Stmívání.eu ~ Twilight Fan Home - FanFiction na pokračování » Vo Forkse niečo vraždí! 4. kapitola

05.10.2010 (21:15) • PinkVolturi • FanFiction na pokračování • komentováno 1× • zobrazeno 1886×

Kapitola venovaná LucyCull. :)

Zvyšok dňa prebehol dosť rýchlo. Vyučovanie sa nám skrátilo o poslednú hodinu. Ani ma nezaujímalo, čo to bolo. Myslela som len na Sabrinu a na tú reportáž. Samozrejme, že dosť často sa mi do myšlienok priplietol Cullen. Nechcela som naňho myslieť, ale stále ma k nemu niečo ťahalo. Prečo by aj tá jeho priateľka nosila kontaktné šošovky a bola bledá ako on. Tieto veci mi nešli do hlavy. Ak by len súrodenci... pochopím. Ale musí sa po nich „opičiť“ aj ona? To sa mi zdá úplne na hlavu! Keby som bola ja na jej mieste, nerobila by som to!

Chris ma zaviezol do domu. poďakovala som mu a pobrala sa do svojej izby. Keďže nám odpadla... španielčina, mala som hodinu na učenie. Ale nové informácie ohľadom nejakého predmetu sa mi nechcelo študovať. Skôr niečo zaujímavejšie. Napríklad niečo ohľadom rodiny Cullenovcov. To by bolo asi najideálnejšie využitie tohto času. Lenže odkiaľ by som o nich našla informácie?

V tom mi na um zišla Jessica. Ona vie takmer všetko o každom študentovi. Len či by mi poskytla informácie aj o tých nových! Rozhodla som sa pre telefonát! Pomaly som zišla po schodoch a už vyťukávala Jessicine číslo.

„Prosím?“

„Ahoj, Jess, to som ja – Bella!“ predstavila som sa a sama pre seba sa usmiala. Už istotne zabudla na časy z detstva, ktoré sme strávili väčšinou spolu.

„Bella?! To si ty? Vôbec som ťa podľa hlasu nespoznala. Už dlho som ťa nevidela. A v škole ťa tak často nevídam!“

„Ja viem. Ale na tom teraz nezáleží. Vieš niečo o tých Cullenovcoch?“ Chvíľu nastalo ticho. „Jess?“

„Och, áno, viem. Len teraz sa snažím spomenúť si na to ako sa volá ich otec. Všetci sú adoptovaní. Edward chodí s Tanyou, Jasper s Alice a Emmett s Rosalie. Ich... otec pracuje ako lekár v miestnej nemocnici. Vraj sa všetci na seba podobajú. Ale Edward! Hm, škoda, že už je zadaný. Je na zožratie!“

„A ďalej? Nejaké ďalšie informácie by som chcela...“

„Sú z Aljašky. Presťahovali sa tu asi pred týždňom, tuším tak mi to niekto hovoril. A na čo ti to je vlastne treba?“ spýtala sa po chvíli.

„Vieš, Jess, už ma tu zháňa Chris, budem musieť ísť. A je to len tak zo zvedavosti!“ zaklamala som jej.

„Aha, dobre. Tak sa maj pekné, pá!“ a zložila. Vydýchla som si. Myslela som si však, že toho bude vedieť trošku viac, ale mýlila som sa.

Tak nič, asi si o ňom budem musieť zistiť niečo sama! Lenže ako a kedy? Keď dokopy nemám ani čas, ani voľno... proste nič. Asi bude najlepšie, keď sa na to vykašlem. Možno sa mi všetko len zdá, blúznim, mám halucinácie, nahováram si, že je upír, alebo nejaké monštrum! Ale zas keď to všetko dám dokopy, nenapadá mi nič iné! Ale čo ak existujú nejaké nadprirodzené bytosti ako sú upíri? Myslím, že to môže byť pravda. Ale ani nemusí... ach, prečo sa takéto veci stávajú vždy len mne? Všetky tie mýtické bytosti... bŕŕŕ! Upíri.

Nesúhlasne som pokrútila hlavou. Idem do práce a už na to viac nebudem myslieť. Nebudem myslieť na Edwarda a na upírov. Cullenovci sú len obyčajní ľudia, ktorí sa mi len zdajú byť máličko podozriví byť nejaké mýtické bytosti.

Sadla som si do môjho autíčka, s obrovským hukotom naštartovala a pobrala sa za Chrisom. Keď som prišla na parkovisko a hľadala jeho auto, nikde som ho nemohla nájsť. Jeho obvyklé miesto bolo prázdne. Všetko sa mi zdalo divné! Predsa tu chodieva ešte skôr než ja! ani jediný raz sa mu nestalo, že by prišiel o niečo neskôr.

V tom mi zazvonil mobil.

„Chris?! Kde si? Už ťa čakám na parkovisku!“ začala som hovoriť hneď ako som hovor prijala.

„Bella...“ ozval sa odtiaľ hlas, ktorý som vôbec nepoznala.

„Kto tam je? Kde je Chris? Čo sa mu stalo? A odkiaľ poznáte moje meno!“

„Bella, ja som v pohode. To bol doktor Cullen. Nemaj o mňa strach, som v nemocnici. Mal som len menšiu nehodu.“ Teraz to už bol on. Od úľavy som si vydýchla.

„Menšiu!“ zasmial sa... doktor Cullen!

„Idem za tebou, Chris!“ A zložila som. Znova som vošla do auta, naštartovala a hnala sa do nemocnice, späť do Forksu. Dúfam, že je schopný aspoň chodiť. Pretože inak ho asi dorazím! Nedávať si pozor?! Css! Veď on vie veľmi dobre šoférovať!

„Chris!“ Vbehla som do izby, kde ležal.

„Bella, rád ťa vidím! No, tak sa zdá, že nás Sabrina zabije, čo? Ale neboj sa, ja ťa pred ňou ochránim!“ Nechápavo som sa na neho pozrela. Také blbosti už netrepal poriadne dlho.

„Je pod liekmi. To si nevšímaj.“ Obzrela som sa za seba. Tam stál nejaký muž, ktorý mohol mať okolo tridsiatky. Bol vyšší, mal bledú pokožku, zlaté oči a blond vlasy. „Doktor Cullen!“ prestavil sa a podal mi ruku.

„Bella,“ usmiala som sa, no kútikom oka som stále pozerala na Chrisa. „Čo sa mu vlastne stalo? Ako je na tom?“

„Myslím, že na tom nie je najlepšie! Mal autonehodu. Pod auto mu vbehlo nejaké zviera. Myslím, že má poškodenú chrbticu, necíti si nohy. Je mi to ľúto.“ Sklonil hlavu. „A myslím, že si poriadne udrel hlavu.“ Zhlboka som sa nadýchla. Nie, to predsa nemôže byť pravda. To nemôže! „Zomiera!“ dodal.

Pocítila som, že do očí sa mi nahrnuli slzy. Predsa ma nemôže opustiť! Mám ho veľmi rada! Ale nikdy medzi nami nebolo viac než len priateľstvo. Proste sme boli najlepší priatelia. Ale aj tak nemôže len tak opustiť tento svet. Veď nehody sa stávajú často. Aj autonehody a nikde nie je písané, že sa pri nich musí zomierať! Tak prečo práve Chris?

Otočila som sa. Hlava mu padala nabok, oči mal zavreté.

„Koľko mu ešte zostáva?“

„Niekoľko hodín. Bella, je mi to naozaj ľúto, už sa nič nedá robiť. Snažili sme sa mu pomôcť, no márne. Viem, že nemá príbuzných a že tu žije sám. Preto som sa ozval práve tebe, Bella.“  Po líci mi stiekla prvá slza. Žiť bez neho už nebude také ľahké. Kto mi bude pomáhať, keď mi bude najťažšie? Kto ma vždy rozveselí, bude pri mne v škole? Nie, toto sa nemôže stať!

„Naozaj už nezostáva nič iné, len smrť? Nedá sa nič robiť? Darovať krv, alebo niečo podobné?“ Zamyslel sa. Akoby nad niečím tuho uvažoval. Ale potom nesúhlasne zavrtel hlavou.

Podišla som k Chrisovi a pohladila ho po tvári. Počula som každý jeho hlasný nádych. Tvár sa mu vždy skrivila do grimasy. Aj dýchanie ho muselo bolieť. Ach, prečo som ja nešla po neho? prečo som sa snažila radšej dostať z Jessici nejaké informácie, než ísť za najlepším priateľom? Cítila som sa za to byť vinná. Za to, že zomrie a už ho nikdy viac neuvidím.

„Návštevné hodiny sa o pár minút končia,“ oznámil mi pán Cullen z dverí. Na súhlas som len kývla hlavou. Akoby som tu nemohla byť. Veď ho mám rada! Som jeho jediná rodina! Nemám právo tu byť? To je teda pekná somarina!

„Chris. Bojuj, nevzdávaj to. Ty si tu bol vždy pre mňa... ja som tu teraz pre teba! Musíš žiť. Nesmieš ma tu len tak nechať. V tomto svete...“ Hlas mi už zlyhal. Nedokázala som na to ani pomyslieť.

Návštevné hodiny skončili a ja som teraz mala ešte jedu úlohu pred sebou. Ísť toto všetko oznámiť Sabrine. Ona to istotne neznesie! Mala ho rada. Dúfam, že Chris vydrží do zajtra, potom aspoň týždeň, mesiac, rok... a navždy!

Takže, mám pre vás menší návrh. Ak tu bude viac než 20 komentárov, tak kapitoly budem pridávať oveľa častejšie. (nie len v utorok... ako vždy)

Čo vy na to? :)

A čo si myslíte. Chris umrie, alebo bude žiť? :D

(Môžete o tom rozhodnúť vy, ešte to nemám premyslené!)

Autor: PinkVolturi (Shrnutí povídek), v rubrice: FanFiction na pokračování

Sdílet

Diskuse pro článek Vo Forkse niečo vraždí! 4. kapitola :