Stmívání.eu ~ Twilight Fan Home - FanFiction na pokračování » Volterra je môj skutočný domov 16. kapitola

18.04.2010 (11:30) • Kixy25 • FanFiction na pokračování • komentováno 0× • zobrazeno 1657×

Vtom som si spomenula. Millie a Kika. Čo sa s nimi stalo? Kde sú? Musím ísť za Arom a to hneď. Nechala som Felixa Felixom a bežala som tým smerom, ktorým Aro odišiel. Prišla som až ku Gianne a spýtala sa, či ho nevidela. Poslala ma smerom na tretie poschodie, tak som tam bežala. Našťastie som ho tam našla ako vychádzal z jednej izby. Keď som sa len tak z ničoho nič pred ním objavila, len na mňa prekvapene pozrel a ja som sa na tom jeho výraze musela aspoň potichu zasmiať.

„Ale Bella, čo niekde horí?“ usmial sa na mňa.

„Mohla by som ísť pozrieť Kiku a Millie? Vlastne ani neviem kde sú! Prosíím,“ poprosila som ho rýchlo a čakala som. Ani na chvíľu nezaváhal a hneď mi odvetil:

„Jasné, že ich môžeš ísť pozrieť. Som na to úplne zabudol.“ Upíri vedia zabúdať? To bola pre mňa novinka. V duchu som sa nad tým pousmiala a počúvala Ara, keď mi rozprával ďalej.

„Môžeš ich ísť pozrieť hneď teraz, sú v tejto izbe,“ povedal a ukázal na dvere, z ktorých pred chvíľou vyšiel.

„Sú novorodené a vďaka svojim darom to zvládajú trochu ľahšie ako iní novorodení. Upíri so silným darom sú väčšinou schopnejší sa ovládať tesne po premene. Hoci to nemajú také ľahké, aké si to mala ty, je im celkom dobre a zatiaľ sú spokojné.“

Poďakovala som mu, že ich môžem ísť pozrieť a zaklopala som na dvere. On zatiaľ odišiel a to už predo mnou stála Millie s Kikou a objímali ma. Vtiahli ma dnu do izby a zavreli za sebou dvere. Rýchlo som sa posadila na kraj postele a všimla som si, že okrem upírskej bledosti, červených očí a dokonalých čŕt vyzerajú úplne rovnako ako vtedy, keď som ich po prvá krát stretla.

„Konečne sme sa znova stretli, ale netušila som, že to bude na takomto mieste,“ uškrnula som sa na ne a ony sa tiež usmiali.

„Bell, ako si sa sem vlastne dostala? Najprv zistíme, že upíri existujú a potom to, že naša kamarátka je vlastne tiež upírka! Je to všetko strašne zmätené,“ upriamila na mňa svoju pozornosť Kika a ja som sa na posteli posunula ďalej, aby som sa nezošmykla dolu.

„Už viem, prečo si vtedy pri tých vodopádoch jediná vládala! A že kondička, tsss...“ zatvárila sa Millie naoko naštvane, no potom na mňa žmurkla a po tvári sa jej roztiahol široký úsmev.

„Ale ináč super, že ťa znovu vidíme, Bella.“

Potom sme sa začali rozprávať o upírstve. Pýtali sa ma, ako som sa ja stala upírkou, tak som im popravde odpovedala. Ja som sa ich spýtala na to isté. Vysvitlo, že Aro poslal do Phoenixu pár členov gardy preto, lebo si myslel, že tam budem ja aj s Nessie po tom, ako sme utiekli z Forksu. No prišli neskoro, ja som už vtedy sedela v lietadle do Talianska. Keď však narazili na ne dve, vycítili ich silný potenciál a vedeli, že by z nich boli silné upírky s dobrými darmi. Dohadovali sa, ako ich premeniť, ale keďže Aro by im dal šancu, aby sa samé rozhodli, tak rozmýšľali, ako zistiť, či by sa nechceli stať upírkami. Nemohli by predsa len tak prísť a spýtať sa: „Hej, vy dve, nechceli by ste len tak náhodou byť upírmi? Potom by ste s nami mohli ísť do Talianska a pomáhať vládcom upírov pri bojoch.“ To by teda bol zlý nápad. Potom sa im však naskytla dobrá príležitosť. Keď sa večer Millie a Kika vracali z mesta, prepadol ich nejaký gang zločincov a chceli ich zabiť. Alebo si ich vziať ako rukojemníčky, mali však zbrane, tak proti nim nemohli nič robiť. Keď ich však upíri z Volturiovskej gardy uvideli, vedeli, že ich nemôžu nechať zomrieť, že by ich bola škoda. Tak celý gang zneškodnili a keďže  to spravili svojou obvyklou rýchlosťou, baby vedeli, že s nimi nie je niečo v poriadku. Tak im upíri dali na výber. Nechaj sa zmeniť alebo zomrieš. A tak sa baby dostali až sem, do Volterry.

Ja som pri tom ich rozprávaní len potichu sedela a nehybne som ich počúvala. Bola som z toho prekvapená, ale bola som rada, že Aro nie je taký, že si premení na upíra toho, koho chce. Len tých, čo o upíroch vedia a tým znamenajú isté nebezpečenstvo pre upírsky svet.

Potom mi rozprávali o svojich daroch. Kika mala dar neviditeľnosti. Pripisovala to tomu, že ako človek vždy vedela, ako sa odniekiaľ nepozorovane odplížiť. Tento dar bol mimoriadne vzácny a určite sa osvedčí už pri najbližšom boji. Aro z toho musel byť nadmieru šťastný. Hoci mne chvíľu trvalo, kým som našla svoj dar, Kike sa to podarilo na prvý krát. Keď po prvý raz  otvorila oči už v upírskom tele, jej inštinkty jej napovedali, aby sa bránila prípadnému nebezpečenstvu. Otočila sa a zachytila v zrkadle svoj odraz. Keďže bola ešte zmätená z premeny, v prvom momente sa chystala brániť. Keď vtom, stále sa pozerajúc do zrkadla, zmizla. Aro, Caius a Marcus boli pri tom a boli z toho nesmierne prekvapení. Ešte sa úplne nenaučila ovládať neviditeľnosť, ale pracovala na tom.

Millie mala dar ovládať. Ešte nevedela, čo všetko s ním mohla robiť, zatiaľ sa jej však podarilo fyzicky svojimi myšlienkami s upírom/človekom robiť, čo sa jej zachce. Keby si pomyslela ´potkni sa´, dotyčný by sa potkol. Aj keby bol upír. Toto bude tiež dosť užitočné pri bojoch.

Celkovo bol Aro nadšený, hoci teraz bude treba zháňať potravu pre o dvoch viac upírov. Tými darmi sa to však všetko vykompenzuje. Keď mi prišla na um potrava, spýtala som sa báb, či sú na ľudskej krvi alebo nie. Obidve už raz skúsili aj zvieraciu aj ľudskú krv. Millie sa rozhodla pre ľudskú krv, že keď už je raz upírka, tak bude loviť ľudí. Tak to chodí aj v prírode, silnejší vyhráva, tak prečo sa proti prírode stavať?

Kika sa rozhodla pre ´zmiešanú´ stravu. Keďže nechcela mať na svedomí toľko ľudí, no bez ľudskej krvi by nevydržala, lebo ona je stále hladnáJ, tak sa rozhodla, že raz jednu krv, raz druhú.

Potom sme sa ešte rozprávali až neskoro do noci. Keď som sa vrátila do izby, Nessie už spokojne spala. Niekedy sa divím, čo robí, keď nie som s ňou. Keď ma napríklad Jane vytiahne niekam preč alebo keď máme tréningy. Nevadí jej ale, keď nie som stále s ňou.

Len zbežne som si prečesala vlasy, dala som si rýchlu sprchu a keďže v izbe nebolo nič zaujímavé, až na moju malú spiacu princezničku, vybrala som sa von. Dostala som sa na nádvorie a sadla som si na mesiacom osvetlený kamenný okraj fontány, ktorá za mnou potichu čľupotala a hádzala na mňa jemné spŕšky studenej vody. Sedela som tam opretá o kamenný stĺp fontány a sledovala mesiac a hviezdy, nechala som svoje myšlienky voľne sa rozutekať a ani som sa neunúvala sledovať, na čo myslím.

Po chvíli ma vyrušili tiché kroky, no ja som sa ku nim neotočila. Vedela som, že prišiel Felix. Spoznala som ho podľa jeho nádhernej, jahodovo-eukalyptovej vône. Stále som pozerala do neba a nechala som ho, nech ku mne príde. Jemne mi položil ruku na plece a až vtedy som sa na neho pozrela a usmiala sa. Postavila som sa a keďže bol odo mňa presne o štyridsať centimetrov vyšší, tak som mu nesiahala pomaly ani po krk. Vyskočila som sa kraj fontány a hneď som od neho bola o kúsok vyššia. Sklonila som sa ku nemu, objala ho okolo krku a jemne ho pobozkala na pery. On ma chytil okolo pása a bozk mi opätoval.

„Čo nemôžeš spať, keď si takto neskoro ešte hore?“ spýtala som sa so smiechom, keď som sa od neho odklonila, aby som mu mohla pozrieť do očí. Stále sme sa objímali a ja som stále stála na kraji fontány.

„Vieš, ani tie lieky na nespavosť nezaberajú, nevieš, čím to bude?“ chytil sa na moju hru, krásne sa usmial a pohladil ma rukou po líci. Vyskočil ku mne na fontánu, zdvihol si ma vyššie a znova ma pobozkal. Otočil sa tak, aby stál chrbtom ku vode. Potom sa naschvál posunul ešte viac dozadu a už padal aj so mnou do fontány. Ja som zakričala od prekvapenia, keď ma ošpliechala studená voda, no ostala som v jeho objatí. Teraz sme sa obaja mokrí postavili a stáli sme v strede fontány, no po chvíli sme odtiaľ vyliezli von.

„Toto ti nedarujem, teraz si mi zničil mejkap,“ prešla som si prstom po špirále a ukázala som mu začiernený prst.

„Vieš aké je nebezpečné zničiť žene mejkap? To už radšej neskúšaj,“ buchla som mu do ramena, no s ním to ani nehlo. Len sa na mňa pozeral a usmieval sa nad tým divadielkom, ktoré som hrala.

„A chceš, aby som prechladla? Včera ma oblial Demetri a dnes som mokrá od studenej vody kvôli tebe. Vari chceš, aby som chytila nejaký hm... zápal pľúc?“ otriasla som zo seba vodu na zem.

„Neblázni Bell, zápal pľúc? Odkedy môžu mať upíri zápal pľúc? Ja som si myslel, že povolené majú trpieť len na chrípku, angínu a – nedostatok lásky,“ dokončil a sklonil sa ku mne.

„Toho posledného sa, myslím, báť nemusíš,“ a pritisol mi svoje dokonalé, hebké pery na moje. ´S tebou sa nemusím báť ničoho,´ pomyslela som si radostne a nechala som sa unášať pocitom dokonalosti, ktorý ma teraz pri tomto bozku a Felixovej prítomnosti naplnil.

<<Predchádzajúca kapitola

Ďalšia kapitola>>

Zhrnutie

Autor: Kixy25 (Shrnutí povídek), v rubrice: FanFiction na pokračování

Sdílet

Diskuse pro článek Volterra je môj skutočný domov 16. kapitola: