Stmívání.eu ~ Twilight Fan Home - FanFiction na pokračování » Volturiovci - Ako mohol dopadnúť Nov - 9. kapitola

07.01.2013 (11:45) • VictoriaJamesLaurent • FanFiction na pokračování • komentováno 7× • zobrazeno 2436×

Spomeň čerta a je tu. Do dverí vstúpil menovaný hnedovlasý brat mojej drahej nevlastnej sestričky.

„Čo všetko mi ušlo?" usmial sa na nás.

„Môj zlatý, ušlo ti toho od posledného stretnutia dosť veľa," prebehlo mi hlavou.

9. kapitola - Som novorodená!

„Ušlo ti toho dosť," uškŕňal sa Demetri, ktorý sa zatiaľ nevedno ako dostal do vzdialenosti pol metra odo mňa a Jane. Môj nevraživý pohľad mu zrejme neutiekol. Mal však toľko rozumu, aby ďalej nekomentoval, zato náš dokonalý Felix si ten komentár jednoducho neodpustil.

„Naša malá Bella sa hnevá, bububu." Alec nad tým unavene pretočil oči, Jane sa uškrnula, ale nezasmiala. Dýchaj, Bella, dýchaj.

„Bojím, bojím," zamručal Felix rozjarene a oprel sa o dopukanú stenu.

Od zúrivosti som sa roztriasla, na čo sa Felix zasmial, uvoľnene zdvihol ruku a ohol ukazovák a prostredník. Volal ma k nemu. Áno, pane, príkaz bude splnený, pane. Prečo ja musím stráviť prvé mesiace v prítomnosti dvoch najvymletejších upíroch na svete? Pán Všetko-Riešim-Bitkou sa zasmial a podišiel o niekoľko metov bližšie ku mne, zatiaľ čo pán Rád-Sa-Vkrádam-Do-Kúpeľní sa tlmene zasmial.

Chce vojnu? Má ju mať. Som novorodená, na to zrejme zabudol.

S prenikavým vrčaním som vyrazila proti Felixovi a hodila sa na neho. Taký úžasný nadnášajúci pocit, keď som jeho telom ladne hodila o stenu a za krk ho o ňu pritisla, načo tá úbohá stena ešte viac popraskala a na zem dopadlo niekoľko kúsočkov kameňa. Felix ostal v náhlom prekvapení vyjavene stáť, no aj tak zvládal stisnúť moju ruku, ktorou som ho držala, tak silno, až mi začalo praskať okolie nechtov. Ten chlap má strašnú silu.

„Bella?" Dokonalý kamarát Felixa sa odrazu objavil pri mne. Tentoraz ma nedostanú! Ani som sa neobzrela, iba čo som viac pritlačila.

Samozrejme, ďalší zvrat nastal v ďalšej sekunde. Vnímala som len Felixovú tvár zvraštenú v znechutenom úškrne a moju ruku pritisnutú na jeho hrdle. Preto som nestihla zaznamenať, kedy presne mi menovaný podkopol nohy. 

Sťažka som dopadla na kamennú zem, vzápätí sa z nej bleskovo postavila a nakrčila sa v bojovej pozícii. Felix sa na mňa s periférnym videním uškŕňal a z jeho výrazu išlo súdiť jedinú emóciu, a to sľubovanú pomstu. Opäť som sa rozbehla oproti nemu, ale zadržal ma nepatrný pohyb za mojim chrbtom. 

V sekunde som sa otočila naspäť na Felixa, no už bolo neskoro. V stotine sekundy na mňa skočil, načo som mu zostra uhla a znova sa po ňom obzerala, no moju pozornosť zaujal niekto, kto mi v sekunde vyskočil na chrbát. 

Demetriho štíhle prsty sa ladne ovinuli okolo môjho krku. Vzápätí sa mi podlomili nohy a aj s Demetrim na chrbte som sa zrútila na zem. To je spiknutie! Odporné spiknutie...

„Hej vy traja!" ozval sa odrazu ženský hlas kúsok od nás. Prekvapene som vzhliadla a Demetri sa zasekol uprostred pohybu.

 „Aro vás potrebuje. Máte ísť aj s Jane a Alecom do hlavnej sály," usmiala sa na nás Heidi a ležérne sa opierala o rám dverí. Jane s Alecom už stáli nastúpení pri dverách a zvedavo sa na nás obzreli.

 „Len si skočím po plášť," zapriadla som, na čo Demetri s Felixom súhlasne prikývli. Ani oni nemali plášte, na tréning to bolo naozaj nevhodné.

Popri rýchlom behu som minula Jane, Aleca a Heidi, vbehla do svojej izby a v sekunde si nasadila plášť. Potom som sa pripojila ku Jane, Alecovi a Heidi. Po ceste sa ku nám z bokov pridali najprv Felix a potom Demetri, načo Heidi zacúvala a zmizla v jednej z chodieb.

V hlavnej sále bolo príšerne rušno. Aro sa práve o niečom horúčkovito dohadoval s Caiusom, Marcus stál pol metra od nich a mlčky sledoval dianie. 

Kam sa mám postaviť? Čo mám robiť? Ostala som bezradne stáť vo dverách, zatiaľ čo Alec s Jane sa postavili vedľa seba tri metre od trónov a Felix s Demetri zmizli za dverami na druhej strane.

Úkosom som všetko sledovala a v tvári sa mi zračil te prekvapený výraz, ktorý som mala už pri vstupe. 

Jane sa na mňa ostražito obzrela a naznačujúc mi očami kývla na miesto vedľa seba. S vďačným úsmevom som sa postavila po jej boku.

 „Hlavne sa nesmej. Rob, čo ti Aro povie," sykla mi potichu a ďalej sledovala okolie s vražedným pohľadom, aký som u nej videla po prvý krát. Jemne som sa pousmiala, vzápätí však nasadila, či skôr pokúsila som sa nasadiť taký istý bezcitný pohľad.

Aro sa s úsmevom posadil na trón, jeho bratia pohyby zopakovali.

Východné dvere sa otvorili a do miestnosti vošli znova Felix s Demetrim. Za paže vliekli malú upírku s vystrašeným výrazom, z úst jej vychádzali tichúčke vzlyky a ona sa im snažila všetkou svojou silou vytrhnúť. Ostala som zarazene a strnulo stáť. Vzbudzovali strach. Vzbudzovali väčší strach, než kedykoľvek predtým. Na tréningoch to bol iba slabý odvar tohoto.

Zamĺknuto som sledovala dievča predo mnou. Nemohlo mať viac, než desať. Vystrašene pozorovala Felixa, ktorý jej pohľad hrozivo oplácal, načo sklopila zrak a pozrela na Demetriho. Ani sa na ňu nepozrel, ponad plece hľadel za seba.

 „Kde ste ju našli?" opýtal sa Aro a pohľadom prečesával jej tvár.

 „Santiago ju našiel na love. Vyhliadli si tú istú korisť," zamručal Felix hrozivo. Toto nebol ten Felix, ktorého mám rada napriek jeho dokonalému zmyslu pre humor. Toto bol ten Felix, ktorý ma držal pod krkom v ten deň, kedy som sa pridala ku Volturiovcom, bez citu, so sadistickou túžbou po boji.

Demetri, Jane, Alec. Všetci boli odrazu iní. Všetci nahodili neprístupnú masku plnú krutej radosti. Následovala som ich príklad. Dievča na zemi sa vystrašene mrvilo.

„Je nebezpečná." Touto vetou Caius uzavrel päť minútovú kauzu. Rozsudok bol vynesený. Felix s Demetrim začali postupne drviť upírkine ruky.

Len matne som vnímala, ako Aro ku nej podišiel a so zdrvujúcim úsmevom jej položil ruky na spánok. Vystrašene sebou mykla.

To, čo som vnímala, bola jej tvár zvraštená bolesťou a následne pukanie sprevádzané nepríjemným výkrikom agónie.

Vzápätí už tá malá hlava nepatrila k telu. Odtrhnuté ruky spadli na zem.

„Odpracte to!" prikázal Aro stráži, ktorá okamžite vyskočila zo svojich pozícií a roztrhané telo nabrala do rúk. Potom som si už len všimla zatvárajúce sa dvere na druhom konci miestnosti.

Toto všetko zbehlo počas pár sekúnd, možno desať.

Felix s Demetrim sa otočili smerom ku nám a ospravedlňujúco sa na mňa usmiali. Ich som nevinila. Je to ich práca. Ten, na koho som sa od toho dňa budem musieť pozerať s opovrhnutím, bol Caius.

 „Ideme?" usmiala sa na mňa Jane. Nemo som prikývla a znova vyrazila naprieč chodbami.

Na tréning som sa v ten večer však už nevrátila... 

Veľmi pekne ďakujem úžasným desiatim komentárom pri minulej kapitole, ktoré ma zahriali pri srdci a pri ich čítaní sa mi na tvári automaticky pohrával úsmev a to sa len tak niekomu nepodarí.

Táto kapitola mala priblížiť skutočnú Volterru, ktorá naozaj nie je zábavná a príjemná. 

Ešte raz veľmi ďakujem za nádherné komentáre. Cením si vašu ochotu čítať toto :)

Vaša VictoriaJamesLaurent 

Autor: VictoriaJamesLaurent (Shrnutí povídek), v rubrice: FanFiction na pokračování

Sdílet

Diskuse pro článek Volturiovci - Ako mohol dopadnúť Nov - 9. kapitola: