Stmívání.eu ~ Twilight Fan Home - FanFiction na pokračování » Voice of my life - 3.Nové

" Arašidy?" spýtala som sa nevinne ale chcela som iba nadviazať rozhovor. Nie že by sa so mnou nebavila. Taylor natočila hlavu, strčila ruku do balenia s arašidmi a vytiahla si pár arašidov. Povzdychla si a ja som vedela že keď sa nezadusí tak začne hovoriť.

" Ty si vedela že tvoje rozhodnutie môže zmeniť všetko?" začala.Previnilo som sklopila oči. Asi som egoista. Teraz vlastne ani neviem prečo tam ideme. Jediné čo ma zaujímalo bolo miesto z môjho sna.

" A to nám povedal iba pred pár dňami že je ženatý" sťažovala sa. Tým ma priviedla na nové myšlienky. Celkom sa toho desím. Prídeme na iné miesto, budeme tam nové, svojho otca som nevidela dobrých pár rokov a ešte k tomu má manželku, ktorú som v živote nevidela. Pekne. Ale j tak je to naša vina, keby sme sa s ním stretávali častejšie toto by sa nestalo. Asi.

" Skvelé, ideme z úžasného, slnečného veľkomesta do krpatého, upršaného zapadákova. Je to až príliš veľká zmena" pokračovala. Snažila som sa nedávať svoje starosti najavo aj tak sa mi to nedarilo. Aspoň že so mnou poriadne rozpráva. Spomínala som ako pred pár dňami naštvane vyhadzovala veci z poličiek. Zasmiala som sa. Ona ma za to spražila jedným obviňujúcim pohľadom. Najviac som sa ale desila cesta z Port Angeles, kde sme mali vystúpiť z lietadla zo Seattlu. Bolo zábavné pozorovať ako Taylor vystupuje s flitrovanými balerínkami rovno do mláky.

Pred malinkým letiskom nás čakal Charlie a vypleštil oči keď nás uvidel s mojimi tmavo modrými kuframi na kolieska s fŕkancami zelenej a moju sestru s kuframi zelenej farby. Asi si predstavoval ako to odnesie.  Ešte viac vypleštil oči keď si nás prezeral a potom zneistel. Snažil sa nás rozoznať, videla som mu to na tvári.

" Ahojte" pozdravil. Určite sa nás snažil rozpoznať. Tváre sme mali rovnaké až na tie vlasy a oči. Bolo to ľahké uhádnuť. Taylor si prezerala svoje topánky a ja jeho.

" Bella?" spýtal sa a ukázal na mňa. Iba som sa usmiala. Tay sa k nemu prirútila a dala mu svoje kufre k nohám.

" Ahoj oci, mrznem" a pritiahla zelený sveter k telu. Charlie... ocko nám dal batožinu do kufra a vyšli sme smerom k Forks. Celú cestu sme sa rozprávali, nebolo to také hrozné ako som si myslela. Ja som ale neisto pozorovala známy les. Dozvedela som sa že jeho žena sa volá Catherine. Tak som sa zaoberala svojimi myšlienkami že som si ani nevšimla kedy sme boli na mieste. Dom bol pekný. Samozrejme sa nemohol vyrovnať nášmu žltému, presklenému domu s bazénom a veľkou záhradou, okolo ktorého boli palmy, kilometer od pláže ale budem sa s tým musieť vyrovnať. Z domu vyšla žena s orieškovo- hnedými vlasmi a modrými očami. Hneď nás prešla pohľadom.

" Ahojte. Volám sa Catherine" predstavila sa.

" Ty si asi Bella" zastavila sa mne pohľadom. Pristúpila ku mne a objala ma. Bola som prekvapená. čakala som macochu a predstastavovala som si samú seba ako Popolušku.

" ako to viete?" zamračila sa.

" prosím tykaj mi. Charlie hovoril že si neistá a viac sa na neho podobáš" vysvetlila. Tak isto privítala Taylor a tešila sa lebo vždy chcela mať dve dcéry.

Catherine sa zdala byť veľmi milá. Izbu sme museli mať zatiaľ spoločne kým sa izba mojej sestry nedorobí. Moja bola natretá na žlto. Vyzerala vyblednutejšie ale nesťažovala som si. Povlečenie bolo bledo fialové a myslím že slušne zariadená bola celá izba. Taylor si vybaľovala veci a ja som len hľadela z okna.

" Na čo tam tak čumíš?" Vytrhla ma z premýšľania Tay. Usmiala som sa keď som ju uviidela ako sa mračí na preplnenú skriňu. Toto totiž mala aj ostať moja izba takže som mala vlastnú šatňu. Pripadala som si strateno... neisto.

" Asi sa pôjdem prejsť" oznámila som a otočila som sa na ňu.

" Fajn ja tu ale ostávam" Vybrala som si z kufra čiernu bundu a zišla som dolu. Panovala tu pohoda a ticho.

" ako sa dá ísť do lesa aby som sa nestratila?" opýtala som sa Catherine, ktorá vyrábala večeru.

" Zlatíčko choď po lesnom chodníku čo vedie zo záhrady ale vráť sa pred večerou!" povedala.

Iba som prikývla, rozlúčila som sa a vybehla za dom. Mala som sa prezuť! Nadávala som si. Mala som čierne, semišové tenisky a myslím že sa do mokrého lesa nehodili no vracať som sa nemohla, to by som asi zdrhla a nenašla odvahu ísť do lesa kde to všetko " začalo". Nechápalo som zmysel toho prečo som vo Forks. Čo sa v takomto zapadákove môže stať?! Ani som si neuvedomila že počujem smiech. Všimla som si že oproti idú tri dievčatá a živo o niečom diskutujú. Nepozerala som sa pod nohy a padla som rovno na mokrú štrk. Ruky som vystrela aby som si uchránila tvár. Počula som zalapanie po dychu, ako sa tie dievčatá prestali baviť a rýchle kroky smerom ku mne.

" Si v poriadku Bell?!" Ani som si nevšimla že ma nikto zbiera zo zeme. Predo mnou stáli dve malé čiernovlásky. V tvári boli úplne rovnaké, mali rovnaké čierne vlasy aj zvláštne zlaté oči. Jedine účes mali rozdielny. Jedna, tá čo bola ku mne bližšie mala rozstrapatené, krátke, havranie vlasy a bola chudulinká s drobnými rysmi tváre. Tá druhá čo stála za ňou mala úplne rovnakú tvár aj postavu, oči len jej tmavo čierne vlasy mala rovné a krátke( pozn. aby ste si ch vedeli predstaviť: prvá je ako Alice v Twilighte a druhá ako Alice na obálke kalendára New Moon). Na prvý pohľad som spoznala že sú dvojičky. Tretia stála vedľa tej s rovnými vlasmi. Bola o trochu vyššia ako som ja, mala rovnaké oči ako ony dve. Mala jemné rysy tváre a presne tak aj vyzerala. Tiež mala nádherné, zlaté vlasy po ramená s pravidelnými kučerami( pozn. Taylor Swift) Rovnako si ma prezerali ako ja ich.

" Som Alice" usmialo sa dievča s tými neposlušnými vlasmi. Ešte raz som si overila

" Ahoj, som Grace" Objalo usmialo sa na mňa jej dvojička. Nakoniec ku mne prišla blondína a podala mi ruku. Na chvíľu vyzerala zmrznuto ale potom sa usmiala.

" Juliet ( čítaj Džuliet) Cullenová"

" Bella Swanová" predstavila som sa.

Nakoniec sme si urobila prechádzku spolu.  Bolo mi  nimi dobre... až moc dobre na to že sú cudzie. Zistila som že chodia na tú istú strednú školu ako budeme chodiť my. Všetky tri boli veľmi priateľské a hlavne sme sa spolu zasmiali. Napríklad keď chcela Alice alebo Grace niečo povedať a povedali to spolu, potom sa začali hádať. Nasmiala som sa s nimi viac ako za celý týždeň v L.A. Ale začali ma prepadať zvláštne otázky. Je toto potom môj domov. A ešte niečo mi na nich bolo známe ale nemohla som si spomenúť čo.

Až keď som sa s nimi rozlúčila a prehrávala si náš rozhovor som naraz stuhla prekvapením a poznaním. Tie hlasy Alice a Grace boli úplne rovnaké ako v mojom sne! Celú cestu domov som premýšľala ako je to možné. Jedno mi z toho vyšlo: Je to nemožné. Začala som vnímať okolie až keď ku mne doliehal hlas Taylor, stojacej na verande. Nepokojne klopkala nohou a keď ma zbadala dobehla ku mne a poriadne sa na mňa rozkričala že kde som bola a bla bla bla. Akoby ona bola ten najzodpovednejší človek na svete. Večeru som veľmi nevnímala stále som mala v hlave to ako Alice skríkla "Bell!". Ale ako vedela moje meno? Nakoniec som ani nevydržala celú večeru a išla spať. Pred tým ako som upadla do bezvedomia som zistila že mi povedala presne tak ako v mojom sne. To nemôžu byť halucinácie, určite nie!

Prebrala som sa na zvuk budíka z bezsenného spánku a mala som chuť si pískať. Toto sa mi moje podvedomie snažilo povedať? Strnula som uprostred pohybu. Ale čo ten krásny chalanský hlas? Komu patrí? A možno nepatrí nikomu a ten som si vymyslela. Možno je to tak ale ja žiaidneho chalana nepotrebujem. A na čo vlastne? Nechcem aby som dopadla ako moja sestra alebo mama. Nehovorím že by bolo lepšie keby sme sa nenarodili ale jednoducho skončili rovnako a Taylor ešte horšie. Využitá a odkopnutá. Nie, na to vážne nemám chuť.

Na parkovisko sme prišli práve vtedy , keď bolo plné. Tak som sa oprela o auto( červené ferrari, ktoré nám kúpila mama) a čakala. Taylor išla odovzdať naše papiere. Nakoniec som ale išla za ňou.

PO ceste som stretla nejaké dievča, Jessicu, ktorá mi pomáhala nájsť učebňu algebry. Začala mi hovoriť o najznámejších ľuďoch na škole, o jej kamarátoch, o škole a tak ďalej. Nevnímala som ju ale na konci chodby som si všimla Grace. Ona ma tiež spozorovala lebo mi veselo zamávala. Jessica vypleštila oči.

" Tebe -zakývala- Gracen Cullenová?" sekala. Čo ma upútalo bolo jej meno. Chcela aby som jej hovorila Grace a volá sa Gracen. No dobre, dobre viem že je to rozdiel jedného písmenka ale ona chcela aby som ju oslovovala ako jej rodina?( počula som ako ju tak Alice aj Juliet oslovovali). Neváhala som, rozlúčila som sa s Jessicou a utekala k nej.

" Prepáč, Alice má fyziku a Juliet chémiu tak som sa ťa ujala ja" vysvetlila.

" Wow no ďakujem ale nemusela si sa uliať z hodiny" zamračila sa.

" Nenechám predsa svoju budúcu sestru blúdiť po škole!" na to som vypleštila oči. Gracen si to nevšimla, pokračovali sme chodbami až ma zaviedla k tej učebne. Chcela som sa otočiť ale ona ma dostrkala k dverám a otvorila. Učiteľ ma posadil do druhej lavice, vedľa nej.

" Nepovedala si že ju máme spolu!" obvinila som ju. Anjelsky sa usmiala.

" Prekvapene" zašvitorila.

Ďalšie hodiny som buď sedela s Grace, Alice, Juliet alebo väčšinu hodín sama. Už som vedela že sú všetci adoptovaní takže ma neprekvapilo že sme v rovnakom ročníku. Keď sme išli s Alice z trigometrie zašomrala " Je mi ľúto že sedíš sama ale náš brat bol na Aljaške s našou mamou na návšteve príbuzných takže budeš sedieť ešte asi týždeň sama a potom..." posledné slová povedala tak potichu že som ju nepočula. Keď som prišla do jedálne uvidela som Taylor s deťmi z rezervácie, ktorý ma obozretne, neviem prečo, sledovali. Chcela som ísť k nej ako aj v Los Angeles ale Alice ma zaťala za rukáv modrého trička s dlhým rukávom.

" Poď k nám" navrhla. Asi urobím výnimku. Juliet s Grace tam už boli.

" Som rada že si si sadla k nám. Pred rokom dokončili naši súrodenci strednú. Bolo nám tu smutno" povedala Juliet " Ešte aj ten Edward si zmizne" dodala a pritom pokrútila hlavou. Potom sme sa už len bavili o veľa veciach. Musí byť skvelé mať doma dvojičky. Gracen s Alice sa stále pošťuchovali, smiali a niečo hovorili naraz. Boli vážne ako malé. Cítila som sa s nimi ako... šťastná. Z nejakého dôvodu nie celá ale šťastná.

Potom som mala s nimi telocvik, to sa na mne nasmiali a po škole na parkovisku keď sme sa lúčili tak sa ma spýtali či nechcem niekedy ísť k nim.

A keď som zaspávala cítila som sa ako... doma. Možno to mi tie sny chceli povedať ale...mám zvláštny pocit že toto je iba začiatok. Našla som domov, priateľov a čo nasleduje potom? Čo mi ešte chýba? A čo bude na konci tohto? A čo vlastne znamená koniec? Začiatok niečoho nového alebo koniec v podobe niečoho iného? Ale čo keď tieto veci už viac nechcem vrátiť? Čo keď ich chcem mať na stálo? Navždy? Navždy je príliš dlhá doba! Ale čo keď existuje niečo čo ma prinúti zostať na konci cesty? Za dva dni som zažila príliš veľa nových vecí. Nových priateľov, nové poznania, nový domov, novú rodinu, novú školu.

Tými dňami som začala písať novú kapitolu života. Existujú kapitoly, ktoré som zatiaľ nepreskúmala? Čo sa v nich skrýva? Čo ma tam čaká? Mám priveľa otázok a málo odpovedí. Ale raz ich musím mať všetky, myslím, alebo nie?