Stmívání.eu ~ Twilight Fan Home - FanFiction na pokračování » Volturiovci - Ako mohol dopadnúť Nov - 28. kapitola

08.07.2013 (09:45) • VictoriaJamesLaurent • FanFiction na pokračování • komentováno 9× • zobrazeno 2141×

„Želáš si niečo?" spýtala som sa jej ľadovým, pevným hlasom. Pozerala na mňa takmer so slzami v očiach, tak smutne vyzerala.

„Môžem ísť ďalej?" spýtala sa ma tenkým, rostraseným hláskom. Prikývla som a pustila kľučku.

„Bella, prosím, neodbýjaj ma," zažadonila potichu.

„Volám sa Isa," prerušila som ju s miernym úškrnom. Volám sa Isa, odteraz. Aké... kreatívne?

„Neodbyjem," vzdychla som po chvíli bezradne, „čo potrebuješ?" otočila som sa k nej bezradne. Šokovane na mňa pozrela, potom však potriasla hlavou a pokračovala vo svojom výleve.

„Počula som tvoj rozhovor. Carlisle sa len chcel ponúknuť, že by sme vedeli pomôcť, keďže je to čiastočne aj naša vina," vyrapotala rýchlo zo seba. Prekvapene som si ju zmerala pohľadom. Uhla sa.

„Vďaka, Alice, pomoc nie je potrebná. Okrem toho, Carlisle takúto drobnosť mohol pokojne zveriť Arovi," oznámila som jej pokojne, „nemyslím si, že je to to, prečo si prišla," skonštatovala som s pohľadom upretým do jej jantárových dúhoviek. Ucukla.

„Vlastne som sa potrebovala porozprávať s tebou, Bella" usmernila ma po chvíli rýchlo a nervózne mi pozrela do tváre.

„Aké nečakané," zhodnotila som sarkasticky, „a volám sa Isa, nie Bella," dodala som s úsmevom. Alice odo mňa odstúpila a odrazu naštvane vypustila z úst slovo, ktoré nie je veľmi vhodné na dámu jej veku a vzrastu.

„Uvedomuješ si vôbec, čo si spravila s Edwardom? Čo si spravila s nami? Máš dobrý pocit z toho, že teraz je kvôli tebe neustále v depresii, nekŕmi sa, nežije? Tebe to vôbec neprekáža?" vyhŕkla na mňa zvýšeným hlasom.

„Je primitívne hádzať vinu na mňa," usmernila som ju temne, „ja som ho neprosila o to, aby odchádzal. Vybral si to sám, tak nech si chlapček nesie následky. Nemám dobrý pocit, Alice, a ty to vieš. Nechcela som, aby sa toto stalo, noo stalo sa a ja som s tým z väčšej časti spokojná. Áno, možno nežije. Prosil sa o to. Nechcela som, aby ste odišli a pozri, ako to dopadlo. Mňa už nedonútiš odísť. Som tu spokojná, mám tu priateľov a partera, ktorí sú momentálne na najvyššom rebríčku mojich hodnôt," sykala som jej do tváre. Takmer nepríčetne na mňa pozrela.

 „Priateľov? Partnera?" vybuchla hysterickým smiechom, „Čo to robíš, Bella?! Čo robíš za sprostosti?!" vybuchla s totálne čiernimi očami a zahnala sa po mne. 

 „Nezvyšuj hlas na jednu z najvýznamnejších členiek gardy," zavrčala som ľadovým hlasom, „môže sa ti to škaredo vrátiť," dodala som uštipačne. Hystericky na mňa pozrela.

„Prepáčte, madam!" skríkla po mne znovu. 

 „Volám sa Isa," uškrnula som sa.

„Doriti Bella! Prestaň s tým!" zajačala na mňa nepríčetne.

„Volám-sa-Isa," zopakovala som jej ešte raz pomaly a zreteľne, dobre si dávajúc záležať na tom, aby mi nemykalo kútikmi úst do úsmevu.

Alice odrazu drnivo zavrčala a v sekunde sa vyšmekla do skrčenej polohy. Prekvapene som na ňu zazrela. V sekunde bola pri mne a držala ma pod krkom.

Odpopla som ju od seba a pozbierala sa na nohy, keď mi pred tvárou preletel pohár. Alice sa už nepáči výzdoba? 

Napriamila som sa a inštikívne ho zachytila.

„To myslíš vážne?" pateticky som ukázala na sklenený, puknutý pohár v mojej ruke.

Takmer prekvapene som uhla, keď za pohárom nasledoval nôž. No dobre, ideme upratovať. Stolička by prišla vhod. Potlačila som nutkanie poprosiť ju, nech mi hodí aj tú.

Namiesto toho som však v sekunde prebehla ku nej a schmatla jej ruku, ktorú som jej potom vykrútila v neprirodzenom uhle. Zasyčala od bolesti a vytočená dopadla na zem. Naučeným ťahom som ju chytila za krk, no namiesto toho, aby sa zastavila, musela si to sťažovať. V sekudne mi podkopla nohy a zdrapila ma za zátylok.

Keď som sa pokúsila vstať, váha jej tela zmizla. Prekvapene som sa posadila.

Alec o niečo ďalej odo mňa držal Alice na zemi pod krkom a hrozivo jej vrčal do tváre. Jane stála povedla neho a akoby potlačovala nutkanie použiť svoj dar. Oprášila som zo seba imaginárnu špinu a postavila sa. Alice mala hlavu natočenú na bok a akoby sa snažila vyhnúť jeho vrčaniu. Divo sebou hádzala a vzpierala sa, no bolo jej to chudere k ničomu. Alec mal predsa len o niečo málo väčšiu silu, než ona.

„Čo teraz?" vzdychla Jane apaticky a sucho. S úškrnom som sa otočila späť k nim.

„Pusť ju, Alice bude mať bebí," zafňukala som ironicky.

„Alice, nerada ťa vyháňam," usmiala som sa na ňu, keď sa v rýchlosti postavila na zem, „ale vypadni, prosím ťa. Nechcem ti ublížiť, no moji priatelia mi s tým isto iste pomôžu," usmiala som sa na ňu čarovne, Jane môj pohyb zopakovala s tým rozdielom, že ona pritom vyzerala ako anjelik. Alec ju naprosto odignoroal, podišiel ku mne a jemne ma chytil za pás. Usmiala som sa ešte viac. Vyzeralo to, akoby sme pózovali na rodinnú fotografiu, tak usporiadane sme zrazu stáli.

„Bellinká," ozval sa na chodbe odrazu vtieravý, hlboký hlas. Šokovane som zvraštila obočie.

„Ech. Ehm, ech," vydala som zo seba niekoľko zvrátených, priškrtených zvukov. Veľmi obsiahlá slovná zásoba, čo myslíte?

 „Felix, máme návšetevu," upozornila som ho, keď sa so všetkou pompou privalil do mejej izby, ťahajúc za sebou Heidi a Demetriho, ktorý na nás zúfalo pozerali zpoza jeho chrbta.

„Jéj, ahoj Alice!" začal sa rehotať Felix ako blázon, zatiaľ čo ja s Alecom a Jane sme na neho len zmätene pozerali.

„Alice, bude dobré, keď pôjdeš," usmiala som sa na ňu zúfalo a popostrčila ju von z izby. Keď sa zmätene vypotácala, zabuchla som v rýchlosti dvere. Potom som sa otočila k Felixovi a znepokojene sa na neho pozrela.

„Ty si pil?" poklepkala som si po čelu. Demetri za jeho chrbtom horlivo prikývol.

„Nevypil som všetko!" bránil sa chabo. Heidi sa zarehotala. Nechápavo som na ňu pozrela. Demetri vystúpil z jeho chrbta a upresnil nám situáciu.

„Našiel som ich v sklade s krvnými konzervami zmiešanými s vínom. Obvykle je to veľmi vybraný upíri alkohol, má tam 50% krvi a alkoholu. Oni dvaja tam sedeli na sudoch a okolo nich bolo asi tri tucty fliaš." Niekoľko krát si čapol rukou po čele a pokrútil hlavou. Felix sa zatiaľ spokojne hojdal zo strany na stranu a prezeral si nechty na ľavej ruke.

„Chcem ísť za Arom," vyhlásil pevne a otočil sa k odchodu. Demetri ho zadržal pevným stiskom na pleci.

„Aro ťa zabije," skonštatovala som s úškrnom.

„To je fakt," pripustil. 

„Čo s ním?" vzdychla som si zúfalo, „je to upír a zožerie sa ako štyridsať ročný chlap. To sa vám už stalo?" otočila som sa k nim bezradne. Jane prikývla a pretočila pritom oči.

„Ja som upír?" zvraštil Felix obočie, „veď nemám tesáky," chytil sa zmätene za očné zuby. Pretočila som oči.

„On je upír?" vyhŕkla Heidi hystericky. Ešte toto tu chýbalo.

„Utekajte! Sú tu upíri a jedia ľudí!" zajačala sopránkom tak vysokým, až sa zdalo, že ho budú počuť len psy. Demetri ju zachytil druhou rukou a pritiahol, aby sa mu nevyšmykla.

„Pomôžte mi s nimi niekto!" vyhŕkol naštvane. Alec sa okamžite prihnal a chytil Felixa za druhé rameno, je nutné dodať, že fakt, že bol takmer o pol metra nižší než Felix, tomu nepridával.

„Prosím, nezjedzte ma!" rozplakala sa úpenlivo Heidi a hystericky pritom vrážala striedavo do Felixovho chrbta a Demetriho ruky. 

„Zastreľte ma!" pretočil Alec oči a odtiahol Felixa ku stene.

„Čo s nimi?" prešla som si pohľadom všetkých prítomných, „v mojej izbe neostanú," usmernila som Demetriho, ktorí začal otvárať ústa. Bezradne ich znovu zatvoril.

 „V tomto stave nie sú schopní prejsť do svojich izieb. Felix možno, ale Heidi býva až pri recepcii," zaúpela Jane zaťato.

Heidi ešte raz kopla do Demetriho nohy, potom sa nadýchla a odpadla. Doslova, dopísmena mu odvisla na ruke.

„Dobre, ju máme vybavenú," skonštatoval Demetri, potom až zhnusene dotiahol Heidino telo ku posteli a vytriasol jej zovretie zo svojej ruky. Pousmiala som sa.

„Čo ste s ňou spravili?" vybuchol Felix, v okamžiku sa Alecovi vytrhol a s vrčaním dobehol ku Demetrimu so zovretými dlaňami v päsť, chystajúc sa ho udrieť.

„Tššt, Felix," otočila som sa k nemu, „potrebuje si len odpočinnúť, áno?" usmiala som sa na neho žiarivo. Smutne spustil plecia.

„Demetri ťa odvedie do tvojej izby, pretože aj ty si potrebuješ odpočinúť," priadla som mu potichu. Prikývol ako šteniatko. Kývla som smerom k vykolajenému Demetrimu na povel, že má splniť to, čo som povedala. Len kývol, podoprel Felixa z jednej strany a vypotácal sa s ním von.

 „Dobre," ozvala sa po chvíli Jane, „vy dvaja už choďte na izbu, ak chcete. Postarám sa o ňu," ubezpečila ma.

 „A zavolajte mi Demetriho. Bol to dlhý deň," doplnila s úsmevom. Alec letmo prikývol. Och... Predstava, že v mojej izbbe budú spolu Jane a Demetri sami, sprevádzaní len Heidi, ktorá momentálne nie je pri zmysloch je... bŕ. 

Stisla som Alecovi ruku a vyšla z izby.

Ako sme boli na ceste do tej jeho, ku podivu sme stretli zsmračeného Demetriho, ktorý si to ládoval naším smerom.

„Jane ťa čaká," usmiala som sa na neho žiarivo. Čosi si naštvane zafrfľal. Ako som prechádzala okolo neho, započula som útržky jeho nadávok.

 „Demetri, sprav toto, Demetri, sprav tamto. Demetri, čakajú ťa. Ale doviezť desať metrov cez hrad stokilového chlapa, to je úplne v pohode, do..." jeho hlas mi zanikol na konci chodby. Áno, bol to dlhý deň. Až príliš dlhý.

„Alec," želám si zmiernenie trestu," usmiala som sa k nemu lyšiacky.

„Pravidlá sa ale dodržiavajú," vydýchol. Dvere jeho izby sa zatvorili.

„Pravidlá, ale nie sú to zákony," odfrkla som si opovržlivo.

„No ták," šepla som s pohľadom upretým na jeho perách. Chvíľu ma sledoval s nadradeným pohľadom. Potom si vzdychol a jemne natiahol ruku, aby ma pohladil po tvári. Jeho ruku som chytila do svojej a jemne ju tam pridržala.

„Prosím," vydýchla som potichu. Neurčito mi čumel do očí. Natiahla som jednu ruku, aby som sa ňou jemne dotkla lemu jeho košele, „prosím," zopakovala som potichu. Tlmene vydýchol. V duchu som sa zaradovala: funguje to, funguje!

„Prosím," vydýchla som to slovo po tretíkrát, jemne sa predklonila a vydýchla mu poryv vzduchu priamo na krk. Keď som na bruchu ucítila nový, jemný tlak, v duchu som sa znovu radovala.

„Bol to dlhý deň," vydýchol a zašiel mi rukou do vlasov.

„Tak prečo si nespríjemniť večer?" dokončila som za neho potichu s očami uprenými na jeho perách. Zrejme to bola posledná bodka. Pomaly sa jemne zohol a vášnivo ma pobozkal na pery. V duchu som sa pousmiala. 

Okamžite sa naladil na moju nôtu, alebo už naladený bol a len ma ako správny ničiteľ chcel nechať prosiť, kým teatrálne neprikývne a nepoddá sa. S náruživosťou som si pritiahla jeho hlavu k mojej a spojila naše pery. Je jedno, že nás bude niekto počuť. Alec je Alec.

Bez akéhokoľvek pudu sebazáchovy som si ho pritiahla za lem saka a v rýchlosti ho dala dolu. Zasmial sa mi do úst.

„Nedočkavá," zhodnotil potichu, no aj tak ma objal okolo pásu a jemne dával dolu ramienko šiat. 

Správne. Alec je Alec. Poddať sa je jednoduché. Potom už len stačí čakať na pravú chvíľu. 

S poviedkou bude najpravdepodobnejšie koniec. Mám teraz kopec nápadov na ďalšie, z tejto nás čaká posledných pár kapitol a koniec. Mrzí ma to.

Vďaka za vašu ochotu čítať toto a snáď niekedy nabudúce. 

Autor: VictoriaJamesLaurent (Shrnutí povídek), v rubrice: FanFiction na pokračování

Sdílet

Diskuse pro článek Volturiovci - Ako mohol dopadnúť Nov - 28. kapitola: