Stmívání.eu ~ Twilight Fan Home - FanFiction na pokračování » Wolfpires - 9. kapitola

25.09.2010 (13:45) • Spirit • FanFiction na pokračování • komentováno 0× • zobrazeno 1010×

Wolfpires

9. kapitola: Premýšľanie

Keď som sa zobudila, už nebolo ráno, ale skôr obed. Išla som spať dosť neskoro, a takýto je potom výsledok. Chvíľu som ešte ležala a potom som sa išla naranajkovať. Alebo skôr naobedovať. Zvláštne, doma bolo jedlo. Ja si pamätám, že sme nestihli nakúpiť. Doma nikto nebol, tak som si zapla telku a skukla nejaký seriál.

Išla som sa prejsť do lesa, dúfala som, že stretnem toho vlkolaka Jacoba. Chcela som sa s ním zoznámiť. Pamätám si, ako som stále hľadala Dark, ešte než som ju poznala a tiež som sa s ňou chcela zoznámiť. Ale to bolo iné. Ona je wolfpír, tak ako ja, možno sme len dve na celom svete. To nikto z nás nevie. Ale on je vlkolak, a tých je predsa len viac. Síce viem jeho celé meno, ale neviem, kde býva a či je vôbec dobrý. Nehľadala som ho po celom lese, len cestou k Dark. Nemám to k nej ďaleko, ale mala som celkom dosť času na premýšľanie. Premýšľala som o tom vlkovi samotárovi - teda o tom Jacobovi, o tých upíroch včera večer (hlavne o tom jednom, čo na mňa a Dark stále zazeral, a kvôli nemu som skoro ani nevedela zaspať), a o tej dohode medzi nami. Keď som došla k Dark, zazvonila som, a ona mi prišla otvoriť ešte v spacom tričku a so strapatými vlasmi.

Zaškerila som sa. „Ahoj.“

„Nešker sa, ty takto vyzeráš tiež, keď sa zobudíš,“ povedala namiesto pozdravu a obe sme sa zasmiali.

„Tvoji rodičia už odišli?“ spýtala som sa, keď sme vošli dnu.

„Hej, však práca. Tá ich asi nepočká.“

„Keď som sa zobudila, doma nikto nebol. A predstav si, mali sme aj jedlo!“ povedala som neveriacky, a znovu sme sa zasmiali.

„Tak, čo budeme dnes robiť?“ opýtala sa a sadli sme si na sedačku.

„Neviem, navrhni niečo. Ja som vygumovaná. Nemám nápady.“

„Hmm... a čo tak, hľadať toho Jacoba?“ Prekvapilo ma, že to meno ešte nezabudla.

„Keď som išla k tebe, pozerala som, či ho náhodou neuvidím... inak, si nejaká nadšená.“

„No, veď ďalší kamarát!“

„Ďalší kamarát vlkolak,“ opravila som ju.

„Čo ti je? Si nejaká smutná,“ poznamenala.

„Nie, som rada, že budeme mať ďalšieho kamaráta vlkolaka, teda možno. Len ja by som bola rada, keby sme stretli ešte aj nejakého wolfpíra.“

„Aha. Hej, aj ja by som chcela, ale asi sa musíme zmieriť s tým, že sme jediné.“

Už sa mi nechcelo hovoriť o tejto téme. „Dobre, už prestaňme hovoriť o tomto, a keď už chceme ísť konečne von, mohla by si sa prezliecť a učesať, prosím?“

„Rozkaz!“ povedala a usmiala sa.

Pobehovala okolo mňa ako splašená, a stále niečo hľadala.

„Teda, tebe to ale trvá,“ povedala som po chvíli.

„Neviem nájsť hrebeň.“

„Skúšala si kúpeľnu?“

„Vidíš, to mi nenapadlo.“

„Ách...“

„Mám ho!“ zakričala z kúpeľne, „ale vôbec si nepamätám, že som ho sem dávala. Vždy býva v izbe.“

Po dlhej dobe čakania sme konečne vyšli z domu.

„Hmm... budeme ako vlci alebo ako ľudia?“ spýtala sa Dark.

„Myslím, že ako vlci lepšie zachytíme pach, ale ako ľudia sa môžeme rozprávať.“

„Tak budeme ako ľudia. Však možno, keď zafúka vietor, aj tak ho môžme zacítiť.“

Ďalej sme kráčali mlčky. To sme potom ani nemuseli byť ako ľudia, keď sa nerozprávame.

„Ja už to ticho nevydržím!“ povedala som. Ticho mi nevadí, ale teraz hej. Divné.

„A o čom sa chceš rozprávať?“ povedala v kľude.

„Neviem. Čo tak o tých upíroch, čo sme videli včera?“ Nadhodila som tému.

„Čo s nimi?“

„Netuším. Len ich nemôžem dostať z hlavy. Prečo na našom území? Prečo upíri? A akože, čo tam náš pach fakt necítili?“ vrhla som na ňu otázky, ako keby mi vedela odpovedať na všetky.

„Možno náš pach naozaj necítili. Možno náš pach prekryl pach nesmrteľných detí. Veď vieme, že sa tu potulujú.“

„Asi hej,“ prikývla som.

„Tak vidíš.“

„Ale ešte niečo. Ten jeden upír, Edward, pamätáš, ako na nás zízal?“

„Pamätám, ako na nás jeden zízal, ale neviem ako sa volá.“

„No, však Edward. Ale to je jedno. Proste on na nás pozeral, lebo nám nevedel čítať myšlienky. Zaujímalo by ma, prečo to nevie.“

„Zase na to idem logicky. Podľa mňa, lebo sme wolfpíri. Možno máme nejako zablokovanú myseľ.“ Pokrčila plecami.

„To ma tiež napadlo. Ale ako to, že s bratmi sa dorozumieť viem?“

„Tak to je zase tá vlčia forma. Možno keby sme boli ako vlci, tak by to vedel.“

„Dúfam, že nie. Nechcem, aby sa mi niekto rýpal v mysli,“ povedala som so smiechom v hlase.

„Ale ty sa ostatným rýpať môžeš...“

„A on?“

„Nikto mu to nezakazuje,“ povedala a uškrnula sa.

„Ani mne. Ozaj, práve som si spomenula. Dnes večer ideme opekať. Prídeš?“

„Jasne! Ešte si mi to len povedala a už sa teším,“ povedala s nadšením a usmiala sa.

„A budeme si rozprávať príbehy nášho kmeňa. Alebo skôr kmeňa mojich bratov, aj keď ja k nim patrím tiež.“

„Milujem príbehy, pokiaľ nie sú nudné, samozrejme.“

„Nápodobne.“ Usmiala som sa.

„Asi by sme sa mali premeniť, keď chceme nájsť Jacoba.“

„Dobre.“

Po chvíli kráčania v našej vlčej podobe Dark zachytila jeho pach.

„Mám ho!“ pomyslela si.

Nešli sme rýchlo a sledovali sme jeho stopu poriadne, ale nakoniec sme ju stratili. Škoda. Keď sme sa zmenili na ľudí, Dark sa pozrela na hodinky a my sme úplne zabudli, že je čas ísť ku mne. Radšej sme sa premenili naspäť na vlkov, aby sme stihli opekačku, lebo sme boli dosť hlboko v lese. Kto by povedal, že človek pri hľadaní niekoho tak zabudne na čas?

Skoro sme to nestihli. Chalani tam už sedeli a čakali na nás. Našťastie nie dlho. Šťastie, že nemajú chránené myšlienky. Aspoň vieme, že sa nehnevajú.

Po malom zapletení do vlastných myšlienok som si ho všimla. Sedel pri ohni a smial sa s ostatnými, akože ja nič, ja vlkolak.

„Čo tu robí on?!“ vyhŕklo zo mňa.

„Ja netuším. Ty vieš čítať myšlienky,“ odpovedala tiež prekvapená ako ja.

Prestala som nad tým premýšľať a vybrala som sa za nimi.

Autor: Spirit (Shrnutí povídek), v rubrice: FanFiction na pokračování

Sdílet

Diskuse pro článek Wolfpires - 9. kapitola: