Stmívání.eu ~ Twilight Fan Home - FanFiction na pokračování » Volturiovci - Ako mohol dopadnúť Nov - 22. kapitola

10.05.2013 (17:00) • VictoriaJamesLaurent • FanFiction na pokračování • komentováno 8× • zobrazeno 2207×

„Nejdete cvičiť? Noc je ešte mladá," zazubil sa na nás Demetri. Jane pretočila oči a postavila sa.

„Všetko si zmeškal," zakňučala dotknuto. Na niekoľko sekúnd som privrela pohľad, potom sa postavila a vytiahla Jane na nohy.

„Odnesiem si to, a prídem za vami," usmiala som sa na nich.

„Idem s tebou," zahlásil Alec okamžite.

„A to už vari prečo?" začudovala som sa.

„Naozaj by si chcela niekoho z nich stretnúť sama?" nadvihol obočie. Bezradne som prikývla a vyšla z dverí spolu s ním.

Balíček som strčila pod posteľ a kľakla si na zem. Alec ma oblapil okolo pásu a privinul ku sebe.

„Žiadne také, majstre," šepla som mu do tváre výsmešne, „tvoj trest. Ja si ho splním," vymotala som sa mu z objatia a zamierila preč z izby. 

„Neznášam sa," pokrútil niekoľkokrát hlavou a podišiel smerom za mnou. Pretočila som oči.

„Fíha, sebakritický. Dobrá zmena," usmiala som sa na neho. Pre egoistu - dodala som sama sebe potichu. Niekoľko ráz mi prešiel po páse rukou. Dva dni a už nám chlapček nervóznie. Zachichotala som sa.

Oproti nám som zaznamenala postavu. Okamžite som nasadila svoj grandiózny výraz kamennej sochy a prešla okolo prekvapenej ľadovej barbie. Tá na nás vypliešťala oči a tvárila sa maximálne fascinovane. S Alecom sme nemali pred ňou žiaden fyzický kontakt.

Najväčšie prekvapenie z reakcie doposiaľ však prišlo až na tréningu.

Hneď z prva sa na mňa vyskočil Demetri s absolútne odduševneným výrazom v tej jeho bledej tvári. Nárazy som zatiaľ úspešne odrážala, potom sa však na mňa ešte silnejšie vrhol a mne neostávalo nič iné, ako dať sa na starý dobrý ústup a počiatočný mizivý výkon, maskujúc moje ďalšie kroky. Periferným videním som zaznamenala Aleca a Jane lenivo sa opierať o stenu, usmievať sa na nás a sledovať náš boj.

Keď ma však zdrapil za krk a stiahol na zem, čosi ďalšie ma z neho ztrhlo. Z dunivým nárazom ostal Demetri načapený pod obrovskou postavou, ktorá mu drvivo zvierala krk.

„Nedotýkaj sa jej," zahrmel smerom jemu do tváre absolútne nepríčetne čiernovlasý druh ľadovej krásky. Ostala som šokovane stáť s otvorenými ústami, sledujúc slovnú i fyzickú prestrelku dvoch obratných upírov.

Demetri sa rýchlo vytrhol z jeho mučivého zovretia, ani z ním neho. Emmett sa znovu napriamil na útok, keď ho skolila na zem tupá bolesť. Jane sa smerom k jeho postave - ťažko nazývateľnej maličkosťou - nádherne usmievala, ako anjelik, hotová dokonalosť. 

„Nechaj ho," namietla som pochybovačne, no nie zo súcitu. Emmett sa prestal metať.

„A ty vypadni," zasyčala som smerom k nemu. Šokovane na mňa pozrel.

„Bella..." začal ublížene a natiahol ku mne ruku. 

„Choď preč. Nedýchaj vzduch, ktorý dýcham ja. Vypadni," prerušila som ho nekompromisne. Znovu sa pokúsil sa ma dotknúť. Zavrčala som na neho.

 „Čo sa to s tebou stalo?" šepol znepokojene. Premerala som si ho chladným pohľadom.

„So mnou? Pokiaľ som si stihla všimnúť, nie som tá, ktorá sa tu plazí po zemi. Zmenila som sa, Emmett. Všetko sa zmenilo." Monotónnym hlasom som sa mu pokúšala vysvetliť ten neuveriteľne nepochopiteľný dôvod, prečo nie. 

„Bell, prosím," zašepkal smutne. Aby som sa nerozplakala. Otočila som sa ku ostatným, nevšímajúc si ho.

„Ideme ďalej trénovať? Nudím sa," oznámila som znudene. Alec sa uškrnul, ale nezasmial. Je to silná osobnosť.

„Čo tak štít?" zavrnela Jane nevinne. Jasné, nepýtať sa, rovno konať. Hodila som sa na ňu a periferným videním zaznamenala Emmettovú vyjaveú tvár.

„Som zastanca praktických procesov," vysvetlila som jej počas nárazu. Ona mi úder oplatila a niekoľko sekúnd sme striedali pozície. Jane som prakticky i teoreticky učila ja - to malé šteňa sa niekedy ani len nedokázala obrániť. Aro si ju musel neuveriteľne rozmaznávať.

„Ten ples je už dnes?" opýtal sa odrazu vyjavene Demetri a ja som - už po niekoľký raz za ten istý deň - strnula v pohybe.

„Áno," informoval ho Alec.

„Ale nehovor, vážne?" sarkasticky sa do toho vložila Jane. Skvelé, už nám len chýba španielská zvučka a meno nejakej seňory, a môžeme ísť natáčať novú telenovelu. Zožala by úspech.

„Budete sa tu naďalej zaoberať fyziologickými teóriami, alebo sa budete konečne sústrediť?" zavrčala som na nich pobavene.

„Ty si ešte tu?" spýtala som sa ďalej Emmetta, ktorý vyzeral, akoby utrpel porážku.

„Isa, dnes výnimočne ovplívaš dokonalou milosťou," skonštatoval Demetri. Nadvihla som smerom k nemu obočie.

„To naozaj? Nestihla som to zaregistrovať," neodpustila som si, pustila Jane tmoliacu sa podo mnou a zamierila smerom k nim. Emmett, zdá sa, konečne pohol svojimi gigantickýni svalmi a pobral sa celý šokovaný preč. Keď sa zabuchli dvere, počula som silný náraz na chodbe a rýchle ospravedlnenie.

„To je debil," zhodnotil Felix vo dverách, prichádzajúci niekam z neznáma. Súhlasne som kývla hlavou.

„Odkedy ma ty voláš Isa?" opáčila som sa proti Demetrimu. Mykol plecami a zosunul sa po stene na zem. 

 „A tréning Volterskej gardy opäť pripomína partiu mladých upírov na oslave," zhodnotil nejaký hlas od dverí. Jane potešene zdvihla hlavu.

„Eleazar!" zaštebotala nadšene. Upír stojaci vo dverách mal krátke, čierne vlasy, svalnatú postavu a jantárové oči. Hm, Denali. Už dorazili. Oný upír podišiel smerom ku nám.

„Nový prírastok? Cullenovci mi o nej vraveli," usmial sa smerom ku mne, „teší ma, že ťa spoznávam, Bella."

 „Vďaka, Eleazar," usmiala som sa na neho. Možno to nakoniec nebude také zlé, ale, ako káže porekadlo a podobné somariny, netreba sa radovať predčasne. 

„Carmen je s tebou?" položil naprosto dôležitú a nepochopiteľnú otázku Felix, čumiaci na dvere oproti nám. 

„Áno, aj s Kate, Tanyou a Irinou," usmial sa znovu. Och, aby ho nerozboleli kútiky. Dobrá nálada = bod nula. A to budem musieť dnes večer tancovať. Ako ja len nenávidím plesy.

„Nudím sa," zakňučala Jane a tresla hlavou do steny. Zdalo sa, že doposiaľ bol Eleazar jediný návštevník, pri ktorom sa nesprávali, akoby prehltli citrón. Zvláštne, čo vzťahy urobia.

„Kate a Tanya sa s tebou a Bellou chceli stretnúť," oznámil nám on a ukázal smerom na západ. 

„Vďaka. Bella, ideme!" zavelila Jane panovačne a vytiahla ma do stoja. Zagánila som na ňu.

„To je rozkaz?" spýtala som sa lenivo. 

„Ideš so mnou!" Za ruku ma v rýchlosti ťahala ku dverám. 

 „Áno, mami," zašomrala som naštvane. Podľa vône (smradu) sme sa dostali ku dverám vegetariánov. Našťastie, ako mi Jane napovedala, toto bola izba Tanyi, Kate a Iriny. Na ich strane som počula zaklopanie a dvere sa otvorili. Stála v nich nádherná upírka - mohla mať niečo okolo dvadsať päť -, vlasy mala žiarivé blond, akoby ich peroxidovala, vykrojené pery usmiate a jantárové oči iskriace. Ako z roprávky.

„Jane, už ste tu," usmiala sa na nás. Áno, mnohí si mysleli, akí mali Volturiovci s Denalijskmi príšerný vzťah - nebolo tomu tak. Ako mi už Alec vysvetľoval. Eleazar s Carmen od nich odišli v dobrom, Aro bol síce sklamaný, ale nepokúšal sa ho zastaviť. Postupne sa k nim pridali sestry, a ako som mala šacu započuť drb, nomád Garret. Ten je najčerstvejší. A Irina ma zrejme nenávidí. Veď aj ja by som.

„Poďte, prosím, ďalej," kynula smerom k izbe a otvorila dvere doširoka.

Izba bola nádherná. Všetko bolo zariadené v teplých, drevených farbách, prevládala orandžová a žltá. Na posteli sedeli dve upírky. Jedna mala zo zadu rovné, splývavé dlhé blond vlasy do pol pása, druhá kučeravé, špinavý blond a stočené do chvosta. Tá s rovnými vlasmi sa k nám otočila.

„Jane," usmiala sa na nás, „Bella," kývla hlavou a postavila sa. Druhá upírka ostala otočená chrbtom. Irina, zrejme.

„Rada ťa spoznávam. Dosť som si o tebe vypočula." S nádherným úsmevom podišla ku nám. Jane sa zaškerila. 

„Samozrejme, Cullenovci si prose nejakú tú diskusiu neodpustia, že?" zazubila sa smerom ku stene napravo. 

„To nie," usmiala sa znovu Kate. Upírka na posteli odrazu naštvane zabuchla knihu, postavila sa a odkráčala preč s neuveriteľne naštvaným výrazom.

„Čo je Irine?" spýtala sa nechápavo Jane. Kate nad tým nečinne pohodila rukou a kývla nám, aby sme si sadli.

...

Maximálne šokovaná som vytočila tvár ku zrkadlu. Šaty boli nádherné a sadli mi. Jane je zlato. Ale tá tvár. Silný kontrast čiernej jej dodal mŕtvoľnú bledosť, dominovali karmínové oči a krvavo červené pery. Oči som mala orámované hustou drapériou mihalníc, obočie stiahnuté v elegantnej linke. Lícne kosti mi jemne vystupovali spopod orieškovo hnedých vlasov s jemnými mahagónovými odleskmi. Strieborné náušnice s lávovým kameňom uprostred boli takmer neviditeľné, no boli tam. Topánky boli tak isto sandále so strieborným leskom na miernom opätku, tie narozdiel od náušníc nebolo vidno vôbec.

Akoby som sa videla po prvý raz. Veľkolepá Isabella Volturi, toť jest meno moje. Gloriola vlasov sa mi nepatrne zastriasla. Akoby ma obklopil nimbus nedotknutosti. 

Započula som cvaknutie dverí a potom, ako vošiel dnu jeden pár nôh.

„Pripravená, Bell?" usmial sa Alec. Sám bol oblečený v jednoduchom čiernom obleku, vlasy ako vždy, nijaké neuveriteľné zmeny. 

„Čo to vlastne ideme sláviť?" zasmiala som sa znepokojene.

„Milénium Volterry. Významný sviatok, ver mi," uistil ma.

 „Tak poďme," vydýchla som potichu. Alec ma chytil za pás. Ruku som nestriasla. V bruchu so pocítila čudné mravenčenie, napäto som si merila každý jeden krok a so snahou nehysterčiť kráčať rovno a vzpriamene.

 „Bella, tebe to tak sluší," vyskočila smerom ku nám znenazdajky nadšená Jane. Takmer som nadskočila. Sama mala vlasy v zložitom drdole, niekoľko kučeravch prameňov jej splývalo na ramená. Šaty mala dlhé, rukávy po lakte. Za jej chrbtom sa vynoril usmiaty Demetri. Fíha, aj on si dal námahu obliecť sa do obleku, či skôr Jane cítila potrebu obliecť ho. Uškrnula som sa.

„Samozrejme, aj vám, ja vám," kývla som smerom k nim. Niekoľkokrát zatlieskala, potom zdrapila Demetriho za ruku a ťahala ho ku hlavne sále. O sekundu už boli preč.

„Poplašená ako vždy," zhodnotil Alec s úsmevom. 

„Mali by sme sa ponáhlať, ak neceš prísť neskoro. Predpokladám, že faux pas by bol potom stopercentný," usmiala som sa aj ja letmo. Kladne kývol hlavou a usmial sa.

„Aj tak nechápem, ako som sa na ten hlúpy ples nechala prehovoriť," vzdychla som pri dverách, potom sa zhlboka nadýchla a otvorila dvere. Alec sa na mňa povzbudivo usmial a spoločne sme vošli do sály.

Ako prvých som zaznamenala Cullenovcov. Ticho sa spolu o niečom rozprávali, keď sa však otvorili dvere, stíchli a rýchlo na nás pozreli. Bolo ich sedem. Och...

Každý jeden na mňa stuhnuto pozeral. Emmettovi, Alice, Rosalie a Edwardovi viditeľne poklesla brada. Hlúpe. Museli ma predsa vidieť, či vari čítať Alecové myšlienky.

„Čo sa to s ňou stalo?" šepla zhrozene Esme. Urazilo ma to. Nahnevalo a dotklo sa ma to. Život išiel ďalej. Nemohla som predsa celý čas ticho sedieť v ibe so stiahnutým hrdlom. Musela som žiť. Nie menej po tých mesiacoch. Viac.

Bez mihnutia oka som prešla pohľadom ku Felixovi s Heidi, Chelsea s Aftonom, Renate s Santiagom. Jane s Demetrim stáli kúsok od ostatných a taktiež sa rozprávali. Keď nás zbadali, usmiali sa a kynuli nám, aby sme sa pridali.

Prečo tu len funguje ten odpudivý zákon schválnosti? Ako sme išli ku nim, všetci na nás pod chvíľou zazreli. Každý jeden pohľad mi udieral do chrbta, každá jedna myšlienka na moju osobu zasiahla aj moju myseľ. 

 „No, klamala by som, keby som tvrdila, že sa bavím," priznala som sa smerom ku Jane. Naštvne vytočila hlavu ku Cullenovcom.

„Ale, z nich si nič nerob. Sú to idioti," usmiala sa na mňa a kývla smerom ku nim.

„Nemôžu na teba čumieť celý večer," položil mi Demetri ruku na rameno súcitne. Usmiala som sa a kúsok od nás som začula tiché zavrčanie. Unavene som nad tým pretočila oči.

„Ver mi, že môžu," šepla som.

„Nemôžu. Dostanú od Felixa cez tvár," ubezpečil ma s úškrnom.

„Tak fajn," usmiala som sa škodoradostne. Alec ma ešte pevnejšie stisol. Znovu tiché vrčanie.

Tiché rozhovory prerušil až Heidin formálny hlas. Všetci počúvali, no mne slová akosi unikali a splývali do jedného. Vnímala som len tváre. Jane, Alec a Demetri stáli pri mne a znudene počúvali. Ako inak. 

Netušila som, ako to chodí. Netušila som, čo mám robiť. Keď Heidi dokončila preslov, všetci sa začali zberať ku parketu. To nie.

Alec sa jemne usmial a kývol mi smerom k ostatným. Jane a Demetri boli už dávno fuč, len mne sa akosi nechcelo pohnúť z miesta. 

Pozrela som mu do tváre a odmietavo zakrútila hlavou. Povzbudivo sa usmial. Ach... 

Vložila som mu ruky do dlaní a vošla na parket. Povzbudivý úsmev sa zmenil na radostný.

Te amor, Alec Volturi. Sentimentalita, to by sa malo v tanci oceniť, alebo?

Na znak hudby sme sa roztočili. V elegantnej otočke začali tanec všetky páry. Nedokázala som sa sústrediť na prvky hudby, alebo hocičo iné. Znovu on. A viete čo? Vôbec mi to nevadilo.

Po chvíli som zmetene zaklipkala očami. To už je koniec? Fajn. 

Komenty minulej kapitoly ma skutočne úprimne potešili. Dievčatá, ďakujem, ďakujem. Dvanásť komentov: ó aká pocta! :D Odpovedať na všetky komenty, fúha, to by bolo na dlho. Písať mená nebudem, hoci by som bezvýhradne mala, obávam sa však, že by som na nejakú osôbku pozabudla a ona by potom so mnou hodila o stenu. Takže ak máte výhrady alebo otázky, prosím do zhrnka, pretože v texte po čiarou fakt nedokážem odpovedať na všetko, čo sa ma pýtate či požadujete. Cullenovci tu pár ďalších kapčí budú, o to sa nebojte, len ten Bellin prístup vás môže mierne... iritovať. Každopádne, pri písaní tejto kapče som najskôr spala, no čo už, 2000 slov pripsovať jednoducho nebudem - ach, tá moja lenivosť. Takže sa teším na komenty ku kapči a snáď niekedy nabudúce.

Pac a pusu, VJL. 

Autor: VictoriaJamesLaurent (Shrnutí povídek), v rubrice: FanFiction na pokračování

Sdílet

Diskuse pro článek Volturiovci - Ako mohol dopadnúť Nov - 22. kapitola: