Stmívání.eu ~ Twilight Fan Home - FanFiction na pokračování » Vodná princezna - Prológ a 1. kapitola

24.11.2010 (19:30) • MissD • FanFiction na pokračování • komentováno 0× • zobrazeno 1050×

Prológ:

Jazero je odjakživa môj domov. Dlho túžim dostať sa na denné svetlo, ale nemôžem. Neraz sa mi po líci skotúľa slaná slza a takmer ihneď splynie s vodou. Neraz sa skryjem za oponu svojich hnedých vlasov a potichu smrkám. Trpím tu, ale rodičia ma nechcú pochopiť. Tak ako všetci rodičia.

Môj otec, Harper, je vládca celého jazera aj podvodného sveta v Tichom oceáne. Občas prenáša stres z práce domov. Vtedy sa aj s mamou, Brigit, hádajú. Vtedy sa pravidelne dozvedám mnohé zaujímavé veci o ich živote, čo si vyhadzujú na oči. Po hádke sa vždy veľmi dlho nebavia, ale ocko potom vždy usporiada nejakú večeru a vtedy sa dá mamu natierať na chlieb. Zmäkne, udobria sa a skončia v posteli. Vtedy radšej prestávam načúvať. Brr.

Posledné dva dni cítim vo vode niečo zlé. Niečo sa blíži. Niečo, čo mi zmení život. Už sa teším. Môj doterajší život by som najradšej ukončila.

1. kapitola

„Pearl, jemnejšie prosím," kázala som svojej slúžke. Zčesávala mi vlasy do veľkého copu, ktorý bol ozdobený rôznymi korálikmi, perlami či farebnými riasami. Môj účes hýril všetkými farbami dúhy. Dúhy, ktorú som nikdy nevidela. Oči sa mi naplnili slzami. Snažila som sa ich zadržať, a tak som zavrela oči rátajúc do desať. Keď som ich znova otvorila, už bolo dobre. Nemôžem sa predsa takto ponížiť pred slúžkou! Hrdo som zdvihla hlavu a čakala, kým ma dočeše. Potom som vstala a mykla chvostom, ktorý sa mi rozhompáľal ako také malé kyvadielko.

Za chvíľu som sa dostala do jedálne a zobrala si desiatu, čo mi zabalila mamka pred odchodom do práce. Nazrela som do mušle. Zase mach a andernózia, sladko-kyslý kvet s modrými lupeňmi a oranžovým stredom. No čo? Je veľká podvodná kríza, morské panny sa musia uchyľovať k tvrdým riešeniam. Farmárom zhynula celá pôda kvôli nejakým vagabudnom, ktorý na ňu vyliali kyselinu močiarnu, najhorší jed, aký v morskom svete existuje.

„Vicki!" Zbadala som svoju najlepšiu kamarátku, ktorá plávala k naším dverám. Rýchlo som vplávala do mušľového výťahu a zviezla sa na prízemie. Netrpezlivo som kmitala chvostom, kým výťah zastal. Keď sa otvorili dvere, vyštartovala som ako blesk k dverám. Prudko som ich otvorila a oni, zase raz vypadli z pántov. Musím mame povedať, nech ich začne objednávať u Pushovcov, nie u našich Bielych vodníkov. Biely vodníci boli super, ale odkedy zomrel ich otec, ide to s nimi dolu vodou.

Vrhla som sa Vicki okolo krku a začala vyzvedať: „Prečo si mi včera nebrala perlofón?"

„Aaale, zabudla som ho u Missy. Ideme do školy?" Nadšene som prikývla a už sa išlo.

Poobede:

Posledná hodina bola tá najzábavnejšia. Hodina rozčesávania a zapletania vlasov. Znie to nudne, ale aspoň pri tom môžme s kamoškami pokecať. Učiteľka je veľmi benevolentná. Naviac, každá morská panna to musí vedieť. Okrem toho sme sa tam učili aj spôsobnému sedeniu na skale, robeniu trendových účesov a podobne. Neviem, na čo nám to bolo, keď sme nad vodu mohli až od osemnástich narodenín.

Práve som si do vlasov vplietala poslednú korálku, keď sa ozval ten zvonec, ktorý sa skoro vôbec nepoužíva. Poplašný zvonec. Korálku, čo som držala v ruke, som pustila do vody a pridala sa ku kriku, čo spustili ostatné baby. Všetky sme sa začali hnať ku dverám, keď babu, ktorá bola vpredu, niečo kuslo do chvosta. Bolestne zjačala a my s ňou. Ostatné ustupovali do kúta, vrátane mňa. Tú babu, Lizzie, niečo veľké a zelené požieralo vo dverách. Nemohla som sa na to pozerať. Odlúpila som sa od kolektívu ustupujúcich dievčat a išla Lizzie pomôcť. Niečia ruka ma však zadržala. Obzrela som sa za seba. Vicki.

„Nechoď tam," poprosila ma potichu, hlas presiaknutý strachom. Pozrela som sa do jej zmučených očí a rozhodne som zakrútila hlavou.

„Nemôžem ju tam nechať. Som dcéra kráľa, akoby to vyzeralo, keby som jej nepomohla?"

„A ako to bude vyzerať, keď dovolím jedinej dcéra kráľa a mojej najlepšej kamoške ísť na dobrovoľnú samovraždu?"

„Každá sekunda, čo sa tu dohadujeme, je pre ňu..." Mykla som hlavou smerom k Lizzie. „Bolestná... Chceš, aby to dievča zomrelo kvôli tomu, že si bola sebecká a nechcela ma za ňou pustiť na pomoc?"

„No dobre, ale pôjdem s tebou," povedala a dodala, „žiadne odmietanie, Bells." Asi videla, ako otváram ústa na protest. Je to jej život. Ak si s ním chce hazardovať, môže. Aj keď ma bolela predstava, že by zomrela, nemôžem jej v ničom brániť. Čo by som to bola za kamošku?

Doslova som si vytriasla hlavu od zlých myšlienok a chytila Vicks za ruku. Obzrela som sa na dievčatá pritlačené k stene, každá zvierajúca ruku tej druhej a posmešne si odfrkla. Zbabelci! Potom som sa pozrela na vystrašenú Vickinu tvár. Ani ja som sa necítila bohvieako isto, ale musíme to spraviť. Zhlboka som sa nadýchla a kmitla plutvou. Vydala som sa k útočiacej príšere. Nakoniec som bola rada, že nie som sama.

Postupne sme k nej plávali čoraz bližšie a bližšie. Naznačili sme Lizzie, nech je ticho. Príšera k nám bola chrbtom a chceli sme ju prekvapiť. Ja aj s Vicki sme z vrecka, neviditeľne umiestneného na plutve, vybrali strieborné nožíky. Mali by zabiť všetko, čoho sa dotknú. Aspoň tak vravel môj otec.

„Ty choď zľava, ja idem sprava," pošepkala som takmer nečujným hlasom Vicki. Prikývla a išli sme na vec. Potichučku som sa priblížila k príšere a čakala na správny moment. Potom som spoza jej ramena vykukla na Vicki. Spolu sme na seba mrkli a každá zarezala do jednej ruky. Príšera zmučene zabučala a pustila Lizzie. Tá z posledných síl odplávala preč bohviekam, ale pravdepodobne do školskej ošetrovne alebo za učiteľmi.

Viac som nestihla sledovať, lebo príšera sa po mne zahnala obrovskou, zelenou a špinavou paprčou. Uhla som sa a na oplátku jej vrazila chvostom do hlavy. To už príšeru asi vážne nahnevalo. Urobila rýchly záber oboma rukami a vodným prúdom, tak pred seba pritiahla mňa aj Vicki. Dvoma paprčami nám chytila plutvy a dvoma ruky. Božinku, mala ich asi šesť!

Násilne nám poslednými dvoma zdvihla hlavy, aby sme sa jej pozreli do očí. Počula som pišťanie učiteľky aj spolužiačok. Zrazu sa začalo všetko postupne vytrácať a ja som dokázala vidieť len dve guľaté oči, čierne ako najhlbšie miesto v Mariánskej priekope, najhlbšej oceánskej prepadline. Zrazu som pocítila v plutve jemné mravčenie, ktoré silnelo a silnelo... Pocítila som, ako sa mi plutva trhá. Bolo mi to však jedno. Nič som necítila. Nič som nepočula. Jediné, čo som dokázala vnímať boli tie oči. Zrazu začala voda okolo mňa rednúť. Bolo to divné, lebo sme sa nikam nepohli. Ako prenesenie sa do iného priestoru. Do očí mi čoraz silnejšie svietilo svetlo, nebola som na to zvyknutá. Zavrela som oči a vykríkla naraz s Vicki. Zrazu som pod sebou cítila niečo mäké, pichľavé a poddajné.

Otvorila som oči. Príšera nikde nebola. Do očí ma pichalo slnečné svetlo a do nôh mi narážali malé vlnky. Počkať... Do nôh? Posadila som sa a pozrela dole. Plutva bola preč a namiesto nej tam vedľa seba ležali dve chudé nohy. Vedľa mňa ležala Vicki. Ešte nebola hore, ale kdesi vo vnútri som cítila, že sa zobudí, a tak som ju nechala tak.

Chvíľu som sedela a dívala sa do slnka. Zrazu som sa šťatne rozosmiala. Uvedomila som si, že sa mi splnil sen. Bola som von z môjho jazerného väzania. Bola som na súši a čo lepšie, bola som človek!

Autor: MissD, v rubrice: FanFiction na pokračování

Sdílet

Diskuse pro článek Vodná princezna - Prológ a 1. kapitola: