Stmívání.eu ~ Twilight Fan Home - FanFiction na pokračování » Volterra je môj skutočný domov 11. kapitola

06.04.2010 (16:15) • Kixy25 • FanFiction na pokračování • komentováno 0× • zobrazeno 1795×

Ja mám tajného ctiteľa?

Hodnú chvíľu som pozerala na ten list, neprítomne som krútila ružou medzi prstami, až kým sa mi nepodarilo poodlamovať všetky tŕne a myseľ mi pracovala na plné obrátky. Najprv Demetri, ktorý mi doteraz len robil naschvály, príde a ospravedlní sa mi, to bol pre mňa prvý šok. A potom list a ruža od niekoho neznámeho, pravdepodobne tajného ctiteľa, ma dorazila úplne. Hodila som sa na posteľ, rukami som si zakryla oči, ruža s listom bola položená vedľa mňa, a prehodnocovala som situáciu.

Buď je ten list a to ospravedlnenie iba ďalší z Demetriho pokusov, ako ma napáliť, alebo to je presne naopak, že sa v ňom niečo zlomilo a nejako sa do mňa zamiloval. Ale v to som radšej nedúfala, hoci by mohol byť celkom milý, no svojim správaním to pokazil, takže teraz bol môj vzťah ku nemu na bode mrazu.

Druhá teória bola o tom, že je jedno, či by Demetri to ospravedlnenie myslel vážne, lebo ten list by nebol od neho, takže jeho správaním by som sa zaoberala neskôr, ale bol by ten list buď od niekoho, kto si zo mňa robí dobrý deň, alebo ma vážne miluje.

Otvorila som oči a vedela som, čo musím teraz urobiť. Musím sa o tom porozprávať s Jane. Potichu, aby som nezobudila Renesmee, som vstala z postele a vyšla som na chodbu. Zamierila som rovno ku jej izbe, najkratšou možnou cestou a zastala som pred dverami. Trikrát som krátko zaklopala a Jane mi prišla otvoriť.

Bola zabalená v dlhom, svetlozelenom župane, vlasy mala trochu vlhké, takže som vedela, že pred chvíľou vyšla zo sprchy a ani nebola namaľovaná. Bez všetkej tej čiernej ceruzky a špirály teraz vyzerala nevinne ako anjelik a v tejto chvíli som si ju nevedela predstaviť, ako by na niekoho mohla použiť svoj pohľad a mučiť ho. Tak, až detsky nevinne, tu teraz predo mnou stála a hneď odstúpila od dverí, aby som mohla vojsť.

Práve mala v telke pustený hudobný kanál a teraz tam hrala pesnička Enjoy The Silence od Depeche Mode. Usmiala som sa, lebo táto bola jedna z mojich obľúbených, no keď som si spomenula, po čo som prišla, objavil sa mi na tvári výraz typu ´Pomôž mi´. Pozrela som ním na Jane, tá sa pri pohľade na mňa zatvárila ustarostene, objala ma okolo pliec a ťahala ma sadnúť si do jedného, pohodlne vyzerajúceho, kresla, a ona sa posadila oproti mne.

„Hovor Bella, vidím, že ťa niečo trápi,” povzbudila ma do rozprávania a tak som spustila. O tom, ako som po svojej nočnej vychádzke našla Demetriho čakať pred mojou izbou a ako sa mi ospravedlnil, o liste bez autora a ruži, o mojich teóriách a dohadoch a o mojich pocitoch. Aj o tom, prečo som prišla za ňou a že si sama neviem rady, že som zmätená so svojich pocitov a že potrebujem pomoc.

„Tá ruža a list, to sa Demetrimu nepodobá, on proste povie, čo si myslí a hotovo. A to jeho ospravedlnenie, možno pochopil, že robil hlúposti a je mu to ľúto, alebo je to časť jeho ďalšieho diabolského plánu, ako si si aj ty myslela. On sa vie strašne pretvarovať keď chce,” začala rozprávať Jane po tom, ako si ma trpezlivo vypočula, a teraz sa mi snažila pomôcť.

„Ja by som to tipovala na Felixa, on je skôr taká romantická duša, a vtedy na nádvorí ako sa na teba pozeral...” usmiala sa na mňa lišiacky.

Felix? Žeby tipovala správne? Zdalo sa mi to pravdepodobnejšie ako Demetri, no stále som bola na pochybách.

„Ale je tu aj kopa iných možností. Mohol to byť okrem Demetriho a Felixa napríklad taký Kernie, Corin, Alec,” pri mene svojho brata sa ešte viac usmiala, „aleboo taký Loren...”

„A čo takto Aro?” ozvalo sa od dverí a ja som sa vyľakane otočila a pozerala som sa na Demetriho uškŕňajúcu sa tvár. Och, bože, snáď nestál za dverami a nepočúval náš rozhovor, inak ho vlastnoručne zaškrtím. Jane sa zatiaľ natiahla za prvou vecou, ktorú mala po ruke, a hodila ju po ňom. Vzácna krištáľová váza sa rozbila o druhú stenu chodby a sklo sa zosypalo na koberec, kde len pred chvíľou stál Demetri, no na svoje vlastné šťastie stihol uhnúť skôr, ako váza trafila jeho hlavu.

„Možem, preboha, vedieť, čo sa to tu teraz deje?” ozval sa chodbou prekvapený a aj trochu naštvaný hlas. Bol to Aro a práve sa pozeral na zvyšky vázy smutne ležiace na kraji steny, a potom prísne pozrel na Demetriho, ktorý sa krčil pred našou izbou a víťazoslávne sa usmieval. Ten úsmev mu však zamrzol na tvári, keď si všimol, že za ním stojí Aro. Kým sa stihol spamätať, už ho Aro držal za ruku a čítal mu myšlienky, potom sa naňho zamračil a povzdychol si.

„Ty sa tuším nikdy nepoučíš,” pokrútil neveriacky hlavou, pustil mu ruku a nazrel ku nám do izby.

„Zdravím Bella. Jane, mohla by si na chvíľku?” usmial sa na nás a vošiel do izby. Jane ku nemu poslušne pribehla a podala mu ruku. Keď všetko, čo vyčítal z Demetriho myšlienok, videl aj s Janinej perspektívy, pohľad sa mi vyjasnil a už všetko dokonale chápal. Pozrel na ružu aj list, ktoré som priniesla ku Jane a potom pohľad preniesol na mňa. Úsmev sa mu odrážal aj v očiach, tak som sa uvoľnila, lebo pred tým som nevedela, ako zareaguje a tak trochu som sa toho obávala.

„Bella, Demetriho si nevšímaj, jeho-” zamračila som sa na neho, keď som si domyslela, čo chcel povedať, ale aj tak to dopovedal: „-to prejde. Ale až raz dospie, daj mi vedieť,” žmurkol na mňa pobavene a otočil sa späť na Demetriho. Ten sa na neho mračil, určite preto, lebo sa práve smial na jeho účet.

„Tú vázu som mal rád, takže mi zoženieš takú istú, rozumieš? A myslím to vážne.” Nečakal, čo mu na to odpovie, otočil sa a odišiel. Demetri ho naštvane sledoval, kým nezabočil za roh a potom sa otočil ku nám a zasyčal na Jane.

„Tú vázu zoženieš ty! Ty si ju zničila!”

Tá sa na neho len sladko usmiala a povedala mu: „Aro to dal za úlohu tebe, jemu je jedno, že som ju hodila ja, veď to vie. Asi správne pochopil, že si si o to koledoval, takže je to vlastne tvoja chyba, takže ty zoženieš náhradu.” A vyplazila mu jazyk. To ho tak naštvalo, že vletel do našej izby, schytil ju za plecia a naklonil sa ku nej. Z päťcentimetrovej vzdialenosti na ňu potichu zasyčal:

„Dnes, o polnoci, na hlavnom nádvorí. Ty a ja, súboj. Nezabudni na to. O toto si si ty koledovala.” Zvrtol sa a odkráčal preč. Teraz vyzeral vážne naštvaný, až som sa ho pomaly bála. Zdrvene som pozrela na Jane, no tá sa len usmievala a jeho chrbtu ukázala neslušné gesto.

„Viem, čo práve robíš, tak s tým radšej hneď skonči,” zavrčal Demetri, ani sa neotočil. Jane rýchlo stiahla ruku, zatvárila sa ako anjelik a potom teatrálne prevrátila očami. Keď konečne odišiel, úsmev jej z tváre stále nevyprchal, hoci ja som sa bála o jej bezpečnosť v súboji. Síce mala svoj účinný pohľad, ale nebol by to Demetri, keby niečo nevymyslel.

„Ehm, idem ešte do knižnice, aspoň pomôžem Lorenovi nájsť to, čo potrebujem. Zatiaľ sa maj. A na ten súboj idem s tebou!” zakričala som ešte na ňu, keď som odchádzala od nej z izby.

V knižnici som Lorena nestretla, tak som sa do hľadania pustila sama. Veľa kníh bolo napísaných ľuďmi a zistila som, že sa v informáciách o upíroch niekedy strašne mýlili. Napríklad som našla niečo o vzhľade a vlastnostiach upírov.

Vzhľad upíra

Upír mal podobu človeka bez kostí alebo aj bez nosa, mohol mať červené oči alebo kovové zuby. Prípadne bolo jeho telo pokryté srsťou (ako u vlkolaka). U východných Slovanov mohol mať zmijí jazyk, mohol byť slepý alebo hluchý. U Bulhara naberal niekedy aj zvieraciu podobu: rysa, vlka, myši, zmije, kozy alebo bieleho koňa. Ak sa stala upírom žena, vynikala nad iné svojou neobyčajnou krásou a výnimočnosťou. Jej tvár bola mŕtvolne bledá, vlasy boli čierne ako havranie krídla, pery červené ako krv a pri pohľade do jej tmavých (alebo červených) očí sme mohli vidieť bábiku.

Vlastnosti upíra

Keby ich zasiahol slnečný lúč, rozprskli by sa a zostala by po nich len krvavá škvrna. Ako prvý príchod upíra do dediny cítili psi. Na druhú stranu v slovanskej mytológii mohol upír uzatvoriť manželstvo s človekom a dokonca mať aj deti.

Životnosť upíra je - nesmrteľnosť. Mohol zhorieť, ale akonáhle sa napil krvi tak mu bolo lepšie. Potrebuje ľudskú krv, nie krv zvierat. Síce sa ňou mohol kŕmiť, ale oslabovalo ho to.

Kovové zuby? Bez kostí a bez nosa? To keď som si predstavila, až ma zamrazilo. Ešte že to nie je pravda. Niektoré veci boli pravdivé, napríklad červené oči a nesmrteľnosť, no to s tým slnkom sa teda netrafili ani náhodou. Ale tú premenu na myš by som brala, mohla by som kedykoľvek, skoro nepozorovane odísť. Alebo sa vyhnúť Demetrimu.

Po pár hodinách za mnou prišla Nessie, neviem, ako ma našla, asi sa spýtala Jane. Chvíľu sa prehrabávala v knihách a potom prekvapená vytiahla knižku o Červenej čiapočke. Žeby mal Aro rád rozprávky? predstavila som si ho, ako si ich večer pri kozube číta. Na takej bizarnej predstave som sa musela zasmiať.

Keď sme sa, pomaly až napoludnie, vracali naspäť do izby, vytiahla ma Jane von do záhrady, o ktorej som ani nevedela, že tu je. Celé popoludnie sme sa rozprávali, Nessie naháňala motýle, ktorých tu bolo toľko, koľko som ich ani nečakala.

Do izby sme sa vrátili až večer a na stolíku pri posteli som našla ďalší list s ružou.

___________________________________________________________________________

<<Predchádzajúca kapitola

Ďalšia kapitola>>

Zhrnutie

Autor: Kixy25 (Shrnutí povídek), v rubrice: FanFiction na pokračování

Sdílet

Diskuse pro článek Volterra je môj skutočný domov 11. kapitola: