Stmívání.eu ~ Twilight Fan Home - FanFiction na pokračování » Volterrská recepčná - 7. kapitola

04.10.2012 (17:00) • lolalita • FanFiction na pokračování • komentováno 45× • zobrazeno 6898×

Bella:

Vrátili sme sa do pevnosti a keďže už bolo neskoro, šla som rovno do svojej izby. Kráčala som tmavou chodbou k veži a div som si nespievala spokojnosťou. Dnešný deň bol šialený, desivý, no bol v ňom svetlý bod. Tým svetlým bodom bol Edward Cullen. Nie Edward Volturi, veliteľ gardy, ale upír, fešák, miestami neznesiteľne sexy a neuveriteľne milý syn Esme a Carlislea, brat Alice, Rose, Jaspera a Emmetta. Desivý červený plášť má ľudskú tvár, ktorá je o to ľudskejšia, čím ďalej sme od Volterrskej pevnosti.

Cítila som sa ako na strednej, keď som sa vrátila z prvého ozajstného rande s Jacobom Blackom. To bol teda káder. Všetky baby ho chceli a on chodil so mnou. Bolo to len platonické, ale keď si spomeniem na naše žeravé bozky, oblieva ma horúčava. Faktom však bolo, že som sa dnes cítila skvele a celý večer, než som zaspala, som uvažovala, či by som mu nemohla skúsiť tykať. Po dnešku som mala pocit, že k sebe máme bližšie.

Ráno som zasadla na recepciu. Plán úloh ma čakal úhľadne zložený na stole. Prebehla som pohľadom po jednotlivých riadkoch a spokojne som začala zapisovať poštu. Zoradila som si obálky, ktoré bolo treba odoslať. Obrovské dvere už boli opravené a s jemným zaškrípaním sa otvorili. Vošla Heidi a hneď za ňou červený plášť. Srdce mi pri pohľade na neho zrýchlilo a keď som si to uvedomila, zapýrila som sa. Cítila som, ako mi červeň vystúpila do líc. Nie však na dlho.

Heidi sa koketne otočila a chytila ho za látku plášťa na hrudi. Prudko ho k sebe pritiahla a niečo mu pošepla. Edward sa uvoľnene usmial. Čítal jej myšlienky. Musel presne vedieť, čo chcela urobiť a aj tak sa nechal tak intímne pritiahnuť k nej. Akoby mi z očí spadli ružové okuliare. Tí dvaja spolu najskôr niečo majú. Heidi sa ide pretrhnúť, ako sa pred ním nakrucuje. V tomto sú aj upíri ako ľudia. Edward jej vrátil úsmev a potom sa k nej tiež nahol a niečo jej pošepkal. Vôbec si ma nevšímali. Ignorovali ma. Bola som vzduch. Heidi s chichotom prešla k ďalším dverám.

„Vezmem si zopár vecí a môžeme ísť,“ zavolala cez plece a zmizla. Edward prešiel k pultu a skontroloval zoznam úloh.

„Pripravíš dnes poštu na stolík. Nič nezbabri. Potom choď rovno do veže. Nikam inam!“ hovoril rázne a stroho a ja som si bolestne uvedomila, aká som hlúpa. Čo som si to myslela? Prikývla som.

Dvere sa za ním zatvorili a zostala som sama. Dnes tu bol nesmierny pokoj. Dvíhala som telefóny a triedila poštu. Zoradila som obálky pre Ara a zbytok pošty som nachystala na stolík. Keď šli adresáti okolo, vyzdvihli si obálky. Po Marcusovu a Caiusovu poštu chodila väčšinou Jane, ale ani tá tu dnes nebola. Nevidela som ani Aleca a dokonca ani Félixa. Myslím, že niekam všetci šli, ale ja som samozrejme nemusela vedieť kam. Na recepcii sa po obede zastavil Demetri. V jeho prítomnosti som mala chuť byť neviditeľná. Bála som sa ho. Síce so mnou veľmi nekomunikoval, ale vyžíval sa v tom, že mi naháňa hrôzu. Oprel sa o pult a zložil si ruky pod bradu. Nesmelo som sa na neho pozrela.

„Nech sa páči, pane,“ šepla som.

„Ak by volali ohľadne prehliadky pevnosti, neprepájaj to Heidi. Preber objednávku na čo najskôr. Začínam mať hlad.“ Hlas mu zvláštne zachrapčal.

„Ja?“ opýtala som sa šokovane.

„Vidíš tu niekoho iného?“ zasyčal a ja som sa aj so stoličkou posunula trocha dozadu. Ja mám preberať objednávku na prehliadku pevnosti, ktorá skončí smrťou pre všetkých turistov? Hrôzou mi tuhla krv.

„Nie, pane. Zariadim to,“ šepla som skľúčene.

„Veď preto. Snaž sa ma nenahnevať. Teraz tu nemáš svojho ochrancu,“ zaševelil s náznakom irónie. Natiahol ruku cez pult a z boku mi ju zaplietol do mojich vlasov. Vzal pramienok a nechal si ho pretiecť pomedzi prsty. Nahol hlavu na bok a uškrnul sa. Mne sa zarazil dych a rozochveli sa mi ruky.

„S tebou by to možno vyšlo...“ zašepkal a odstúpil od pultu. Vyvalila som na toho blázna oči. Tie jeho červené sa mi upierali do tváre. Zvláštne si zubami zavadil o spodnú peru. Stuhla som. To gesto sa mi vôbec nepáčilo.

Dýchať som bola schopná až po hodnej chvíli, čo odišiel. Musela som sa napiť vody. Z pultu už takmer zmizli všetky obálky. Zostali tu len tie Arove. Vzala som ich do rúk a dlhú chvíľu prechádzala adresy odosielateľov. Bola to pošta z celého sveta. Demetrimu ich určite nedám, aby mu ich odniesol. Dlho som sa odhodlávala, no nakoniec som sa rozhodla. V rozhodovaní mi pomohol aj fakt, že tu okrem Ara nebolo nikto, kto by sa ma pred Demetrim zastal. Úplne som z hlavy vytesnila Edwardove pokyny, aby som hneď šla do veže.

Položila som si na strieborný podnos listy a pred vitrážou s cennými spismi o vzniku Volterry som si upravila šaty a vlasy. Šla som chodbou k trónnej sále. Zatlačila som na dvere a tie sa otvorili. Sála bola prázdna. Pomalým krokom som prešla do jej stredu a rozhliadla sa. Vyzeralo to tu inak, keď tu bolo prázdno. Neviem, čo som čakala. Aro tu predsa nepresedí celé dni. Spustila som ramená a chcela odísť. Za trónmi sa však otvorili nízke dvere a do miestnosti vkročila upírka. Bola zvláštna. Pôsobila ako nymfa zmrazená v čase. Pokožku mala takmer priesvitnú a havranie vlasy jej padali cez ramená až niže pása. Oči mala tmavé s nádychom karmínovej. Bola svojim spôsobom mysticky krásna. Zatajil sa mi dych, keď na mňa uprela pohľad. Zvláštne našpúlila červené úzke pery. Nahla hlavu na stranu a jemne sa usmiala. Hýbala sa pomaly, akoby sa vznášala vo vetre. Zišla pár schodov smerom ku mne a jej tvrdé rysy tváre, akoby ešte viac vystúpili. Jemne som sa uklonila, na čo sa ona len jemne usmiala.

„Čo to tu máme?“ opýtala sa chladným, trocha drsným hlasom. Postavila sa predo mňa vo svojej mŕtvej nádhere. Je to ťažké vysvetliť. Nebola krásna, ako napríklad Heidi, no bola neopakovateľná. Vznešenosť a určitá okázalosť z nej doslova sršala.

„Som Isabella, nová recepčná,“ šepla som. Nahla hlavu a pôžitkársky sa nadýchla. Vedela som, že vdýchla vôňu mojej krvi. Oči jej tmavli.

„Recepčná?“ Odhalila bielunké zuby.

„Athenodora, už som poslal Demetriho pre občerstvenie. Túto si Aro chráni,“ šepol znudený hlas od nízkych dverí. Žena sa pohŕdavo ofučala.

„Vonia dobre,“ šepla smerom ku Caiusovi. Ten zišiel k nám a postavil sa pred svoju ženu. Ešte som nevidela kráľovské manželky. Ako som správne pochopila, nevychádzali z útrob pevnosti.

„To áno, ale poznáš Ara...“ Dotkol sa svojej manželky končekmi prstov a na jej tvári sa zjavil úsmev. Dokonca aj Caiusov pohľad zmäkol. „Čo tu chceš!“ otočil sa na mňa a popri slovách mu ušlo aj výhražné zavrčanie.

„Mám tu listy pre Ara, pane,“ povedala som rýchlo a cúvala pri tom k dverám zo sály.

„Zanes mu ich. Na konci chodby, čierne dvere.“ Kývol hlavou k dverám, z ktorých vyšli a ja som stuhla. Odlepila som podrážky lodičiek od zeme, až keď na mňa zazrel a nakrčil čelo. Rozbehla som sa k dverám a vliezla do stiesnenej chodby. Zo sály ju osvetľoval úzky kužeľ svetla, no dvere sa razom zavreli a ja som sa ocitla v čierno čiernej tme. Chcelo sa mi plakať. Opatrne som kráčala smerom dopredu a jednou rukou hmatala naokolo. Narazila som končekmi prstov na nejaké dvere. Zatlačila som na kľučku a vošla. Bola to vysoká miestnosť plná kníh. V rohu horelo v krbe niekoľko polien a k žiaru plameňa bolo otočené obrovské kreslo.

„Pane...“ pípla som. „Nesiem poštu, pane,“ šepla som a urobila ešte jeden krok vpred. Dvere sa mi za chrbtom s buchnutím zavreli a ja som nadskočila. Podnos mi padol a listy sa na malú chvíľu vzniesli a potom popadali po celej dlážke.

„Vitaj, Bella,“ ozvala sa hlas za mnou a ja som sa prudko otočila. Aro sa chrbtom opieral o dvere. Mal na sebe len čiernu košeľu a tmavé nohavice. Žiaden plášť a ani obrovské Volturiovské šperky. Na malíčku sa mu akurát zaleskol veľký rubín. Usmial sa a urobil krok ku mne. V strachu a zároveň aj s obrovskou dávkou rešpektu, som padla na kolená a začala zbierať popadané listy.

„Pane, odpustite mi. Nikto po poštu neprišiel,“ sypala som zo seba.

„To je v poriadku, Isabella. Poslal ťa sem Caius, ja viem.“ Aro sa zohol, vzal do ruky jednu obálku a prešiel ku kreslu. Sadol si a otvoril list. Vybral papier a prečítal ho. Potom ho hodil do ohňa a on razom zhorel. Ja som zatiaľ pozbierala zvyšné listy a chcela som mu ich podať. Aro sa však ku mne otočil, vzal mi z rúk podnos a ukázal pred seba. Obišla som kreslo a zostala stáť v žiari plameňov.

Oheň mi sálal teplo na chrbát a mne to bolo celkom príjemné, keďže tu vo vnútri pevnosti, bolo chladno. Otvoril ďalší list a otvorenou rukou naznačil, aby som si sadla. Nebolo tu však nič na sedenie, okrem vankúša, ktorý sa dáva pod nohy a hnedej kožušiny. Sucho som prehltla a s rozpakmi som si kľakla na kožušinu a posadila sa na vankúš. Nohy som nechala stočené pod sebou. Cítila som sa hlúpo a hlavne som sa šialene bála. Aro sa na mňa ani nepozrel, len ďalej otváral obálky. Keď skončil, zadíval sa na mňa s neskrývaným záujmom.

„Je tu tak mŕtvo, keď je väčšina gardy preč,“ šepol. Len som rozpačito prikývla. „Vieš kam šli?“ opýtal sa a ja som pokrútila hlavou. „Na juhu sa nám trocha vzbúril Chorcheho klan. Upíri udržiavajú určitú rovnováhu. Nemôžeme ich nechať bezhlavo zabíjať ľudí. Nechceme, aby o nás vedeli. Ľudia sa za tie storočia vyvinuli a zmúdreli. Už nie sú tak naivný. Neustále musíme dohliadať na takýchto buričov. Je nebezpečné nechať ich. My sme dôležití, Bella,“ povedal vážne a uprene sa mi pri tom díval do tváre.

„Čo by sa stalo, ak by sa o vás ľudia dozvedeli?“ opýtala som sa priškrtene, ale mala som pocit, že sa so mnou chce Aro zhovárať a to mi dodalo odvahu.

„Armagedon. Uvedom si, že upíri sú predátori. Ak by ich nič neobmedzovalo a nebrzdilo, zničili by planétu. Aj ľudia sa navzájom regulujú, majú pravidlá a zákony. Aj mi ich máme. Je však ťažké udržať poriadok. Preto vyhľadávam talentovaných medzi smrteľníkmi a pridružujem ich k svojmu klanu. Preto potrebujem lojálnosť a oddanosť. Musíme udržať tú tenkú hranicu medzi poriadkom a šialenou anarchiou. Vravia, že som krutý a nekompromisný, ale dá sa to inak, Bella? Všetci veľkí muži musia prinášať aj veľké obete. To ich robí veľkými a ja si nesmiem v tomto svete dovoliť, ukázať slabosť. Chápeš?“ opýtal sa a prižmúril oči. Sucho som prehltla.

„Rozumiem, pane. Musíte byť tvrdý, lebo každá slabosť bude zneužitá a môžu na to doplatiť iní. Chránite tento svet,“ šepla som teatrálne. On si na to potrpel a ja som to vedela. Pohladím mu ego a nakoniec, má pravdu. Veľký muži musia vládnuť pevnou rukou.

„Presne tak a teba chcem mať vo svojej garde, Isabella. Veľmi to chcem. Máš dar, ktorý mi pomôže v tom, čo robím. Máme tu upírku, ktorá by ťa k Volturiovcom pripútala, ale to nechcem. Chcem mať tvoju oddanosť z vlastnej vôle. Chcem, aby si pochopila. Vkladám do teba veľa nádejí.“ Začínala som sa zrazu cítiť významne. Aro povedal, že som dôležitá. Dokázal vo mne vzbudiť pocit, ktorý som v tejto pevnosti nepoznala. Zaujímal sa o mňa. Cítila som sa v tejto chvíli, aj keď som kľačala pri jeho nohách, ako niekto.

„Pane, ja som oddaná.“ Sklonila som hlavu.

„Ja viem. Dokázala si mi to. Si odvážna, silná a krásna. Mám s tebou veľké plány, Bella.“ Nahol sa a dotkol sa mojej tváre. Neodtiahla som sa. To by som si nedovolila. Prijala som jeho dotyk a dokonca som sa pokúsila o úsmev. Zrazu sa prudko postavil a mňa vytiahol do stoja. „Začnem ťa pripravovať sám. Edward na to nemá. Začneme hneď zajtra. Všetko ti vysvetlím a o dva dni dorazí aj Eleazar, aby nám prezradil, čo ešte v sebe skrývaš. Čím skôr ťa premením.“ Pevne ma chytil za ramená s z blízka sa mi zadíval do tváre.

„Teším sa na teba. Budeš určite neskrotná a nádherná. To bude zážitok,“ pošepol mi do tváre a uškrnul sa. Ten úsmev nebol obyčajný. Bol to úsmev miernej zvrhlosti. Keď mi to došlo, otriasla som sa, no aj tak som si na perách uchovala úsmev.

„Choď, Bella!“ povedal v náhlivosti a doslova ma posotil smerom k dverám. Rýchlo som prebehla vyhriatou miestnosťou.

„Dovidenia, pane,“ šepla som. Vtedy sa Aro v mojom zornom poli rozmazal a zastal predo mnou. Vzal ma za ruku a jeho rubínový prsteň z malíčka, skončil na mojom ukazováku. Spokojne sa usmial a otvoril mi dvere. Nechal ich otvorené, kým som neprišla k dverám do trónnej sály, a tak ich zatvoril a ja som zas zostala stáť v tme.

Vošla som do trónnej sály, kde sa Demetri opieral o jeden zo stĺpov. Premeral si ma pohľadom. Nechcela som s ním hovoriť a ani sa na neho pozrieť. Bola som aj značne posilnená Arovimi slovami o mojej dôležitosti. Šla som teda pomaly k dverám a on moje pohyby kopíroval. Keď som už siahla na kľučku, zavrčal mi pri uchu a ja som nadskočila. Pozrel na moju ruku a znechutene nakrčil čelo.

„Skvelé. Teraz aby som dával pozor ešte aj na Sulpiciu, aby ťa nezjedla,“ zašomral a ja som nechápavo mykla ramenami. Pokrútil hlavou a krok ustúpil, aby ma nechal odísť.

Dievčatá, ďakujem za hlasy v naj poviedke. Nesmierne si to vážim. Som na tejto stránke už dosť dlho a stále si hovorím, že už vás najskôr nudím a o to väčšia je moja radosť a prekvapenie, keď sa aj tak nájdem v naj tabuľke. Je to pre mňa obrovská odmena od Vás. Ste proste skvelé. Lolalita

Autor: lolalita (Shrnutí povídek), v rubrice: FanFiction na pokračování

Sdílet

Diskuse pro článek Volterrská recepčná - 7. kapitola: