Stmívání.eu ~ Twilight Fan Home - FanFiction na pokračování » Volturiovci - Ako mohol dopadnúť Nov - 27. kapitola

20.06.2013 (07:15) • VictoriaJamesLaurent • FanFiction na pokračování • komentováno 4× • zobrazeno 1737×

„Skús to ešte raz," pobádal ma Alec. Zamerila som sa na jeho myseľ... Ukáž mi to, no tak.

Jane sa pomocou Demetriho posadila. Opatrne jej zložil z očí šatku. Bola zúbožená a vystrašená. Iba sa vystrašene tisla ku Demetriho boku, ticho vzlykala a v očiach sa jej zračil nemý šok.

Posadil som sa ku Belle. Nevnímala. Oči mala zavreté, puklina na perách donútila jej ústa, aby ostali otvorené.

Pohladil som ju po pomaly sa uzatvárajúcich prasklinách. Bolo to tak neuveriteľne príšerné. Bella, prosím. Vstaň.

Demetri objímajúc Jane okolo pásu podišiel ku nám.

„Choďte. Postarám sa o ňu," šepol som. Jane sa k nej sklonila a pohladila ju po nehybných viečkach.

„Neboj sa, sestrička. Dostane sa z toho," usmial som sa na ňu neisto. Stále sa jemne potácajúc odišla aj s Demetirm po boku.

Dal som za do uzatvárania rán, Mojim jedom som pomaličky prechádzal po každej z nich, potichu tŕpol a čakal, kedy otvorí svoje nádherné oči.

„Jane sa o mňa bála?" nadhodila som prekvapene. Alec prikývol, v očiach sa mu miešala výťazný tón.

„Keď sme ťa doviezli sem, ani sa od teba nepohla," pritakal mi vážne. Usmiala som sa.

„Nádherné oči?" vydolovala som zo seba ďalšiu otázku.

„Tie najkrajšie," šepol potichu. Namiesto odpovedi som si ho na krátku chvíľu pritiahla k sebe a pobozkala.

„Máte ešte nejaké otázky, pani sudkyňa?" šepol mi blízko pri mojej tvári.

„Verdikt znie zatknutý," odpovedala som mu šepotom a zovrela mu dlane okolo zápästí. Uškrnul sa.

„Milujem ťa, a budem ti to opakovať znovu a znovu. Te amo, i love you, ana behibek, te dua, ti amo, je t'adore, ljubim te, eu te amo,.." šepol vážnym tónom po chvíli.

„Tiež ťa milujem," vydýchla som cez otvorené pery svoju obyčajnú znelku. Bola to pravda. Nikto by si netrúfal namietať. Alec bol evidentne nadšený už len z toho pocitu.

„Je medzi vami očividne veľké iskrenie," ozval sa tenučký hlas od dverí.

„Ja ťa uškrtím," vyhlásila som zo seba naštvane.

„To mi neprekáža," zaškerila sa na mňa, keď sme sa od seba odtrhli.

„Ale mne áno," odpovedal Demetri, ktorý sa znedazdajky objavil za jej chrbtom. 

„Si prehlasovaný," uškrnula som sa.

„Máme ísť za Arom," oznámila nám, dodávajúc významný pohľad smerom ku mne. 

„Máme ísť za Arom," napodobnila som ju sarkasticky, no aj tak sa zdvihla a zamierila ku dverám v tesnom závese s Alecom.

Mala som dojem, že hocikto, kto nás posledné dni vidí, by si bol pomyslel, že sme nerozlučná štvorica. V podstate nás ani nebolo vidno rozdelene - ešte aj z plesu sa neskôr vytratili za nami.

„Ach, Isabella!" vykríkol Aro nadšene.

„To je niečo úžasné! Prečítal som Janine myšlienky - zdá sa, že nám postúpiš," uškrnul sa jedným kútikom úst.

„Vďaka, pane," šepla som potichu. Alec sa uškrnul, keď si všimol, ako Caius, teraz už celý, naštvane zazerá smerom ku nám. 

„Smiem? Demetri mi zdelil, že už dokážeš potlačiť moc štítu," zdelil mi Aro s úsmevom. Na sekundu som si neodpustila naštvaný pohľad k Demetrimu - ten zradca!  

Potom som si vzdychla, podala Arovi ruku a snažila sa vytlačiť štít z hlavy. Po chvíli sa mi to podarilo. Aro slastne privrel oči nad návalom mojich myšlienok. Nedokázala som potlačiť zlosť: teraz mal na dlani všetko. To, o čom som premýšľala po odchode Edwarda. Jacoba. Každý bozk, každý dotyk medzi Alecom a mnou, každé podpichnutie s Demetrim a Fellixom, každý rozhovor s Jane. Áno, to všetko teraz Aro dostal.

Zdalo sa však, že jediné, čo ho trápi, je môj novoobjavený dar.

„Veľmi zaujímavé," zamrmlal, keď som s námahou popustila štít, ktorý sa mi opäť rozľahol v hlave.

„Myslíš, že by si to dokázala znovu?" opýtal sa ma s úsmevom. Takže... Demetri to prezradil, on si to zlízne. Usmiala som sa a sústredila svoju pozornosť na ňu, chvíľu to vyzeralo, akoby som ho išla zakliať.

„Pane, ako dlho ešte?" spýtal som sa majstra nedotklivo. Usmial sa, ako podišiel ku tej blondíne a letmo ju pohladil po vlasoch.

„Chúďatká si toho odtrpeli," šepol súcitne, „nemyslím, že dlho. Rátal by som to na niekoľko hodín. Ich bunky už sú takmer stabilizované. Srdce už nebude biť dlho," odklonil sa od dievčaťa, keď sa odrazu ozval trhajúci výkrik toho chlapca. Zdalo sa, že je v premene pokročilejšieho stavu, než vyzerala jeho sestra. Jeho tvár už nemala ani štipku farby a všetky šrámy a popáleniny sa začínali scelovať. Dievča bolo na tom horšie. Ešte stále mala na krku jednu obrovskú popáleninu, na niektorých miestach bolo až biele mäso. No jej tvár bola aj bez bledosti a nedotknuteľnosti jej brata nádherná.

No tak Demetri, čo sa to s tebou deje? Ďalší gardisti, nič iné. Ani si ťa nevšimnú.

No pri pohľade do jej nevinnej tváre som pocítil, ako sa mi nevedomky vyťahujú kútiky do úsmevu, ktorému som nedokázal zabrániť.

Jej brat sa odrazu prudko nadýchol.

„Smiem vedieť ich mená?" spýtal som sa pokojne.

„Alec a Jane," odpovedal mi pán. Nečinne som prikývol. Vtom sa srdce Aleca ešte zrýchlilo, už, už malo namále. Ešte posledný krát zúrivo zatepalo, kým konečne utíchlo.

Niekoľko sekúnd iba ostával v nečinnej polohe, plne si vychutnávajúc ticho a pokoj. Potom sa ešte raz zhlboka nadýchol a pomaly otvoril oči.

Okamžite mi do nich udrela tá prudká, štipľavá karmínová farba, akú novorodení mávajú. Obvykle mi pri tej farbe zaclonil karmín kompletne celý zrak, taký mali novorodení na nás vpliv. No teraz som si bol istý, že mi neublíži.

Niekoľkokrát zaklipkal, potom sa nadvihol na lakťoch a poobzeral po okolí. Oči sa mu odrazu prudko zastreli čiernou farbou, keď zočil jeho sestru, pri ktorej som stál. Sprudka zavrčal, potom chvíľu vykolajene hladel na svoju hruď, akoby nedokázal pochopiť situáciu.

Potom v sekunde vyskočil s plánom zhodiť ma na zem, preč od nej. Zarazil ho Felix, môj jediný dobrý priateľ tu. Pevne mu zovrel ramená a nepustil do chvíle, kým mu Alec nechytil dlaňou lakeť. Okamžite z nej vystrelila podivná, hmlystá hmota, ktorá sa ovinula okolo Felixa. Tomu sa odrazu podlomili kolená. Alec nelenil, v rýchlosti skočil ku mne a sprudka ma zdrapil pod krkom.

„Môj drahý, len pokoj," zarazil ho pánov hlas. Alec na neho zasyčal, no nepúšťal ma. Nebránil som sa - bolo by to zbytočné.

„Nikto vám nechce ublížiť," ubezpečil ho. Odpoveďou mu bolo pochybovačné zavrčania. Stisk povolil a Felix otvoril oči.

„Ako sa cítiš?" opýtal sa Aleca majster nedočkavo. Ten na neho prekvapene pozrel.

„Akoby ma do hrdla pichali ihly," šepol nepokojne. Odrazu Jane na posteli myklo, a kŕčovito zaryla prsty do priestoru pod sebou.

„Felix!" prikázal pán s nevyslovenou požiadavkou. Felix len kývol a zamieril k Alecovi, ten naštvane uskočil.

„Ja Jane neopustím!" trval na svojom.„Bude lepšie, keď ukončí premenu bez tvojej prítomnosti. Tvoj hlas ju musel rozrušiť," informoval som ho pokojne. On len plačlivo pozrel smerom ku nám a odišiel spolu s Felixom. 

Jane sebou znovu mykla. Zdalo sa, že jej srdce už vykonáva posledné údery. Odrazu sa však stalo čosi, čo som ani trochu nečakal.

Jej ruka, tak blízko mojej, odrazu znovu pohla prstami a kŕčovito mi zovrela dlaň. Prekvapene som sa pozeral na jej mykajúce sa telo.

Po ďalšej chvíli sa napriamila. Posledné dva údery, kým tá symfónia neustala.

Otvorila jasnočervené oči. 

Znovu som sa vrátila do prítomosti.

Všetci stáli okolo mňa s očakávaním, ktorý sa im zračil v tvári. Usmiala som sa, stále v zovretí Arovej dlane. Prekvapene zaklipkal.

„Neuveriteľné," šepol si sám pre seba. 

Chvíľu sme ho ticho pozorovali. Vyzeral zamyslene. nepokojne preskakoval pohľadom zo mňa na Demetriho a z neho na ostatných. 

 „Ako je možné, že o svojom dare doteraz nevedela?" spýtavo sa na neho Alec zahladel. Jemne som sa z Arovho zovretia dostala a zovrela ruku jemu.

„Predpokladám, že je toho teraz na ňu veľa. Ak má upír zvýšenú stresovú hodnotu, môžu sa na povrch dostať stále nové a nové schopnosti. Podobná vec sa stala s Heidi, ak si pamätáte," ukázal smerom k dverám. Jane, Demetri i Alec prikývli. 

„Môžete ísť," kývol ešte smerom k nám, pokiaľ opäť nezamieril k trónu. 

„Ako myslel to s Heidi?" ukázala som spýtavo smerom ku všetkým trom. Všetci však zaryto mlčali.

„Haló, Zem volá Volturi!" zamávala som rukou pred očami Alecovi. 

„Dlhý príbeh," prehodil Demetri naoko nezaujato. To som sa ale napriamila ja a stúpla im do cesty.

„Ja sa to dnes dozviem," oznámila som im s úsmevom, „a verte mi, že ak mi to nepoviete, osobne dôjdem za Heidi a opýtam sa jej na to," usmiala som sa nevinne.

„Naozaj chceš vedieť niečo, čo súvisí aj s tou svinskou mrchou?" opýtal sa ma odrazu Demetri nasupene. Prekvapene som nadvihla obočie.

„Heidi?" spýtala som sa zľahka pobavene, „tu mi to nejako nesedí," pokrútila som hlavou. Alec vybuchol smiechom v doprovode s Janiným ľahučkým chichotom.

„Nemyslím Heidi, ale tú ryšavú, Victoriu," jej meno vypľul tak, až znelo, ako nadávka. Stuhla som.

 „Victoria?" spýtala som sa sucho, „tá Victoria?" šepla som, „Heidi nevyzerá ako niekto, kto by ju poznal," namietla som pochybovačne.

„Ale vyzerá," usmernil ma Alec.

„Obe stvorené zabíjať, v rovnakom klane, rovnakého stvoriteľa. Nie je to prvý raz, čo sme sa s nimi stretli," prehodil len tak nič, keď však zbadal môj pohľad, pokračoval.

„Keď sme našli ich klan, skladal sa z niekoľkých novorodených a ich stvoriteľky. Victoria stála pri Heidi, pokiaľ sa nevznieslo obvinenie. Situácia s nimi bola nezvládnuteľná. Nakoniec sme dostali všetkých, až na Victoriu, ktorá zdrhla, a Heidi, ktorá sa pridala ku garde. To je všetko," skonštatoval Alec. 

„Victoria?" znovu som nasucho prehodila. Kývol.

Po chvíli úporného ignorovania očného kontaktu som nakoniec opäť vykročila a ich nechala ísť kúsok za mnou.

Nikto z nás nemal náladu, z väčša každý odišiel hneď do svojej izby, tak, ako ja. Nemala som náladu ani len na Aleca, bola som unavená a zničená. 

Ako som však zatvárala dvere, obmedzila mi ich celkový pohyb kohosi ruka. Keď som trochu potlačila a ani tak nezabuchli, pootvorila som ich, aby som zistila, kto sa v nich nachádza. Alice.

Čo tá tu chce? 

Autor: VictoriaJamesLaurent (Shrnutí povídek), v rubrice: FanFiction na pokračování

Sdílet

Diskuse pro článek Volturiovci - Ako mohol dopadnúť Nov - 27. kapitola: