Stmívání.eu ~ Twilight Fan Home - FanFiction na pokračování » Volturiovci - Ako mohol dopadnúť Nov - 17. kapitola

15.03.2013 (13:45) • VictoriaJamesLaurent • FanFiction na pokračování • komentováno 7× • zobrazeno 2209×

(Jane)

„Ako dlho ešte?" zavzdychal Felix znudene, podchvíľou mu jedna ruka vystrelila ku brade a zase naspäť, totálne znechuteným tónom pozeral na ubiehajúcu krajinu. Demetri na chvíľu zavrel oči, ruky mu na volante znehybneli.

 „Sme skoro tam," povedal po chvíli. Usmiala som sa. A to som si myslela, že tu budú najväčšie problémy s Bellou. Felix zavyl a tresol hlavou do operadla za ním.

„Nezdemoluj mi auto," zavrčala som. Alec sa tlmene zasmial a pohladil mlčanlivú Bellu po ramene. Chudák Felix. Heidi sa takýchto "výletov" neúčastní. Ona sa vlastne neúčastí takmer ničoho. Nedokázala by som celé hodiny diskutovať s Arom o stavbe hradu, nechápem, ako ju môže niečo také vôbec zaujať. Umierala by som nudou. Komu treba vedieť, v ktorom storočí postavili jeden z desiatok stĺpov? 

Nikomu, nie je to dôležité. Našťastie, že tréningová hala je na takom mieste, kde sa nemôže nič stať. Zodpovednosť za zbúraný hrad by som si klásť na seba nechcela. Počas premýšľania mi Demetri jemne prešiel po stehne. Škaredo som na neho zazrela. Nech mi nerobí chúťky. Máme na to čas.

„Vážení, vitajte v Buenos Aires," zasmial sa Alec a tým prelomil niekoľko minútové ticho. Obrovské mesto, to sa musí, ale nemám rada toľko smogu. Štípu ma z neho oči.

„V ktorej že časti riadia novorodení?" spýtala sa Bella, prvý krát za celé tie hodiny, čo sme boli v aute. Moje zlaté autíčko Pagani Zonda so schopnsťou vytiahnuť rýchlosť na dvestopätnásť míľ za hodinu značne spomalilo. Ručička mierila iba na čosi okolo stovky. Úbohé.

„Riadia niekde v okolí La Bocy. My sa zatiaĽ usadíme v San Telmu, aspoň zatiaľ," informoval Demetri.

„La Boca?" pretočila som oči. „Tí sú teda nenápadní." Alec sa zasmial.

„Čo je La Boca?" pýtala sa nechápavo Bell. Prekvapene som sa ku nej otočila. Aká je len márnotratná tá decká radosť: ona nevie!

„Jedna z častí, turisti si ju obľúbili. Farebná kam sa len pozrieš," smial sa Alec a objal ju rukou okolo pásu.

„To si nechajte do hotelu," zamraučala som na nich. Demetri mi znovu chtivo prešiel po stehne. Ako ja ho len nenávidím. Kazí mi celý efekt! Panovačne som sa otočila späť na sedadlo.

„Ako sa vlastne volá hotel?" spýtala som sa ho po chvíli.

„Nejaký... AXEL," zamrmlal. Nejaký Axel. A z toho si má ja vyvodiť detaily. Jasné, muži. Auto ešte viac spomalilo.

„Musím uznať, hotel to je krásny," zhodnotila som prvý dojem.

„Čo teraz?" zasmiala sa neisto Bella. Pretočila som oči. Amatérka.

 „Pôjdeme sa ohlásiť na recepciu a muži nám zatiaľ vezmú kufre," rozdala som stručné rozkazy a vystúpila z auta. Alec, Felix aj Demetri naraz nesúhlasne zavrčali.

„Neviem, ako vy, ale ja idem na lov," zasmial sa Felix a v okamihu zmizol v dave.

„Dúfam, že sa ten kretén vyhne La Boce, keď už nič iné," zavrčala som ešte na jeho adresu.

„Neboj, Janey, až taký idiot to nie je," ubezpečila ma Bella. Spýtavo som sa na ňu pozrela.

„To možno, ale debil je. Minule vletel rovno medzi zúrivých meničov," zasmiala som sa pri spomienke na to, ako sme vošli do hotela.

Heidi sa tentoraz prekonala. Už teraz ma ovanula vôňa chlóru z vyšších poschodí a ťažká pižmová vôňa tiahnúca sa z luxusnej recepcie.

Pri dverách stáli dvaja hrozivo vyzerajúci chlapi so založenými rukami na hrudi. Prešla som okolo nich bez povšimnutia.

 „Želáte si?" ozval sa ostrý hlas pochádzajúci od prísne vyzerajúcej recepčnej. Zazrela na nás spoza kostrčových rámov. No áno, aj Gianna je oproti tejto anjelik.

 „Máme tu zarezervované tri izby pod menom Volturi," informovala som ju rovnako chladným tónom perfektnou angličtinou. Na pár sekúnd zazrela do počítača. Potom jej striktné rysy zmekli, vystrúhala falošný úsmev a ruky dala jemne na stôl. Vážení Volturi. Heidi je zlatíčko.

 „Samozrejme, tri apartmány pod menom Volturi, samozrejme, máme ich tu pre vás, nebojte," docupkala ku obrovskej tabuli s tisíckami kľúčikmi od dverí izieb a zobrala stamaď tie tri, ktoré boli medzi poslednými. S milým úsmevom nám ich podala.

 „Siedme poschodie. Máte odtieľ nádherný výhľad a ste presne pod vrchnou terasou, je to najluxusnejší oddiel v našom hoteli. Pevne verím, že sa tu budete dobre cítiť," ukázala smerom ku výťahom.

 „Ďakujeme. O malú chvíľu prídu aj naši spoločníci s batožinami, takže ich, prosím, pošlite za nami," zazubila som sa na ňu silene a obrátila sa s Bellou ku výťahom.

 „Tak, tu máš izbu ty," zasmiala som sa, ako sme vyšli na vrchné poschodie. Mala som dojem, že toto sú jediné tri izby v tejto časti hotela. Všade bol cítiť chlór. Bella sa usmiala a vyrazila ku jej a Alecovej izbe. Potichu som prišla ku tej svojej, niekoľko desiatok metrov vzdialenej od miesta, kde sme sa rozdelili.

„Fíha," šepla som si sama pre seba potichu.

Izba bola nádherná. Vedela som, prečo Heidi zvolila túto. Bol tu nádherný výhľad, spálňa bola najväčšia a kúpeľna bola oddelená obyčajnou sklenenou stenou. Jemne som po nej prešla prstami a stlačila nepoškvrnenú kľučku. Ovanul ma teplý poryv voňavého vzduchu. Okamžite som priskočila ku sprche, v sekunde si vyzliekla tie protivné šaty a skočila do nej. 

Potom som na seba pustila nádherný teplý prúd vody. Sedem hodín v aute doľahne aj na upíra. Horúca voda prebudila moje oči a pokožku. Bohužiaľ ja spací typ nie som. Vyliezla som už po niekoľkých minútach a zavyla sa do saténovo jemného županu, ktorý tu bol pripravený na jemných bradlách s kovovými vzormi. Potom som už len podišla späť do izby a posadila sa za toaletný stolík, ktorý bol prichystaný.

A Demetri stále nikde.

Čas som zabíjala skúmaním etikiet na maličkých flaštičkách, skúmala som rôzne šampóny, mlieka a vodičky, ktorými si ženy prispievali ku skrášľovaniu sa, keď sa dvere konečne otvorili. V zrkadle som zaznamenala Demetriho tvár.

„Prepáč mi, láska, ale tvoj braček je naozaj nemožný," šepol mi jemne do ucha. 

„Mali ste si pohnúť, teraz nič nebude, zlato," šepla som smerom ku nemu. Na pleciach som pocítila ruky, ktoré mi ich jemne masírovali a prehmatávali. Nachvíľu som mu na blamáž skočila. 

Potom som sa s úsmevom postavila a zamierila ku batožinám pri dverách. Naštvane zavrčal. 

„Ty malá potvorka," neodpustil si poznámku. Uchechtla som sa a zamierila ku obrovskej vstavanej skrini tiahnúcej sa  popri kúpeľni.

 „Niekedy je medzi láskou a nenávisťou tenká bariéra, láska," oplatila som mu smerom ku nemu. Jeho ego bolo viditeľne ponížené. Keď som sa skláňala po prvý kufor, pocítila som na páse jeho ruky.

Naštvane si ma otočil smerom k nemu a prirazil ku dverám skrini. Pokúsila som sa ho od seba odtisnúť.

 „A čo teraz? Čo cítiš ku mne teraz?" zasmial sa a jemne mi prešiel prstami po tvári. Pod jeho dotykom sa mi pery nebadane otvorili.

 „Momentálne cítim úctu," šepla som a prešla som mu ukazováčikom po hrdle. „Rešpekt..." Ruka mi zišla po Demetriho košeli ku hrudi. „Lásku..." Ešte nižšie - zatajil dych. „Vzrušenie..." zavrel oči a zastenal, keď som ho pohladila po odhalenej koži v okolí opasku, „a primitívnu túžbu," zapriadla som na koniec.

Demetri to už nevydržal. Okamžite ma vášnivo pobozkal, rukami mi prešiel po páse a vyššie.

 „Veď ja ti ukážem, ako viem byť primitívny," zavrčal mi do ucha, ktoré vzápätí obšťastnil jemnými bozkami. To by som si aj nechala. Ale teraz ja sama. Chytila som Demetriho za košeľu a dotiahla ho k posteli. Ochotne sa ku mne pridal.

Povzdychla som si a pozrela som do jeho ónyxových očí. Žiarivo sa na mňa usmial a na lícach sa mu utvorili drobné jamky. Nádhera. Stačil jediný prirodzený pohyb jeho pier a zo mňa opadli všetky starosti, všetky pochybnosti. Neubránila som sa spokojnému zavrneniu. Znovu ma pobozkal.

„Si tak predvídateľný," zasmiala som sa mu do ucha.

„Ty si nádherná,“ šepol a skĺzol pohľadom na môj hrudník. Prsia mi žiadne nenarástli, ale on si to asi zabudol všimnúť. K mojim nedostatkom bol vždy viac než tolerantný. Vôbec si ho nezaslúžim.

Sadla som si obkročmo cez jeho bedrá a slastne som sa pomrvila. Jeho telo reagovalo presne podľa môjho očakávania. Privrela som oči a nenápadne som sa lonom znovu obtrela o jeho brucho. Trikrát. Najradšej by som z neho okamžite strhala šaty, ale chcela som si ho vychutnať. Pekne pomaly.

On mal zrejme iný názor. V sekunde sa posadil a rozopol mi jediný gombík od županu.

„Po mojom,“ šepla som a chytila som ho za zápästia. Nesúhlasne zavrčal, ale nebránil sa. Zatlačila som ho naspäť na posteľ a ruky som pritlačila k telu. Naivne som dúfala, že si ich tam chvíľu aj ponechá. Zbytočne

Len som povolila zovretie a už ich mal naspäť na mojom páse. „Ty si dnes nejaký tvrdohlavý,“ zasmiala som sa. Nemohla som si pomôcť. Vzrušený výraz v jeho tvári ma privádzal do vytrženia. Nahlodával moje ovládania. Chcela som ho. Ťažko sa brániť tak spaľujúcej túžbe.

„Ty si dnes nejaká pomalá,“ nevinne sa na mňa usmial, posadil sa aj so mnou v náručí a jeho prsty zablúdili pod môj župan, ako mi ho jediným pohybom ladne strhol.

Zadíval sa na moje prsia a zatváril sa maximálne fascinovane. Dve sekundy sa ani nepohol. Dal mi pocítiť, aká som pre neho výnimočná. Ako vždy.

Prebral sa, až keď som uchopila lem jeho trička a začala som mu ho pomaly vyťahovať nahor. Zdvihol pohľad k mojim očiam. Pre mňa bol, je a aj bude navždy dokonalý. A len môj, šepkala moja žiarlivá časť.

 „Nehýb sa!" prikázala som mu jemne. Na môj povel znehybnel, ostal mu však ten jemný úsmev, ktorý som tak milovala.

Mlčky som skúmala šktruktúru vyrysovaných svalov, pekne pomaličky prešla v okolí bradaviek a potom tričko jedným elegantým pohybom roztrhla. Znovu som ho pobozkala na nehybné pery, jednou rukaou som ho objala okolo krku, druhou zablúdila ku opasku. Počas bozkávania som mu ho pomalými pohybmi rozopla. Zavrnel od slasti a znovu ma oblapil okolo pásu.

Bez akejkoľvek odozvy som mu jediným pohybom strhla aj rifle, posledná prekážka mi však doprianá nebola. Zatiaľ.

„Teraz nechaj pre zmenu ty mňa," zapriadol znovu.

„Ja som s tým ešte neskončila," šepla som mu do ucha a rukami zablúdila ku jeho pásu. Protivná látka. Okamžite som mu ju zosunula dolu.

„Nechaj ty mňa," zopakoval svoju prosbu. Jediný pohľad do jeho očí. Spokojne som sa podriadila. Demetri ma v okamžiku strhol pod seba, perami zablúdil ku krku a jemnými pohybmi prechádzal nižšie.

Pocítila som jeho dych tesne pri mojich prsiach. Stále nižšie a nižšie, postupne zašiel až k panve. Po tej jemne prešiel bradou. Zastenala som. Jeho ruky už boli tak blízko...

„Aj ja viem byť sviňa," šepol potmehúdsky, ako v zrýchlenom filme podišiel opäť ku mojim perám.

„A čo spravíš?" pýtala som sa posmešne. ústa mi však zapchal novým náporom bozkov.

„Budem ťa mučiť, hrozne, hrozne dlho," vyhrážal sa mi potichu.

„Ajaj..." vzdychla som si a rukami mu zašla do vlasov.

„Ešte ma budeš prosiť, vzdychať moje meno," mrmral mi do ucha ďalej, aby dodal svojím slovám vážnosť, chytil mi zápästia a pritlačil ich ku telu. Nebránila som sa.

„Čakajú vás krušné chvíle, Jane Volturi," zašepkal ďalej, ako sa znovu blížil ku miestu, kde skončil.

„To si teda nechám páčiť, pán Demetri Volturi," odpovedala som mu jemne,  „len si dávajte, pozor. Čo vydrží Volterrský hrad, by nemusela vydržať..." Vetu som už nedokončila. Pred očami sa mi pod náhlym návalom rozkoše začiernilo a potichu som vzdychla. Demetri mi jemnými pohybmi prechádzal po stehnách a pokračoval v nádhernej starostlivosti o moju spodnú časť tela. Celým telom mi prechádzali vlny vzrušenia, rozklepnými rukami som sa snažila aspoň trochu ventilovať svoje túžby. Keď som však pocítila ďalší nátlak, nevydžala som to, pustila sa povliečky a v návalu slasti jemne vykríkla.

 „Ticho," zavrnel potichu. Bože...

Od blaha som zakláňala hlavu, z úst mi vychádzalo nespočetne veľa utlmených vzdychov a sama som sa musela ovládať, aby som nebodaj niečo nerozbila. Bolo by to možné. Táto polozrúcanina vyzerala byť veľmi krehká. Sklo, sklo a plast.

„Ty si na mňa zlý," zafňukala som smutne. Pocítila som jeho pery na mojom krku.  „Mhm..." mrmral počas toho. Pritiahla som ho ku tvári.

„Prekukla si ma," vydýchol smerom ku mne. Oči mu žiarili nádherným svetlom a sám ostal vzrušene natisnutý na mne.

 „Tak už ma netráp," zaskučala som smerom k nemu dotknuto. Pocítila som ďalšiu nádhernú vlnu rozkoše. A Demetri sa potichu zachichotal.

Samozrejme, komentov viac, menej, počet až taký zarmucujúci nie je. Ďakujem vám teda dievčatá za vašu podporu. Táto kapitola bola teoreticky o ničom - veď sa o tom aj odráža čas a podmienky, v akých som to písala - ale momentálne nemám čas na presnejšiu analýzu, jelikož už píšem 22. kapitolu a som myšlienkami úplne inde. Prejdime teda plynulo (skočme hlavou) do poďakovaní:

 jana, roel, carmilla, angela: vaše milé smajlíkové i slovné hodnotenia ma dokážu vždy, tak či tak, rozveseliť a nakopnúť - ako aj inak. Ďakujem vám pekne :)

darca131: tréning, boj belly s jane, poznáme, bračekovia, politici a žehlička, poznáme tiež :) Ďakujem, dievča :)

bellademetri: súkromná kolónka vyhraená len pre teba, kecanie a illusiooons (odporúčam otvoriť si, fakt :) ), divča, ktoré ma vždy rozosmieje smiechom alá čivava (ja sa mám čo ozývať :D) a trefnými hláškami ku kapitolám, či už mojim, alebo jej... poklona a potlesk, len pre teba :)

leny: ďakujem, že sa ti kapitolovka páči, vážim si to :)

alicecullenhale2: ďakujem ti dievča :)

Viem, že nové osoby hold nepribudnú, komentáry pravdepodobne tiež, ale aj tak vás poprosím o malú kritiku, čo poteší a poučí :)

VJL :) 

Autor: VictoriaJamesLaurent (Shrnutí povídek), v rubrice: FanFiction na pokračování

Sdílet

Diskuse pro článek Volturiovci - Ako mohol dopadnúť Nov - 17. kapitola: