Stmívání.eu ~ Twilight Fan Home - FanFiction na pokračování » Zabil som ho! - 2. kapitola

03.05.2011 (19:15) • Forevergirl • FanFiction na pokračování • komentováno 5× • zobrazeno 2874×

2. kapitola

Edward:

Hneď po škole som šiel na tú lúku, kde som videl predtým Bellu. Ale nebola tam. Ľahol som si presne do stredu a sledoval oblohu. Usmieval som sa na ňu, až potom som si uvedomil, že na nej vlastne vidím Bellu. Bolo to krásne a ja som cítil niečo neuveriteľne intenzívne.

Zrazu začali padať kvapky dažďa, bolo to úplne ako Belline slzy. Jej bolesť bola cítiť na kilometre, sám seba som nechápal. Vyzerala tak neuveriteľne bezmocne a zlomene.

Malé kropaje mi dopadali na tvár a ja som ich nechal. Tak veľmi som chcel to jemné dievča spoznať, ale prečo by sa mala so mnou priateliť? A ešte k tomu, kto by sa chcel priateliť s netvorom? Mám pocit, že ma to dievča úplne zmenilo, vždy som bol necitlivý a nikto ma nezaujímal. A teraz? Začínam si všímať viac ľudí, teda, ak sa za ľudí považuje len Bella. Len ona ma tak uchvátila.

Ležal som tam až do večera, ale radšej som išiel potom rýchlo domov, aby sa Esme nestrachovala. Ani som sa neobťažoval ísť dverami a rovno som skočil do okna svojej izby, kde sedela moja sestrička.

„Čo je, Alice?“ spýtal som sa jej a sadol si k nej. Niečo šípila, poznal som to na nej.

„Prečo si bol dnes tak mimo? Bolo to tým dievčaťom?“ Aha, všimla si to. A som v riti.

„Nie, Alice. Všetko je v pohode,“ klamal som jej, ale nemohol som jej povedať, že ma zaujíma ľudské dievča. Nepochopila by to a ak by to povedala Rose...

Alice privrela oči, ale už sa stavala na odchod. Pri dverách sa na mňa otočila. „Edward, radšej ju nechaj na pokoji,“ šepla a už bola preč. To bolo rýchle.

Prečo? Očividne vedela niečo viac ako ja, ale mňa to neodradí. Chcem tomu krehkému dievčaťu nejako pomôcť. Sám som sebe nerozumel, ale moje srdce hovorilo inak. Preboha, čo to hovorím? Ja a srdce? Netvor nemôže mať srdce, aj keď to moje bije, ale zbytočne.

O polnoci som si ľahol a znova nad ňou premýšľal. Príliš ma pohltila, už ani neviem, nad čím iným premýšľať.

Ráno sa znova všetko opakovalo. Carlisle ma prinútil jesť ľudské jedlo, lebo musím jesť ľudské jedlo a krv v rovnakom pomere. Zvieracia krv je oveľa lepšia. Potom som rýchlo nasadol do auta a hnal sa do školy. To bolo snáď prvýkrát, čo som sa tak ponáhľal. Zaparkoval som na samom začiatku, aby som videl, kedy pôjde. Oprel som sa o auto a obzeral sa po celom parkovisku. Zatiaľ som ju nevidel.

Vtom okolo mňa prešlo biele auto a ja som zacítil strašný smrad. Ako od nejakého psa. Počkať? Nehovoril Carlisle, že tu žijú nejakí vlkolaci? Myslím, že áno. Ale prečo nie je v rezervácii?

A zrazu z toho auta vyšla Bella s nejakým vysokým, tmavším chlapom, očividne vlkolakom.

„Zvládneš to, Bell?“ spýtal sa jej. Tá sa naňho mierne pousmiala. Jej úsmev bol krásny, zatienil mi myšlienky. Len keby ho ukazovala častejšie.

„Áno. Vďaka, Sam,“ odvetila mu a pomaly išla smerom do školy. Ten Sam nasadol do auta a za mnou sa ozvalo vrčanie Emmetta s Jasperom. Otočil som sa na nich.

„Čo tu robil vlkolak?“ pýtal sa Jasper so značným znechutením, ale aj napätím.

„Neviem, priviezol sem jedno dievča,“ odpovedal som mu pravdivo. Alice našťastie nevidí vlkolakov, tak nemohla vidieť, že priviezol Bellu.

„To bol určite vlk z La Push, žijú tam Quiletovia. Carlisle sa s nimi už raz stretol, je ich fakt dosť,“ hovoril Emmett a tuho nad tým premýšľal. Vyzeral pri tom strašne vtipne. Ale keď povedal slovo Quiletovia, všetci sa na seba zvláštne pozreli, niečo tajili.

„Čo je?“ spýtal som sa ich.

„Nič,“ povedali všetci naraz. Super, takže niečo skrývajú. Naštvane som kráčal do školy, prvú hodinu som mal biológiu. Pred dverami som sa zastavil, lebo som zacítil vôňu toho psa. Počkať? Takže Bella má teraz so mnou hodinu? Priblblo som sa usmial a vošiel do triedy. Učiteľ tam už bol.

„Vitajte, pán Cullen. Sadnite si k slečne Swanovej,“ povedal mi a ja som sa naňho nechápavo pozrel, ako mám vedieť, ktorá je Swanová?

„V poslednej lavici pri stene,“ objasnil mi a ja som sa naňho ďakovne pousmial. Otočil som sa a pozrel na to miesto. Ach, Bella. Pomaly som prišiel k jej stolu a sadol si k nej. Bola neuveriteľne ticho, pozerala von oknom, musel som jej niečo povedať.

„Ahoj, ja som Edward,“ povedal som jej potichu a čakal.

Otočila sa a uprela na mňa svoje oči, toto asi neprežijem. Bola tak krásna, ale znova mala tmavé kruhy pod očami a krvavé oči, asi od plaču.

„Bella,“ šepla tíško a pozrel sa na učiteľa. Nechcel som sa jej ďalej vypytovať, ale stále som na ňu hľadel, za čo ju ostatné dievčatá prebodávali pohľadom. Ako môže niekto takú jemnú, nesebeckú osôbku tak zazerať? Najradšej by som ju objal a povedal jej, že ju pred všetkým ochránim. Celú hodinu som sledoval jej tvár a nemohol sa vynadívať. Bola o niečo bledšia ako ostatní, ale bola nádherná. Bola ako anjel. Ale uplakaný a smutný anjel.

Počas hodiny jej zrazu po líci stiekla slza a za ňou pokračovala ďalšia. Moja ruka takmer vystrelila, chcel som tie kvapôčky zotrieť a schovať ju vo svojom náručí.

„Si v poriadku?“ šepol som. Len zakrútila hlavou a rýchlo si utierala slzy. Nech už sa jej stalo čokoľvek, hrala sa na silnú, ale ona bola taká krehká a najmä nesebecká. Všimol som si to už za ten jeden deň. Ale čo sa mohla stať takému anjelovi?

Z premýšľania ma vytrhlo zvonenie, Bella sa rýchlo zbalila a odišla. Nemo som ostal sedieť na stoličke. Bol som strašne zmätený a vyvedený z miery. Tak veľmi som sa s ňou chcel rozprávať, chcel som vidieť úsmev na jej tvári.

Celé doobedie som sa nudil. Bellu som už nevidel, predmety ma už po dvoch dňoch začali nudiť a tie otravné dievčatá si stále nedajú pokoj. Na obede som ihneď hľadal Bellu, ale nevidel som ju. Možno znova odišla. Nebola ani pri stole, kde sedávajú. Zobral som si jedlo, chcel som byť sám, tak som si šiel sadnúť von, kde bolo pár stolov na jedenie. Sadol som si k jednému prázdnemu a rozhliadol sa, či ju neuvidím a zrazu som ju zbadal. Sedela na lavičke pri škole, bradu mala položenú na kolenách a telefonovala. Vedel som, že je neslušné načúvať, ale nemohol som si pomôcť, príliš ma to fascinovalo.

„Jacob, dnes neprídem. Musím sa učiť a pôjdem sa asi prejsť, sama,“ hovorila do mobilu. Kto je Jake?

„Tak dobre, ale večer nám zavolaj, dobre? Dávaj na seba pozor a v piatok po teba prídem. Sue urobí skvelú večeru, a potom sa môžeme prejsť po pláži“ ozvalo sa z mobilu, očividne ten Jake.

„Dobre, pozdravuj Leah,“ povedala Bella a ukončila hovor. A kto je Leah? Možno to je jej sestra a Jake jej brat. Alebo priateľ? To nie, určite nie je.

Bol som tak zamyslený, že som si ani nevšimol, že na mňa pozerá. Lenže to nebol skúmavý pohľad, mal som pocit, že je vystrašená. Rýchlo odo mňa odvrátila pohľad, postavila sa a išla späť do školy. Bol som zmätený. Ona sa ma bála? Prečo? Možno jej ten vlk niečo povedal o nás, ale pokiaľ viem, sme chránení dohodou. No ten Jake hovoril o pláži a pokiaľ viem, pláž tu je v rezervácii La Push.

Po škole som šiel hneď domov, keď som si spomenul na Bellin telefonát. Keď hovorila, že sa pôjde prejsť, možno pôjde na tú lúku. Ešte chvíľu som počkal, aj tak by tam tak skoro nebola. A okrem toho nemá auto. Asi jej rodičia toľko nezarábajú, ale podľa mňa je len príliš skromná - na rozdiel od miestnych dievčat. Ona je proste úžasná, dokonalá.

Po polhodine som to už nemohol vydržať, skočil som z okna a rozbehol sa na lúku. Pred ňou som radšej spomalil. Skočil som na najbližší strom, aby ma náhodou nevidela. Na moje prekvapenie tam bola naozaj. Sedela v samom strede tej krásy, ale pri nej strácala zmysel. Bella jej krásu zatienila, moje oči patrili len jej. Pod sebou mala deku a čítala sa knihu. Spokojne som sedel na konári a sledoval som ju. Nemal som to robiť, veľmi dobre som to vedel, ale ja som musel.

Po chvíli ju to prestalo baviť, knihu odložila a poobzerala sa dookola. Bola nádherná, jej tmavé veci jej zvýrazňovali bledú pokožku. Konečne odlepila oči od zeme a ja som konečne uvidel jej tvár, ale pri tom pohľade na ňu ma pichlo pri srdci. Jej tvár bola strhaná, zrazu si k sebe pritiahla kolená, prehrabla si vlasy a začala vzlykať. Bál som sa o ňu. Čo sa, preboha, deje?

Sledoval som ju, ako vzlyká, a potom urobil tú najväčšiu chybu. Zoskočil som zo stromu a pomaly kráčal k nej. Chcel som ju schovať vo svojom náručí a utešiť ju, chcel som ju ochrániť pred jej bolesťou.

Pomaličky som kráčal, pozeral som pred seba a to bola ďalšia chyba. Stúpol som na konár, ktorý sa pod mojou váhou zlomil a to už Bella stála na nohách. Vystrašene sa na mňa pozerala, po líci jej stále stekali slzy.

„Ja... prepáč, nechcel som ťa vystrašiť,“ povedal som rýchlo. Sledoval som jej oči, tá bolesť a strach v jej očiach bola neuveriteľne viditeľná. Zrazu urobila krok dozadu. Naozaj sa ma bála. Oči jej mykali zo strany na stranu, akoby niekoho hľadala.

„Prosím, neubližuj mi,“ šepla a znova urobila krok dozadu.

„Prečo by som ti mal ublížiť?“ spýtal som sa jej zmätene. Videl som, že je ešte viac vystrašená. Ako som jej mal povedať, že by som jej nikdy nedokázal ublížiť. Ale prečo sa ma bojí?

Otvorila ústa na odpoveď. „Ja viem, že si...“

Autor: Forevergirl (Shrnutí povídek), v rubrice: FanFiction na pokračování

Sdílet

Diskuse pro článek Zabil som ho! - 2. kapitola: