto prípade by obeť neprehovorila.

Teraz myslíš na to, že by si to nikdy nedovolila. Presne tak. Viem, že by si išla a vzala si, čo ti právom patrí. Keď nie po dobrom, tak po zlom. Tu sa každopádne budúcnosť uberala len dvomi možnými smermi. Buď by si prišla neskoro a Christian by dokončil, čo si mu raz prekazila, alebo by si prišla včas a nechtiac prezradila tajomstvo, ktoré musí ostať skryté.

Teraz iste chápeš, prečo som zasiahla. Druhú možnosť som nemohla dovoliť, pretože by ohrozila aj moju rodinu a tú prvú... Ber to tak, že som len splácala dlh, ktorý som nechtiac vytvorila, i keď pre mňa to mnohé skomplikovalo. Spomeň si na moje slová, keď raz budem pred tebou kľačať na kolenách.

Alice

Pohľad Alice

Snáď prvýkrát mi prekážali vysoké podpätky. Zvuk mojich krokov sa vďaka nim odrážal nie len od podlahy, ale aj od stien. Cítila som sa videne, i keď si ma nikto poriadne nevšímal. Sem-tam mi len niekto kývol hlavou na pozdrav. Nemocničný personál logicky predpokladal, že idem za otcom.

Chyba.

Prekĺzla som na jednotku intenzívnej starostlivosti a vďaka svojej podstate nepozorovane našla jeho izbu. Poodchýlila som dvere, prešmykla sa cez malý otvor, zas ich za sebou potichu zavrela a oprela si o ne čelo. Nemohla som sa otočiť. Nemohla som sa ani nadýchnuť. Akoby mi vlastné vnútro naznačovalo, že tu nemám byť. Že sem nepatrím.

Na chlapca ležiaceho na posteli som pohliadla, až keď mu srdce nepravidelne zakolísalo. Zľakla som sa, že sa prebúdza. Našťastie tomu tak nebolo. To len jeho telo zacítilo nebezpečenstvo a reagovalo nezávisle od vôle. Vždy bol veľmi vnímavý. Niekedy ma to nútilo premýšľať, či sa v ňom neskrýva nejaký dar.

Dovolila som si dva kroky jeho smerom a pohltili ma emócie. „Christian,“ vydýchla som. „Ničíš ma, odkedy si sa narodil...“ V ďalších slovách mi zabránil pohyb na chodbe. Carlisleovu chôdzu by som poznala kdekoľvek. Zmeravela som. Cítila som sa ako zlodej pristihnutý pri čine.

Kľučka takmer nepatrne vrzla, keď ju Carlisle prinútil k pohybu. Dvere však neotvoril. Váhal. Sekundu, dve, tri. „Neublíž mu,“ ozvalo sa takmer nečujne, kľučka sa vrátila na pôvodné miesto a na chodbe zazneli vzďaľujúce sa kroky. Carlisle do mňa vložil nekonečnú dôveru. Zďaleka nie prvýkrát. Zďaleka nie zbytočne.

Neprišla som ubližovať. Už dosť dávno som pochopila, že tadiaľ cesta nevedie. Že to jednoducho nedokážem. Ani upír nemá srdce z kameňa. Moja smola.

Zľahka som si prešla končekmi prstov po spánkoch a premietla jednu zo svojich vízií. Prenasledovala ma posledných pätnásť rokov. Takmer nemenná. Žiadne rozhodnutie na ňu nemalo dostatočný vplyv. Akoby snáď budúcnosť zosnoval samotný osud.

„Skutočne si môj osud?“ spýtala som sa a zamerala pohľad na tvár chlapca, ktorý mal zomrieť už pred rokmi, aby moja láska mohla navždy žiť. Kiežby som pri našom prvom stretnutí nenašla miesto vlastnej obete len dieťa v zúfalom stave. Srdce mi nad tým obrazom zaplakalo a prehodnotilo svoje priority, zradilo Jaspera. Ako mohlo?

Nie si bezcitná, zašepkalo moje podvedomie, aby mi poskytlo aspoň nejakú odpoveď. Nie som bezcitná, zopakovala som si v duchu. Raz, druhýkrát, tretíkrát. Snáď ako modlitbu. Snáď ako obhajobu.

Láska, odpustíš? Prosím.  

Privrela som viečka a podvedome si utrela oči. Bol to obyčajný reflex. Ako človek by som dávno plakala a aspoň tak dala najavo vlastné pocity. Upír však sĺz nie je schopný. Ani ten, ktorý už nemá žiadnu budúcnosť, ktorý raz stratí, čo najviac miluje. 

Vzduch ku mne doniesol ľahké vibrácie. Christian sa na posteli mierne zachvel. Zlé sny? V okamihu som bola u neho a opatrne si sadla. Dala som si pozor, aby sa matrac podo mnou nezhupol. Pomaly som priblížila ruku k chlapcovej tvári, odhrnula mu z čela prameň plavých vlasov a končekmi prstov prešla po bledom líci. „Aj ja mávam nočné mory,“ šepla som. „I keď u nich nespím,“ dodala som rýchlo, akoby ma snáď mohol počuť a obviniť zo lži.

Prekvapivo sa pod mojim dotykom uvoľnil. Čakala som presný opak. Pery mi roztiahlo do vďačného úsmevu. Vnímala som to ako rozhrešenie napriek tomu, že som si žiadne nezaslúžila.

„Vieš, ja...“ Ďalšie slová sa mi zasekli v hrdle. Zrazu som nevedela, prečo som vlastne prišla. Ospravedlniť sa? Rozlúčiť sa? Či sa len presvedčiť, že bude v poriadku? Dopriala som si pár minút na predýchanie, ale ani tie mi nepomohli. Nakoniec som sa zmohla len na obyčajné: „Zbohom a dávaj na seba pozor.“

Opustila som Christianovu izbu a vyhľadala Carlisleovu pracovňu. Vošla som bez zaklopania. Aj tak už o mne vedel. Sedel v kresle - za svojim stolom - a i keď neprehovoril, videla som, že má v očiach množstvo otázok. Dali sa jasne prečítať: Prečo si bola v jeho izbe? Prečo si zabila jeho nevlastného otca? Prečo si zariadila, aby mohol ostať u Leah? Zúfalo som si povzdychla. Nastal čas vysvetľovať.

„Toho chlapca poznám od jeho narodenia,“ šepla som a ignorovala malú vrásku, ktorá sa Carlisleovi po mojom oznámení vytvorila na čele. „Vídam ho v jednej svojej vízii už pätnásť rokov. Je v nej dospelý. Môže mať tak devätnásť či dvadsať. Ťažko povedať.“ Nadýchla som sa, aby som si dodala odvahu k ďalším slovám.

Carlisle moje zaváhanie využil. „Čo je v tej vízii?“ spýtal sa. Nie zvedavo, len zmätene. Nesúhlasne som pokrútila hlavou. Ešte som to nemohla vysloviť. Neprišiel ten správny čas. Najprv musel pochopiť, že som budúcnosť skutočne chcela zmeniť, že som sa snažila.

„Vieš, ja... som toho chlapca dlho hľadala. Nebolo to jednoduché. Vlastne to bola poriadna drina.“ Trpko som sa zasmiala pri tej spomienke. Obišla som tisíce detí, ktoré sa narodili v deň prvej vízie. Všetko tajne, aby o tom moja rodina vôbec nevedela. „Nakoniec som mala pred dvanástimi rokmi šťastie. Našla som ho a chcela som ho zabiť... ale...“ Z hrdla mi vyšiel pridusený vzlyk. Carlisle bol v momente pri mne a zvieral ma v náručí.

„Urobila si dobre,“ šepol. „Neverím, že ten chlapec v budúcnosti spraví niečo tak hrozné, aby si za to už v detstve zaslúžil smrť.“

„Nemohla som,“ pokračovala som, akoby ma vôbec nič neprerušilo. „Hľadel na mňa absolútne zmierene a bol v hroznom stave. Špinavý a hladný. Podľa mňa si myslel, že vidí anjela... Absurdné. Ja viem... Zavolala som sociálku a zbabelo zdrhla.“

„Zachránila si ho,“ vydýchol mi Carlisle do vlasov. Hrdosť sálajúca z jeho slov ma doslova prefackala. Vymanil som sa z jeho objatia a sklopila som pohľad. Možno vtedy áno, ale potom...

„Nie, iba som sa rozhodla, že budúcnosť zmením inak, že zabránim vzniku Christianovho puta s vlkmi.“ Schválne som nepoužila slovo pripútanie. Vtedy som ten pojem ešte ani nepoznala. Vedela som len, že tam vznikne nejaký veľmi silný cit. „Stačilo, aby sme Forks obchádzali oblúkom. No prišli zahmlené vízie s Bellou a... to som Edwardovi nemohla urobiť.“ Odhodlane som pozrela Carlisleovi do tváre. Vedela som, že položí jednu zásadnú otázku a čakala som na to.   

„Ty si vedela, že sa k nemu Leah pripúta?“ spýtal sa. V duchu som sa pousmiala. Nesklamal.

„Áno. A nemohla som to dovoliť. Myslela som, že to pôjde ľahko. Veď bol v detskom domove stovky kilometrov od Forks, ale osud je niekedy vážne sviňa. Deň potom, ako sa Leah premenila, si pre neho prišla matka a vzala ho k sebe a svojmu manželovi do Port Angeles. To sa vzdialenosť značne skrátila.“

„V deň jej premeny umrel Harry,“ šepol Carlisle, akoby niečo pochopil. Prikývla som. Leah nemala šaty na pohreb svojho otca a chystala sa do Port Angeles na nákup, a tam... „Ty si kúpila šaty a dala ich Sue, aby sa Leah nemusela stresovať.“ V Carlisleovom tóne zaznelo jasné obvinenie a... odsúdenie. Ťažko sa mu čudovať.

„Už vtedy sa mali stretnúť. A potom... Ja to neviem nazvať inak ako osud. Musela som zasahovať minimálne desaťkrát za rok. Tí dvaja boli ako nejaké nepochopiteľné magnety...“

„Bože, Alice, prečo?“ prerušil ma Carlisle. V tvári mal pobúrenie. „Uvedomuješ si, ako ten chlapec žil?“

„Ja som nevedela, ako žije,“ bránila som sa rýchlo, i keď som sa za to sama na seba hnevala. Mala som si to zistiť. Ale koho by napadlo, že sa mu deje niečo také hrozné? „Zistila som to, až keď ušiel z domu a viac som pripútaniu nezabránila. Myslela som, že Leah už všetko zariadi.“

„Nevidela si, že sa skúsi zabiť?“ overoval si Carlisle. Klam, zašepkalo moje podvedomie. Jemne som ho ohriakla. Ak pravdu, tak celú.

„Videla a sebecky som dúfala, že sa mu to podarí.“ Carlisle pootvoril ústa. Možno len v šoku, ale možno chcel niečo povedať. Rukou som mu naznačila, aby ma nechal dohovoriť. „Hanbím sa, ver mi. Vydržala som to so sebou presne hodinu. Potom som sadla do auta, aby som mu pomohla, ale to už bolo jasné, že ma Leah predbehne. Bola bližšie.“

V miestnosti nastalo dusivé ticho. Síce iba na sekundu, ale aj tá môže niekedy pripadať ako večnosť. Carlisle premýšľal a ja som vedela, že je len otázkou času, kedy pochopí. Nenechal ma dlho čakať. „Ten chlapec v budúcnosti nič zlé neurobí,“ šepol, sadol si naspäť do svojho kresla a uprel na mňa svoj zúfalý pohľad. „To niekto z nás ublíži jemu. Preto si ho chcela zabiť už ako dieťa a potom si bránila pripútaniu. Aby nebol dôvod na pomstu svorky. Je to tak?“ Ak posledná veta bola otázka, otáznik na jej konci bol tak malý, že som ho ledva zachytila. No aj tak som musela odpovedať.

„Jasper,“ prezradila som, kto bude vraždiť, kto v nevinnom chlapcovi nájde svoju spievajúcu krv. „Vlci ho za to roztrhajú a ja...“ Z hrdla mi vyšiel pridusený vzlyk. „Neviem, ako tomu zabrániť.“ 

Autor: Ivka77 (Shrnutí povídek), v rubrice: FanFiction na pokračování

Sdílet

Diskuse pro článek Zákon vlkov - 11. kapitola: