Stmívání.eu ~ Twilight Fan Home - FanFiction na pokračování » Volterra je môj skutočný domov Epilóg

05.06.2010 (10:45) • Kixy25 • FanFiction na pokračování • komentováno 0× • zobrazeno 2303×

...Novorodení ostali len prekvapene stáť a Alexovi s Marlinom tiež zamrzli úsmevy na tvárach... Osem upírov proti nám dvanástim. Z toho šesť novorodených, ktorí hoci sú silní, my s našou taktikou boja ich ľahko zvládneme. No a ostanú dvaja „skúsení“, ktorí ich viedli, nemajú proti našej presile šancu.

Všetci Volturiovci sa na nich vrhli. Pomáhala som Jane, tá použila svoj dar na jedného upíra a ten kým sa zvíjal v bolestiach, tak som ho zničila. Bolo to rýchle, na každého sa vrhol buď jeden alebo dvaja od nás. Po chvíli ostal iba jeden. Nechali sme ho Felixovi, ten sa proti nemu rozbehol a chystal sa na neho skočiť. Mladý, čiernovlasý upír sa pred ním pokrčil, karmínové oči mu žiarili strachom a natiahol pred seba ruky v obrannom geste. Videl, že nemá význam utekať a tak sa pripravil na koniec. Ostatní od nás zatiaľ z borovicového dreva založili  vatru a spálili mŕtve telá upírov. Hustý fialový dym zahalil oblohu. Bolo dobre, že sme boli na lúke ďalej od mesta, dúfala som, že si ten oheň ľudia nevšimli.

No Felixovi sa nepodarilo toho novorodeného zničiť. Vyzeralo to, akoby medzi nimi bola neviditeľná stena, keď sa proti nemu rozbehol, niečo neviditeľné ho zastavilo. Narazil do toho a odhodilo ho to späť. Všetci sme sa prekvapene otočili a nevedeli sme pochopiť, čo sa práve stalo. Felix ležal na zemi a držal sa za rameno, no ani jeho výraz prekvapenia sa nedal porovnať s tým, ktorý bol práve na tvári jeho „súpera“. Novorodený upír vyzeral ako v šoku z toho, čo sa stalo. Čo urobil on sám, hoci netušil ako. Vystrašene pozeral na svoje ruky, ktoré držal pred sebou a pomaly začal cúvať. Bál sa sám seba.

Neviem, čo sa presne stalo. Len som videla, ako to Felixa od neho odhodilo a teraz ležal na zemi. Pozdĺž celého ramena mal roztrhnutý plášť aj košeľu pod ním. To by ma neprekvapilo, lenže po ramene sa mu tiahla dlhá hlboká rana. Byť človek, zomrel by na vykrvácanie, no keďže upíri nemajú krv, nemohol krvácať, no na tvári sa mu zračila bolesť premiešaná s prekvapením. Keď som sa po pár sekundách spamätala, bežala som ku nemu a kľakla si vedľa neho na zem. Demetri s Corinom zatiaľ chytili toho, ktorý to spôsobil, no on sa ani nebránil. Len nás bezvládne pozoroval a čakal, čo s ním bude.

Už sme sa vrátili späť do Volterry. Felixovi sa tá rana zahojila, no ostala mu dosť výrazná jazva. No zatiaľ som nepočula o tom, že by mal upír iné jazvy ako po uhryznutí iného upíra. O to viac budeme musieť na Nica dať pozor. Celé meno má Dóminico a keďže je z Južnej Ameriky, hovorí španielsky. Ale pretože ja som sa po príchode do Volterry naučila taliansky veľmi skoro, a teraz som tak rozprávala namiesto angličtiny, hoci som si to ani neuvedomovala, on sa to tiež rýchlo naučí. Španielsky som sa neučila, no minimálne Aro mu rozumel. Za tritisíc rokov sa dá toho mnoho naučiť...

Nica sme vzali za Arom kvôli tomu, čo sa stalo. Pravdepodobne má nejakú schopnosť, no ešte nevieme akú. Súhlasil s tým, že sa pridá do gardy, keď mu to Aro ponúkol. No, tak máme o jedného člena viac. A vybavili sme Denalský problém. Úspešné zakončenie, no nie?

(...)

Millie:

Som rada, že sme už späť doma. A že sa nikomu nič nestalo, teda až na to Felixove zranenie. Len Demetri sa správa trochu zvláštne, tak tajomne. Snáď sa nechystá znova niekoho napáliť. Och, čo to... práve som niečo začula. Pozrela som sa tam, odkiaľ to prichádzalo, na okno. Prišla som ku nemu a keď do skla narazil kamienok, tak som sa zľakla a skoro sa potkla o stoličku za mnou. Kto má potrebu rozbíjať mi tu okná kameňmi?

Otvorila som okno a vyklonila sa von. Dole v záhrade stál Demetri a práve sa chystal hodiť ďalší kameň. Keby si ma nevšimol, tak by ma trafil do čela, no našťastie ma videl.

„Deje sa niečo?“ opýtala som sa ho a oprela sa o kraj okna.

„Poď sem, miláčik,“ tajomne sa na mňa usmial a kýval mi, aby som prišla dolu. No, už letím. A... načo pôjdem dverami? To je ďaleko. Okno je predsa bližšie.

Skočila som na parapetnú dosku a odtiaľ rovno dole. Neviem, aká to bola výška, ale bola teda riadna. Hladko som pristála na zemi, ani steblo trávy som neskrivila a zvyšok trávnika som ku Demetrimu dokráčala.

„Kde horí?“ spýtala som sa naoko vzrušene, no potom som ku nemu prešla a objala ho.

„Moje srdce horí,“ povzdychol si zamilovane a vtisol mi do vlasov bozk. Vedela som, ako to myslel, no aj tak...

„Aj moje srdce horelo, vtedy, keď ste ma premenili.“ Mno, on tu má zamilované reči a ja si z neho robím srandu, milé čo?

„O svoje srdce sa neboj, veď ono sa ešte rozhorí.“ Zase sa tváril tak tajomne ako v poslednom čase vždy a teraz aj trochu nebezpečne. Vrhol sa na mňa a začal ma vášnivo bozkávať. Tak čo, nechala som sa. Schytil mi ruky a skrútil ich za chrbát. No ani som sa nenazdala a už ma pustil. Ale na prstenníku pravej ruky som pocítila chladný dotyk. Zdvihla som ruku pred tvár a preskúmala to.

Bol to prsteň. Krásny, jemný, z bieleho zlata, s jedným diamantom v strede a šiestimi po krajoch. Vydýchla som od prekvapenia a šťastia. Je úžasný! Aj prsteň, ale hlavne Demetri!

„Millie, miláčik, vezmeš si ma?“ opýtal sa tichým hlasom a usmieval sa, zatiaľ čo ja som nemohla odtrhnúť pohľad od prsteňa. Vážne sa ma spýtal to, čo sa ma spýtal?

„Áno!“ vykríkla som od nadšenia a vrhla sa mu okolo krku. Naše pery sa spojili v jedno a spečatili náš sľub. Určite sa teraz na svete nenachádza nikto, kto by bol šťastnejší ako ja. To som si istá.

Bella:

Tak ako som niekedy prisahala, že sa nikdy nepridám ku Volturiovcom, na „zlú stranu“, tak som teraz šťastná, že som svoju prísahu porušila. Síce tu z času na čas máme problémy s upírmi, ktorí nedodržiavajú zákony a treba to vyriešiť, no neľutujem to. Som tu šťastná, mám Felixa a kopu nových priateľov. Nessie sa tu tiež páči, už si tu zvykla a je spokojná. Demetri s Millie sú už zasnúbení a chystá sa svadba. Samozrejme, že Jane sa chytila príprav a nedá si do toho hovoriť. No to je proste ona. 

Možno aj mňa raz Felix požiada o ruku. No ja som stále vydaná za Edwarda, s tým treba niečo spraviť... Ale aj tak, ak niekedy budem mať svadbu, nechám Jane nech ju zariadi, ona sa v tom vyzná a baví ju to, tak prečo ju nepotešiť?

No to som netušila, že to „niekedy“ je už ale sakra blízko.

Bonus II.

Volterra je môj nový domov! 1. kapitola

___________________________________________________________________________

Štatistika:) Kapitoly: 30 + prológ a epilóg + 2bonusy

                    Strany vo Worde(mimo bonusov): presne 100

                    Počet slov(mimo bonusov): 47434

                    Komentáre: cez 200! Ďakujem Vám ;) 

Ešte bude Bonus II., tam bude svadba Demetriho a Millie, no stane sa aj niečo iné. ;) A plánujem pravdepodobne druhú sériu, neviem, či sa bude volať tak isto, ale už mám nápad, o čom to bude.

A keďže toto je okrem bonusu už posledná kapitola, prosím všetkých, čo túto poviedku čítali, aby mi napísali koment, mno aby som hlavne mala prehľad čo robím zle a/alebo čo sa Vám páčilo a vlastne koľko ľudí to celkovo čítalo. Ďakujem ;)  Vaša Kixy25

Autor: Kixy25 (Shrnutí povídek), v rubrice: FanFiction na pokračování

Sdílet

Diskuse pro článek Volterra je môj skutočný domov Epilóg: