Stmívání.eu ~ Twilight Fan Home - FanFiction na pokračování » Volturiovci - Ako mohol dopadnúť Nov - 4. kapitola

10.08.2012 (07:15) • VictoriaJamesLaurent • FanFiction na pokračování • komentováno 11× • zobrazeno 2981×

Nemohla som tomu uveriť, ale to meno vyznelo tak... dobre. Isabella Volturiová - moja identita, ktorou sa budem vyznačovať už celú, celučičkú večnosť. Bude odoznievať každý deň na tomto veľkolepom hrade. Zbohom, Bella Swan, vitaj, Isabella Volturi. Náhle ma zaplavila zvláštna povýšenecká nálada. Aro chcel mňa a nie Edwarda. Donútil tu ostať mňa a nie Alice. Čo to znamená? Ako je možné, že teraz premýšľam takto? Z úvah ma vyrušil Arov vzrušený hlas, náznaky vzrušenia sa stratili, jeho hlas mal podtón blaženosti, akoby niekto zaobstaral druhé Vianoce.

„Bella, určite si veľmi smädná." Doteraz som pálenie v hrdle pokladala za menejcenné, no pri spomínanom pocite som pocítila tú spaľujúcu bodavú bolesť. Pripomenula mi hodiny ostrého pálenia v hrdle, keď som skočila do vody z dvadsať metrového útesu.

„Niekto s tebou pôjde. Jane, zlatko, môžem ťa poprosiť?" Obrátil sa na tú maličkú vysmiatu upírku. Premerala si ho rubínovými očami a pohľadom zablúdila ku mne.

„Samozrejme, pane," zašveholila a s anjelským úsmevom sa obrátila ku mne.

„Bella? Ideš?" Zmätene som sa na ňu pozrela. Nedokázala som pochopiť jej povznesenú náladu, ktorá sa natoľko odlišovala od tej, ktorú som ešte pred troma dňami videla v jej tvári. Nikto z Volturiovcov nebol taký, aký teraz. Teraz ich tváre budili taký obrovský kaleidoskop emócií, že som z toho bola poriadne šokovaná. Po sekunde som sa spamätala a nemo prikývla. Bez slova prešla okolo mňa a naznačila mi, aby som ju nasledovala. 

„Dúfam, že nebudeš držať tú hlúpu Cullenovskú diétu?" opýtala sa ma po opustení miestnosti ťažkými dvojkrídlovými dverami. 

„Nie, asi nie," zapriadla som. Môj hlas mal úplne inú farbu - bol až zvonivý, pri mojej dokonale synchronizovanej chôdzi vedľa Jane som sa cítila, akoby som presne zapadala do tohoto sveta.

Zachichotala sa a po mojom spýtavom pohľade mi povedala: „Zdá sa, že už nie som jediná s detským hlasom," vysvetlila mi. Táto podobnosť, rovnako ako podobnosť vo chôdzi, ma príjemne prekvapila, no aj znepokojila.

Mlčky sme kráčali po ďalších a ďalších chodbách. Napriek ich obrovskému počtu som sa necítila unavená, a to aj napriek tomu, že som si pred niekoľkými minútami odtrpela tú najhoršiu bolesť svojho života... svojej existencie. Potom som si uvedomila, že ja už nikdy nebudem fyzicky vyčerpaná, už nikdy nebudem plakať, už nikdy sa nebudem červenať. Táto skutočnosť, pre niekoho desivá, sa mi pozdávala oveľa viac, ako u mňa bolo normálne. Necítila som potrebu tieto veci ešte niekedy zažiť. A hoci som tu vo Volterre prítomná telom i dušou iba niekoľko minúť, predstava večnosti strávená tu bola taká... lákavá, povznášajúca, vnášala ma do vlastnej bubliny plnej eufórie a šťastia. Pre mňa pomaly, čo už je čo povedať, sme vyšli do bezveternej noci plnej zaujímavých pachov. Cítila som vôňu eukalyptu, slanú príchuť mora a ešte čosi. Bola to drevnatá zvieracia príchuť, z ktorej sa mi nepatrne zdvihol mŕtvy žalúdok. 

„Pôjdeme trochu ďalej od mesta, Aro nemá rád, keď lovíme v ňom," šepla Jane a vzápätí sa rozbehla do tmavej nádhernej noci. Inštinktívne som vyrazila za ňou. Už som pochopila, prečo upírom nevadí behať v lese.

Mojim dokonalým zrakom som vnímala aj tú najmenšiu halúzku, pochovanú v najhlbších častiach kríka. Lesom sa nieslo kopec úžasných vôní, no žiadna nevzbudila môj záujem. Vtom Jane zastala. Zavetrila smerom na východ. Okamžite som sa tam otočila a taktiež nasala večerný vzduch. Vo vlhkom vánku som pocítila niečo iné. Niečo lákavé, sladké a omamujúce. Automaticky som sa nakrčila.

Z hrdla sa mi vydralo hrdelné zavrčanie, predralo sa von cez moje ohrnuté pery a vycerené zuby. Jane vedľa mňa tiež potichu zavrčala. Nakrčila som sa ešte viac a skočila. Moje telo ma ladne unášalo tmavým vzduchom, s nádherným oduševnením som pristála asi dvesto metrov od miesta, kde som predtým stála. Jane už stála vedľa mňa, s nádherným úsmevom ma sledovala. Asi sedem metrov od nás išiel nejaký párik a držal sa za ruky. Jane pokynula a troma maličkými skokmi sa dostala asi na dve metre od nich. Jej pohyb som zopakovala. Obidve sme boli nakrčené v prirodzenom postoji.  

Párik zastal a zmätene sa na nás pozeral. Muž posunul ženu trochu za seba. Z obidvoch vychádzala lákavá vôňa, z ktorej sa mi zbiehal jed v ústach. Ohrnula som pery a z hrdla sa mi vydralo ďalšie zavrčanie, divokejšie a zúrivejšie, ako predtým. Jane sa napla a skočila na toho muža. Tichú nočnú scenériu naplnil krik plný agónie toho muža. Žena sa na Jane a jej polovičku vystrašene pozerala. Znova som zavrčala. Zaostrila na mňa a tvárila sa ešte vystrašenejšie. Jedným pohybom som svoje telo ladne prešvihla a skočila na tú ženu. Teplo sálajúce z jej tela bolo dokonalé. Ďalším pohybom som jej prehryzla tepnu a prvýkrát v živote nasala tú blahodárnu tekutinu do svojho hrdla. Po necelej minúte v tele neostalo ani trocha krvi. Vstala som. Oči ženy boli prázdne, tvár strhaná a ústa otvorené v nedokončenom výkriku. Jane už skončila a usmiala sa na mňa.

„Máš dosť?" Očami zablúdila na mŕtve telá. Nie, nemám dosť, chcem viac, oveľa viac!!!

„Áno." Usmiala som sa tiež. Podišla som k nej a spoločne sme sa vybrali naspäť. Cestou sme sa jemne dotýkali rukami. Potešilo ma, že Jane ma neodmieta. Pomaly sme sa blížili naspäť.

„Závod?" usmiala sa vzrušene. Usmiala som sa aj ja a prikývla som. A už sme trielili cez spleť zelených stromov. Počula som ju za chrbtom a z tejto „hry“ som sa nadšene rozosmiala. A zrazu sa niečo zmenilo. Cez večerné mračná začali presakovať prvé lúče. Ani nie o minútu rozžiarili celý les. Bolo to úplne iné, ako vo Forks. Bolo to... oslobodzujúcejšie. Na ruke sa mi trblietali nádherné iskry. Zastavila som pred hradom. Jane po piatich sekundách zastala vedľa mňa, jej pokožka sa na slnku trblietala naozaj nádherne, úplný anjelik. Napriek porazeniu sa netvárila nahnevane či mrzuto. Tak, ako sa tešila neposedným iskričkám poskakujúcim po našej pokožke. Chvíľu sme tam len tak stáli a obdivovali sme našu pokožku. 

Potom sa ťažké dvere otvorili a pridal sa k nám ďalší člen. Alec sa nehlučne presunul ku nám. Usmial sa na mňa a ja som mu úsmev opätovala, dávala som si pozor, aby som nedala najavo elektrický prúd, čo mnou prebehol. Aj jeho koža sa trblietala ako naša a takto vyzeral ešte krajšie.

„Musím povedať, že si naozaj čarovná, Bella," zapriadol a mne išlo mŕtve srdce vyskočiť až do krku. Usmiala som sa ešte viac. Zamrmlala som nesmelé ďakujem a snažila sa tváriť, že si obzerám iskrivé ruky, čo nebolo nič v porovnaní s nádhernou Jane a jej ešte krajším bratom. 

„Aro nás čaká," prehovoril Alec znova. Jane ho dovtedy, ako keby ani nevnímala, podišla k nemu a objala ho na pozdrav. Alec potom podišiel aj ku mne a vykonal tú istú činnosť. A v tej istej chvíli mnou prebehol ďalší nádherný elektrický prúd energie. Čakala som, ako sa mi nahrnie červeň do tváre. Potom som si spomenula, že ja sa už červenať nebudem.

Táto kapitola mala byť ospravedlnením za moju neprítomnosť odôvodnenú pokazeným počítačom. Dosť som sa na nej nadrela, tekže mi, prosím, nechajte komentár. VictoriaJamesLaurent

Autor: VictoriaJamesLaurent (Shrnutí povídek), v rubrice: FanFiction na pokračování

Sdílet

Diskuse pro článek Volturiovci - Ako mohol dopadnúť Nov - 4. kapitola: