Stmívání.eu ~ Twilight Fan Home - FanFiction na pokračování » Volturiovci - Ako mohol dopadnúť Nov - 32. kapitola

10.12.2013 (10:15) • VictoriaJamesLaurent • FanFiction na pokračování • komentováno 5× • zobrazeno 1697×

(Jane)

Obrazy, ktoré sa stále objavujú a strácajú sa z mojej mysle. Niekoľko spomienok, ktoré medzi nimi vynikajú ako sivé škvrny na čiernobielom obraze.

V zaťaženej mysli sa mi začali črtať spomienky z boja s Rumunmi.

Viem, že v jednej chvíli som si nedávala pozor a Vladimir mi odtrhol pažu. Tá časť, ktorú mi odtrhol, ma teraz nepríjemne pálila. Nebola som si istá, či som ju už mala prirastenú. Ak aj nie, prirastanie bude horšie. Mám sa na čo tešiť.

Uškrnula som sa. Tá stará Jane sa vo mne nezaprie.

Krk mi horel rovnako, ako paža, nevdojak, či to bolo spôsobené odtrhnutím, alebo prirastaním. Pálil ma, akoby bol prerezaný čepeľou namočenou v kyseline.

Zrakom mi preletelo niekoľko mihavých zábleskov miestnosti, tak rýchlo, že som to nestihla poriadne zaregistrovať. Tie boli ale po chvíli jasnejšie a ja som si matne uvedomila, že sa začínam prebúdzať.

Moje ruky boli skrútené za chrbtom a čímsi ťažkým pripútané o niečo dozadu. Chladný material sa mi zarýval do kože až bolestivo, tak pevne som ich mala zviazané. Tmavá miestnosť neposkytovala žiadnu úľavu.

Kmitla som očami smerom k okoliu. Na druhej strane miestnosti sedela ďalšia postava. Jej hnedé, krátke vlasy unavene viseli dopredu na sklonenej hlave, do očí som jej nevidela. Bol to mladý chlapec, upír. Na krku sa mu hojdalo zlaté V a ruky mal podobným spôsobom, ako ja, stiahnuté za chrbtom. Alec.

Unavene zdvihol tvár a vyčerpane mi pozrel do očí. Tie jeho boli temnejšie ako ónyx.

„Jane,“ hlesol unavene a bolestivo skrútil pery. Zabolelo ma pri mŕtvom srdci.

Bella nehybne ležala na zemi pri stene napravo odo mňa. Okolo jej rúk a nôh bola obmotaná masívna reťaz, ktorá taktiež končila usadená v stene. Jej tvár bola nehybná a krk dopraskaný.

Alec si všimol, kam pozerám.

„Ona vstane,“ zamrmlal ticho a pološialeným pohľadom prebodával jej tvár.

Neisto som ku nej pozrela. Vyzerala, akoby spala. Do hnedých, zamotaných vlasov mala zapletenú zlatú retiazku so znakom, aký mal každý Volturi.

Juliete patrila k nim. Nechala nás veriť jej hre a vďaka tomu nás Rumuni uniesli. Vďaka nám by mohli Volturiovcov vydierať. Mohli by nás zabiť. Viem, že Vladimir obvlášť mňa a Aleca nenávideli. Chápala som to. Bitvu s nimi sme vyhrali pravdepodobne hlavne kvôli nám.

Niekoľko minút som len očami kmitala po tmavých stenách, ktoré mi tak veľmi pripomínali vezenie vo Volterre.

Z nevedomého polotranzu ma prebudil silný tresk otvárajúcich sa dverí na stene naľavo odo mňa.

Cukla som sebou rovnako, ako Alec, keď dovnútra vstúpili tri postavy.

Prvý bol Vladimir, ktorý sa na mňa namyslene uškŕňal. Za chrbtom mu sekundovala jeho pokojná sestra. Juliete strnulo pozerala do zeme, odmietajúc nadviazať s nami akýkoľvek očný kontakt.

Tretia bola upírka. Jej vlasy boli v ryšavých, neusporiadaných chumáčoch voľne rozprestreté dookolia. Ich orandžová farba sa mi vryla do mysle dávno predtým. Striedavo prechádzala pohľadom z mňa na Bellu a Aleca, víťazne sa pritom usmievajúc. Victoria?

Podmračene som pozrela smerom k Juliete a použila svoj dar. Zafungoval za prvú sekundu. Okamžite klesla k zemi a na nej sa začala mykať ako rozzúrená kobra. Kričala bolesťou a snažila si vydriapať si srdce z hrude, ktoré jej spôsobovalo tú agóniu. To máš za zradu... A toto... za to ostatné.

„Zaviaž jej oči,“ poradil Vladimirovi jemný, melodický sopránik. Ktosi ma v sekunde drapil pod krkom a pritlačil na stenu, ktorá zapraskala. Môj očný kontakt s Juliete sa prerušil a ja som bolestivo sypla.

„Ešte raz na niekoho použiješ svoju moc a môžeš sa rozlúčiť so svojim životom,“ prskol Vladimir potichu do mojej tváre a meravo mi hľadel do očí.

Snažila som sa ignorovať jeho dlaň pritisnutú na mojom krku a zakláňala hlavu v snahe uvoľniť si ho. Vycítil to, stisol ho ešte pevnejšie a ja som sa otriasla.

V takúto chvíľu vo mne mohol každý vidieť to malé dievča, ktoré ľudia bezcitne priviazali na hranicu. Len malé, bezbranné dievčatko.

„Pusť ma,“ hlesla som vrčiac a spriama mu pozrela do jeho karmínových očí. Tie moje mu sľubovali skorú smrť a veľa bolesti okolo toho. Ktosi sa uchechtol. Spoza jeho pleca som pozrela na Victoriu a opäť použila svoj dar.

Nestihla som ju však ani zložiť na zem, keď priletel silný úder do tváre. Slabá bolesť však nebola taká, aby ma zastavila. Uškrnula som sa, za čo priletela facka. Tentokrát z druhej strany.

„Jane!“ ozval sa vzadu zničený výkrik. Alec nepríčetne trhal putami a s vypleštenými očami vrčal na Vladimira. To je v pohodem braček. Ja sa mám dobre, len si už nerob starosti. Prosím, len prestaň kričať, áno?

Kmitla som očami späť k Vladimirovi. Usmieval sa. Bol so svojou prácou spokojný.

Alec sa naštvane rozmáchol a začal Vladimira sústredene pozorovať. Vedela som, že to skúša. Vedela som, že sa ho pokúša ochromiť. Čo ale potom? On nás vedieť oslobodiť nebude.

Vladimir sa obratne obzrel smerom, ktorým som pozerala ja a uškrnul sa, keď zbadal Alecovú energiu. Jeho ruka okamžite vkĺzla do jeho vrecka. Vytiahol odtiaľ malú, striebornú vec.

„To nespravíš," hlesol Alec neveriacky, keď ku mojej tvári priblížil zapálený zapaľovač.

Ani som sa nepohla. Bola som si istá, že jeden nesprávny pohyb by ma zabil. Na líci som cítila teplo vyžarujúce z plameňa a mojim telom sa chtiac-nechtiac rozliala vlna strachu.

Demetri. Alec.

Vladimir mi uprene pozeral do tváre a uškŕňal sa nad mojou reakciou. Hoci som bola upír, kyslík som do seba príjmala rovnako plytko ako vydesený človek. Snažila som sa odkloniť od zdroja, keď mi zovrel krk jednou dlaňou, natlačil na stenu za mnou a plameň pridržiaval len niekoľko milimetrov od mojich pier. Alec znehybnel. Rezignoval. Jeho oči boli nešťastné.

To je v pohode, braček, ja sa mám dobre, ja sa mám fajn...

Chcela som vstať a ísť mu povedať, aby sa pre mňa netrápil. Aby nekričal. Nepomôže tým...

Vladimir mi ešte niekoľko sekúnd provokatívne pozeral do očí, potom sa s úškrnom odvrátil a zhasol zapaľovač. Potom, čo dal ruku z môjho hrdla dole mi hlava unavene klesla dopredu. Zhlboka som dýchala - hoci to nepotrebujem - a snažila upokojiť svoje rozochvené telo.

Kroky sa vzdialili a potom utíchli.

„Jane?" zamrmal Alec vyplašene. Znovu som sa zhlboka nadýchla a potom mu pozrela priamo do očí.

„To je v pohode," šepla som polohlasom a prinútila sa k úsmevu. Jeho temné oči sa v tej bledej tvári vynímali ako dve tmavé diery, mlčky nimi prebodával moju tvár a neveriacky na mňa pozeral. Šľachy na rukách mal napnuté a prsty kŕčovito zaťaté do zeme, akoby sa snažil držať na uzde. 

„Zabijem ho... Zabijem ho... Zabijem ho..." šepkal si dookola a nepríčetne pritom kmital očami dookola.

Správa sa ako blázon - prebehlo mi mysľou.

„Upokoj sam, prosím," šepla som, „prosím, Alec!" zvýšila som hlas, keď začal hlavou udierať do steny, „musíme sa odtiaľto dostať... Nijak nepomôžeš, keď budeš robiť toto," šepla som. Tmavé kruhy pod jeho očami ukazovali to, ako je na tom, zle, cez to prikývol a smutne sa pozrel smerom k Belle.

„Dokážeš to roztrhať?" pokrútil hlavou.

„Skúšal som to," hlesol.

Zaťahala som za pevné okovy. Nepoľavili.

„Počkáme, kým Bella vstane," šepla som neurčito a oprela sa o stenu. Ona vstane. Musí.

(Aro)

 Vládca Volterry,

Pýtaš sa hádam, kam sa stratili Tvoje talenty? Prečo po diabolských dvojičkách nie je ani stopy?

Ja Ti viem odpovedať. Nepoteší ťa to. Tá bruneta je v dlhodobom bezvedomí, Jane ti pravdepodobne zneškodním ako prvú a jej brat Nám tu už šalie. 

Predstav si, že Rumuni sa nenarodili na to, aby si ich bez hanby a dôvodu zosadil z trónu. Boli sme stvorení, aby sme robili niečo dôležitejšie. Mohol si si to s Nami v pokoji vyhovoriť. Mohli sme sa dohodnúť.

Oko za oko, zub za zub.

Ak sa pokúsite zaútočiť, z Vašich dvojčiat ostane len popol.

So želaním čo najväčšej uvážlivosti, Vladimir a Stefan.

Kmital som očami po tom elegantnom zdrape papiera a snažil sa prísť na niečo, čo by túto informáciu dokázalo zadržať. V mojom vnútri to vrelo. Ako si len dovoľujú...! Prehra v boji predsa vôbec nebola príčina Aleca a Jane!

Felix na mňa s očakávaním pozeral, jeho oči boli upriamené na list, akoby sa ho snažil prečítať podľa presvitajúcej stránky.

 „Zavolaj Demetriho, Santiaga, Heidy, Amuna... Corin, Renatu... Okamžite po všetkých dojdi!" zvrieskol som na neho autoritatívne a zaťal ruky do dreveného operadla, ktoré zapraskalo. Naoko som bol len znepokojený... V mojom vnútri to ale vrelo.

Ako si len dovoľujú uniesť niekoho tak významného? Ako si dovoľujú uniesť moju Jane? Môjho Aleca? Moju Isabellu!

„Deje sa niečo?" spýtal sa Caius, ktorý so záujmom zhliadal na obálku v mojej ruke. Jeho zlatočierne oči pritom blúdili po mojej tvári, akoby sa snažil rozlúštiť moju náladu. Mávnutím ruky som ho odplašil.

„Neskôr," povedal som len. Prikývol a posadil sa. 

(Bella)

Ono to bolelo. Neuveriteľne pálilo. Ako krk, tak celé telo. Akoby ste mali potrebu poškriabať si nohu, ktorú vám amputovali. Akoby mi ktosi oddelil moje ja od druhej časti a veselo s ňou zamával na rozlúčku.

Cez to som aspoň okrajovo začínala cítiť účinok toho, čo so mnou spravili potom. Ako sa moje telo začína zaceľovať a stále viac a viac ma vyťahuje z tej temnoty, ktorá ma obklopila.

Snažila som sa prebudiť, nejaký náznak (au, moje telo), ale nič. Postupne sa mi začalo všetko rozpíjať.

Plačlivo som sa vyhrabala spopod tmavej hladiny a konečne precitla. Alebo som vlastne vôbec nemusela chcieť.

Párkrát som zažmurkala a dostala sa zo sladkej temnoty do chladnej reality.

„Vstala," šepol tichý sopránik. Nedokázala som ho identifikovať.

„Jane," rozpamätala som sa konečne. „Bella," odzdravil ma sucho jej hlas, „vitaj v pekle," doplnila a stíchla.

Opäť som sa pokúsila nájsť jej tvár. Do očí ma bodalo tisíc ihličiek a podobne na tom bola bolesť, vyrážajúca z celého môjho tela. Stále, keď som zavrela oči, nastal temný raj a prítomnosť ho ničila.

„Odtrhli ti hlavu," šepla som, keď som si začala rozpamätávať na predošlé udalosti. Keď som na ňu konečne zaostrila, strnula som. Jej vlasy, inokedy zopnuté do culíka na temene hlavy boli teraz chabo rozpustené a splývavo jej padali na krehké ramená. Červené oči jej nepatrne blúdili po podlahe a v strede hrdla sa jej tiahla obrovská štrbina.

Pohla som očami trochu doľava a zbadala, ako Alec neprítomne pozerá do mojej tváre.

Polovica tiaže zo mňa automaticky opadla. Žije.

Ich plášte boli na kúsočky a ich kriedovú belosť pokožky špatila špina, vlkosť zo stien, jazvy a stopy po boji. Domyslela som si, že zrejme vyzerám horšie, ako oni.

Potrebovala som sa ho dotknúť. Chcela som sa natiahnuť k jeho tvári, ale akonáhle som sa posadila, pocítila som, ako mi zovrelo ruky v pevnom stisku neznáme železo, ktoré sa mi bolestivo zarylo do kože a pridržalo ma na mieste. Namiesto toho som sa mu znovu pozrela do tváre. A ja som sa bála, že umrie. 

Nič nie je stratené.

Všimla som si hŕubku dvier, keď sa začali otvárať. Do vnútra sa vsunula najprv jedna noha. Dlho bolo ticho.

Postave v tieni sa pery roztiahli do zlomyseľného úškrnu a s úsmevom vošla dovnútra.

Ostala som sedieť v nemom šoku.

Victoria?!

Temne sa na mňa usmievala a výraz jej tváre nebol práve priateľský. Keď na ňu Jane chcela pozrieť, okamžite k nej pohotovo priskočila a behom sekundy stiahla okolo očí hrubú, červenú látku. Jane tlmene sykla a pokúsila sa látky zbaviť, keď ju Victoria zaviazala na temene hlavy a viac sa ňou nezaoberala. Jane vrčala a prskala, ale nebolo jej to nič platné.

Potom sa ku mne znovu otočila a v jej očiach som zbadala ten ónyx, ktorý sa jej tam stihol vliať. Zlovestne sa jej leskli a v matnom svetle som videla, ako jej vlasy predstavujú živý oheň, hoci vietor nefúkal.

Podišla až ku mne a s prižmúrenými očami si ku mne kľakla. Prižmúrila tmavé oči a usmiala sa.

„Bella," zapriadla nenávistne a zaťala ruky v päsť. Bola otázka sekúnd, kedy po mne vyštartuje. Snažila som sa dýchať vyrovnane a bez jediného slova jej stále hľadela do očí, ktoré teraz horeli smädom.

Zamyslene si prešla jazykom po perách a priblížila tvár o niekoľko centimetrov k mojej.

„Už teraz si mŕtva," sykla potichu.

Do tváre ma zasiahol slabý úder. Nebolelo to, bolo to skôr ako facka, ktorú dáte neposlušnému dieťaťu.

„Nie všetky príbehy končia šťastne," zavrčala a znovu ma udrela, tentoraz silnejšia. Hlavou mi prešiel slabý prúd bolesti.

„Daj jej pokoj!" okríkol ju Alec naštvane.

„Drž hubu, krpec," odvetila pokojne.

Jane rozzúrene zavrčala.

„Sladké sny," zavrčal mi nenávistný hlas do ucha. Pocítila som zovretie okolo krku a potom zase veľkú temnotu.

Neuveriteľne vám ďakujem za vaše hlasy za poviedku mesiaca. Byť v tabuľke 3x - tá pocta!

Autor: VictoriaJamesLaurent (Shrnutí povídek), v rubrice: FanFiction na pokračování

Sdílet

Diskuse pro článek Volturiovci - Ako mohol dopadnúť Nov - 32. kapitola: