Stmívání.eu ~ Twilight Fan Home - FanFiction na pokračování » Volturiovci - Ako mohol dopadnúť Nov - 33. kapitola

05.03.2014 (07:00) • VictoriaJamesLaurent • FanFiction na pokračování • komentováno 4× • zobrazeno 1752×

(Juliete)

„Urobili sme chybu," zamrmlal Stefan s pohľadom upriameným do mojej tváre, „tí maniaci ju zmanipulovali," doplnil značne znechutene. Nenávidela som, keď hovoril o mne, akoby som tu nebola. Cez to som momentálne nedokázala spaviť nič.

„Oni nie sú takí, akých ste mi ich predstavili. Sú lepší, ako ste mi ich opísali. Nevidím dôvod, prečo by sme mali likvidovať upírov, ktorí ani nemôžu za to, kde sú," zavrčala som na neho.

„Hovor s nami slušne!" okríkol ma Vladimir agresívne. Spoza pier sa mi vydralo ďalšie vrčanie.

„Drž hubu!" Podišiel až ku mne a vlepil mi silnú facku. Hlavu mi vytočilo doľava a v ústach som pocítila vlastné vlasy. Vytočilo ma to.

„Nie si môj otec, Vladimir!" zvrieskla som na neho a úder mu chcel aspoň minimálnou energiou vrátiť. Moju dlaň vo vzduchu zachytil a jediným ťahom skrútil dozadu za chrbát. Lakťom mi zatlačil do lopatiek a ja som sa chtiac-nechtiac zosunula k zemi. Do lopatiek ma tlačil jeho lakeť a ruky som odrazu mala pevne skrútené za chrbtom. Druhou rukou ma môj brat silne držal pod krkom a škrtil. Vedel, že vyhral. Vedel, že nenávidím, keď ma niekto na verejnosti poníži.

„Dosť," zavrčal naštvane a vytiahol ma za krk do stoja. Ruky mi však stále ostávali v rovnakej polohe a k pichaniu v chrbte sa pridal neprirodzený postoj. Cítila som, ako krk nahradil vlasmi a silne ma za ne pritiahol k jeho tvári. Ostala som v polohe, kedy som sa nedokázala poriadne pohnúť. Nešlo to.

„Rumuni spolčenie s Volturiovcimi netolerujú," zasyčal mi do ucha naštvane, „keď príde boj - a ty vieš, že sa mu nevyhneme - budeš ty, ktorá bude našou najsilnejšou zbraňou a tou, ktorá ich vojská podpáli, keď príde čas. To ti garantujem," syčal mi do ucha výhražne a snažil sa mi pritom svojim zovretím spôsobiť čo najväšiu agóniu. Začali ma šialene páliť končeky vlasov.

„Čo ak poviem nie?" Tie chudinky si toho toľko odtrpeli a nič nemali zadarmo...

„Skončíš ako oni," povedal proste a pustil ma. Pár sekúnd som zvažovala, či je schopný to spraviť. Je.

„Ja odtiaľto padám," zavrčala som naštvane a opustila miestnosť behom jedinej sekundy. Nebudem ďalej trpieť jeho obsiahle monológy o tom, v akom sme nebezpečenstve, ktoré si sám spôsobuje.

Bezvýrazným krokom som vyrazila smerom k svojej izbe. Od doby, kedy sa na pevnosti začali hromadiť odporcovia Volturiovcov, sa to tu výrazne zamorilo otravnými spolubývajúcimi. Momentálne som svoju izbu zdieľala s tou najnovšou, Victoriou. Je ako šialená monzúna, manipulovaná pomstou. Potom, čo prišla sem s tým, čo jej Bella spravila, ju Vladimir označil za jednu z hlavných (a mimo toho mi bolo jasné, aké iné metódy na neho použila), zavrel ju so mnou sem a prikázal jej, aby ma presvedčila o tom, akí sú Volturiovci zlí.

Ona s nimi (aj keď krátku dobu) ale nežila v jednom priestore. Oni o ničom nevedia. Vladimir nenávidí Jane a Aleca, Stefan nenávidí Aleca a Jane - prečo? Čo im spravili? 

Pocítila som zvláštnu náklonnosť k ich klanu ešte predtým, než som sa s nimi stretla. Dôvod? Preplesk môjho brata. To stačí. Ako sa asi zatvári, keď zistí, že im pomôžem oslobodiť Jane, Aleca a Bellu?

Môj náhly úsmev ma samú vydesil. Proste spravím sabotáž.

(Jane)

Sledovala som, ako Alec stále stiahol tvár bolesťou, keď sa pozrel k miestu, kde ležala Bella. Jeho vyprahnuté oči žalostne prebodávali podlahu a kŕčovito zatínal šľachy na celom tele, akoby sa tak oslobodzoval od svojej agónie. Nedokázala som mu povedať nič na upokojenie.

Snažila som sa prísť na spôsob, ako sa vyslobodiť z pevných pút, ktoré mi rezali zápästie. Nemykala sa - bolo jasné, že by to bolo zbytočné. Všimla som si, akú majú polohu putá, ktorými mala Bella spútané ruky. Vyzeralo to, že jediným ťahom by sa dalo odťať jej ruky od reťazí, také ich mala dopukané.

To je ono!

„Alec," šepla som. Nezareagoval.

„Alec, našla som spôsob, ako sa oslobodiť," doplnila som o niečo naliehavejšie, „asi si musíme odtrhnúť ruky," zamrmlala som.

„Nezaberie to," zamrmlal si a opäť pozrel ku Belle. Musím sa o to ale aspoň pokúsiť.

V sekunde som si spojila dlane, zaprela sa a skúsila jedno zápästie trhnúť do protismeru. Rukou mi prebehol prúd slabej bolesti. Skúsila som to ešte párkrát, stále silnejšie a drsnejšie. Pri štvrtom raze odrazu čosi prasklo a do zápästia sa mi zarezala časť okovy. Spolu s trhnutím sa ozvala aj ostrá, pichavá bolesť. Zaťala som zuby a znovu trhla.

Tentoraz prišla oveľa prenikavejšie a silnejšie. Prinútila som sa nevykríknuť a zaťala som zuby, aby som tak tomu aspoň trochu pomohla. Alec ma znepokojene sledoval.

„Prestaň, Jane," ozval sa, keď mi do očí vstúpili slzy a hrdlo mi stiahlo bolesťou.

„Už to takmer mám," sykla som potichu a znovu trhla. To som nemala robiť. Miestnosť preťal krátky výkrik. Len matne som si uvedomila, že to som zvrieskla ja.

V celom tele mi pulzovala bolesť zo zápästí a hrdlo ma začínalo páliť rovnako, ako ruky. Dlho som nelovila a moje telo to vedelo. Vedelo, že nemá dostatok krvi na okamžité liečenie zápästí, cez to sa o to pokúšalo a vyčerpávalo svoje posledné zásoby. Pred očami sa mi začínali tvoriť rozostrené obrazy - mne, ktorá nikdy nemala pauzu medzi napitím viac, ako niekoľko dní.

„Jane, prestaň!" zavrčal Alec, akoby si až teraz uvedomil, o čo sa pokúšam. Ignorovala som to. Musím sa o to pokúsiť, ak nechceme umrieť.

Telo sa mi neovládateľne klepalo, akoby vedelo, v čom budem pokračovať, cez to som zovrela dlane v päsť a znovu trhla.

S ďalším výkrikom sa čosi s veľkým škripotom odtrhlo. Spolu s tým prišiel ďalší prúd bolesti, horší, než doteraz.

Šokovane som si dvihla ku tvári moju ruku, ktorej chýbalo zápästie. V hlave mi hučalo a hrdlo ma pálilo, akoby ma ešte chcelo doraziť. Cítila som zmes šoku, otupenia a bodavej bolesti v oboch zápästiach, hoci druhé som mala stále spútané. Na zdravý úsudok a sentimentálnu radosť neostalo miesto. Musela som konať rýchlo. Automaticky som sa otočila, aby som nemala ľavú ruku za chrbtom, ale po mojom boku. Potom som si pätou posunula (a potlačila ďalší šok) odtrhnuté zápästie k sebe a ľavou - celou, no spútanou - rukou si ho priložila k tej pravej. Nič sa nedialo, tak, ako som si myslela. Sklonila som sa nižšie a doplnila to dávkou jedu. Teraz sa už bolesť ozvala oveľa jasnejšie.

„Jane, prosím," šepol Alec, „čo myslíš, že sa stane? Ničomu nepomôžeš, aj keby si sa oslobodila pút, stále je ich tu bohviekoľko. Sme slabí a nepili sme niekoľko dní. Len ti ublížia, keď zistia, že si sa oslobodila, a dajú niekam, kde nie sme. My traja proti nim nezmôžeme nič!" chrlil rýchlo slová.

„Musím sa o to aspoň pokúsiť," šepla som a sledovala, ako mi začala koža zrastať. Bolesť, rovnako ako aj únava, už boli obe neoddeliteľnou súčasťou tejto situácie, a tak som ani nevnímala, ako znovu hladina pálenia o pár stupňov vzrástla. Celá táto fraška mi už pomaly, ale iste začínala byť jedno, a tam mi bolo úplne jedno, na akých frekvenčných výškach sa začalo to celé hýbať, keď som proces opakovala s druhou pažou a len trochu ma zamrzelo, keď Alec sklenenými očami prebodával moje ruky a vyzeral, že nemá ďaleko k psychickému zrúteniu. 

Druhá ruka išla ľahšie - hoci s podobným doprovodom bolesti -, vedela som, ako na to, a tak bola intenzita agónie o trochu menšia. Mechanicky som si ruku napravila a začala si pripevňovať dlaň ku končiacemu zápästiu. A zrejme som si dala načas.

Netrvalo to ani dostatočne krátko na to, aby som sa vyhla ďalším strážiam. Tie prišli vo veľkom.

Keď mi v rukách začali odoznievať posledné náznaky bolesti, dvere sa prudko rozrazili. Stráž - dvaja vysokí (ale nie tak ako Felix) upíri v typickom rumunskom oblečení. Nehovorili. Vyzerali, že sa celkom ponáhľajú. Bez slova vytrhli zo steny časť okovy, hrubej ako moje lýtko, a odstránili ho z Bellinej nohy. Ruky som mala schované za chrbtom a teraz sa len potichu modlila, aby potom neprešli ku mne. Alec ich bez jediného slova sledoval - aj on pochopil, že to bolo zbytočné. Muži Belliné nehybné časti tela dvihli a necitlivo zavesili cez rameno ako vrece zemiakov. Alec odvrátil zrak a preskočil ním na mňa - žiadal ma, aby som niečo spravila.

Nemohla som nič urobiť. Nesmela som. Bolo ich na nás príliš, my sme boli zoslabnutí, smädní a v značnej nevýhode. Nie som samovrah.

Upíri však len vzali Belliné telo a odišli. Ani slovo na vysvetlenie.

Ponáhľali sa a z krokov doznievajúcich vonku to bolo jasne počuť. Čoskoro sa rozozneli ďalšie zvuky. Buchot. Beh.

Čoskoro to nahradili zvuky boja, príliš blízko od nás. Pozorne som nastražila uši a počúvala. Alec sa prestal hojdať ako blázon a taktiež sa započúval do vonkajších zvukov. Bolo jasne počuť puknutie dreva a trhanie upírieho tela na dve kusy, akurát som si nedokázala domyslieť, čo presne sa tam deje. V hlave ma napadlo hneď niekoľko alternatív.

Pália Bellu.

Alebo ju ukryli. Pretože nám niekto prišiel pomôcť.

Možno sú ostatní v hrade a bojujú.

Pocítila som malý plamienok nádeje. Po hluku hore sa začal treskot prehlbovať a klesať až ku nám. V jednej línii zastal a ostal udržaný približne poschodie nad nami. Ktosi zbiehal dolu. Kroky boli ľahké a rýchlo sa predlžovali. Vôňu som už nebola schopná vnímať ani spolovice tak dobre, ako keď som bola nakŕmená a pri zmysloch. Jasne som si však uvedomila, že vôňa nie je nikoho z našich.

Vladimir dorazil sekundu na to do cely a priskočil k Alecovi. Spopod opaska vytiahol zväzok kľúčov a rýchlo ich prehrabol, aby zistil, ktorý z nich je ten správny. Čakala som na moment, kedy ho odpúta. Vtedy by sme ho mohli zabiť. 

Pripravila som sa k okamžitému útoku.

„Naivná."

Ani nedopovedal poslednú slabiku a nestihla som si uvedomiť zmysel tých slov, keď už držal dlaň na mojich očiach a druhou mi držal ruky, ktoré som mala spojené za chrbtom. Svojou rukou mi držal hlavu pritisnutú o stenu a tak som nedokázala ani mykať hlavou, ani použiť svoju moc.

„Si skutočne tak nevycvičená?" spýtal sa uštipačne a zatlačil mi do jaziev medzi zápästiami. Sykla som bolesťou. Pootvorená rana mi znovu pulzovala bolesťou.

Nie. Nevzdám to len preto, pretože na to prišiel.

Prudko som mykla svojim telom a voľnými nohami kopla do voľného prestoru. Zasiahla som ho do brucha. Zaklonil sa, zavrávoral a ja som do neho kopla znovu.

„Koniec!" zvrieskol nahlas len kúsoček od môjho ucha, ruku z očí rýchlo presunul na vlasy a donútil ma vstať. Nedovolil mi mu už pozrieť do tváre. Moje paže skrútil v neprirodzenom uhle tak, aby som sa musela predkloniť, ale vlasy mi ťahal dozadu, akoby mi chcel odtrhnúť hlavu.

„Choď," zavrčal a kopol do boku smerom z cely. Ozývalo sa rinčanie pút a Alec nimi trhal ešte viac, ako predtým.

Spravila som asi desať násilných krôčikov, ktorými sme postúpili až pred dvere. Vladimir ich kopnutím otvoril a vystrčil ma von.

 „Pohni si!" zavrčal, rukami ma tlačil ďalej a nedovolil mi zastať. Celou svojou silou som krútila rukami a mykala sebou, aby ma aspoň na chvíľu pustil a dovolil mi tak pozrieť na neho, no nestalo sa tak. Keď som mu snáď po stýkrát stúpla na nohu, pritiahol si ma za vlasy k nemu a pritlačil ma k jeho hrudi. Ruky mi však uvoľnil a namiesto toho chytil pod krk. Nesnažil sa ma skrotiť. Nejednal v zmysle, že by ma chcel niečoho ušetriť. Pocítila som náraz do chrbta a potom ďalšie rany, smerujúce do hrude. Stačilo len pár sekúnd, kým ma nevyviedol úplne z miery a bol si toho vedomý.

Jeho cieľom ma bolo doraziť. Pocítila som náraz do bránice a praskot, keď mi poškodil stavbu pokožky, pôvodné rebro sa prelomilo a jeho hrana sa mi vtlačila do pľúc. Cítila som len únavu a prichádzajúcu malátnosť. Na bolesť neostalo miesto.

Vladimir ešte niekoľkokrát zasiahol moje brucho, kým sa moje telo neprevalilo na druhú stranu - smerom ku stene -, potom si ku mne kľakol, prstami mi chytil bradu a otočil moju tvár tak, aby som mu bola donútená hľadieť do očí. Videl, ako sa cítim. Videl, že mám na boj a dar príliš málo energie. Usmieval sa, a výraz v jeho tvári zaváňal škodoradostnou nenávisťou.

Nikdy som nechápala, aký je vlastne dôvod, prečo zo všetkých gardistov, ktorí boli na Volterre, každý mimo nej nenávidel buď len mňa, alebo aj Aleca. Oboch nás preklínali už od kedy sme boli ľudmi, a v druhom živote sa táto vlastnosť ešte znásobila. Vždy sme boli tí najhorší, len kvôli našej schopnosti. Aro nám to nikdy nehovoril, no z myšlienok ostatných to iste cítil.

Z posledných síl som hľadela do karmínových očí, ktoré tmavli prudkým rozrušením. Vedela som, že sa ma v nasledujúcich minútach pokúsi zabiť, a v istom zmysle som s tým bola zmierená. Mrzelo ma, akými rukami prídem o život, a mrzelo ma, že ostatní tam niekde za mňa bojujú, ale sama som nič nezmohla. Jediné, čo sa dalo, bolo zmieriť sa s tým, že to príde. Neuhla som pohľadom, neprosila som o ušetrenie, pretože som vedela, že je to presne to, na čo čaká.

Sklonil sa ešte o niekoľko centimetrov bližšie a bez mrknutia sledoval všetky rysy mojej tváre, akoby si ma chcel presne takto zapamätať - ušpinenú, unavenú, zoslabnutú a smädnú.

„Odvážna?" zasmial sa arogantne, keď som nič nevravela. Chcel vidieť moje prosby. Chcel vidieť môj plač.

Chytil mi pažu a silným trhnutím ju odtrhol, akoby sa chcel presvedčiť o tom, či budem "protestovať". Akoby som mohla. Bolelo to, no bolesť bola len deficit v umieraní. Neubránila som sa cuknutiu ani vtedy, keď mi zatlačil na bradu a udrel ma do tváre ako psa, ale neskríkla som. Načo by aj.

Po rane do brady sa mi všetko začalo rozmazávať. Toto bol celkom neočakávaný obrat. Na slabozrakosť som nebola zvyknutá nikdy.

„Za to, čo si spôsobila upírom vo svete, by si si zaslúžila oveľa viac, ako len pár dní utrpenia," zasyčal a odpľul si do mojej tváre. Nereagovala som. Nemala som už ani silu zotrieť si pľuvanec z líca.

Videla som, ako sa na to chystal. Vedela som, že nasledujúce sekundy budú pravdepodobne posledné. Zavrela som oči a snažila si predstaviť si Demetriho. Nechcela som, aby bola posledná tvár v mojej pamäti tá, ktorou rukami som umrela.

„Pozri sa mi do očí, Volturiová!" zvrieskol Vladimir nepríčetne a potriasol mojimi ramenami, akoby si chcel pomôcť, „chcem vidieť, ako v tvojej tvári vyhasne život! Otvor ich!" kričal ďalej do prázdna chodieb, v ktorých sme boli a v ktorých sa nebojovalo. Počula som vzdialené zvuky a predstavovala si, ako Demetri niekde stojí a bojuje kvôli tomu, aby ma odtiaľto dostal. Rozpamätávala som sa na každú drobnú črtu jeho tváre.

Vladimir to nestihol dopovedať. Čosi sa nerušene presunulo cez chodbu a strhlo ho z môjho tela. Počula som zvuky mlátičky - tentoraz oveľa bližšie - ale nemala som silu otvoriť oči a vidieť. Keď som sa o to pokúsila, zbadala som len dva rozmazané fľaky na tmavom pozadí.

Ozvala sa silná rana a obidva fľaky dopadli smerom ku mne. Tam sa znovu začali mlátiť. Snažila som sa poriadne zaostriť, donútiť svoj mozog opäť pracovať, no takmer to nešlo. Prostredie sa mi začalo striedavo zaostrovať a rozostrovať, ako zle nastavená kamera. Znovu som pozrela smerom k centru boja. 

Kútiky úst sa mi roztiahli do slabého úsmevu.

Demetri sedel na Vladimirovi, kolenom mu tlačil do brucha a rukou mu drvil hrdlo. Vladimir sebou trhal a rozzúrene pritom vrčal do jeho tváre, ale ani Demetri vrčaním nezaostával. Chytil Vladimira za vlasy a začal mu ako maniak nepríčetne trieskať hlavou o podlahu. Jeho protivník mu držal zápästie a snažil sa všetkou silou odtlačiť si jeho ruku z hrdla.

Z hora sa ozvalo obrovské tresknutie, akoby niekto zničil trámy, ktoré držali poschodie pokopy. Bol to len momentík nepozornosti. Vladimir skopol Demetriho z jeho tela a uvoľnil si tak krk. Chvíľu bojovali na zemi, keď Vladimir prevzal prevahu a hodil ním smerom ku mne.

Chvíľu letel vzduchom, kým dopadol ku stene a narazil si pritom hlavu. Vladimir sa pri tom pohľade znovu usmial.

„Jane..." Demetri sa zohol po ruku, ktorú mi Vladimir odtrhol, za stotinu sekundy ju priložil ku pahýľu.

„Mrzí ma to," šepol potichu. Jasne som pocítila, ako vyhľadal moje pery a vtisol mi krátky bozk. Bol náruživý, naliehavý, bál sa toho, že bude tým posledným. Chuť jeho pier mi ostala v ústach aj vtedy, keď sa dvihol zo zeme a mlčky sa postavil proti Vladimirovi do útočnej pozície. 

„Čo urobíš potom, čo ju zabijeme?" zavrčal na neho posmešne a kývol smerom ku mne. Demetri ohrnul pery a prikrčil sa ešte viac, neprestávajúc pritom sledovať každý Vladimirov nádych.

Zaregistrovala som z druhej strany pohyb. Ktosi sa prikradol ku koncu chodby a bez prestania sledoval Demetriho chrbát. Zakrádal sa.

„Pozor!" zvrieskla som, keď Demetri nereagoval. Osoba s červenými vlasmi sa pripravila na skok. 

Demetri sa k nej otočil až vtedy, keď bola Victoria v polovici skoku. Vyrazil jej oproti a prudko zaútočil. Nestihla sa brániť. Demetri k nej priskočil a jediným, dobre miereným ťahom odtrhol jej hlavu od tela.

Strhla sa nebezpečná reťazová reakcia, ktorá Demetriho šancu na prežitie znížila minimálne o päťdesiat percent. Vladimir využil chvíľu nepozornosti. Pripravil sa na útok a keď Demetri zovrel Victoriinu hlavu medzi prstami, opäť zaútočil.

Nemohla som na to pozerať. Keby som bola aspoň o trochu nakŕmenejšia a sýtejšia, s väčšími ostatkami energie, dokázala by som ho upozorniť. Takto to bola bodka. Pred očami sa mi mihali čierne škvrny a zmohla som sa len na odvrátenie tváre.

Už druhýkrát počas tohoto dňa som pocítila bolesť zo straty. Driapanie hrude. 

Hovorí sa, že ak upír stratí svoju životnú lásku, celý svet sa mu rozpadne a všetko prestane dávať zmysel.

Mrazilo ma. Po celom tele som sa triasla a moje hrdlo okrem smädu som cítila stiahnutie plačom. Všetko sa začalo rozplývať. Snažila som sa zmieriť sa s bolesťou. Snažila som sa na ňu pripraviť.

Myslím na to, čo sa stane, až to príde. Snažím sa tak usilovne, až mi príde, že to je viac, ako len predstava. 

Naozaj to bolí.

Bolí to hrozne veľmi. 

Až príliš silne zatváram oči. Až príliš si predstavujem zlé veci. Tak zlé, že je nemožné, aby sa skutočne stali.

Proste nie. A ja to viem.

Viem to.

A tak som len ďalej mlčala, zatiaľ čo mi vo vnútri tela pomaly praskali žily.

Vladimir podišiel ku mne, chytil ma pod krk a dotiahol až k nehybnej siluete. Usmieval sa. V druhej ruke držal otvorený zapaľovač a podržal ho pri mojej tvári, akoby mi chcel ukázať, že je skutočný. Ešte stále tu bola menšia šanca. Pokúsila som sa mu vytrhnúť a voľnou rukou sa snažila mu zapaľovač zobrať.

Všetko sa začalo rozplývať.

„Sleduj tie farby," šepol potichu a nastavil zapaľovač tak, aby bol niekoľko centimetrov od môjho oka. Neodpovedala som. Nedokážem to. 

Nešťastne som zavrela oči a nechala ho, nech zapaľovač pustí. Látka sa okamžite chytila a telo muža, ktorého som milovala, oblapili plamene.

Motá sa mi hlava.

Neviem, čím môžem zabrániť tomu, aby to spálilo.

„Nezaslúžiš si umrieť. Za tie roky bolesti si zaslúžiš viac, ako pár minút utrpenia," zopakoval znovu svoju vetu a jeho podtón bol odrazu iný. Škodoradostnejší. Toto bol neočakávaný obrat. Nemohol ma nechať nažive. Nejde to! Nemôže mi to spraviť.

Je mi zima.

Trasiem sa. Tlak v mojej hlave je taký nízky, že sa to ani nedá zobraziť.

Hučí mi v hlave. Ťažkne mi telo. 

„Prosím," šepla som potichúčky, „spáľ ma, odtrhni mi hlavu. Zabi ma, ja ťa prosím." Hlas sa mi triasol od vzlykov. 

„Ja ti nedlžím láskavosť." Pustil moje telo a odkopol ho až ku stene, tri metre od plameňov. Narazila som do nej hlavou a ostala ležať bez jediného pohybu. Nesmie ma tu nechať! Musí ma doraziť, nemôže to nechať rozpolené! Po chodbe sa rozlievali tiché vzlyky a len matne som si uvedomila, že pochádzajú z môjho hrdla. Kamene, z ktorých boli postavené steny, sa zlali do jednej škvrny.

„Uvidíme sa v pekle." Smial sa a jeho kroky ostali v mojej mysli ešte dlho potom, čo odišiel.

Bolesť v hrudníku bola neuveriteľná. Spolu s plameňmi horelo aj moje vnútro. Nedokázala som sa ani otočiť, miesto toho som len ležala v klbku na podlahe a plakala - neviditeľne, bez sĺz, tak veľmi, že mi z hrdla už ani nedokázal výjsť jediný vzlyk. 

Svet sa začal prepadať do jednej obrovskej temnoty.

(Pohľad rozprávača) 

Sviečky, ktoré pred pol hodinou horeli, teraz ležali rozlámané a rozdupané na špinavom koberci. Všetky časti hradu v Rumunsku zaplavoval prísľub smrti. Rumuni prišli o všetkých.

Stefan padol pred niekoľkými minútami a jeho stráž ho okamžite následovala. Volturiovci nebrali ohľady, ničili všetkých. Aro stál s bratmi a Renatou v centre a všetko to sledoval nekompromisným, tvrdým pohľadom. Posledné stopy boja zanikli. Ich pozornosť totiž zaujalo čosi úplne iné.

Vladimir vstúpil do hlavnej siene a bez akéhokoľvek strachu prešiel ku svojim protivníkom. Jeho výraz bol arogantný a uškŕňal sa rovnako, ako keď mučil Jane.

„Juliete je mŕtva," oznámil sucho, „mala si dobre rozmyslieť, ktorý klan zradí."

Felix vpadol do miestnosti, za lakeť držal Aleca, ktorý sa potácal, akoby bol opitý. Sťažka sa opieral o Felixa a unavene sa rozhliadal okolo. Jeho pohľad sa uprel do tváre Vladimira a tlmene zavrčal.

„Je koniec, Vladimir," zvolal Aro pevným hlasom,  „tvoji muži sú mŕtvi a sme v obrovskej presile. Je neuveriteľné, čo si spôsobil. Tvojim trestom je smrť." Vladimir sa tváril víťazne, akoby mu tým Aro niečo preukazoval. Vedel, že umrie a bolo mu to jedno. Išlo mu len o pomstu. 

„Zabil som Demetriho a čarodejnica umiera na vyčerpanie." Zavládlo ticho. Alec prestal dýchať. Caius s Arom na neho šokovane pozreli a Marcus pohľadom vyhľadal Felixovu tvár. Ten držal ruky zaťaté a pripravené na útok. Vrčal.

Nikto nedokázal uveriť jeho slovám.

„Felix."

Nemusel to dopovedať. Felix vyrazil smerom k Vladimirovi ako neriadená strela a prirazil ho k podlahe silou tanku. 

„Bastard!" zvrieskol po ňom a jediným ťahom odtrhol obidve jeho paže.

„Ty Rumunský bastard!!!" zajačal ako malé dieťa a odtrhol mu aj posledné dve končatiny. Potom zovrel jeho hrdlo.

„To máš za Demetriho," zavrčal na neho a trhol. Nestaral sa o nič iné. Po skončení naštvane zavrčal, ako rozzúrené zviera, a opustil miestnosť bez jediného ospravedlnenia.

Bol koniec. Všetci boli mŕtvi.

Aro k Alecovi podišiel a kľakol si k nemu tak starostlivým gestom, ako k milovanému synovi. Ustarane pritom krčil obočie a ruky položil na jeho ramená v upokojujúcom geste. Potom mu ho pozorne chytil za ruku a začal skúmať jeho myšlienky. Marcus prišiel za jeho chrbát a mlčky to sledoval.

Caius ich ignoroval. Dokončoval dielo. Len otvoril zapaľovač a bez hocijakej emócie ho pustil na Vladimira.

Zamieril von z miestnosti. Išiel podľa vône, ktorú poznal. Neponáhľal sa. Pokojným tempom prišiel až ku uličke, kde sa pár metrov od dohorievajúcich zvyškov dvoch upírov krčila beztvára kôpka. Kľakol si k Jane a mlčky sledoval, ako plakala. Potom si ju k sebe otočil a odhrnul z jej tváre vlasy od zaschnutej špiny.

„Ale no tak," šepol tak potichu, že jeho hlas zanikol medzi pukaním ohňa. Vytiahol si Jane na ruky a upokojujúco začal hladiť po vlasoch ako malé dieťa.

„Neboj, Janie." Jeho hlas prešiel do šepotu a pri vychádzaní z chodby priložil svoje pery k jej tvári a vtisol jej ľahký bozk na čelo.

„Pretože teraz," zachytil jej zničené ruky a pritiahol ich do jej lona, aby sa jej mohli pokojne hojiť, „teraz už patríš len mne, malá Jane." 

Autor: VictoriaJamesLaurent (Shrnutí povídek), v rubrice: FanFiction na pokračování

Sdílet

Diskuse pro článek Volturiovci - Ako mohol dopadnúť Nov - 33. kapitola: