Stmívání.eu ~ Twilight Fan Home - FanFiction na pokračování » Volterra je môj skutočný domov 18. kapitola

23.04.2010 (18:30) • Kixy25 • FanFiction na pokračování • komentováno 0× • zobrazeno 1675×

Keď sme sa tam všetci stretli, predstúpil pred nás Aro a oboznámil nás s plánom. Keďže Cullenovci sa s najväčšou pravdepodobnosťou boju nechcú vyhnúť, počkáme, čo urobia. Možno, keď uvidia našu obrovskú prevahu, usúdia, že nie je veľmi múdre začať boj. Bola by to strata len pre nich. No ak ku boju dôjde, budeme sa musieť snažiť čo najviac.

Dominika bola včera po tréningu v Amerike, sledovala ich a čakala na ich rozhodnutie o čase príchodu. Mali by prísť za chvíľu. Vybrali si skoré ráno, keď ešte neboli ľudia v meste a zamračený deň, aby na nich nesvietilo slnko a tým neprilákali pozornosť na letisku.

Potichu sme stáli v hale a čakali sme. Felix stál za mnou a objímal ma a Nessie som držala na rukách. Millie potichu debatovala s Kikou a Dominikou a ako som mohla počuť, rozprávali sa o použití svojich darov a ako by sa dali dohromady skombinovať. Demetri s nezvyčajne vážnou tvárou stál pri stene a rozprával sa s Marcusom, Alecom a Leou.

„Bella, mohla by si prosím ťa-“ pozrel na mňa Aro a koniec prosby nechal visieť vo vzduchu.  Nevedela som, čo myslel, až kým sa ku mne nesklonil Felix a nepošepol mi: „Štít, Bella.“

Jaj, povedala som si vduchu a rozprestrela som svoj štít okolo všetkých, ktorých som mala chrániť. Pomaly som ho okolo nich sťahovala čo najtesnejšie, až kým som s tým nebola spokojná. Už mi nerobilo problém udržať štít čo najdlhšie, mohla by som tu s ním stáť aj týždeň a nebola by som z toho vyčerpaná. Ukázala som Arovi zdvihnutý palec na znak, že je všetko hotové a usmiala som sa.

„Blížia sa,“ zašepkal Demetri a jeho tichý hlas sa niesol po celej miestnosti. So svojimi stopárskymi schopnosťami vedel, kde práve Cullenovci sú.

„Už len okolo deväťdesiat sekúnd.“

Začala som potichu rátať. Sekundy sa vliekli, no teraz som tomu bola rada. Chcela som čo najviac oddialiť to, čo sa malo stať. Ak sa niekomu niečo stane, tak to neprežijem. Dúfam, že si to s tým bojom rozmyslia. Keď som bola na tridsiatej siedmej sekunde, pocítila som nejakú neviditeľnú silu útočiacu na môj štít. Nebola od nikoho z nás, lebo prichádzala zvonku štítu, nie spod neho. Len som sa viac sústredila, strážila si štít a rátala ďalej. Felix ma povzbudivo objal, no tiež bol sústredený na maximum a čakal. Všetci sme čakali.

Keď som dorátala do osemdesiat, Aro sa pohol a vyšiel von z miestnosti cez chodbu až po prijímaciu halu ku vchodu, ktorým mali Cullenovci prísť. Keď som bola na deväťdesiatke, už boli tu. Vynorili sa potichu z tmy ako duchovia a išli po dvoch za sebou. Prvý bol Carlisle s Esme. Netvárili sa tak milo ako som ich poznala. Na tvári sa im zračilo odhodlanie vyhrať a nevzdať sa. Za nimi išla Alice s Jasperom. Ani jeden z nich sa neusmieval, teraz pôsobili viac ako upíri z hororov než milí upírski vegetariáni, za ktorých som ich sprvu považovala. No okrem toho vyzerali stále rovnako. Oči mali stále zlaté, ani náznak po oranžovej či červenej farbe, takže hoci teraz boli tí zlí, stále ostali na zvieracej krvi. Za nimi kráčal Emmett s Rosalie, ktorá mala svoje dlhé blonďavé vlasy zviazané do chvosta a tvárila sa zo všetkých najchladnejšie. Posledného som čakala len Edwarda, no po jeho boku sa objavila ďalšia, mne neznáma, upírka. Polodlhé hnedé vlasy mala rozpustené, oči zlaté a držala Edwarda za ruku.

Nenaštvalo ma to tak, ako by som predpokladala prednedávnom. Iba som na všetkých chladne pozerala a čakala som, kým prídu ku nám. Keď sa na mňa Edward pozrel a videl Felixa ako ma objíma, na tvári sa mu mihol záblesk prekvapenia, hoci sa snažil tváriť vyrovnane a sebavedome. Len som sa na neho posmešne (ani neviem prečo) usmiala. Tá neviditeľná sila, ktorá tlačila na môj štít, stále nepoľavila. Keď som sa pozrela na tú neznámu upírku, tá na mňa ako jediná z Cullenovcov teraz hľadela. To ona sa musela snažiť dostať pod môj štít. Ha, nejako sa jej to nedarí, zajasala som vduchu víťazoslávne a ešte posilnila svoj štít.

„My nechceme bojovať,“ preniesol Aro pokojne, keď všetci zastali.

„Viem, načo ste prišli. Sme v prevahe, bolo by od vás hlúpe vyvolávať boj, aj tak by sme vyhrali my, tak si to rozmyslite.“

Carlisle sa zhlboka nadýchol, rozmýšľal čo povie a nakoniec prehlásil:

„My sme neprišli bojovať. Neviem, prečo si to myslíte.“

Znepokojene som sa pozrela na Felixa a ten z toho tiež nebol veľmi múdry. Všetci pozerali buď na Ara alebo Carlisla. Aro sa nedal len tak ľahko vyviesť z rovnováhy, skúmavo si prehliadal všetkých Cullenovcov a potom sa sarkasticky spýtal:

„Ak ste neprišli bojovať, načo ste potom tu? Uvítal by som ohlásenie návštevy. A prečo mám potom informácie o tom, že ste nás sem prišli zničiť?“ Zdvihol jedno obočie a trpezlivo čakal na odpoveď.

„Vy ste nás nechali sledovať alebo čo?“ vybuchla Rosalie a Emmett mal čo robiť aby ju udržal. Vyzerala vážne naštvane. Aro sa stále usmieval, jej výbuch ho nejako neznepokojil.

„Jeden člen našej gardy má schopnosť, ktorá ho ešte nikdy nesklamala. Podľa tej schopnosti sa dozvedel, že na nás chcete zaútočiť. Alebo zničiť nás. Chcete snáď povedať, že mi klamal? Vo svojich myšlienkach? To sa nedá, tak mi neklamte vy, prosím vás.“ Pristúpil bližšie ku Carlislovi a chytil jeho ruku do svojej. Chvíľu sa skúmavo prehrabával v jeho myšlienkach a spomienkach a potom sa jeho výraz zmenil. Bol prekvapený. Ešte som Ara nevidela, aby ho niečo prekvapilo. Hneď sa však zatváril vážne a potom tým svojím  spôsobom.      

 „Vidím, že mi neklameš, Carlisle. Ale to oznámenie si poslať mohol. Nezburcoval by som potom pol hradu aby sa nachystali na boj. A vidím, že ku vám pribudol niekto nový,“ šibol pohľadom dozadu na tú neznámu upírku s hnedými vlasmi. Carlisle sa neotočil, stále pozeral Arovi do očí a povedal:

„To je Gina, pridala sa ku nám len nedávno. Tiež je vegetariánka ako si si už isto všimol. A je mi ľúto, že si musel pozháňať všetkých svojich bojovníkov. Náš príchod mal byť prekvapením. Ako vidím, prekvapenie sa konalo, ale iné,“ a zasmial sa. Jeho bojový pohľad sa stratil a aj ostatní sa už tvárili prívetivejšie. Vydýchla som si od úľavy, ale vtom som v počula Dominiku ako mi hovorí, aby som si dávala pozor. Vlastne, aby sme si dávali pozor, hovorila totiž ku všetkým Volturiovcom. Použila svoju schopnosť telepatie, takže Cullenovci nemali ani páru o tom, čo sa tu teraz deje.

„Ja im neverím. Moju intuícia neklame a nikdy ani neklamala. Keď som vtedy vycítila, že chcú bojovať, tak chceli. A teraz viem, že nehovoria pravdu. Bella, nechaj štít tak, ako je,“ povedala nám všetkým pomocou svojho daru. Poobzerala som sa po všetkých pod mojím štítom. Niektorí pozerali na Dominiku a rozmýšľali, či sa pomýlil Aro alebo ona. Ostatní sa tvárili nenápadne a nepozerali na ňu, aby nebudili pozornosť.

„Ako povieš, asi máš pravdu,“ otočil sa Aro na Dominiku. Naschvál nepovedal „Verím ti, ale kto mi teraz klame?“, lebo tým by u Cullenovcov vzbudil väčšiu zvedavosť a mohli by si domyslieť aj to, čo nie je, alebo naopak, je, pravda.

Tí sa na seba len prekvapene pozerali, lebo nevedeli, o čo ide, no nevyzerali tým nejako zaujatí. Všetci ostatní si vydýchli, no tvárili sa tiež prekvapene, lebo Aro povedal „asi“. On bol jediný, čo toto slovo nikdy nepoužil, vždy si bol všetkým taký istý vďaka čítaniu myšlienok a teraz bol na vážkach a nevedel, čo je pravda. Keď Aro niečo nevie, vtedy je zle.

„Dobre, tak vás teda u nás vítam, hneď vám aj ukážeme vaše izby. Ale nabudúce sa nepokúšajte o nijaké prekvapenia, lebo si možno budeme myslieť niečo, čo nie je pravda a zakročíme ešte skôr, ako nám poviete pravdu. A to predsa nechceme, že,“ usmial sa na nich milo, no ja som si všimla aj záblesk opatrnosti a pochybností v jeho pohľade.

„Vy ostatní, môžete ísť. Je mi ľúto tohto nedorozumenia s bojom. To je zatiaľ všetko. Gianna, prosím, ukáž návšteve, kde majú svoje izby,“ dopovedal a otočil sa na odchod. Pozrela som na Nessie a tá vedela, čo sa chcem spýtať a prikývla. Tak som ju položila na zem a ona utekala za svojou rodinou. Edward sa na mňa pozeral a chcel niečo povedať. Ja som sa však rýchlo otočila ku dverám, potiahla som Felixa za ruku a vypadla odtiaľ. Nechcela som počúvať Edwardove kecy o tom, že ma stále miluje, no vlastne teraz to vyzerá, že už má Ginu ako náhradu, ale nechcela som, aby sa mi ospravedlňoval alebo čo. Čo sa stalo, už sa neodstane, ak som mu aj odpustila, teraz pre mňa bol iba známy, nič menej, nič viac. Bodka. Ja nie som krutá. Oproti tomu, čo spravil on, je to nič. Nebudem sa kvôli tomu znepokojovať.

Neverila som tomu, že by sem prišli v mieri. Môžu sa tak tváriť, no pochybujem, že by sa zmenili. Že by sa vzdali svojho plánu na ovládnutie upírskych trónov. Cullenovci takí nie sú. Idú si pevne za svojím.

Plná pochybností a možno aj hnevu som vošla do mojej izby s Felixom, ktorého som stále  ťahala za ruku, tak som ho pustila a nevedela, čo robiť. Nakoniec som skončila na posteli ležiac v jeho objatí a rozprávali sme sa. Teraz som ľutovala, že nemôžem spať. Možno po pár hodinách nevedomosti a snívania by som sa na veci vedela pozrieť z iného hľadiska. Čo už, upírsky život je super, ale aj tak nie je zďaleka dokonalý.

___________________________________________________________________________

<<Predchádzajúca kapitola

Ďalšia kapitola>>

Zhrnutie

Autor: Kixy25 (Shrnutí povídek), v rubrice: FanFiction na pokračování

Sdílet

Diskuse pro článek Volterra je môj skutočný domov 18. kapitola: