Stmívání.eu ~ Twilight Fan Home - FanFiction na pokračování » Volterrská recepčná - 21. kapitola

22.12.2012 (08:00) • lolalita • FanFiction na pokračování • komentováno 57× • zobrazeno 7341×

Bella:

„Jeden hamburger, dvojité hranolčeky a kečup. Dajte mi tam aspoň päť balení kečupu a prineste to... Haló?“ Zodvihla som pohľad. Aro držal kábel od mojich slúchadiel v ruke a široko sa usmieval. Slúchadlá som si rýchlo stiahla a položila na stôl.

„Pane, môžem vám pomôcť?“ opýtala som sa zdvorilo.

„Áno, môžeš. Choď do izby a obleč si niečo elegantné. Niečo tmavé. Bude ti stačiť pol hodina?“ Oprel sa o pult a ani na sekundu neodtrhol pohľad z mojich očí.

„Iste,“ pípla som. Rovno som utekala do izby a bola som nahnevaná sama na seba, že som sa neopýtala, prečo sa mám obliecť elegantne. Myslím, že si to už môžem dovoliť. Zatiaľ sa Aro nikdy nenahneval, ak som sa na niečo opýtala. Obliekla som si šaty, ktoré mi kúpil Edward, nazula vysoké lodičky a cez ramená som si prevesila tmavo modrú hrubšiu šatku, akú nosili mladé Talianky. Vlasy som si len na strapato zopla na temene a zo stolíka som ešte vzala slnečné okuliare. Zahľadela som sa na kabelku a chvíľu uvažovala, či ju potrebujem. Moja pol hodina zbehla tak rýchlo, že som sa radšej rozbehla späť na recepciu. Vpadla som do dverí a prudko zastala. Aro stál pri pulte vo veľmi elegantnom čiernom obleku. Biela rozhalenka mu dodávala určitú dávku neformálnosti. Na obnaženom hrdle mu pod košeľou mizla vladárska zlatá reťaz. Na nohách mal moderné čierne topánky, trocha mohutnejšie, ale ladili. Ten chlap sa vie obliecť. Vyzeral naozaj dobre a môj obdivný pohľad mu neušiel. Roztiahol ruky a pekne pomaly sa mi otočil o tristošesťdesiat stupňov.

„Armani,“ šepol. Zazubila som sa.

„Bez chybičky,“ povedala som uznanlivo.

„Aj ty si krásna, moja milá. Už tu máme auto. Vezmi si zápisník a môžeme ísť.“ Vzal z pultu slnečné okuliare a vykročil. Schmatla som zápisník a pero s gýčovým brmbolcom na vrchu a utekala za ním.  Pripadala som si, ako v nejakom akčnom filme. Ako sme kráčali hlavnou chodbou, z boku sa k nám pridal Demetri v klasickom čiernom saku a tmavých rifliach. Na očiach mal slnečné okuliare a z druhej strany Alec, vymódený rovnako. Z ďalšej chodby vystúpila Jane v tmavom nohavicovom kostýme. Tá psychopatka vyzerala konečne trocha staršie. Bola nalíčená a vlasy mala v úhľadnej pletenke a na očiach dioptrické okuliare. Mala kontaktné šošovky a preto mali jej oči tak neprirodzenú modro-fialovú farbu. Na nič som sa nepýtala, len som pridala do kroku, aby som mohla Arovi otvoriť dvere, no predbehol ma. Postavil sa k dverám a galantne ich predo mnou podržal. Neisto som sa mu pozrela do očí a hneď potom si na ne založil okuliare. Vyšla som pred bránu. Jane sa postavila vedľa mňa a neodpustila si jemné zavrčanie. Aro zaujal pozíciu medzi nami a s pobaveným úsmevom ku mne otočil hlavu. Potom schmatol moje brmbolcové pero a tú rozkošnú bambuľku mi utrhol a hodil za seba. Demetri ňou dostal do hrude, no nezdalo sa, že by ho to nejako nahnevalo. Pero mi vrátil s patričným pretočením očí a zasyčaním.

„Urobíme si menší výlet. Máme obchodné stretnutie. Bude sa ti to páčiť,“ povedal spokojne, keď pred nami zastavila čierna limuzína. Demetri nám otvoril dvere. Najprv nastúpila Jane a po nej ja. Sadla som si hneď vedľa nej, no keď nasadol Aro, vtisol sa zas medzi nás. Alec s Demetrim sa posadili oproti. Nervózne som sa dívala okolo a nedalo sa pohľadom nezavadiť o tých dvoch. Demetri zo mňa nespustil oči. Alec visel pohľadom na svojom dvojčati a ja som si pripadala na tomto výlete, ako pribalená desiata.

„Jane, kedy nás očakávajú?“ opýtal sa Aro nevzrušene.

„Tridsať minúť,“ šepla a pozrela von oknom. Bolo pekne. Ukrývali nás čierne sklá tohto luxusného auta.

„Máme čas. Nech si na nás troška počkajú.“ Aro dnes na mňa nešetril úsmevom, a potom sa natiahol po môj zápisník. Aj keď nerada, musela som mu ho dať. Zaujato si začal listovať v mojich poznámkach. Toto bol záznamník, kde som si písala všetko. Prvé strany obsahovali hlavne mená upírov v pevnosti. Nedokázala som si ich zapamätať. Musím si začať zvykať na to, že v pevnosti neexistuje súkromie. Na ďalších stránkach boli poznámky, odkazy, komu mám čo povedať a čo vybaviť. Zastavil na obrázku, ktorý kedysi nakreslila Heidi. Uškrnul sa a pobavene pokýval hlavou. Otočil ďalšie a ďalšie strany a ja som stuhla. Zastal na stránke pokreslenej drobnými srdiečkami.

„Zaujímavé,“ šepol. Pritiahlo to pozornosť Jane. Pozrela do zápisníka a povýšenecky sa zaškerila.

„Srdiečka, aké patetické,“ zachrapčala.

„Čo je patetické na láske, Jane?“ opýtal sa Aro a otočil ďalšiu stránku pomaľovanú srdiečkami. Cítila som sa neskutočne trápne. Bola som si viac než vedomá toho, že na tej ďalšej je v tých srdiečkach aj meno. Tŕpla som.

„Na láske nič. Na podobných prejavoch infantilnosti, áno,“ prskla. Bože, ona bude vykladať o detinskosti?

„Niekedy je na recepcii celkom nuda, tak si čmáram.“ Pozrela som na Ara, ktorý sa dobre bavil na našej nevraživosti s Jane a očividne aj na mojich momentálnych rozpakoch.

„Takže je to výsledok nudy? Ja som si už myslel, že si sa nám do niekoho zahľadela. Možno do Edwarda...“ šepol a otočil stranu. Potom zápisník rázne zaklapol a povedala by som, že na mňa zazrel teda dosť prekvapene. Ja som nabrala odtieň sýto červenej a vyschlo mi v ústach. Zápisník mi položil strnulo na kolená. Dívala som sa do zeme a chcela umrieť. Nahol sa ku mne a ovial ma na krku jeho chladný dych. „Tiež dosť zaujímavé,“ zhodnotil moje umelecké vlohy. V niektorých srdiečkach na tej strane bolo totiž napísané Aro, ale ak by bol pokračoval v listovaní, bol tam aj Edward. Len som si čmárala, dočerta! O nič nešlo. Niekde vzadu boli aj iné mená orámované srdiečkami. Bože, ja som trápna. Keď auto konečne zastalo v podzemnej garáži, bola som šťastná, že môžem z toho malého, dusného priestoru vystúpiť.

„Kam to vlastne ideme?“ opýtala som sa.

„Politika, obchod, a tak ďalej,“ povedal pokojne.

„Prečo idem aj ja?“

„La Russa je vždy hrozne nervózny, keď so sebou nemáme žiadneho človeka a chcem ti tiež ukázať, čo všetko spadá do mojich, tak povediac, povinností.“ Aro sa prívetivo usmial.

„Ignazio La Russa? Bývalý Talianský minister obrany?“ Šokovane som otvorila ústa. Hlavne, že som vládcu pobavila.

„Presne ten. Ignazio nás trocha hnevá. Neplatili sme mu toľké peniaze, aby padol s vládou, no nie?“

„Ach tak. Jeho predchodcu Previtiho odsúdili za korupciu. Tento očividne nie je lepší,“ šepla som.

„Cesaremu Previtimu sme však neplatili my. Nech zhnije v base. La Rusa sme na to miesto dosadili. Politika, Bella,“ zaspieval.

„Čo všetko vo svete vlastne ovládajú upíri?“ Dala som očividne naozaj vtipnú otázku, lebo sa nezasmial len Aro, ale aj náš komparz.  „Čiže všetko,“ odpovedala som si. Výťahom sme sa vyviezli na najvyššie poschodie. Aro si z očí nezložil okuliare. Prešli sme chodbou a prišli k recepcii, kde sedela v celku dosť vydesená sekretárka. Myslím, že som prvé dni vo Volterre vyzerala rovnako bezradne a vystrašene, ako ona teraz.

„Vítajte. Ohlásim vás,“ šepla. Aro však pokračoval v ceste priamo do kancelárie a bezvýznamného človeka úplne ignoroval. Otvoril dvere a muž vo vnútri sa ľakom olial kávou. Vyskočil na nohy a rýchlo si obrúskom zotrel kávu z rúk.

„Pán Volturi. Nesmierne rád vás vidím,“ povedal rozochvelo a okamžite natiahol pravicu k Arovi. Ten ju na pár sekúnd prijal, a potom sa posadil do koženého kresla. Uvoľnene si zložil okuliare a bolo jasne vidno, ako ten chudák pri pohľade do jeho očí na sucho prehltol. „Madam,“ šepol Ignazio smerom k Jane, a potom sa zdvorilo usmial na mňa. „Madam,“ šepol a ja som kývla hlavou na pozdrav.

„Takže, pekne po poriadku. Čo s tebou, Ignazio?“ Aro si preplietol dlhé prsty na hrudi.

„Pane, ja všetko zariadim. Na post ministra obrany bude menovaný admirál Giampaolo di Paola. Dá sa s ním spolupracovať,“ povedal v náhlivosti.

„Z NATO rovno na post ministra obrany. Zaujímavé, ale vôbec mi to nevyhovuje. Mal si ma varovať, že sa chystá tvoje odvolanie.“ Aro sa prudko postavil a ponúkol Jane a mne rameno. Bože, bolo to ako v lacnom mafiánskom filme. Správny Capo di Tutti Capi (Boss všetkých Bossov) má vždy na jednom ramene zavesenú blondínku a na druhom brunetku.

„Pane, naozaj to zabezpečím!“ vyletel za nami La Russa. Aro sa nezastavil, len ja som sa ohliadla. V očiach toho muža bola panika a sekretárka vyskočila na nohy a pritlačila si ruky k hrudníku v skľúčenom geste. Vrátili sme sa k autu a mne vŕtalo hlavou, k čomu bola dobrá táto návšteva. Musel sa naozaj obťažovať sám Aro?

„Nad čím uvažuješ, Isabella?“ opýtal sa a ja som zneistela.

„Prečo ste za ním šiel osobne? Mohol to vybaviť ktokoľvek,“ šepla som. Pridal sa k nám Alec, no Demetri sa niekde stratil. Nastúpili sme do auta a chvíľku čakali.

„Zajtrajšie noviny najskôr uvedú palcové titulky o tom, že pán La Russa spreneveril peniaze a  ušiel so svojou sekretárkou,“ povedal nevzrušene. „Mohol som si ho ešte nechať, ale potreboval som vedieť, čo vie a čo všetko vyzradil. Usúdil som, že drahý La Russa, už nie je pre naše zámery potrebný.“

„Demetri ho zabije a ju tiež,“ pípla som. Na limuzíne sa zaklapol kufor.

„Už sa stalo,“ zachrapčal Demetri v skutku pobavene, keď nastupoval k nám dozadu. Vyvalila som oči. Aro sa pohodlne oprel. Cítila som sa strašne. Muž, s ktorým som len pred chvíľou bola v jednej miestnosti je mŕtvy a aj jeho sekretárka. Toto je život vo Volterre. Celou cestou späť som sedela ako primrznutá a keď mi Aro položil ruku na koleno, aby som na neho vzhliadla, neurobila som to. Nemohla som. Dívala som sa strnulo z okna. Vzal môj zápisník a niečo do neho načmáral. Podal mi ho otvorený na kolená. Pozrela som sa na odkaz, čo napísal, a nedalo sa neusmiať.  Zas ma dostal. Nakreslil malé srdiečko a vpísal doň moje meno. Pozrela som mu do tváre a usmiala sa. Vzala som pero a dokreslila som srdiečku dva čertovské rožky a rozstrapatený chvostík. Ara to náramne pobavilo. Dusil smiech, čo neušlo Jane.

„Je na čase ťa zmeniť. Som presvedčený o tvojej oddanosti. Žiaden človek toho toľko nezvládol, ako ty.“ Jane na mňa zas rozhorčene zazrela. Dorazili sme pred pevnosť. Všetci spolu sme vstúpili. Na opačnej strane vstupnej haly stál Červený plášť. Vyzeral poriadne napálene. Ráznou chôdzou si to namieril rovno k nám. Demetri sa postavil pred Ara a potom dunivo vykročil oproti Edwardovi. Myslela som, že sa zrazia, no Edward urobil jediný výpad a Demetri letel bokom. Zastal si priamo pred Ara.

„Dohodli sme sa, že mi povieš, ak niekam pôjdete!“ zavrčal.

„Mám sa ti spovedať kam chodím?“ opýtal sa Aro zatiaľ skôr pobavene.

„Povieš mi, kam ju berieš!“ preniesol Edward podráždene, no snažil sa ovládať, to bolo nad slnko jasné. Aro sa celý naježil.

„Zabúdaš, kde je tvoje miesto, Edward! Takto sa so mnou rozprávať nebudeš! Ja tu velím a ty si poskok. Je len moja dobrá vôľa, že ti tolerujem niektoré tvoje excesy. Možno tvoju službu u mňa ukončím skôr. Môžem ťa prepustiť z mojich služieb aj teraz. Tak veľmi si si to prial,“ povedal Aro na oko zamyslene. Edward sa napriamil.

„Dobre vieš, že teraz nikam nepôjdem,“ zachrapčal.

„Viem, že nikam nepôjdeš,“ zasmial sa. Pomaly sa otočil ku mne. „Bella, máš na dnes voľno. Budeš už určite hladná, však?“ Urobil krok dopredu a položil ruku na Edwardovo rameno. „Postaraj sa o ňu. Zabavte sa, deti,“ šepol a so zachichotaním prešiel halou. Jane na Edwarda zasyčala a cupitala za Arom. Demetri chvíľku postával pri dverách. Edward sa na neho nekompromisne pozrel a on tiež zmizol. Zostala som tu len ja a on.

„Boli sme...“

„Ja už viem, kde ste boli,“ prskol podráždene. Previnilo som sa mu zadívala do očí.

„Tiež mi nehlásiš, kam chodíš,“ šepla som.

„S Arom som uzavrel dohodu, že mi povie, kam ťa berie. Nepovedal a ja som tu behal ako blázon, kým som to zistil. To sa mi nepáči. Mám o teba strach,“ povedal pokojnejšie. Usmiala som sa.

„Som hladná. Mal by si počúvať Ara. Povedal, aby si sa o mňa postaral,“ povedala som s jemným úsmevom.

„Áno  a tiež som počul niečo v tom slova zmysle, že sa máme baviť.“ Žiarivo sa usmial. Trocha neisto som k nemu podišla a postavila sa na špičky. Oprela som sa mu jednou rukou o hruď. Potrebovala som, aby so zohol, lebo inak mu na pery nedosiahnem, no stál ako svieca a tak som mu ruku presunula za krk a pritiahla si ho. Neprotestoval a tak som sa veľmi ľahko otrela o jeho ústa. Zo dňa na deň sa mi to páčilo viac a viac. Bolo to len úplne nevinné a krátke, no zas sa mi rozvibrovalo celé telo. Vzrušoval ma, to bolo jasné. Edward si v rýchlosti stiahol plášť cez hlavu a už ma ťahal vonku, popri múre, ktorý robil na námestí dlhý tieň. Chytil ma za ruku a preplietol svoje dlhé prsty s mojimi. Dívala som sa na naše ruky a naozaj sa mi to páčilo. Obišli sme dookola celé námestie a prešli malou bočnou bránkou do úzkej uličky. V tieni bolo dokonca trocha chladno, a tak som si voľnou rukou utiahla šatku.

„Aro povedal, že ma už premení,“ šepla som.

„Ešte nie je úplne rozhodnutý,“ povedal pokojne.

„Ale v aute mi povedal, že áno. Vraj mi už dôveruje a urobí to.“ Usmiala som sa.

„Bella, čo cítiš k Arovi?“ opýtal sa zrazu Edward a prudkým pohybom ma pritlačil na kamennú, chladnú stenu budovy. Zalapala som po vzduchu. „Čo cítiš ku mne?“ pošepol takmer na mojich perách.

„Ja...“ Pobozkal ma. Len na kratučko, ale dotkol sa mojich pier. „Ja...“ skúsila som znova, no zas sa mi pritlačil na ústa.

„Áno?“ zachrapčal a zas sa pritlačil na moje ústa. Každý ten letmí dotyk mi podlamoval kolená. On je tak neuveriteľne sexy a vo mne sa hormóny nebúrili, lebo to je slabé slovo. Zo mňa doslova sršali naokolo, ako ohňostroj. Bola by som schopná ho v tejto uličke oprieť a rovno tu ho... Pritlačil sa mi na pery.

„Chcem ťa,“ šepla som. Edward sa odtiahol a pozrel mi do očí.

„Chceš ma?“ Usmial sa. „Niečo som sa pýtal.“ Naklonil hlavu nabok. Udýchane som ho zdrapla za košeľu a pritiahla späť k sebe.

„Ara nechcem. Chcem teba a to hneď,“ zapriadla som vzrušene. Celá som sa roztúžene chvela. Edward ma pritlačil k stene ucítila som jeho jazyk na spodnej pere. Otvorila som jemne ústa a môj jazyk prebehol po tom istom mieste. Myslela som, že explodujem. Na malú sekundu mi Edward vplával do úst a potom sa prudko odtiahol. Prekvapene som na neho zostala pozerať. Trvalo sekundu, kým uvoľnil postoj a potom sa zas pritlačil ku mne.

„Aro od teba chce, aby si zostala vo Volterre a tým tu udržala aj mňa. Je nejaká šanca, že sa Aro v tej tvojej oddanosti pletie a ty so mnou odídeš?“ opýtal sa zrazu a ja som šokom onemela. Razom ma prešlo všetko to vzrušenie a ostala som stáť s otvorenými ústami.

„To by predsa nikdy nedovolil,“ zakoktala som.

„Otázka bola postavená inak. Odišla by si so mnou?“ Nechápavo som pokrútila hlavou. „Chcem jednoducho vedieť, pre koho by si sa rozhodla, ak by si nás nemohla mať oboch.“ Chcelo sa mi kričať, vrieskať, kopať a vrčať, ako upír. Nie dosť, že so mnou podobné hry hrá Aro, teraz už aj on. Medzi tými dvoma je rozdiel ako medzi nebom a zemou, ohňom a vodou. Mám sa rozhodnúť pre jedného z nich? Aro mi dá večnosť, postavenie, moc a Edward lásku. Ak by toto bol romantický film, ako hlavná hrdinka by som si vybrala lásku dokonalého muža. Mám Edwarda rada, ale toto mi robiť nemôže. Ja predsa musím hľadieť aj ďalej. Nevzdávam sa svojho života pre to, aby som sa celú večnú existenciu schovávala pred Volterrou. Pozbierala som všetku svoju odhodlanosť a zaťala som ruky do pästí.

„Aro,“ povedala som rázne.

A teraz ma najskôr poniektoré z Vás chcú zabiť. Len pripomínam, nedívajte sa na Bellu, ako na zamilovanú krasotinku. Tá vie veľmi dobre, čo chce a ešte nie je bezhlavo zamilovaná ako Edward. Dievča proste dáva prednosť kariére. Vlastne, ani neviem, prečo Vám to tu píšem. Dúfam, že sa kapitola páčila a poprosím o komentáre. Aby som Vám zlepšila náladu, tak v ďalšej kapitolke to bude žhavé.

Autor: lolalita (Shrnutí povídek), v rubrice: FanFiction na pokračování

Sdílet

Diskuse pro článek Volterrská recepčná - 21. kapitola: