Stmívání.eu ~ Twilight Fan Home - FanFiction na pokračování » Z hĺbky spomienok 1. kapitola

18.05.2010 (15:00) • PinkVolturi • FanFiction na pokračování • komentováno 0× • zobrazeno 1127×

Minulosť:

Stála som oproti jednému vysokému mužovi. Bol od Volturiovcov, no sám. Spoznala som ho podľa jeho prívesku v tvare V a s červenými drahokamami. Mal na sebe dlhý čierno-sivý plášť a na hlave kapucňu – ďalší znak, že je Volturi. Z odhalenej časti jeho krásnej tváre mu vytŕčal len posmešný výraz. Žeby to bol Felix? 
A ako som spoznala ten znak?

Jednoducho! Sama som kedysi bola Volturiová, no ušla som. Od vtedy to sú tri mesiace a teraz po mne vyhlásili pátranie. Aj tak ma nedostanú! 
Arovi som bola veľmi užitočná. Dokážem totiž znehybniť koho chcem a na ako dlho chcem. Zábavné. Má to len jeden háčik. Nikto sa ma nemôže ani dotknúť. 

Muž si vyžiadal moju pozornosť zavrčaním. Pomaly zaklonil hlavu a čierny látka mu pomaly skĺzala dolu až odkryla celú jeho tvár. Usmial sa na mňa a pritom odhalil svoje žiarivo-biele zuby. 
Myslela som si, že to bude Felix, no tohto muža som vôbec nepoznala. Musí byť novorodený. To by dokazovali jeho sýto červené oči. 
Znova, no intenzívnejšie zavrčal. Žeby bol nervózny? Usmiala som s na neho a pri tom zamrkala mihalnicami. To ho na chvíľu vyviedlo z normálu, takže som mohla použiť svoj dar. Alebo... už dlho som nebojovala, tak prečo si to nevyskúšať? Pustila som ho a on len prekvapivo vydýchol. Isto bol dobre informovaný, čo dokážem, no aj tak ho to muselo prekvapiť. 
On nemal žiadny dar. Aro by nedovolil, aby niekto nadaný išiel sám. 
Využil moju chvíľku nepozornosti a skočil po mne. Mal smolu, lebo ja mám lepšie vyvinuté reflexy, takže som sa uhla. Kamarát nám narazil do stromu, ktorý neudržal a pod jeho váhou sa zlomil na tri časti. Otočil sa, prikrčil a chcel skočiť, no ja som mu v tom zabránila a zastavila ho. S ním nie je žiadna sranda!
Pristúpila som ku nemu a vzala jeho hlavu do svojich rúk. Vydesene sa na mňa pozeral. Nadýchla som sa a vtiahla do nosa jeho krásnu vôňu. Hlavu som mu trochu pootočila do ľavej strany a tak sa mi naskytol pohľad na jeho trblietavý krk. Priblížila som sa ku nemu tvárou a on ma za celý ten čas pozoroval. Jemne som sa mu svojimi perami obtrela o krk. Ďalej som pokračovala v ochutnávke jeho pokožky, kým som si nepovedala, že stačilo. Celý čas sa snažil vymaniť spod mojej schopnosti, no nedarilo sa mu to. 
Pevne som chytila hlavu do rúk a surovo trhla. Potom som mu hlavu pohodila vedľa mŕtveho tela a pohrabala som sa v mojich vreckách na nohaviciach. Mala by som tu mať zápalky... tu sú! Super. Raz som škrtla a hneď sa chytilo celé jeho telo vrátane hlavy. 
Otočila som sa od neho – smer útes, ktorý bol len desať metrov od rozloženého ohňa. 
Uvedomila som si, že sa stále usmievam. Bodaj by nie, keď som vyhrala! 
Stále mi však v hlave vŕtalo to, že Aro nikdy neposiela len jedného člena gardy. Vždy chodia všetci alebo len tak po dvaja, ale to sú len výnimky. 
Pozerala som sa na šíre more. Započúvala som sa do zvuku vĺn, ktoré narážali do skál. Tie sa potom rozlamovali na menšie kamienky a kotúľali sa dolu. Keď padli do vody, ten tón bol ako pohladenie pre moju dušu. Milovala som ten zvuk!
Zdvihla som hlavu, zatvorila oči a vychutnávala som si posledná slnečné lúče tohto dňa. Obzeral som sa za seba. Oheň pomaly dohorieval a nad ním bol kúdol dymu. Zafúkal vietor a ja som zbadala svoj tieň. Dlhé vlasy mi lietali okolo mňa ako nejaké chápadlá. Bolo to zábavné. 
Chcela som odísť do mesta na „večeru“, keď sa zrazu niečo pohlo. Bolo to v lese, ale blízko! Vystúpila nejaká postava. Zas Volturi. 
„Zaujímavé,“ zasmial sa. Bol to Felix. Takže ten pred ním nebol sám! S Felixom som nechcela bojovať. Nie, to ani náhodou! To neprichádzalo do úvahy. 
„To ma ani nepozdravíš, Bianca?“ spýtal sa ma a usmial sa. 
„Nie!“ odsekla som a otočila som sa. Rozbehla som sa do lesa po mojej ľavej strane. Ak by za mnou šiel Felix, musela by sok ho zabiť, aj keď ho mám rada. 
Začalo pršať. Vlasy mi hneď zmohli a šľahali mi do chrbta, no nebolelo to. Normálny človek by tu škemral od bolesti. No čo, výhoda toho, že ste upír. 
O ďalších tridsať kilometrov som zazrela prvé budovy mesta. Konečne večera! 


Prítomnosť: 
Neviem ako, a už vôbec nie prečo, som sa ocitla vo Volterre. Dobre, asi som nechtiac zmenila trasu, ale musí to byť len a len náhoda! Len zak by som sa tu predsa nevydala. 
Niekde sa ubytujem a zajtra musím vypadnúť. Čo by sa stalo, keby ma tu našli Volturiovci? Jednoznačná odpoveď: zabili by ma bez milosti! 
S Demetrim však nemôžu počítať, pretože ja ho môžem blokovať. 

Von bolo zamračené, ale pre istotu som si dala dlhé džínsy, na hlave nechala šiltovku, dlhá mikina istila, že sa nebudem trblietať. To všetko som zakončila slnečnými okuliarmi. Nech si každý mysli čo chce. 
Vošla som do prvého hotela, čo som našla. Lepšie ako stáť von. 
Postavila som sa ku recepčnému stolu.
„Želáte si?“ spýtala sa ma vyššia žena, čo za ním stála. 
„Áno, izbu na jednu noc,“ usmiala som sa tak, aby mi nebolo vidieť zuby. Ľudia z tohto mesta sú veľmi poverčiví a uveria všetkému. 
„Samozrejme,“ povedala a otočila sa po niečo. Ja som si z vrecka vytiahla peňaženku. Otočila sa späť ku mne a podala mi kľúče. 
„Prosím, tu mi to podpíšte,“ podstrčila mi nejaký papier. Zohla som sa, že to podpíšem, keď som periférnym videním zbadala dve postavy pred hotelom. Niečo si šepkali a pozerali sa smerom ku mne. Ten vyšší niečo šepkal tomu nižšieho a prikývol. Ach, nie! Volturiovci!
„Prosím, máte tu niekde zadný východ?“ spýtala sok sa. Žene sa zrýchlil tep. Pozerala raz na mňa a raz niekde dozadu. „Je to naliehavé,“ dodala som a pozrela sa na vchodové dvere, ku ktorým sa už blížili tí dvaja. 
„Pravdaže,“ zašepkala. Som rada, že pochopila. Rukou mi ukázala na nejaké staré drevené dvere. 
„Ďakujem,“ povedala som a podala jej do ruky pár dolárov. Prekvapene sa na mňa pozrela, no ja som sa už rozbehla tou chodbou. Dúfam, že stihnem utiecť!
Kým som sa však dostala až ku dverám, tak ma niekto pevne držal pod krkom pritlačenú o stenu. Žena ležala mŕtva na zemi. 
Sakra! Môj dar mi je teraz nanič. Čo teraz?

Páčilo sa vám to?

Autor: PinkVolturi (Shrnutí povídek), v rubrice: FanFiction na pokračování

Sdílet

Diskuse pro článek Z hĺbky spomienok 1. kapitola :