Stmívání.eu ~ Twilight Fan Home - FanFiction na pokračování » Zabil som ho! - 3. kapitola

07.05.2011 (11:15) • Forevergirl • FanFiction na pokračování • komentováno 4× • zobrazeno 2716×

3. kapitola

Edward:

Napäto som čakal, čo povie. Dúfal som, že tentoraz neutečie. Nechcel som, aby sa ma bála.

„Viem, že si upír,“ povedala a znova o krok ustúpila. Vyvalil som oči a hľadel na ňu.

„Ako...“ Viac som zo seba nedostal.

Bella sa na mňa pozrela so strachom. „Povedali mi to Quiletovia, vraj vašu rodinu poznajú,“ šepkala tíško, stále sa bála. Takže predsa len jej to vlci povedali.

„Neublížim ti,“ povedal som znova. Chcel som, aby mi verila, ale ako ju mám o tom presvedčiť?

„Ako ti mám veriť?“ spýtala sa ma. Pravou rukou si zotrela slzy, hovorila rozstraseným hlasom a srdce jej prudko bilo. Sadol som si na zem a pozeral sa na svoje ruky a začal rozprávať.

„Vieš, naša rodina sa neživí ľudskou krvou, živíme sa len zvieracou. Nikdy by som ti neublížil, len som mal o teba strach, keď som ťa videl vzlykať,“ priznal som sa a pozrel na ňu. Mala zamyslený výraz, premýšľala a zrazu spravila ku mne pár krokov. Znova sa na mňa pozrela a sadla si opatrne na zem. Preplietla si prsty a prepaľovala si špičky topánok.

„Veríš mi?“ spýtal som sa jej po hodnej chvíli ticha.

„Verím, že mi neublížiš,“ šepla. Táto odpoveď mi stačila, zatiaľ. „Prečo vlastne nezabíjate ľudí?“

Zamyslel som sa, ako to povedať. „Proste nechceme byť netvormi. Máme úctu k ľuďom, ale nie sme najčistejší. Stalo sa, že sme sa párkrát pošmykli,“ povedal som, ale preskočil mi hlas pri poslednom slove. Zachvel som sa a pokrútil som hlavou. Bella ma skúmavo pozorovala. Hľadel som do jej očí, no o chvíľu sklopila tvár k zemi. Bola rozkošná.

„Prečo si predtým plakala?“ Musel som sa jej to spýtať, až príliš ma to zožieralo v myšlienkach. Bella odo mňa ihneď odvrátila tvár a pretrela si oči. Och, nie, nechcel som, aby znova plakala.

„Prepáč, prepáč, je mi to veľmi ľúto, nechcel som ťa rozplakať.“ Chytila ma panika, automaticky som sa prisunul k nej. Bezhlavo som ju pohladil po líci. Jemne som ľadovými prstami prešiel po jej horúcej pokožke. Bolo to úžasné. To teplo sa dostalo do môjho tepla, priam ma topilo z toho horúca.

Až neskôr som si uvedomil, čo robím. Bella na mňa zmätene pozrela a odtiahla sa.

„Prepáč,“ šepol som a ruku rýchlo odtiahol.

„Už musím ísť,“ povedala zrazu a ja som sa zľakol. Nechcel som, aby odišla, chcel som byť s ňou.

„Prosím, ostaň ešte chvíľu,“ šepol som zmučene, tak ľahko som priznal, že túžim po jej prítomnosti, ale ja som ju naozaj potreboval, chcel som ju chrániť, pri mne bola v bezpečí, aspoň som si to myslel. No nikdy by som jej nedokázal ublížiť, nikdy.

„Musím ísť, prepáč. Uvidíme sa v škole.“ Pousmial som sa. Takže sa so mnou chce ešte stretnúť, aj napriek tomu, že som upír.

„Už sa teším,“ šepol som sám pre seba, no Bella to tuším počula, teda, aspoň sa na mňa v tej chvíli pozrela. Zakývala mi a pomaly išla smerom von z lesa. Bál som sa o ňu, nemala by takto chodiť sama po lese, ani len nevedela koľko nebezpečných vecí na takého krehučkého človeka číha. No na to som tu bol teraz ja, ja ju budem ochraňovať pred všetkým.

S úsmevom na perách som prišiel domov. Všetci ma sledovali, no ja som ich ignoroval a šiel do svojej izby. Možno by som mohol pozvať Bellu na večeru alebo na prechádzku. Chcel som si získať jej dôveru, neviem síce prečo, ale chcel som, veľmi.

Nadránom mi napadlo, že by som ju mohol odviesť do školy, ale potom mi vlastne prišlo na um, že nepoznám jej adresu. Mohol by som ju odviesť dnes domov, tak by som to zistil. Ráno som sa znova ponáhľal do školy, dúfam, že nepríde znova s tým psom. Zvláštne je, že sa ich očividne nebojí. Veď je taká krehká a jemná a už pozná vlkolakov a upírov. Jej svet musí byť plný strachu.

„Ahoj,“ ozval sa vedľa mna nesmelý hlások. Prudko som sa otočil za tým krásnym hlasom. Bella stála pár metrov predo mnou a skúmavo na mňa pozerala.

„Si v poriadku? spýtala sa po hodnej chvíli, keď som nič nehovoril, lebo som na ňu pozeral. Znova bola smutná a mala tmavé kruhy pod očami. Očividne vôbec nespala a krvavé oči dokazovali, že musela plakať. Tak veľmi som sa jej chcel spýtať, čo sa deje v jej živote, ale dúfal som, že mi to povie sama.

„Som v pohode. Vyzeráš unavene,“ skonštatoval som jej kruhy pod očami.

„Nemohla som spať,“ povedala jednoducho, videl som, že to nechce preberať, tak som k nej podišiel bližšie.

„Ideme do školy?“ spýtal som sa jej, keďže malo o chvíľu zvoniť. Bella nemo prikývla a potichu šla vedľa mňa do školy. Nepozeral som pred seba, ale na ňu. Jej krásne, vlnité vlasy zaplietal jemný vietor a zacítil som úžasnú vôňu jej šampónu. Myslím, že jahodový.

Bella sa na mňa na chodbe zamyslene pozrela. „Akú máš teraz hodinu?“ spýtala sa ma.

„Ehm... angličtinu,“ odpovedal som jej pohotovo. Vedel som veľmi dobre, že ju máme spolu, no nehovoril som nič.

„Ja tiež,“ povedala a jemne sa pousmiala. Úplne ma to odrovnala, tak krásne sa smiala.

„Mala by si sa usmievať častejšie, veľmi ti to pristane,“ povedal som jej nežne, teda aspoň som sa o to pokúsil. No Belle sa na tvári znova objavil smútok. Ach, nie. Toto som nechcel.

„Prepáč, ja som nechcel,“ šepol som zničene, keď jej z kútila skĺzla malá slza. Bella si ju rýchlo utrela a vošla do triedy. Ja som ostal ešte chvíľu stáť, bolo mi zo seba zle. Niečo veľmi zlé sa jej stalo a ja jej to ešte pripomínam. Som debil. Idiot. Magor.

„Pán Cullen, na čo čakáte?“ Zľakol som sa a pozrel na profesora, ktorý prichádzal do triedy. Rýchlo som vošiel dnu, už som bol rozhodnutý sadnúť k Belle, ale sedela s nejakým dievčaťom. Posmutnel som, nechcela som so mnou sedieť. Zaslúžil som si to.

Sadol som si k jednej namyslenej krave, ktorá ma vyzliekala pohľadom. Celú hodinu som pozeral na Bellu. Mala sklopenú hlavu a znova si niečo čmárala do zošita.

„Ahoj, Edward. Ja som Jessica,“ ozvala sa tá vedľa mňa. Akoby som sa jej niečo pýtal.

„To je skvelé,“ odpovedal som jej podráždene a naďalej ju ignoroval napriek jej chabým pokusom ukazovať mi svoj výstrih a dotýkať sa ma. Mala šťastie, že som na ňu za tých štyridsať minút neskočil. Po zvonení Bella rýchlo odišla z triedy, sklesnuto som šiel na ďalšiu svoju hodinu. Bellu som doobeda nevidel, moji súrodenci sa na mňa ani nepokúšali rozprávať, ani som ich neskúšal vnímať, ako som veľmi rozmýšľal nad Bellou.

Mal som aspoň malú nádej, že ju uvidím na obede, ale ja tá sa rozplynula, keď som vošiel do jedálne, nebola tam. Vôbec neprišla na obed, ani o nej nikto nehovoril. Jasper to v mojej prítomnosti nezvládal, tak šiel s Alice radšej skôr na ďalšiu hodinu. Bol som strašne zúfalý, ale hlavne som mal strach o Bellu.

Konečne som zístila aspoň časť dôvery, a teraz je preč. Konečne som sa s ňou aspoň chvíľu rozprával, zblízka sa na ňu díval, no znova som ju stratil. Akoby som ju niekedy aj mal.

Po poslednej hodine sa vonku silno rozpršalo. Vyšiel som von, o pár sekúnd som bol mokrý, ale bolo mi to jedno. Pomaly som kráčal cez parkovisko k autu. Naštartoval som a šiel domov. Autom som prechádzal po ulici, keď som zrazu zbadal Bellu. Šla po chodníku, bola celá premočená, hlavu mala sklopenú k zemi.

Okamžite som pri nej zastavil a otvoril dvere. No ona nezastavovala a šla ďalej.

„Bella, nastúp, prosím. Odveziem ťa domov,“ povedal som jej s nádejou v hlase.

Pozrela sa na mňa, celú tvár mala mokrú a z vlasov jej kvapkala voda. Letmo prikývla a šla za mnou do auta. Pousmial som sa a pridržal jej dvere. Zatvoril som za ňou a rýchlo nasadol.

„Budeš mať mokré auto,“ šepla a rukávom si utrela mokrú tvár. Myslel som, že je to od dažďa, no ona plakala. Znova ma prepadol pocit viny.

„Nevadí mi to,“ odvetil som jej. Bella mi ukázala cestu k nej domov. Šli sme po ceste, na oboch stranách boli malé domčeky, až sme zastavili na konci ulice pri sivom dome. Bella sa na mňa konečne pozrela.

„Vďaka,“ šepla. Chytila kľučku, no zrazu sa zarazila, musel som to využiť.

„Bella, ja... je mi veľmi ľúto...“ Nedopovedal som, lebo ma zrazu objala. Vrhla sa mi do náruče a objala ma okolo krku. Začala mi vzlykať do ramena. Nevedel som, čo mám robiť. Štastie som cítil v každom kúsku tela. Nemohol som tomu uveriť, toto božské stvorenie ma zvieralo svojím jemným telom. Teplo, ktoré vychádzalo z jej tela, ma omámilo, jej úžasná vôňa ma omamovala ešte viac. Opatrne som natiahol ruky a objal ju, pritisol som ju k sebe ešte bližšie.

„Ja už to nezvládam, Edward. Nejde to... ja... neviem, ako žiť,“ vzlykla a objala ma ešte pevnejšie.

„Bella, prosím, povedz mi to. Čo sa deje v tvojom živote?“

2. kapitola - 4. kapitola

Autor: Forevergirl (Shrnutí povídek), v rubrice: FanFiction na pokračování

Sdílet

Diskuse pro článek Zabil som ho! - 3. kapitola: