Stmívání.eu ~ Twilight Fan Home - FanFiction na pokračování » Volterrská recepčná - 28. kapitola

25.02.2013 (09:45) • lolalita • FanFiction na pokračování • komentováno 38× • zobrazeno 6401×

Bella:

Zaťala som päste a cestou do Arovej pracovne som sa všemožne snažila upokojiť. Prebehla som chodbou a dvere, ktoré jediné bránili tomu, aby som sa postavila zoči-voči Arovi, ma zastavili. Bol vo mne stále rešpekt pred touto miestnosťou, no zlosť, ktorá ma zachvacovala mi dodala odvahu. Siahla som na kľučku a rázne otvorila.

„Len vstúp, drahá,“ šepol Aro a keď som vošla, ani sa neobťažoval obrátiť a nijako ho neznepokojovalo, že má za chrbtom novorodenú, ktorej roztrhal to najcennejšie.

„Necelí sa...“ zachrapčala som plechovo, akoby môj hlas šiel z mojich kamenných útrob. Ešte aj hlasivky sa mi kŕčovite zvierali zlosťou.

„Ale... Naozaj?“ Aro sa zasmial a potom sa víťazne otočil s tenkou knihou v koženej väzbe. Zvíril rukou vzduch naokolo a ja som ucítila starý papier, ale aj vôňu hovädzej kože, z ktorej bol obal a arómu atramentu, do ktorého niekto pridal čiastočky uhlia. Prižmúrila som oči. „Tieto básne som písal ešte pred troma storočiami svojej manželke. Chcela by si si ich prečítať?“ opýtal sa a bez toho, aby čakal na odpoveď, usadil sa do kresla a knižku otvoril.

„Čo mám urobiť, aby sa scelil?“ Chcem len krátku odpoveď. Bože, ako som ho dokázala ako človek znášať? Je tak otravne patetický a teatrálny. Stále hrá divadlo. Nekonečné herecké predstavenie plné falošnosti a amatérskych výkonov.

„Ty sa na mňa hneváš a to nie je dobré. Miláčik, veril som, že pochopíš, prečo som musel demonštrovať svoju silu. Trest bol nevyhnutný. Edward to pokorne prijal. Poddal sa mi. Videla si, že sa nijako nebránil. On to pochopil. V teba som vkladal tak obrovské nádeja a teraz už hodnú chvíľu uvažujem nad tým...“ Zodvihol pohľad a zadíval sa na mňa. „Bože, hádam som sa nemýlil. To by bolo predsa strašné. Nemyslíš?“ Neklonil hlavu na bok.

V ľudskom mozgu prebiehajú všetky chemické procesy žalostne pomaly. V tomto mozgu sa všetko expresne rozsvieti a vidíte veci tak jasne, až je to na chvíľu desivé. Dívala som sa do Arových očí a začínala chápať, že on je naozaj principálom v tejto hre. Ja sa buď podvolím, alebo nabudúce, bez ohľadu na dar, ktorý mám, skončím na kúsky. Ak nie fyzicky, tak psychicky. S mojim darom by som mohla okamžite opustiť pevnosť a zobrať so sebou aj Edwarda. Nikdy by sme však nemali pokoj. Prevalcovalo ma to, ako búracie kladivo. Cítila som, ako sa vnútorne chvejem. Aro ma uprene sledoval a akoby vytušil, čo sa vo mne odohráva, vstal a priskočil ku mne. Padla som do jeho objatia a on ma pevne zovrel.

„To je dobré, Bella. Je toho na teba veľa. Vieš dobre, že si moje dievčatko.“ Prikývla som a fňukla. V tú chvíľu som sa spolu s Arom zrútila k zemi. Zachrčal a ja som ho rýchlo otočila pod seba.

„Mrzí ma to...“ zakvílila som zranene, akoby tá bolesť prevalcovala mňa. Zhlboka sa nadýchol. Môj dar je ničivý.

„To je dobre,“ vykašľal zo seba.

„Nie. Nie je to dobré. Neviem to ovládnuť. Nechcela som,“ šepkala som zahanbene. Pomohla som mu na nohy a on sa o mňa oprel. Trvalo sekundu, kým sa narovnal a odstrčil ma na dĺžku paže.

„V Edwardovom tele je ešte dosť jedu, aby sa scelil, ale tým, že si sa to pokúšala urobiť vlastným jedom, zažije Edward poriadne pálivú noc,“ zavrčal a ja som krok cúvla.

„To som nevedela. Všetci hovorili, aj v knihe sa to písalo, že jed sceľuje,“ šepla som.

„Vlastný jed, na vlastné rany. Nečítala si pozorne. Čo už. Chúďa Edward. Určite ho to však nebude bolieť viac, ako srdce, keď si uvedomí, že pravá láska sa ťa ani v upírom živote nedotkla, aj keď som si v sále na sekundu myslel, že áno. Necítim ho z teba. Nemilovali ste sa. Novorodená by len ťažko odolala, ak by milovala.“ Široko sa usmial, aj keď oči mal úplne čierne.

„Ponúkam Edwardovi priateľstvo a...“

„Ponúknuť priateľstvo tomu, čo chce lásku, je ako podať chlieb tomu, čo umiera smädom,“ skočil mi do reči a vyzeral naozaj pobavene. Prižmúrila som oči.

„Máš pravdu.“

„Vždy mám pravdu, sladká Bella. Využijeme Edwardovu lásku k tebe a dúfam, že ti pomôže naučiť sa ovládať tvoj skvostný, bolestivý dar.“ Povzdychol si.

„Už predsa jeho lásku ku mne využívame. Zostane tu kvôli mne. Je to naozaj tak silné puto a zabráni mu odísť?“ opýtala som sa, aj keď odpoveď som poznala.

„To je dosť hlúpa otázka, ale pre teba, keďže nemiluješ, ospravedlniteľná hlúpa otázka. Ak ucítiš upíriu lásku, nič už nie je ako bolo pred tým.“

„Zachveje sa zem a mesiac svieti jasnejšie než slnko v jarný deň,“ povedala som polohlasom. Aro sa uškrnul.

„Ty si čítala moje básne pre Sulpiciu?“ Pohrozil mi prstom.

„Strávila som v tejto miestnosti množstvo ľudského času. Mala som pozornejšie čítať Volterrské kroniky a nie tvoju poéziu. Potom by som vedela, ako ho zlepiť.“ Kývla som hlavou a šla k dverám.

„Bella, mení sa medzi nami niečo? Dostojíš svojho sľubu?“ opýtal sa staromódne.

„Aro, môj sľub je istota. Nikdy by som neporušila to, čo som ti odprisahala.“ Už som z toho začínala byť nešťastná. Pochopila som, že tadiaľto cesta nevedie. Ako človek som dala sľub a ten nemôžem porušiť, ani ako upír.

Vycúvala som z miestnosti. Nebola som momentálne ochotná otočiť sa Arovi chrbtom. Len čo som opustila jamu levovú, rozbehla som sa späť do izby. Celá som tŕpla, keď som do toho ticha otvárala dvere. Edward sedel na posteli a ja som podľahla emóciám. Priskočila som k nemu a pevne ho objala. Pod mojimi rukami jeho telo zapraskalo a on tlmene zastonal. Rýchlo som zovretie povolila a cítila, ako sa mu polámané rebrá zas sceľujú. Vdýchla som jeho vôňu a odtiahla sa, aby som mu videla do tváre.

„Odpusť mi to. Za všetko môžem len ja,“ šepla som mu do tváre.

„Nebudem sa s tebou hádať,“ šepol polohlasom. Tvár mal v kŕči. Vedela som, že ho zrastajúca sa rana na krku a rukách bolí dvojnásobne len pre moju hlúposť. Pohladila som ho po línii krku a okamžite pritlačila pery na linku, ktorú vytvárala sceľujúca sa koža. Celá som sa chvela, až pokiaľ ma jeho dlane pevne neobjali okolo bokov.

„Môžem za všetko...“ šepla som znova s miernym vzlykom, ktorý mi nejako znenazdajky ušiel. Edward ma pohladil vo vlasoch a vplietol mi do nich svoje dlhé prsty.

„Bella, vedel som, čo ma čaká. Aro nerobí rozdiely...“

„Nehovorím len o tom. Edward, ako ma môžeš milovať, keď som príčinou všetkého zlého, čo sa ti stalo. Alice videla mňa a to, že ma budeš ľúbiť a preto ťa požiadala, aby si za ňu priniesol obeť. Dávno by už bola doma z jeho služieb. Môžem za to, že teraz večnosť strávime medzi týmito múrmi a aj za dnešný trest. Nepriniesla som ti nič dobrého.“ Pevne som ho objala, ale tak, aby som mu zas neublížila. Na jeden deň som toho na neho naložila viac než dosť.

„Aro mal v tom, aká je upíria láska, pravdu.“ Usmial sa.

„Počul si to,“ vydýchla som trocha zahanbene.

„Počul. Naozaj sa zem zachveje a príťažlivosť zemská už nemá na moje telo vplyv. Byť bez teba by pre mňa bolo ako odoprieť si už do konca bytia krv.“ Pohladil ma po líci. „Si tak krásna,“ šepol, „krásna, ale nie moja. Nepatríš mi. Môžem len veriť, že možno raz budeš.“ Usmial sa. Mala som chuť kričať, že viem, čo je upíria láska. Viem ako bolí strach zo straty môjho centra vesmíru. Mne sa pod nohami zem nezachvela. Mne pod nohami explodovala. Veľký tresk v mojom vnúti a zahorela som ako kométa.

Chcela som mu vykričať, ako ho milujem, no namiesto toho som ho zas pevne zovrela v objatí a vzala si jeho ústa. Predtým som bola ja tá krehká a teraz musím strážiť svoju silu, no ústa sa mu nechystali ublížiť. Vychutnávala som si ho všetkými zmyslami. Trvalo to hádam aj celé hodiny. Edwrad mi držal ruky prilepené k svojej hrudi a odmietal mi ich pustiť, aby som sa nenechala uniesť. Nevedela som sa toho nabažiť.

„Ešte to bolí?“ opýtala som sa a prebehla mu perami po scelenej rane. Na krku mu zostala už len tenká linka, ktorú by napríklad ľudské oko ani nepostrehlo.

„Dokonalo som zabudol na akúkoľvek bolesť,“ zašepkal mi do úst a zas som jeho jazyk ucítila vo svojich ústach. Toto by som dokázala robiť celú večnosť.

Keď sa začalo brieždiť, Edward neuvážene pustil moje ruky. Nedalo sa odolať. Látka plášťa sa mi pod prstami sama rozpadla a široká mužná hruď ma lákala ako nočného motýľa svetlo. Edward mi ruky rýchlo stiahol a ja som nesúhlasne zavrčala. Edward v tú chvíľu padol ako podťatý a ja som ho zachytila, aby sa nezrútil k zemi.

„Prepáč...“ zaplakala som.

„Som v poriadku,“ šepol a pevne privrel oči.

Edward:

Dni striedali noci a ďalšie dni. Čas stráca na význame, keď ste večný a obzvlášť, keď je váš čas vyplnený. Aro nútil Bellu svoj dar trénovať. Dennodenne tak v bolestiach skončila polovica upírov vo Volterre, vrátane Ara, jeho dvoch bratov, Demetriho, Felixa, často sa to stávalo Jane a vlastne všetkým, ktorí Bellu akokoľvek rozrušili, vrátane mňa. Odnášal som si to a statočne som sa tváril, že to nebolo až také strašné. Nechcel som ju viac trápiť. V mysliach ostatných som však videl, že mňa ešte dosť šetrí.

Demetri sa zo dňa, keď som prišiel o hlavu, spamätával dva dni. Jane skončila zas v paralýze tri hodiny a potom sa Belle vyhýbala tak, že sa s ňou nebola ochotná ani stretnúť v jedinej miestnosti. Bella dokázala vyľudniť Volterru. Priznám sa, že aj ja som mal chvíľky, kedy by som ju radšej nevidel. Pre Ara už Bella nebola jeho dievčatko. Všemožne sa jej snažil vyhýbať. Na Isabellu sa neustále niekto sťažoval. Ochromila celú gardu. Nezlepšovalo sa to. Práve naopak. Bolo to každým dňom horšie. Jedine, keď sme vybehli na lov, zvyklo sa to zaobísť bez môjho trýznenia. Možno to bolo tým, že bola uvoľnená. Snažil som sa ju takto udržať, lebo vtedy sa to zaobišlo bez bolesti.

Znova sme sa chystali s Bellou na lov a vo Volterre vládla dobrá nálada. Upíri si vydýchli. Heidi im privedie turistov. Ak by to nebolo také tragické, bolo by to vlastne na smiech. Bella pôsobila ako krehké vtáča, s nepreniknuteľnou mysľou. Vidieť jej do hlavy bo bol určite zážitok. Bol som pri nej tak blízko a ona pri mne. Neustále sme sa posúvali ďalej a ďalej. Vedel som, že už to dlho nevydržíme. Túžil som po nej a tak, keď som požiadal Ara o povolenie opustiť Volterru na viac dní, vyhovel mi. Bellin sľub nás oboch k Volterre pripútal navždy. Je na čase si večnosť v Taliansku, bez mojej rodiny, spestriť.

Už som nemal silu počúvať smutný hlas mojej matky a Alicine prosby o to, aby som za nimi prišiel aspoň na pár mesiacov. Nemohol som Bellu opustiť. V tejto fáze nie a ona nebola pripravená odcestovať so mnou do Ameriky. Aro by nám to možno na mesiac dovolil, ale ak by sa Bellin dar vymkol kontrole niekde nad Atlantikom, boli by sme jediný, ktorí by prežili pád lietadla. Čakal som Isabellu pri severnom múre. Po chvíli pribehla a široko sa na mňa usmiala. Dnešok jej celkom šiel. K zemi poslala len Jane a Demetriho. Nikto iný sa jej dnes do cesty nepriplietol. Mňa to dnes najskôr ešte čaká, ale chcel som to hrdo zvládnuť, keďže som plánoval navštíviť chatu, kde sme už raz noc strávili. Teraz to bude iné. Romantika po upírsky. Ulovíme si niečo a potom...

„Ahoj, princezná,“ povedal som uvoľnene. Bella na podobné oslovenia reagovala veľmi svojsky. Vrhla sa na mňa ako mucha na med. Naučil som sa nevzdorovať a prijímať jej troška zbrklú náklonnosť.

Uvedomoval som si, že je plná túžby. Sám som bol. To bola moja šanca a cesta k tomu, aby ma hádam... Správala sa akoby ma naozaj nekonečne ľúbila, no v istých situáciách si držala odstup. Aro sa v mysli bavil na mojej úbohosti a keď ho skosila svojim darom k zemi, tešilo ho, že ani mňa to neobchádza.

„Nevedela som sa dočkať,“ pípla zasnene a chytila ma za ruku. Spolu sme vyskočili na múr a rozbehli sa, ako sme najrýchlejšie vládali, do hôr.

Bella nečakala, kým budeme hlboko v lese a využila prvú príležitosť. Vrhla sa na obrovského jeleňa a skolila ho rýchlosťou blesku. Nedokázal som sa vynadívať na tú dravosť, s ktorou lovila. Vzrušovalo ma to, ako každého zamilovaného upíra, keď sa díva dve dokonalé stehná rozkročené nad obrovským zvieraťom. Utrela si kútik úst a zdvihla bradu.

„Mám ti niečo uloviť?“ opýtala sa a ja som si na oko dotknuto jej poznámkou, založil ruky na hrudi.

„Bella, chceš ma rozosmiať?“ opýtal som sa ironicky a privrel trocha oči. Cítil som niečo, čo bolo pre tieto lesy dosť výnimočné. Bol to medveď. U nás doma som zvyknutý na väčšie kusy. Toto bol medveď hnedý. Niekedy ich bolo v Taliansku viac než dosť. Pozrel som na Bellu.

„Myslíš, že ho dostaneš skôr, ako ja?“ opýtal som sa a vyrazil. Bella očividne ešte nič necítila, a tak sa len rozbehla za mnou. Keď však za mojim chrbtom hlasno zavrčala, vedel som, že o ňom už vie. Bola to vôňa neporovnateľná s jeleňom. Mala nádych niečoho príjemného. Bola už na mojej úrovni, keď som pridal, odrazil sa a vyskočil do korún stromov. Hádam si myslela, že bude rýchlejšia a tak zostala na zemi.

Zoskočil som a zrazil chlpáča na chrbát. Zahryzol som mu do hrdla, no vtedy ma Bella zmietla na zem. Šmýkali sme sa hlinou ešte asi desať metrov, až sme narazili do stromu. Zachvel sa, no našťastie nespadol. Zavrčala mi do tváre a chcela si nechať medveďa pre seba. Zdrapil som ju za nohy a stiahol na zem. Cvakla po mne zubami, čo ma celkom prekvapilo. Neovládala sa. Radšej som ju pustil. Skočila na medveďa, obopla ho stehnami a zahryzla mu do krku. Po krátkej chvíli zodvihla hlavu. Pramienok krvi jej stiekol z úst, cez bradu až na krk. Odtiaľ smeroval medzi prsia. Myslel som, že explodujem. Nič vzrušujúcejšie som ešte nevidel. Videl som na nej, aké je to pre ňu ťažké, no pomaly po štyroch cúvla z tela zvieraťa.

„Niečo som ti nechala,“ šepla kŕčovite, ako sa premáhala.

„Je tvoj.“ So zvukom tých slov sa zas hltavo pustila do pitia. Ja som cúvol medzi stromy. Pálilo ma už poriadne hrdlo a tak som sa rozbehol po niečo, čo to pálenie utlmí a potom sa budem snažiť čo najskôr utlmiť to nedočkavé pálenie trocha nižšie. 

Ďalšia kapitolka + 15. Poviedka bude mať 30 kapitol, čiže už o chvíľu končíme. Chcem sa Vám poďakovať za úžasné komentáre. Lolalita

Autor: lolalita (Shrnutí povídek), v rubrice: FanFiction na pokračování

Sdílet

Diskuse pro článek Volterrská recepčná - 28. kapitola: