Stmívání.eu ~ Twilight Fan Home - FanFiction na pokračování » Zabil som ho! - 7. kapitola

17.05.2011 (14:30) • Forevergirl • FanFiction na pokračování • komentováno 19× • zobrazeno 2721×

7. kapitola

Edward:

O chvíľu prišiel učiteľ, hneď sa pozrel na mňa. „Pán Cullen, je mi ľúto, ale budete mesiac bez spolusediacej. Slečna Swanová nebude totižto našu školu mesiac navštevovať.“

Zatajil sa mi dych. Zamrzol som na stoličke a nechápavo hľadel na učiteľa. Ako... ako to myslel? Veď včera bolo všetko v poriadku a... Bol som zmätený a vystrašený, ničomu som nerozumel. Paralyzovane som sedel na stoličke, mal som chuť vybehnúť z triedy a ísť za Bellou. No možno ma už nechce vidieť, rozumel by som jej veľmi dobre, ale predsa včerajšok bol taký úžasný. Vyzerala byť šťastná, myslel som, že sa jej so mnou páčilo.

Zničene som si zložil tvár do dlaní. Bolo mi strašne, veď bolo všetko v poriadku.

„Edward, si v poriadku?“ pýtal sa ma Jasper na obede, očividne zo mňa cítil ten smútok na míle.

„Nie, nie som v poriadku. Je mi strašne, stačí?“ Nahnevane som sa postavil a šiel na ďalšiu hodinu. Nehneval som sa na ňu, ale na seba. Keby som nebol netvor, ale obyčajný človek, mohol by som s ňou byť. Mali by sme deti, vnúčatá. Nebol by som pre ňu nebezpečný, bol by som normálny. Ale to nikdy nebudem, nikdy nebudem pre toho anjela ten pravý.

„Pán Cullen, ak vás to tu nebaví, tak okamžite odíďte!“ zakričal na mňa zrazu učiteľ. Nevenoval som mu absolútnu pozornosť.

Nahnevane som sa postavil, všetci na mňa vypúlene pozerali, ale bolo mi to jedno. Ešte som venoval jeden arogantný výraz učiteľovi a odišiel z triedy. Tak, a teraz čo?

Nasadol som do auta a pustil si Debussyho. Nie, nepomohol mi. Moje myšlienky neustále lietali len okolo Belly, toho sladkého dievčaťa, ktoré mi celkom poplietlo hlavu, do ktorého som sa tak neskutočne zaľúbil.

„Dosť, Edward! Stačí!“ kričal som na seba v myšlienkach. Možno ešte nebolo neskoro. Na nič som nečakal, prudko som stúpol na plyn a letel zo školy za ňou. Ani som sa neobťažoval zastaviť na červenej, už som bol takmer pri jej dome. Tam som prudko zabrzdil a vyletel z auta. Rozbehol som sa k dverám a naliehavo na ne zaklopal.

„Vstúpte ďalej, je otvorené,“ ozval sa Bellin hlas. Preboha, stihol som to! Srdce mi poskočilo a vošiel som dnu. Bol som prekvapený, že si necháva takto otvorené, veď jej sem môže niekto vliezť alebo ublížiť.

„Bella?“ ozval som sa do domu, keďže som ju v kuchyni nevidel. Na moju otázku som začul odpoveď v podobe zrýchleného srdca.

„Som v obývačke,“ odvetila. Jej hlas znel nejako zvláštne. Opatrne som šiel za ňou. To, čo som uvidel, som absolútne nečakal.

„Preboha, Bella, čo sa ti stalo?“ spýtal som sa jej a už som kľačal pri sedačke, na ktorej ležala. Jednu nohu a ruku mala v sadre.

„Spadla som zo schodov,“ šepla pobavene. Čo jej bolo na tom smiešne? Zamračil som sa. Keď som ju takúto videl, chcelo sa mi vzlykať. Tak veľmi som sa bál, že odíde, že so mnou nechce byť a ona je zranená.

„Nemal by si byť ešte v škole?“ spýtala sa ma s prižmúrenými očami.

„Učiteľ ma vyhodil z hodiny,“ šepol som nevinne. Bella sa zrazu rozosmiala. Ach, to je krása!

„Prečo?“

„Absolútne som ho nepočúval. Vieš, ja som si myslel, že si odišla, keď mi učiteľ oznámil, že budem mesiac bez spolusediacej. Mal som strach, že so mnou nechceš byť,” priznal som sa a sklopil som oči. No ešte som si stihol všimnúť jej nežný výraz.

Zrazu mi nadvihla bradu svojím prstom. Zahľadel som sa do jej hlbokých studničiek, usmievala sa. Krásne sa usmievala, nežnosť z tohto anjela som cítil na míle. Bola taká krehká a... stále mi pri nej vypadávajú slová.

„Edward, myslela som, že po včerajšku si pochopil, že chcem byť len s tebou. Teraz si jediná osoba v mojom živote, ktorú mám. Chcem s tebou byť, zaľúbila som sa do teba, Edward,“ šepkala a tento raz ona sklopila oči. Tie slovíčka mi tak zahriali srdce, až som si myslel, že zhorím. Tie slová z jej úst zneli tak nádherne a úprimne.

„Bella, neschovávaj predo mnou svoju tvár,“ šepol som nežne, keď sa na mňa stále nepozerala. Pohladil som ju po líci, konečne sa na mňa pozrela a usmiala sa. Sklonil som sa k jej tvári, jej oči ma zoširoka pozorovali, utekala nimi z mojich pier a do očí. Nakoniec ich trochu pootvorila a ja som mal možnosť znova ochutnať tie sladké lupene. Jemnučko som sa o ne obtrel, Belline srdce sa trepotalo ako malý kolibrík. Bola taká krehká, jemnučká a sladká. Po chvíli začala lapať po dychu, tak som sa trochu odtiahol.

Pozrel som sa jej do očí a ona sa hneď začervenala. Pousmial som sa nad touto reakciou, neskutočne ma to fascinovalo.

„Au!“ sykla zrazu od bolesti. Okamžite som sa od nej odtiahol a vystrašene na ňu pozeral.

„Čo ti je? Si v poriadku? Čo ťa zabolelo? Ublížil som ti?“ vychrlil som na ňu nervózne otázky.

„Som v poriadku, nestresuj, Edward. Len ma zabolela tá ruka,“ šepla.

„Máš nejaké lieky?“ spýtal som sa jej okamžite a stál okamžite na nohách.

„Áno, lekár mi nejaké predpísal. Sú hore v mojej izbe, idem si po ne,“ odvetila mi a ja som myslel, že od rozhorčenia vybuchnem. Preboha, ona má zlomenú nohu a chcel chodiť!

„Bella, ja ti to prinesiem. To si myslíš, že budeš chodiť s tou nohou?“ spýtal som sa jej nahnevane.

„Áno, nepotrebujem žiadnu slúžku,“ odvrkla a už sa išla stavať.

„Tak na to zabudni.“ Okamžite som ju zobral do náručia a pritúlil ju k sebe ako malé dieťatko.

„Čo to robíš?“ pýtala sa ma nahnevane.

„Odnesiem ťa tam a odteraz máš novú slúžku.“ Zoširoka som sa usmial a niesol ju hore do izby.

„Ako si to myslel s tou slúžkou?“ pýtala sa s prižmúrenými očami. Bola sladká, keď sa tvárila nahnevane. A zároveň bola pekne tvrdohlavá, ale nečudujem sa jej. Prežila si veľa trápenia, nechce, aby jej niekto pomáhal, no má smolu.

„Dnes sa k tebe sťahujem a budem sa o teba starať,“ povedal som rázne, ale bál som sa jej reakcie. Veľmi som chcel, aby to prijala.

„Zbláznil si sa?“ spýtala sa, keď som ju položil na posteľ do jej izby.

„Áno, do teba,“ priznal som. Pozorne som sledoval jej tvár. Už nebola nahnevaná, mierne sa začervenala a potom sa usmiala.

„Musíš chodiť do školy, máš rodinu...“ Prerušil som ju, keď som jej priložil prst na pery.

„Budem chodiť do školy, budem ti nosiť úlohy a moja rodina to pochopí. A okrem toho som s mojou rodinou už storočie, potrebujem zmenu. A myslel som, že budeš chcieť, aby som tu bol s tebou. Neskutočne rád sa budem o teba starať,“ šepkal som už nežnejšie. Belle zrazu po líci stiekla slza, okamžite som jej kľačal pri nohách.

„Prepáč, ja len... ďakujem. Budem veľmi rada, keď tu so mnou budeš,“ šepla šťastne so vzlykom. Nežne som sa usmial a pevne ju objal.

6. kapitola - 8. kapitola

Dúfam, že sa vám táto kapitolka páčila. Myslím, že v takej 9. alebo 10. kapitole sa Edward dozvie, že zabil jej ocka. A bola by som fakt rada, keby ste napísali nejaké komenty. Vďaka. Forevergirl

Autor: Forevergirl (Shrnutí povídek), v rubrice: FanFiction na pokračování

Sdílet

Diskuse pro článek Zabil som ho! - 7. kapitola: