Stmívání.eu ~ Twilight Fan Home - FanFiction na pokračování » Wolfpires - 8. kapitola

31.07.2010 (12:45) • Spirit • FanFiction na pokračování • komentováno 0× • zobrazeno 1274×

Wolfpires

8. kapitola: Nový vlkolak a nový upíri

Ja a Dark sme si išli zaloviť. Už dlho sme nemali čerstvú zvieraciu krv, tak sme ju potrebovali. A to s tým Tylerom mi úplne vypršalo z hlavy. Videla som všade vylepené plagátiky s jeho fotkou a popisom, no aj tak som bola veľmi zabraná do tých tvorov. (Teraz sú už pre nás viac známe ako nesmrteľné deti.) Je mi ho fakt ľúto a ešte k tomu, aký šok to musel byť pre jeho rodinu. Srna, ktorá ma vytrhla z mojich myšlienok, bola rýchla, takže som ju nechytila. Dark bola odo mňa oveľa ďalej a srna si ju nevšimla, takže ju bez problémov chytila. Uvidela som ďalšiu a túto sa mi podarilo chytiť. O chvíľu už bola vycicaná.

Po love sme sa už len tak potulovali po lese a vtom sme uvideli niečo fakt zvláštne. Bol to veľký vlk, veľký ako moji bratia, keď sú premenení na vlkov. Mal krásnu červeno-hnedú srsť a oňuchával zem. Všimol si nás a rýchlo sa stratil v lese. Pozrela som na Dark a uvidela som, ako zazerá na teraz už prázdne miesto. Vedela, že to nie je nikto z našej svorky, takže sa poriadne divila. A ja tiež. Išli sme na to miesto, kde stál ten obrovský vlk, a začali čuchať. Stopu sme radšej nesledovali a išli sme rýchlo ku mne domov.

„Sam, neuveríš, čo sme s Dark videli,“ povedala som hneď ako sme vošli do domu.

„Teda, vy nám nosíte ale problémy... všetko, čo vidíte, je zlé alebo divné.“

„Hm? No, to je jedno. Uvideli sme obrovského vlka, veľkého ako ty. Mal červeno-hnedú srsť.“

Sam mal sklený výraz na tvári. Taký som na ňom nevidela ani vtedy, keď videl toho tvora. Ani nám neodpovedal a išiel za ostatnými.

„Máme problém,“ začal. „Spirit a Dark videli pri lovení v lese veľkého vlka. Veľkého ako sme my, vlkolaci. Myslím, že viete, čo mám na mysli.“

„To znamená, že sa tu potuluje vlkolak? A ešte k tomu neznámy?“ Embry trochu zodvihol ruku, akože sa hlási.

„Áno, presne tak,“ odpovedal mu Sam.

„A čo s tým teraz?“ opýtal sa znovu Embry.

„Nič. Nemôžme s tým nič robiť. Má právo na to tu bývať, pokiaľ sa sem prisťahoval. Ale pokiaľ nie, tak s tým niečo urobiť môžme,“ odpovedal Sam na Embryho otázku.

„A čo s tým môžme urobiť?“ spýtal sa Jared.

„No, Spirit, bolo to blízko nášho územia?“ opýtal sa ma Sam.

„Bolo to, bohužiaľ, za veľkou riekou,“ povedala som smutne. Ale v duchu som sa tešila. Aspoň tomu vlkovi neublížime.

„Keby ten vlkolak nebol za veľkou riekou, mohli by sme s ním niečo spraviť za to, že vstúpil na naše územie,“ povedal Sam.

„Takže s tým nič nemôžme spraviť,“ povedal Quil.

„Nič,“ odpovedal Sam, aj keď to, čo vypadlo z úst Quilovi, nebola otázka.

„Tak, ja a Dark ideme do mesta, dobre?“ opýtala som sa, ukázala prstom na dvere a prerušila ich debatu o vlkovi a území.

„Dobre, ale dávajte si pozor na toho vlka,“ odpovedal, ako keby sme neboli wolfpíri, ale obyčajní ľudia.

„No, zatiaľ ahoj,“ pozdravila som ich.

„Čau,“ odzdravili všetci skoro jednohlasne.

„Tak, kam ideme?“ opýtala sa ma Dark.

„No, však do mesta, nie?“ odpovedala som s úškrnom.

„Áno, ale čo tam?“

„Len tak pozrieť. A vlastne, už niekoľko dní nemáme čo doma jesť.“

„No to je smutné. A tvoji rodičia ešte žijú?“ povedala a zasmiala sa.

„Oni chodievajú do reštiky a tak.“

„Aha. Mohla som si myslieť.“

Konečne sme boli v potravinách. Prechádzali sme medzi uličkami a ja som prudko zastavila.

„Spirit, čo ti je? Prečo si tak rýchlo zastavila?“ Pozrela sa na mňa Dark s obavami.

„Ó bože. Vidíš to aj ty, alebo len ja?“ zasmiala som sa.

„Čo? Spirit, čo tým myslíš?“

Pozerala som stále pred seba a pomaly som zodvihla ruku a ukázala na toho chalana. A v tom mi udrela tá známa vôňa do nosa. Bola to krásna drevnatá vôňa, tak isto voňali aj moji bratia. Preglgla som knedlík, ktorý sa mi usadil v hrdle.

„Ó, tak už viem, čo si myslela,“ povedala Dark a usmiala sa.

Schmatla som ju a odviedla do inej uličky, aby sme ho nevideli.

„Čo je zas teraz? Spirit, mám o teba fakt strach!“

„Nie, nie, nie... prečo on? To je ten vlkolak z lesa!“ povedala som s čudným výrazom na tvári, sama som ho nevedela identifikovať.

„Hmm?“ Hodila na mňa tiež divný výraz.

„Dark, musíme rýchlo utiecť! Jeho vôňa mi udrela do nosa ako šíp. Tá drevnatá vlkolačia vôňa.“

„Fajn, rýchlo preč,“ povedala a išli sme von z obchodu.

Keď už sme boli dosť ďaleko od potravín, Dark ucítila tú vôňu. Až teraz. Pomyslela si, že asi tadiaľto išiel. Nemohla si čupnúť a dotknúť sa chodníka, a ešte pritom zatvoriť oči a sústrediť sa, lebo by to bolo ľudom divné. Prečo tu len musia byť práve ľudia? Ach...

„Viem, ako sa volá,“ vyhŕkla som.

„Ako?“

„Je to Jacob Black. Musíme ísť ku mne. A to rýchlo!“

„Dobre.“

Cesta nám trvala trochu dlhšie ako sme očakávali, ale aj tak to nebola ani polhodina.

„Sam?“ povedala som, keď sme došli ku mne.

„Áno?“

„Toho, ehm... vlkolaka sme stretli v obchode,“ odsekávala som slová.

„Spravil vám niečo?“ opýtal sa so strachom v očiach, ale na hlase nič nebolo počuť.

„Nie, stihli sme zdrhnúť. Ucítila som ten drevnatý pach.“

„Aha. Takže zase nič nové o ňom?“

„No, len meno. Volá sa Jacob Black. Ostatné som nestihla vyhrabať. Ponáhľali sme sa domov.“

„Dobre, keby niečo, tak príď za mnou.“

„Však a nerobím to tak vždy?“

Jeho odpoveďou bolo len zasmiatie.

Vyšli sme von sa prejsť a možno ešte zachytiť pach toho chalana.

„Dark, myslíš, že je nebezpečný?“ opýtala som sa.

„Neviem. Neviem čítať myšlienky tak ako ty.“

„Mám nápad! Podľa mňa nie je zlý a ani nebezpečný. Keď sa k nemu dostanem bližšie, prečítam mu myšlienky a uvidíme.“

„Dobrý nápad. Počkaj, vidíš to?“

„Čo?“

„To v diaľke, pred nami,“ povedala a ukázala prstom pred nás.

„Čo to je? Vyzerá to ako ľudia,“ povedala som a keď zafúkal vietor, tak ku nám doniesol ich pach.

„Upíri!“ vykríkli sme obe úplne naraz.

„A ideme za Samom... znova,“ povedala som úplne otrávená.

„Sam?“

„Hm?“

„Musíme ísť rýchlo von. Na našom pozemku sú... upíri!“ Posledné slovo som trochu odsekla.

„Čo? Najskôr vlkolak a teraz ešte toto? To sa mi za jeden deň nikdy nestalo,“ povedal prekvapene.

„No tak, rýchlo!“ prikázala som mu.

„Dobre, len zavolám ostatných.“

„Nie, počkaj... idú bližšie. Počujem ich myšlienky. Neživia sa krvou ľudí, ale zvieracou. Tak ako ja a Dark. Bývajú niekde tu, v lese. Hlboko,“ hovorila som pri čítaní ich myšlienok. „Nemusia byť nebezpečný, ale musíme si to overiť.“

„Tak teda poďme von,“ povedal Sam.

Keď sme vyšli z domu, upíri boli od nás ďalej ako predtým, ale stále sme ich videli.

„Ako to, že sme o nich nevedeli?“ opýtala sa Dark.

„Neviem,“ povedala som, stále pomaly našľapujúc nohami na zem. „Sam? Neskúsiš na nich zavolať?“

„Skúsiť môžem. Ale nechcem, aby ušli.“

„Ale nie je podľa vás divné, že lovia práve tu? Ako chápem, aj my tu lovíme, ale predsa len lovíme ako vlci. A nie ako ľudia. A ešte k tomu, podľa mňa by cítili náš pach. Veď sme tu každý deň,“ pridala sa do rozhovoru Dark.

„Hej, ale však už je tma. Tak podľa mňa by si ich nikto nevšimol, okrem nás. Asi nás tu ani neočakávali,“ odpovedala som.

Zrazu sa na nás upíri otočili a ucítili náš pach.

„Prosím, neutekajte! Som vlkolak a bývam tu so svojou svorkou. Vstúpili ste na naše územie,“ zakričal Sam skôr, akoby stihli ujsť.

Upíri boli ako rýchlosťou svetla u nás.

„Prepáčte, ak sme vstúpili na vaše územie. Cestovali sme sem dosť dlho a boli sme hladní. Nevedeli sme, že toto tu niekomu patrí. Ja som Carlisle a toto je moja rodina,“ vysvetľoval upír, ktorý nám určite nechcel ublížiť. Dúfam, že jeho myšlienky neklamú.

„Ja som Sam. Toto je moja sestra Spirit a jej kamarátka Dark. Ostatní sú vnútri. Ja len, že nabudúce, prosím, na naše územie nevstupujte,“ povedal úplne pokojný. Divné. Upírov nemá rád.

„Samozrejme. Bola to len náhoda, obvykle sa nám to nestáva. Ale nelovili sme tu ľudí, ako by ste si mysleli, ale lovili sme-“

„Zvieratá,“ skočila som upírovi do reči.

„Áno, presne. My totiž ľudí nelovíme, snažíme sa ovládať náš smäd,“ odpovedal znovu Carlisle.

Jeden upír na mňa stále zvláštne zazeral. Neviem prečo, ale bol proste divný. Chvíľami pozeral aj na Dark, no na Sama sa skoro vôbec nepozrel. Prečítala som mu myšlienky a nenašla som tam len jeho zážitky, ale aj iných ľudí. Tiež vedel čítať myšlienky. Nie, nepripadá mi to zvláštne, lebo aj ja viem čítať myšlienky a Dark má tiež schopnosť. Nakoniec som zistila, prečo na mňa a na Dark tak divne čučí. Nevie nám prečítať mysle. Je z toho úplne mimo. Nikdy predtým sa mu to nestalo.

„Tak teda dovidenia.“ To bolo všetko, čo som potom počula z ich rozhovoru. To som bola až taká zamyslená, že som si nevšimla, čo hovoria?

„Čo to bolo? Ako to, že si sa s nimi nepohádal? Veď upírov nemáš rád,“ opýtala som sa, keď odišli.

„No, uzatvoril som s nimi dohodu. Nenapadneme ich klan, pokiaľ oni nevstúpia na naše územie. Bolo to jednoduché a bez hádok. Ty si nás nepočula?“

„Nie. Bola som trošku zamyslená. Veď ma poznáš.“

A teraz tú novinu musíme povedať ostatným. To sa im určite páčiť nebude. Sú to prirodzení odporcovia upírov, hehe.

Autor: Spirit (Shrnutí povídek), v rubrice: FanFiction na pokračování

Sdílet

Diskuse pro článek Wolfpires - 8. kapitola: