Stmívání.eu ~ Twilight Fan Home - FanFiction na pokračování » Volturiovci - Ako mohol dopadnúr Nov - 37. kapitola

31.03.2014 (07:15) • VictoriaJamesLaurent • FanFiction na pokračování • komentováno 9× • zobrazeno 1402×

(Jane)

Telo sa zviera.

Tlak sa znižuje.

Hlava sa motá.

A dych spomaľuje.

Klepú sa mi nohy. Ruky. Celá sa klepem.

Ale nie je mi zima. Nepripustím si to.

Omdlievam zo smädu.

Do tváre mi fúkal chladný vietor, ktorý ovieval vežu na severnej strane. Bláznila som. V mojej mysli vznikali šialené predstavy a spomienky, ktoré ma vysávali vo vnútri. 

Jediné miesto, kde som dokázala premýšľať. Na ničom nezáležalo. Chcela som, aby tie zlé spomienky rozfúkal vietor.

Sedela som na zábradlí, nohy mi viseli asi dvestopäťdesiat metrov nad zemou a očami som blúdila po horizonte. Stmievalo sa, ale stále presvitali oranžovo-červené pásy slnka. 

Môj plášť ležal na zemi za mnou, skrvkaný spolu s náhrdelníkom. Nenávidela som tie predmety. Akoby sa ma snažili schovať pred svetom a ukázať mu tú časť mojej osoby, ktorá mala jedine schopnosť spôsobovať bolesť tým okolo seba a sama necítila nič. Ani hnev, ani smútok, ani lásku. Všetci sú hlúpi.

Stačilo mi jedinýkrát pozrieť ku dverám, aby som si všimla, že ani tu ma nikto nenechá samú.

„Pekný večer," šepla malá čiernovláska potichu a spravila pár krokov dopredu. Odvrátila som od nej hlavu a ďalej sledovala oblohu. Nemala som záujem o rozhovor a ak bola múdra, okamžite by odišla.

Múdra asi nie je.

Okamžite som pocítila jej vôňu, keď podišla k zábradliu a oprela sa o neho. Nepozerala na výhľad. Cítila som na sebe jej pohľad a bola som si takmer istá, že ním skúma moje plecia, ktoré som mala odhalené. Bolo to nepríjemné a necítila som sa dobre, keď bez štipky tolerancie prebodávala očami jazvy na mojich rukách. Rozoznanie vlastného tela v zrkadle je pre mňa vynaloženie obrovského mozgového úsilia. Nepotrebovala som, aby niekto videl, čo sa s ním deje. Bohato mi stačí Caius, Aro a Felix.

„Prestaň s tým," zavrčala som na ňu. Zatvárila sa tak ublížene, akoby som jej niečo spravila. Pretočila som oči.

„Si skvelá herečka," zašveholila potichu. Tentoraz som na ňu naštvane zazrela ja. Ako si môže dovoliť voči mne niečo také vôbec vypustiť z úst?

„To nie je herectvo," šepla som takmer nepočujne a odvrátila od nej hlavu. 

„Kto to spravil?" Bola to priama otázka. Vedela som, načo naráža. Nedokázala odvrátiť zrak od mojich paží. Ten pohľad ma znervózňoval, no nenašla som dosť energie na odpoveď.

„Čo?" Môj hlas znel naštvane - samotnú ma prekvapilo, ako viem simulovať.

„Tie jazvy si na plese nemala..." Opäť pohľadom zbehla po mojom tele a prítok jej slov na niekoľko sekúnd zastal, akoby premýšľala, či to má vôbec hovoriť, „spravil ti to Caius?"

Musela som vyzerať komicky.

Asi som tak skutočne pôsobila.

Hnev vo mne však pomaly, ale isto narastal.

„Edward mi vravel, že v myšlienkách máš často jeho me..."

Nestihla to dopovedať. Oči sa jej pretočili a jej telo sa prehlo do kŕčovitého uhlu. Nekričala - celkom som sa tomu čudovala, ale nepikladala som tomu silný význam. Ani som sa neobťažovala postaviť sa na zem - sledovala som ju zo sedu. 

Obloha stmavla ešte viac.

„Prestaň!" zvrieskla a mykla sebou prudko k zemi, keď som tlak na jej osobu ešte zosílila. Začala sa trhať ako pri elektrických šokoch a rozpukala pritom celú zem tak, že to vyzeralo, akoby sa pod ňou všetko prepadalo.

Rozkričala sa. Stačilo pár sekúnd na to, aby jej pokožka od napätia popraskala. To bola ďalšia vec, ktorá prišla po Rumunsku. Každému, koho som mučila, pri kričaní začali praskať kútiky pier a po dlhšej dobe som dokázala obyčajným pohľadom trhať časti tela. 

Smerom hore sa ozvali rýchle kroky. Boli príliš kĺzavé na to, aby to bol niekto z Cullenov. Ponáhľali sa. Dvere sa rozkopli a Aro vbehol do veže ako uragán.

„Skonči s tým, Jane!" zavelil smerom ku mne rázne a ukázal na Alice. Na hlavu mi zatlačila autorita, ktorá z jeho hlasu sálala - a ktorú som musela vďaka Chelsea plniť - a moja moc sa automaticky prerušila.

„Prečo si to spravila?" prehovoril ku mne naštvaným hlasom, keď Alice prestala kričať. Niekoľko sekúnd sa jej telo spamätávalo z útoku a jej jazvy sa uzatvárali. Keď som neodpovedala, bolestivo zachytil moju ruku do svojej a zavrel oči.

Pravdepodobne sa len ťažko premáhal k tomu, aby mi pred Alice tú ruku nerozdrvil. Jeho stisk bolel a ja som mala čo robiť, aby som sa mu nepokúsila vytrhnúť. Napokon ma pustil. Jeho oči blčali hnevom, hoci navonok si zachovával ako-tak neutrálny výraz.

„Prosím ťa, prepáč jej to, Alice, drahá," zamľaskal k nej a prebodol ma ďalším milým pohľadom. Mlčala som.

„Jane, Caius na teba čaká." Vedela som, že mu robí dobre pocit, že sa nemôžem jeho bratovi brániť. „Bež." 

Mlčky som sa otočila a zohla sa po plášť, ktorý ležal na zemi. Zakryla som si zjazvené plecia a potom si navliekla náhrdelník. Vážil tak desať gramov, ale na mojom hrdle mi prišiel ťažší ako skala. Jeho váha ma ťahala k zemi, cez to som hrde vztýčila hlavu a bez náznaku nejakej emócie vybehla preč.

„Ospravedlňujem sa," zapriadol zase Arov hlas spoza dverí - vedela som si predstaviť, ako to vyzerá, „ona sa správa stále nevyspitateľnejšie." Keby som dar použila na takého Emmetta, ani sa o to nebude zaujímať.

„Asi na to bude mať svoje dôvody," prehovoril jemnejší hlas. Znel takmer ľútostivo. Ak by tam Aro nebol, vrátila by som sa a znovu ju nakopla.

„V takých veciach sa netreba hrabať, moja krásna Alice." Pretvárka.

Zrýchlila som a ich hlasy mi zanikli za stenami.

Ako som sa blížila do svojej izby, začínala sa mi motať hlava. Nebolo to fyzické, cítila som to stále, keď som vedela, čo bude nasledovať. Z miestnosti bolo cítiť, ako je Caius pokojný. Vedela som, že tam je.

Ostala som stáť pri dverách s rukou na kľučke. Možno som sa sama pripravovala na to, aby som sa opäť nezrútila. Zhlboka som dýchala - hoci som to nepotrebovala -, a so sklopeným zrakom prebodávala dvere. Nedokázala som prinútiť vlastnú ruku tú kľučku stlačiť. Na pár sekúnd ma napadlo, či neujdem, ale vedela som, aký trest by ma za to čakal. 

„Poď sem ku mne, malá Jane," ozval sa Caiusov tichý hlas. Znel pokojne. Ostatne ako vždy.

Tuho som zavrela oči a vošla do izby.

Autor: VictoriaJamesLaurent (Shrnutí povídek), v rubrice: FanFiction na pokračování

Sdílet

Diskuse pro článek Volturiovci - Ako mohol dopadnúr Nov - 37. kapitola: