Stmívání.eu ~ Twilight Fan Home - FanFiction na pokračování » Where I belong? 6

31.05.2013 (07:00) • Nesii • FanFiction na pokračování • komentováno 1× • zobrazeno 2085×

6. Sulpicia

A ešte raz pridávam trailer. :) 

Isabella Marie Swan

„Vôbec to nie je tvoja starosť, Edward!“ šepla som smutne a pozrela mu do očí. Tentokrát som ho nemusela prinútiť, aby mi opätoval pohľad. Vpíjal sa do mojich očí a cítila som, ako vo mne chce prebudiť to staré ja. Dobré ja.

Nebola som vždy takáto mrcha, ktorá ubližovala každému a robila to z nudy. Lenže po tom, ako mi nejaký upír zabil Romusa, necítila som skoro nič. Len pomstu, ktorá ma poháňa dlhé storočia dopredu a nedovolí mi zložiť sa.

Zavrtela som hlavou a uhla pred jeho skúmavým pohľadom. Behom sekundy som bola pri ňom, prirazila ho k stene, až celá popukala a chytila ho za krk. Nebránil sa. Len mi pozeral do očí. Snažil sa o niečo, čo sa mu nikdy nepodarí.

„Už nikdy neskúšaj to, čo teraz. Rozumieš mi?!“ kričala som po ňom naštvane a cerila na neho zuby. Prikývol.

„Prepáč mi to, Bella, len som chcel...“ Nedovolila som mu dopovedať to, čo chcel a odtrhla mu hlavu od tela. Na zem padol len kus veľkého kameňa. Stála som nad ním a opovrhujúco hľadela naňho.

„Už nikdy ma nevolaj Bella, to smel len Romus a Alec!“

Na to meno som bola háklivá, samozrejme som mala na to pádne dôvody, ktoré sa mi momentálne absolútne nechceli vysvetľovať. Je pravda, že on to nevedel, no mal ma volať presne tak, ako všetci v tomto hrade. Potom by bolo všetko v poriadku a vyhli by sme sa úrazu.

 Aro

Tá žena je nevyspytateľná a nebezpečná. To ma na nej tak vzrušuje. Práve sa ku mne dostali správy, že Edwardovi Cullenovi oddelila hlavu od tela, len za to, že ju nazval Bella. Čo je, myslím, dosť malý priestupok, aby niekoho išla zabíjať. Ale to je proste ona. Bezcitná a chladnokrvná.

„Aro,“ pozdravila ma moja manželka Sulpicia a pohladila ma po ramene. Mal som výčitky, akoby som Sulpiciu podvádzal. A to len preto, lebo Sulpicin dotyk mi nespravil ani zďaleka taký dobrý pocit, ako keď ma pohladila Isabella. Nie! Na tú ženu nemôžem myslieť v prítomnosti mojej manželky. Nezaslúži si to.

Otočil som sa k nej a zoširoka sa usmial. Hneď nato som ju chytil za ruku a pobozkal jej ju.

„Sulpicia. Čo si praješ, moja drahá,“ spýtal som sa sladko a zadíval sa do jej karmínových očí. Smutne sklonila hlavu a sadla si mi na kolená. Moja manželka je dokonalá herečka, no ja nie som ani zďaleka taký hlúpy, aby som jej naletel na každé jedno slovo. Takže všetko jej splniť nemôžem, preto dúfam, že neprišla s niečím neslušným.

 „Nechcem ju tu. Chcem, aby odišla,“ povedala s dávkou zúrivosti a ja som sa pousmial. Hneď som vedel, o koho ide. Isabella. Sulpicia ju neznáša, lebo na ňu žiarli.

Ale v tomto prípade som ju chápal a musel som uznať, že od Isabelly potrebujeme pauzu. Teda ja určite.

„Neboj sa. Odchádza strážiť Cullenovcov do Ameriky,“ odpovedal som jej pokojne a postavil ju zo seba.

„Teraz ma nechaj samého, drahá.“

Už som potreboval byť konečne sám.

 Isabella Marie Swan

Myslím si, že Edward si svoj trest už odpykal. Už som ho dosť potrápila v tomto nepríjemnou stave, keď všetko vnímaš, ale nevieš sa ani pohnúť. Nahla som sa k nemu, vypľula mu na krk jed a spojila s jeho telom. Pomaličky, kúsok po kúsku sa začali sceľovať všetky pukliny na jeho krku, vracali sa do pôvodného stavu. Sedela som vedľa neho a čakala, kým znova ožije.

Behom desiatich sekúnd sa rýchlo posadil a zhlboka dýchal. Bol vyplašený a dezorientovaný. Ruku som mu položila na hruď a usmiala sa.

„Nemal by si sa teraz namáhať, Edward, dlho si bol od seba oddelený a teraz ti koluje telom aj môj jed, našťastie len chvíľu. Tak ti odporúčam, aby si na pár hodín zabudol, že si upír, lebo tvoje telo by nemuselo prijať môj jed a znova by si padol na zem ako kameň. Ľahni si pekne do postele a oddychuj.“

Vtom mi Edward pozrel do očí a zavrčal. Výhražne a veľmi naštvane. Ja som sa mu na oplátku vysmiala do tváre, no on už ten hnev neovládol a vybuchol. Chytil ma okolo pása a hodil o zem. S podlahou to nič nespravilo. Som ľahká, ja viem.

 Sadol si na mňa a držal ma za hrdlo. V duchu som sa smiala, aký je hlúpy a naivný, keď si myslí, že tými vyziabnutými ručičkami mi niečo spraví.

„Presne toto by si nemal robiť,“ upozornila som ho a chytila za ruky. Jeho oči boli čierne ako uhlie a pohľad divý ako zviera. Cukríček sa nahneval. Ou je! Ale je sexi.

„Si sexi, keď sa hneváš,“ šepla som a naklonila sa k jeho tvári. „Vzrušuje ma to.“

Tváre sme mali len pár centimetrov od seba a ani si nevšimol, že jeho ruky už nie sú na mojom krku, ale že ich držím ja.

Farba očí sa vrátila do pôvodnej a Edward sa upokojil. Ale nie. Zase starý nudný Edward. S tým nie je žiadna zábava.

„Pusť ma!“ povedal pokojne a zároveň zúfalo. Zoširoka som sa usmiala a zhodila ho na zem vedľa mňa. Postavila sa a oprášila si oblečenie.

„Nabudúce ma nehádž na zem, Edward,“ odvrkla som mu a prešla k Emily. Edward sa zatiaľ postavil a oprel o stenu, cítila som, ako očami prepaľuje môj chrbát.

Už som si zvykla, že ľudí rozčúlim a hneď ma znenávidia, no občas mi chýba niekto ako bol Romus alebo Alec. Niekto, kto ma má rád, takú aká som. Lenže ja si od seba odháňam všetkých ľudí, pretože sa bojím, že ma sklamú.

Z môjho búrlivého rozmýšľania ma prerušil posledný buchot Emilynho srdca. Premena bola u konca.

Skoro som ani nezareagovala, že sa postavila a vrčala na nás. Vystrašenými očami prechádzala celú miestnosť. Podišla som k nej a ona sa ihneď postavila do obranného postoja.

„Emily. Pokoj, ja ti neublížim! Chcem ti len pomôcť, lebo viem, ako sa cítiš,“ upokojovala som ju mojím medovým hlasom a stále kráčala k nej. Vrčala čoraz hlasnejšie a hrozivejšie.

„Nechaj ma!“ zakričala na mňa a skočila po mne. Neuhla som sa jej. Chytila ju za obe ruky a nemienila ich pustiť, dokým sa neupokojí.

„Nepustím ťa dovtedy, kým sa neupokojíš a neprestaneš na mňa vrčať. Teraz si ako moje dieťa, Emily. Nedovolím, aby ti niekto ublížil a nikto ťa v tejto miestnosti neohrozuje. Ver mi. Chcem ťa zobrať preč z tohto hradu a naučiť ťa, ako sa máš správať. Je to dôležité, pokiaľ nechceš umrieť. Čo by bola veľká škoda, moja drahá.“

Emily sklonila hlavu a prestala proti mne bojovať, a tak som ju pustila. Pohladila som ju po pleci a chytila za ruku.

„Ideme, Emily! O chvíľu zaženieš ten smäd, čo ťa tak veľmi dráždi.“

***

„Kam ideme?“ spýtal sa Edward. Už asi hodinu, čo kráčame hustým lesom preč od Volterry, mi Edward píli nervy. Zrejme to, že som ho vrátila medzi živých, nebol jeden z mojich vydarených nápadov. Nevšímala som si ho a ďalej kráčala za nimi, keby by mi chcel náhodou jeden z nich ujsť.

„Emily! Teraz stoj!“ zakričala som na ňu a ona sa na mňa otočila a ohrnula peru. Usmiala som sa ňu a podišla k nej.

„Teraz zavri oči a nadýchni sa. Nechaj sa viesť inštinktom. Čo cítiš?“ spýtala som sa. Emily poslúchla každý môj povel a zhlboka sa nadychovala. Zrazu ustrnula, otvorila oči a zavrčala.

„Ľudia,“ odpovedala a rozbehla sa do hustého lesa. So mnou a Edwardom v pätách.

Emily bola ako divé a besné zviera. Vyliezla na veľkú skalu, schytila do rúk troch ľudí a spolu s nimi skočila znovu na zem. Pustila ich a oni padli. Pričupla si k mužovi a násilne mu zahryzla do krku. Edward sa otočil a cítila som, ako privrel oči.

„Ty si upír, Edward? Hnusí sa ti ľudská krv?“ vysmiala som ho, ale Edward nereagoval, správal sa akoby tu ani nebol. Nechala som ho tak.

Behom tridsiatich sekúnd boli ľudia zbavení všetkej krvi a Emily rubínové oči zažiarili. Otočila sa ku mne a rukou si pretrela ústa.

„Chcem viac!“ precedila pomedzi zuby a ja som ihneď zamykala hlavou.

„Nie! Na dnes ti stačilo. Čaká nás ešte hodina cesty, kým dôjdeme do cieľa. Takže ide sa.“

„S tebou je nuda!“ zamravčala Emily a Edward sa zasmial. Spražila som ho pohľadom a oboch postrčila dopredu. Rozmýšľala som, čo sa bude diať, keď pôjdem do Ameriky. Aký to bude život v malom mestečku, s rodinou upírov po boku a jednou novorodenou na krku.

Určite to zvládnem, o tom nie je pochýb... Ale trocha sa desím predstavy, že Emily nezvládne svoju schopnosť a nechajú si ju padnúť. Budem musieť s ňou riadne makať a potom. Vrátim sa do Volterry a prinútim Emily, aby sa dotkla jedného z vládcov, oni predsa musia vedieť niečo o ňom. Sú na svete skoro ako ja.

„A sme tu,“ vydýchla som si s úľavou. Už som si fakt začínala myslieť, že moje upírske inštinkty ma zradili a my sme sa stratili, ale dokázala som to.

Malá drevená chatka bola zahalená medzi stromami a halúzkami, ľudia by si ju na prvý pohľad nevšimli. Dlhý komín vyčnieval ponad stromy a dodával pocit, že na strome niekto stojí a sleduje ťa. Malé dvere, pri ktorých sa vždy musím dokonca aj ja skrčiť, boli prekryté hustými a zeleno-hnedými lianami. Drevené okná som nevidela. Ako dlho som tu nebola? Sto? Dvesto rokov? Podišla som k dverám, roztrhala všetky liany, halúzky a otvorila dvere. Pozrela som dnu a oviali ma spomienky.

Vystrašené, no hrdé modré očká mladého chlapčeka sa vpíjali do mojich. V rukách držal kôl a nebojácne ho pred seba tasil. Jeho tvár sa zhrozila pri pohľade do mojich a chlapček zmrzol.

„Ty si ten démon?“ spýtal sa tenkým, roztraseným hlasom a ja som prikývla. Chlapček chcel ihneď zavrieť dvere, no ja som tam vopchala nohu a rozrazila dvere. Sedel na zemi s rukou na hlave, z ktorej mu tiekla krv. Moje upírske ja ma volalo, zabaviť sa. No odolala som tomu a prešla k chlapčekovi a čupla si k nemu.

„Pusť ten kôl. Mne neublíži, ibaže tebe,“  šepla som sladko a chlapček ihneď pustil kôl a začal plakať. Roztrhla som si kúsok látky z trička a previazala mu hlavu.

„Prepáč mi, že som ti ublížila. Kde máš rodičov?“

Ešte viac sa rozplakal a ľahol si na zem, kde sa dusil vo vzlykoch. Bolo mi ho ľúto. Nahla som sa k nemu, privinula si ho do náručia a utešovala ho.

Boli roky, keď som dávala milosť a vedela som byť dobrá. Tie roky boli práve tu, pri malom a tom nebojácnom chlapcovi, ktorý ochraňoval svoj dom, aj keď bol sám bez rodičov a ja som bola ten hrozivý a krvilačný démon...

Najprv sa vám chcem ospravedlniť, že minulý týždeň som nepridala kapitolu, no nemala som čas. Preto pridávam troška dlhšiu, aby ste to teda vydržali. :D Čo poviete na túto kapitolu? PS: Mal by ešte niekto záujem o dopísanie poviedky I want to feel pretty!!! ? :)

Autor: Nesii (Shrnutí povídek), v rubrice: FanFiction na pokračování

Sdílet

Diskuse pro článek Where I belong? 6: