Stmívání.eu ~ Twilight Fan Home - FanFiction na pokračování » Volturiovci - Ako mohol dopadnúť Nov - 36. kapitola

20.03.2014 (07:15) • VictoriaJamesLaurent • FanFiction na pokračování • komentováno 4× • zobrazeno 1727×

Plytko som dýchala a snažila sa uvoľniť myšlienky. Na chvíľku, len na sekundu, prestať myslieť. Môj hrudník sa v trojsekundových intervaloch nadvihoval a klesal. Snažila som sa ignorovať Caiusov skúmavý pohľad na mojom tele. Cítila som jemné šteklenie, ako mi rukou prechádzal po jazvách, ktoré mi sám spravil. Jeho dlaň mi pomaly prechádzala po každom kúsočku tela a ja som zaryla ruky do plachty, aby som ovládla potrebu mu tú pažu odtrhnúť.

Niekoľko malých jaziev po rukách. Za neposlušnosť. Za pokus o útek z izby. Rukou zašiel vyššie a s úškrnom sa zastavil na drobnom, podrobne vypálenom erbe Volturiovcov. Tá bola za použitie mojej moci. Spravil to vlastnými nechtami. Živo som si pamätala, ako som kričala a prosila ho, aby ma pustil. Bolelo to, akoby mi po ruke prechádzal plameňmi.

Jemne mi prešiel nechtom po véčku a ja som sebou inštiktívne trhla. Usmial sa. Potom ma tou istou rukou chytil za vlasy na zátylku a násilím pritiahol moju tvár k jeho. Zavrela som oči, aby som aspoň trochu utlmila znechutenie z toho, keď ma tvrdo pobozkal.

Potom, čo ma takmer každú noc zneužil, už stačilo prečkať len pár hodín, kým ho neprestal baviť pohľad na mňa. Fajn, už si spokojný? Oslava skončila, už prosím odíď.

Pár jednoduchých pravidiel. Nebrániť sa (nepokúšať sa mu vyškriabať oči, odtrhnúť mu hlavu, použiť dar alebo ho mentálne zničiť), nesnažiť sa o útek (dverami, ani oknom), nesťažovať sa. 

Pocítila som, ako ma pustil a v sekunde bol preč z postele. Odvrátila som hlavu a znechutene prehltla, keď som počula šušťanie látky, ako sa obliekal. Pokúsila som sa postaviť sa. Okamžite bol zase pri mne, zase oblečený. Znovu ma chytil pod krk a stisol ho. Pod jeho pevným zovretím sa mi upchali dýchacie trubice.

„Prídem zase večer," sľúbil mi sucho, trhol mojou tvárou dolu a vyšiel preč z miestnosti. Ani sa len neobťažoval za sebou zavrieť dvere.

Mlčky som stisla pery do tenkej linky, došuchtala sa k dverám a pribuchla ich. Každým pohybom ma prudko rozbolelo brucho, akoby mi do neho ktosi bodol tenkú ihlicu.

Poloplaziac som sa doštverala ku skrini a vytiahla z nich prvé, čo mi prišlo pod ruku. Natiahla na seba to čierne čosi, cez to prevesila plášť a doobliekala sa.

Potom som si jediným ťahom zhrnula vlasy dozadu, vytvorila amatérsky drdol a natiahla sa po štipec medzi perinami. Ako som sa dotkla vankúša, izbou prešla aróma Caiusa. Zvraštila som nos a rýchlo ruku stiahla, akoby ma niečo mohlo nakaziť.

„Janie, máš ísť po Cullenovcov." Nevidela som presne, kedy Felix vošiel dovnútra. Videla som však, ako potiahol nosom a znechutene zvraštil tvár. Novinka?

„Hneď som tam," pípla som potichu a nasadila si erb Volturiovcov na odhalený krk. Jazva z uhryznutia sa uzatvorila a vytvoril sa okolo nej škaredý povlak, akoby som ju potrela masťou.

Potom som sprudka vydýchla a mlčky vyšla za Felixom, ktorý mi držal otvorené dvere.

Upíri v okolí nám ustupovali z cesty hneď, ako nás zbadali. Samozrejme. Najkrutejšia členka a najschopnejšie bojujúci gardista v spoločnej synchrónii krokov. Kto by sa nebál.

Mlčky som prešla až k prvým dverám, označeným ako hosťovská izba, a bezducho klopla po dverách.

„Máte ísť za Arom." Bolo by také pekné tú blonďatú hlavu do tých dverí zabuchnúť... A trieskať a trieskať. Blondína na nás škaredo zazrela a stratila sa za dverami. Postúpili sme o izbu ďalej. Carlisle bol už prítomný v hlavnej sále a Esme ho doprevádzala, takže bolo o prácu menej. Na to som zaklopala na dvere izby, ktoré boli v poradí piate. Otvoril malý, čiernovlasý elf. 

„Hneď to bude," zašveholila Alice spevavo a stratila sa v škáre medzi dverami.

„Počkaj na nich, Felix," zamrmlala som a prešla až celkom na koniec chodby, odkiaľ sa už ako z jedinej izby ozývali zvuky.

„Jane," šepol Edward bezvýrazne a bez akýchkoľvek pokusov o protivenstvo vyšiel. Pozorne prižmúril oči a čakal na to, až výjde von aj jeho podarená družka.

„Bella je mŕtva?" Táto jednoduchá, naoko zmierená otázka ma celkom vyviedla z kontextu. Prevapene som na neho zamrkala a otvorila ústa v nemom šoku. Nie, jasne...

„Nie," štekla som nakoniec.

„Preto nikomu nevadí to, čo ti Caius robí," pokračoval a ja som sebou trhla, „pretože tu už nikoho nemáš."

Jeho slová ma zasiahli presne tam, kam evidentne chcel. Znovu mi rozdrvil hruď na malé fŕkance. Vrela vo mne zlosť.

Odlepila som sa od steny tak rýchlo, že by to normálny smrteľník nepostrehol, zdrapila ho pod krk, a hoci som bola takmer o pol metra menšia,  prirazila som ho k protiľahlej stene. Moje pery sa ohrnuli v zúrivej grimase a z mojej hrude stále vychádzalo vrčanie, no jasne som cítila, ako sa mi oči plnia slzami.

„Možno si myslíš, že ako vegetariáni máte jediní nárok cítiť," zavrčala som potichu, „možno ti je jedno, že aj iní upíri cítia," pri tom slove mi do očí vstúpili nové slzy, „ale varujem ťa, Edward. Ešte raz predo mnou také niečo spomenieš, ver mi, že sa budeš cítiť horšie, ako teraz ja. To ti sľubujem." Nikoho tu nemáš...

Pomaly som povolila stisk a odvrátila sa od neho. Potom som sa ešte otočila a naposledy si vychutnala ten pohľad. Šokovane mi pozeral do zaslzených očí a bolesťou zvraštenej tváre.

„Dúfam, že si so sebou spokojný," šepla som len napokon, kývla na znak, aby ma následovali a snažila sa ignorovať dieru, ktorú mi Edward nanovo vyhlodal do srdca.

„Edward? Si v poriadku?" zašveholil tichý, starostlivý hlas. Neobzrela som sa.

„Áno... Som."

Započula som niekoľko hlasov a kroky, ktoré ma sledovali. Fajn. Aspoň majú rozum. Po ceste som sa pripojila k Felixovi. Podozieravo si premeriaval ostatných. Otočila som sa aj ja a zistila, že chýba blondína s chlapcom. Nemyslím si, že by to malo Arovi prekážať.

Pri dverách do siene som im chcela len otvoriť dvere a odísť, avšak Felixova ruka na mojom pleci mi to nedovolila. Potichu ukázal smerom tam a pokrútil hlavou.

Aro opäť potrebuje niekoho, kto mu bude sekundovať za chrbtom... alebo aj nie.

Pri dverách som len nechala všetkých vegetariánov, nech vojdú dovnútra a posunula sa, aby Felix mohol prejsť tiež. Bolo mi totálne jedno, čo si o mne myslí Aro. Zavrela som za sebou a bez slova odišla.

Pamätám sa na to, čo sa stalo hneď po našom návrate z Volterry, práve kvôli tomu som voči panovníkom tak zanevrela. Na Caiusa, aj na to ostatné. Potom, čo som sa mu bránila a použila na neho svoju moc, som strávila jeden rok bez krvi. Pamätám si, že som bola taká vyhladovaná, že keď sa mi Felix pokúsil doniesť niečo potajomky, nedokázala som ani prísť k okraju mriež a vziať si to. Keď vošiel po trištvrte roku Caius, nemala som energiu na neho vrčať, alebo sa mu brániť. V mojom hrdle horel trištvrte roka oheň a ja som nemala ani dosť síl sa napiť, keď mi Felix doniesol potravu pod nos. Myslím, že hlavne kvôli Arovi som tam neostala ešte o rok dlhšie. Caiusovi by to zrejme neprekážalo.

Je im jedno, že prázdnota mi pomaly trhá žily z tela a zdobí nimi steny. 

Autor: VictoriaJamesLaurent (Shrnutí povídek), v rubrice: FanFiction na pokračování

Sdílet

Diskuse pro článek Volturiovci - Ako mohol dopadnúť Nov - 36. kapitola: