Stmívání.eu ~ Twilight Fan Home - FanFiction na pokračování » Vybrala si nás láska 1.

05.03.2011 (21:00) • Pixie • FanFiction na pokračování • komentováno 0× • zobrazeno 1706×

1. kapitola - Koniec = Nový začiatok

Posledný boj, ktorý som sa rozhodol bojovať s Volturiovcami. Moje plány nevyšli, všetko sa zničilo vo chvíli, keď Alec všetkých obral o zmysly. Moja láska stála priamo pri ňom. Vravel som jej, aby zostala doma, no nepočúvla ma... zabili ju! Vedel som, že môj život bez nej bude bezvýznamný. Niekoľko dní som sa snažil bojovať s pocitom straty, no prehral som.

Takže mi zostalo len jediné – prosiť o smrť u Ara. Kiežby to bolo také jednoduché! Povzdychol som si a moja päsť znovu narazila o drevený stôl. Ako keby toho nebolo po tom všetkom dosť! Nikdy by ma nezabili, ani keby som im povedal pravdu o mojom spôsobe stravovania sa.

Prečo som len na tomto svete? Kde nikomu na mne nezáleží, nemám pre čo ďalej žiť.

Na slove „žiť“ som sa musel zasmiať. Ja predsa nežijem, už to nie je také, ako predtým, čo som nemal žiadnu lásku. Vtedy bol môj život jednoduchší. A to oveľa. Nemusel som sa skrývať, starať sa o iných, nemusel som sa vyhýbať priateľom a starým známym. A len pre to, lebo oni sú šťastní a veselí... a majú priateľov, ktorým rozumejú. Nemusia počúvať tie otravné myšienky. Chvalabohu, po toľkých rokoch to ide vypnúť!

„Edward?“ Tichý hlas prerušil moje uvažovanie. Bol som vďačný Felixovi za to, že som sa vrátil späť do krutej, ale zato svojej reality. Bolo počuť jemné zaklopanie na dvere a hlboký nádych.

„Aro chce, aby si prišiel do sály!" Zastavil som sa na polceste k dverám. Zarazil som sa. Čo také môže odo mňa chcieť? Žeby už prišiel na to, čo chcem?

„Čo odo mňa chce?“

„Zabudol si?“ zasmial sa.

„Na čo?!“ Otvoril som dvere. Na tvári mal pobavený výraz a premeral si ma od hlavy po päty. „Človeče, ty vyzeráš. Odvtedy, čo si prišiel z Ameriky, s tebou niečo nie je v poriadku. Mám pravdu, však?“

„Nechaj to tak!“ zavrčal som.

„Arielle?“ Arielle bola nádherná upírka, ktorú som miloval z celého svojho srdca.

„Čo s ňou?!“

„Ešte stále ti na nej záleží. Nerob sa, že nie. Ja to dobre viem, braček.“

„Felix, ak ma chceš vyprovokovať, tak mi to povedz hneď, dobre? A teraz... na čo ma to chce Aro?“

„Skleróza útočí hlavne vo vysokom veku, pamätaj na to. Predsa boj! V severnom Španielsku zas provokujú. Ako keby jedno vyhladenie pred niekoľkými mesiacmi nestačilo.“ Zasmial som sa. Vydýchol som si. Ešteže som si stihol nasadiť kontaktné šošovky pred tým, než som mu prišiel otvoriť dvere.

„Myslel som si, že chce niečo iné. Na toto som úplne zabudol, ďakujem za pripomenutie.“

„A čo si myslel?“

„Nič,“ odsekol som. Povzdychol si. „A myslel som si ešte to, že Aro nás prestal zvolávať na boj. Máme to predsa vedieť sami, no nie?“

Pamätal som si, že nikdy, za celý môj život vo Volterre, nás nezavolal. Vždy sme to... vytušili, alebo niečo podobné. Ja som si to ale prečítal v mysli niekoho, kto bol poblízku. Mali sme na to prísť sami. Teda hlavne tí, ktorých Aro pokladal za svoje klenoty. Snažil sa nás takto vytrénovať, keby náhodou Volterre hrozila hrozba.

„Nuž, zmenil sa." Mykol plecom a kývol hlavou, aby som vyšiel z izby. „Vieš, aj tak už meškáme!“ dodal s úškrnom na perách. Bože, čo si ja len počnem, ak sa to dozvie aj Felix?! Ak bude vedieť, že som oveľa slabší ako on, prizabije ma.

Znova som vošiel do izby, vzal si plášť a prehodil ho cez seba. Na krku som ho zopol, kapucňu som si dal na hlavu. Ešte som sa natiahol po prívesok, ktorý skončil na mojom krku. Stihol som zazrieť svoj odraz v zrkadle. Nebol taký hrozný, len som si musel trošku viac upraviť vlasy.

„Čakám ťa von. Nejdú všetci!“ zakričal.

„Však ja už idem, Felix!“

Vybehol som von, ignorujúc zvedavé ohľady ostatných. To bude pravdepodobne tým, že som niekoľko dní vôbec nevyšiel z izby, nebol som sa nakŕmiť. Len teraz... vlastne včera. To bolo asi po druhýkrát, čo som sa napil krvi, odkedy som prišiel z Ameriky. Aby som nebol podozrivý, musel som piť aj krv od ľudí.

Postavil som sa vedľa Jane. Tam som zvyčajne aj stával. Nespúšťala zo mňa oči, pozorovala každý môj krok a pohyb. Bola pripravená na mňa každú chvíľu skočiť. Tak to je vážne smiešne!

„Ja ťa neuhryznem. Máš nejaký vážny dôvod, že sa tak na mňa pozeráš?“ Zrejme som ju vyviedol z miery, keďže na mňa vyvalila oči.

„Nie, ale zmenil si sa, Edward. Až na nepoznanie,“ vydýchla.

Sklonil som sa k nej a pošepkal: „K lepšiemu alebo horšiemu?“ zasmial som sa.

„To sa nedá povedať, rozprávam sa s tebou prvýkrát.“ Samozrejme, čo som prišiel, nekomunikoval som takmer s nikým.

„Ja viem. Ale už by si to mohla poznať, nie?“

„Asi k lepšiemu. Fakt neviem. Máš čudnú povahu, si celý divný. Dúfam, že sa ťa to nedotklo,“ dodala.

„Kdeže!“ Len trošku, vážne máličko. Ale aspoň viem jej názor na mňa. I keď ma to vôbec nezaujímalo, ale niekedy je dobré poznať názory ľudí. Ako napríklad aj teraz, ktovie, čo sa môže stať na boji. Možnože mi niekto urobí takú radosť a Jane prizabije. To by som si od nej už nemohol vypočuť tie slová.

„Aro nejde. Nijaký vládca, to máme šťastie, čo?“ prerušil chvíľu ticha Alec. Prikývol som a sklopil zrak k zemi. Ak nejde nikto z nich, možno by som mohol začať odznova a sám. Mohol by som ich nechtiac zabiť, stvoriť väčšiu armádu. Ale skôr, než by som zabil aspoň jedného z nich, ostatní by vytušili, že som proti ním. Krásne plány, ale škoda, že neuskutočniteľné.

„Vezmeme si dve autá. Podľa jedných informácii by ich tam nemalo byť veľa. Takže ideme len šiesti, bohužiaľ.“

„Moje a Edwardovo!“ vypískol Felix.

„Platí.“

„A mňa sa nikto nespýta, či chcem, aby moje autíčko utrpelo nejaký škrabanec?!“ nahodil som sarkastickú otázku a vražedne sa pozrel na Felixa, pri čom mi látka, ktorá zahaľovala moju tvár, skĺzla na moje ramená. Potichu som sykol.

Alec prekvapene vydýchol.

„Edward, si si istý, že si bol na love nedávno?“

„Včera na obede v hlavnej sále, prečo?“

„Tvoje oči!“ povedal Demetri.

„Sú čierne!“ dodal Felix. „Ale pred chvíľou boli predsa červené!“ Dokelu! To tie kvalitné kontakté šošovky!

„To nevadí, nie som hladný. Verte mi. Už mám chuť ísť zneškodniť hentam tých... nechcem vás zdržovať.“ Ale nebol som hladný, či smädný. Väčšinou, keď som mal čierne oči, bolesť v krku bola neznesiteľná. Ale teraz absolútne nič.

„Neverím ti!“ Alec si ma každú chvíľu prezeral od hlavy po päty. Už mi to začínalo liezť na nervy.

„Nechcem zdržiavať. Môžeme už teda vyraziť?“ precedil som cez zaťaté zoby. Takmer všetci prikývli.

O päť hodín sme už boli v Španielsku. Cesta ubehla veľmi rýchlo. Teda aspoň mne to tak prišlo, pretože som mal vo svojom autíčku pokoj. Alec je, chvalabohu, pokojnej povahy a Felix taktiež.

„Edward pôjde s Alecom. My traja pôjdeme spolu. Keď takto zaútočíme, neporazia nás,“ povedala Jane.

„Dobre teda,“ prehlásil Felix, „ale čo ak niektorú skupinu zlikvidujú?!“

„To sa nestane. Tu som ja a tam je brat. Demetri bude v strede a ak by sa niečo blížilo, bude nás informovať. Nejaké námietky?“

„Nie,“ povzdychol si.

„Tak vidíš.“

Za mestom sme sa rozdelili a každý si to vzal z inej strany. Snažil som sa sústrediť len na to, že ich musím čím skôr zlikvidovať, a potom už budem môcť odísť. Aj tak ma do Volterry nič neťahá.

Boj sa začal, zaútočil som na prvého upíra. Nezbadal ma, a tak skočil na zemi. Pevne som mu chytil hlavu a s odporným zvukom ju oddelil od tela.

Otočil som sa, že pomôžem Alecovi, ale zaujal ma nejaký prudký, trhaný pohyb za ním. Bol tam opustený dom, ktorý nevyzeral, že v ňom vôbec niekto žije. Okolo neho boli sem-tam poukladané dosky. Vytvárali akýsi úkryt. V jednom takom sedela nejaká osoba. Bolo to mladé dievča.

Niečo ma k nej strašne ťahalo. Chcel som ísť za ňou a pomôcť jej. Nebola však upírka!

Pozrel som sa na Aleca, ktorý si s tým starým upírom poradil veľmi dobre. Skontroloval som ešte ostatných, a keď si ma nikto nevšímal, vybral som sa k nej. Šiel som však pomaly, pretože som nechcel, aby sa vyľakala ešte viac. Myslím, že vie, čo sa tu deje, keďže nás pozorovala rozšírenými očami a zatajovala dych každú chvíľu. Srdce jej divoko bilo a prerývane dýchala. Popritom sa jej z hrdla drali vzlyky.

„Čšššš!“ Pristúpil som k nej. Do nosa mi hneď udrela jej nádherná vôňa krvi, ale nerobilo mi to vôbec nič. Inokedy by som z takej intenzívnej vône šalel. Ale teraz... nič. A čo bolo naozaj zvláštne... nepočul som ani jej myšlienky.

Trhlo ňou a chcela sa brániť. Zodvihla ruku a ja som zbadaj na jej pokožke jednu ranu, z ktorej jej na zem kvapkala krv. Ani to so mnou však nepohlo. Sledoval som polmesiacovú ranu na jej zápästí. Musel ju pohrýzť nejaký upír a ona sa teraz zmení. Alebo nestihol do nej vpustiť jed.

Sklonil som sa k nej.

„Neubližuj mi!“ vykríkla. Keby bola iná situácia, tak by som sa na tom len schuti zasmial. Ale teraz? Teraz, keď uprela svoje výrazné, nádherné a úprimné oči na mňa sa to nedalo. Nemohol som jej ublížiť.

„Si jeden z nich,“ vzdychla a oprela sa o stenu. Pred tým však stihla bradou myknúť na miesto, kde bojovali.

„Nie, nie som od nich,“ šepol som a chcel som sa jej dotknúť.

„Neubližuj mi,“ zopakovala.

„Neublížim ti. Sľubujem!“

Objal som to krehké stvorenie.

Oplatí sa pokračovať? :)

→

Autor: Pixie (Shrnutí povídek), v rubrice: FanFiction na pokračování

Sdílet

Diskuse pro článek Vybrala si nás láska 1.: