Stmívání.eu ~ Twilight Fan Home - FanFiction na pokračování » Zabil som ho! - Prológ + 1. kapitola

01.05.2011 (18:00) • Forevergirl • FanFiction na pokračování • komentováno 9× • zobrazeno 3955×

Prológ:

Pohľad nikoho:

Už prešli dva mesiace odo dňa, kedy sa Cullenovci prisťahovali do Forks. O dva dni už mali nastúpiť do školy, ale v ich rodine chýbal ešte jeden člen. Edward.

Ten bol totižto v Denali, kde sa snažil dať dohromady. Zabil totižto človeka.

Edward je poloupír, takže krv tak veľmi nepotrebuje, ale podcenil sa. Posledné tri mesiace v Kanade nelovil a to bola chyba. Nastal deň sťahovania do Forks a ten deň sa stal preňho osudným. Mladý, vyhladovaný poloupír išiel do lesa, kde bol v tej istej chvíli policajný náčelník Charlie Swan. Ten bol na rybách so svojím priateľom Billym Blackom. Trochu sa oddialil od jazera a v lese sa poranil. Edward okamžite zacítil krv a bolo neskoro. Nedokázal sa ovládnúť, aj napriek tomu, že bol vždy proti tomuto silný.

Edward ešte v ten deň, keď sa prisťahovali, ušiel do Denali. Nezvládol to. Jeho rodina ho chápala, pretože každému z nich sa to stalo. Esme veľmi ranilo, že odišiel, ale potreboval čas. Edward vôbec nevedel, že zabil policajného náčelníka, nechcel o svojej obeti počuť nič.

Vo Forks sa medzitým rozniesli správy o smrti najlepšieho policajného náčelníka, vraj ho zabilo nejaké zviera, ale nastal menší problém. Vlci. Oni veľmi dobre vedeli, čo sú Cullenovci zač.

Medzitým Edward trávil čas v Denali, kde ho utešovala Tanya, ktorá po ňom túžila, ale nebolo to obojstranné. Odmietal sa vrátiť späť, myslel na seba, ako na hnusného netvora a vraha. Myslel na rodinu jeho obete, vďaka nemu teraz prišli o hlavu rodiny, ale to ešte nevedel, že po Charliem ostala sirota.

Edward:

Sedel som na posteli a bezducho sledoval oblohu cez veľké okno. Akoby som aj vôbec nejakú dušu mal. Netvor ako ja nemá nič, mal by som zmiznúť z tohto sveta. Navždy.

„Edward, opäť volá Alice,“ oznámila mi Kate. Ach, že to tú moju malú sestričku stále bavilo! To nemôžem byť sám?

„Edward, mal by si to konečne zobrať, je to tvoja rodina,“ dohovárala mi Kate.

„Hm, daj mi to,“ povedal som to príliš nevrlo a zobral si do ruky vyzváňajúci mobil.

„Prosím?“ spýtal som sa znudeným hlasom.

„Hurá, ja neverím vlastným ušiam, Edward. Ty vieš aj rozprávať? Takže, braček, ak si ihneď nezbalíš všetky veci a do zajtra nepriletíš, a v pondelok s nami nenastúpiš do školy, uvidíš, že tam prídem s Emmettom a vlastnoručne ťa odtiahneme domov,“ vyhrážala sa mi.

„Nemôžem, prepáč mi to,“ šepol som ako najväčší slaboch.

„Edward, Esme je zúfala, je veľmi smutná. Nesklamal si ju tým, že si zabil človeka, ale tým, že si odišiel. Veľmi dobre ťa chápeme, ale nemôžeš sa večne schovávať a zožierať sa vlastnými výčitkami.“

Povzdychol som si do telefónu, Esme mi veľmi chýbala a aj ostatní.

„Edward, si tam?“ ozývalo sa z mobilu.

„Áno. Čo ak znova niekoho zabijem?“

„Edward, okamžite príď a nevymýšľaj!“ zhúkla na mňa, musel som sa odtiahnuť od telefónu.

„Fajn,“ prisvedčil som nie veľmi nadšene, nemalo cenu sa s ňou hádať.

„Ráno ti letí lietadlo, takže poobede si u nás.“ Skončila hovor, lenže ja som nebol stále rozhodnutý, neviem, či sa tam mám vrátiť. Radšej som si ľahol do postele a o chvíľu zaspal. Mal som aspoň jednu výhodu od mojej rodiny, mohol som snívať, ale teraz som mal len nočné mory.

Po dostatočnom štvorhodinovom spánku som sa vrhol na balenie. Tanya ma smutno sledovala, bolo jej ľúto, že odchádzam. Nechápem jej vytrvalosť, ale čo už. Ja si vlastne ani neviem predstaviť, že by som bol niekedy zaľúbený. Ja a láska k žene... Pre mňa dosť neznáme a určite nikdy nesplniteľné.

Rozlúčil som sa so všetkými a nasadol do lietadla. Vytiahol som si knihu a ignoroval príliš hlučné rozhovory medzi ženami, ktoré na mňa videli.

Keď som bol bližšie k Forksu, bolo vidieť, ako sa mení počasie. Očividne vo Forks prší, a to sa mi usvedčilo, keď sme pristávali. Bola búrka a lejak. Najskôr som chcel ísť taxíkom, ale nakoniec som si to rozmyslel. Miloval som dážď. Na chrbát som si dal batoh s vecami a pomaly išiel po lese. O pár sekúnd som bol celý zmáčaný, ale nevadilo mi to. Bolo mi príjemne.

O chvíľu som začul z diaľky autá, takže už som bol vo Forks. Bol som premočený na kosť, Alice ma prizabije. Prechádzal som lesom, keď som zrazu zbadal krásku lúku, ktorá sa predo mnou rozprestierala v pravidelnom tvare. Bolo tam množstvo farebných kvetín, ale po daždi boli trochu zľahnuté, ale napriek tomu nádherné. Bol to ako raj, ktorý moje myšlienky zafarbil na niečo krásne a farebné.

A vtom som začul nejaký zvuk. Plač.

Zmätene som sa poobzeral, započúval som sa a šiel za tým zvukom, ozývalo sa to presne zo stredu lúky. Opatrne som podišiel bližšie a zbadal tam uplakaného anjela. Sedelo tam krásne dievča s dlhými hnedými vlnitými vlasmi a bledšou tvárou. Nevedel som, či sa mám k nej prihovoriť, alebo ju nechať tak. Celá bola mokrá, musela tu sedieť veľmi dlho. No reagoval som rýchlejšie ako môj mozog.

„Si v poriadku?“ šepol som potichu, aby som ju vystrašil, ale veľmi mi to nevyšlo. Rýchlo sa napriamila a postavila. Zmätene sa na mňa pozrela. Mala nádhernú tvár, čokoládové oči. Ale nemohol som si nevšimnúť jej strhaný výraz. Bola smutná, veľmi smutná. Veľké slzy jej tiekli po tvári, počul som ako tlmila vzlyky.

„Ja...“ začala hovoriť, ale nedopovedala. Keď som k nej pristúpil bližšie, odstúpila odo mňa a zrazu začala utekať. Vzlykala a ja som ju sledoval, pokiaľ nezmizla.

Rýchlo som sa prebral z tranzu a rozbehol sa za ňou. Nechcel som ju vystrašiť, tak som dával pozor, aby sa nestratila. Nešikovne utekala vpred, stále sa o niečo potkýnala. Chcel som ju dobehnúť a pomôcť jej, ale nechcel som ju ešte viac vystrašiť.

Čo, preboha, robila sama uprostred lesa? A prečo tak plakala? Muselo sa jej stať niečo strašné. Hodnú chvíľu som ostal stáť na mieste a premýšľal. V daždi bola jej vôňa úžasná, intenzívna.

Konečne som sa pohol a išiel domov. Dúfal som, že to dievča ešte niekedy stretnem, ale...

1. kapitola

Doma ma, samozrejme, privítali vo veľkom. Esme ma hodnú chvíľu drtila vo svojom náruči a vzlykala mi do ramena.

„Edward, toto mi už nikdy nemôžeš urobiť.“ Káravo sa na mňa pozrela, snažila sa byť prísna, ale na to ma mala až príliš rada. Ja som bol Carlislov a Esmin vlastný syn, keďže Esme ma porodila ako človek, a potom ju Carlisle premenil.

„Nazdar, braček.“ Emmett ma treskol po chrbte, až mi takmer vybil dych. Prečo musím byť poloupír?

Všetci ma privítali, ale ešte ten najmenší člen tu chýbal. A vtom mi zozadu na chrbát skočil ten malý elf.

„Alice,“ povedal som sucho a striasol ju zo seba.

„Chýbal si mi,“ priznala sa moja milovaná sestrička. „A izbu som ti zariadila presne podľa tej starej.“

Pousmial som sa a vyšiel hore. Zhodil som zo seba všetky mokré veci a dal si poriadne studenú sprchu. V myšlienkach som stále mal to dievča, bolo mi jej neuveriteľne ľúto. Ktovie čo sa jej stalo?

Potom som sa zvalil do postele a premýšľal ako vždy. Myslím, že nič iné neviem, len premýšľať.

„Edward, pohni sa, už ideme!“ kričala na mňa Alice z dola. Bohužial, už nastal deň školy. Znova nudné učívá, ktoré som preberal najmenej dvadsaťkrát a znova dievčatá a ich vyzliekanie ma na verejnosti pohľadom.

„Veď už idem!“ skríkol som naspäť a v sekunde bol u nich. Nasadol som do svojho Volva a vyrazil smerom do školy. Do môjho osobného pekla. Mesto nebolo naozaj veľmi veľké, pár domčekom pri ceste a tipujem, že tu je len jeden obchodík. Inak nič. Prudko som zabočil na školské parkovisko, vidím, že naše autá tu budú znova najdrahšie. Zaparkoval som pre istotu na samom konci parkoviska a vystúpil. A už boli všetky nalepené na mne. Bože, prečo ma trestáš? Ostatní o chvíľu zaparkovali vedľa mňa a po parkovisku sa ozval ešte výraznejší šum šepkania.

„Edward, pokoj.“ Rehotal sa Emmett a treskol ma po chrbte. Musí ho to strašne baviť.

Všetci už išli do školy, ale ja som ostal stáť. Chcel som sa poobzerať, či neuvidím to smutné dievča z lesa, ale nič.

A zrazu som počul, ako niekomu za mnou niečo spadlo na zem. Otočil som sa a uvidel útle dievča, ako sa skláňa nad knihami, ktoré sa jej rozsypali.

„Pomôžem ti?“ spýtal som sa jej milo.

„Nie, neobťažuj sa,“ ozval sa jemný hlások, ale ani sa na mňa nepozrela. Ostal som stáť na mieste, nedokázal som sa pohnúť. Chcel som jej vidieť do tváre. Keď sa postavila, zalapal som po dychu. Veď to bolo to dievča.

„Ty si...“ Pozrela sa na mňa, jej tvár bola strhaná a ešte smutnejšia než predtým.

„Ja...“ znova začala ako predtým v lese a znova utiekla. Prešla okolo mňa bez slova a pri škole zrýchlila tempo. Znova som ostal nemo stáť, z tranzu ma prebudilo až zvonenie. Našťastie som bol už zapísaný, tak som šiel do triedy na prvý hodinu.

Vošiel som do učebne angličtiny. Z lavíc sa ozvalo vzdychnutie od všetkých dievčat, profesor ma prebodával pohľadom, očividne za neskorý príchod.

„Prepáčte, som tu nový a stratil som sa,“ oznámil som mu a zrazu si všimol to dievča. Sedelo v prednej lavici. Pohľad na nej sa mi zasekol, ale ona si niečo čmárala do zošita. Bola krásna. Dlhé vlasy jej padali do tváre a svoje čokoládové oči upierala na papier.

„Vaše meno?“

Hypnotizoval som ju pohľadom a mohol na nej nechať oči. Tak veľmi by som chcel zistiť, čo sa jej stalo, keď je taká smutná.

„Haló, počúvate ma?“ ozývalo sa vedľa mňa. Otočil som sa na profesora, ktorý mi mával pred tvárou, celá trieda sa smiala.

„Vaše meno,“ povedal mi znova.

„Edward Cullen,“ odpovedal som mu rýchlo. To dievča ma úplne pohltilo. Profesor ma poslal sadnúť si a ja som sa s radosťou schoval do zadnej lavice, ktorá bola jediná voľná. Profesor začal s výkladom a moje oči sa znova prilepili k tomu dievčaťu. Až do zvonenie som sledoval každý jej pohyb a zistil, že je veľmi tichá. So spolusediacim ani neprehovorila a počúvala výklad.

Keď zazvonilo, rýchlo vyšla z triedy. Do obedovej prestávky som ju už nevidel. Na hodinách som bol nesústredený, našťastie to nikto nekomentoval. Musel som priznať, že som sa tešil na obedovú prestávku, lebo ju tam možno uvidím.

Rýchlo som sa rozbehol do jedálne, zobral som si jedlo a sadol si k svojim súrodencom. Bol som otočený tak, aby som videl priamo na dvere. Ani som nevnímal, čo jem, len som si dával kúsky jedla do úst.

„Edward?“ Emmett mi mával rukou pred tvárou a rehotal sa, znova.

„Čo je?“ spýtal som sa ho nevrlo a otočil sa naňho.

„Čo ťa zaujala nejaká kočka?“ spýtal sa ma.

„Haha, neotravuj a jedz!“ povedal som mu, až potom som si uvedomil, čo som mu povedal. Mali smolu, že nemohli jesť, ja som mohol jesť aj ľudské jedlo, aj krv.

„Hej, Bella! Poď sem,“ začul som krik nejakého chalana z vedľajšieho stola. Pozrel som sa k tomu stolu a uvidel to dievča. Počkať? Ona sa volá Bella? Krásne meno. Pousmial som sa nadtým a hneď na to sa ozval smiech mojich súrodencov.

„Edward, si si istý, že si v poriadku?“ pýtala sa ma Rose a kútiky úst sa jej dvíhali.

„Starajte sa o seba,“ odvrkol som a sklonil hlavu do taniera. Párkrát som sa nenápadne pozrel na Bellu, vôbec sa nerozprávala s ľuďmi vedľa nej. Nenápadne som počúval rozhovor medzi všetkými pri stole, ale nič zvláštne sa tam nedialo.

„Včera mi otec strašne vynadal kvôli tomu autu, je to dobrý debil,“ ozval sa jeden z nich a vtom sa Belle prudko zdvihla hlava. Pozrela sa na toho chalana, zrazu jej po líci stiekla veľká slza a rozutekala sa von z jedálne. Mnou to hneď trhlo a chcel som ísť za ňou, ale nemohol som. Všetci v jedálni pozerali ako uteká preč. Vtom sa jedno dievča s okuliarmi od toho stola rozbehlo za ňou, bol som rád, že ju niekto uteší. Ale nechápem, prečo plakala, keď ten chalan hovoril o svojom otcovi.

„Ty si dobrý debil, Mike,“ ozvalo sa z toho stola. Všetci na toho Mika pozerali, asi vedeli, prečo Bella plakala. Ale prečo?

Do konca vyučovania som ju vôbec nevidel, až potom som počul ako jedno dievča, Angela, hovorila druhému dievčaťu, že Bella musela ísť domov. Vraj to nezvládla. Ale čo?

Mám pokračovať, či nie?

Autor: Forevergirl (Shrnutí povídek), v rubrice: FanFiction na pokračování

Sdílet

Diskuse pro článek Zabil som ho! - Prológ + 1. kapitola: