Stmívání.eu ~ Twilight Fan Home - FanFiction na pokračování » Vlčí sen - 8. kapitola

04.02.2011 (20:45) • DarkPassion • FanFiction na pokračování • komentováno 1× • zobrazeno 1073×

"Dúfam, že to bol sen a toto len nočná mora."

8. kapitola - Sen

hudba

Prechádzal som sa plážou a rozmýšľal. Bilo sa vo mne moja ja. Nemôžem byť predsa zaľúbený do nej, do Mary. Ako malé deti sme sa spolu bili o gumové cukríky a dnes rozmýšľam nad tým, akým spôsobom ju mať pri sebe, predstavujem si, ako pri mne sedí a ja môžem dýchať jej krásnu vôňu, počuť jej smiech a vidieť jej nakrčený nos, keď sa hnevá. Vzdychol som si a odkopol najbližší kamienok niekam do diaľky. Nechcem aby to tak bolo, všetko vo mne chce byť s ňou, sám neverím tomu, že sa tomu dokážem vzoprieť, pretože túžba ochutnať jej pery a byť s ňou je silnejšia. Viem, že ku mne patrí a že ja patrím k nej, no nechcem, aby si myslela, že je to na silu, chcem aby si vybrala sama. Možno by som mal o ňu bojovať, možno áno, ale bojím sa sám seba, svojej podstaty, áno bojujem proti pijaviciam, bojujem proti zlu, no stále som zviera. Som netvor... nie som človek, ktorého by si zaslúžila. Normálny život pri boku niekoho, s kým je v bezpečí a nehrozí, že sa pri hádke premení na vlka, mohol by som jej ublížiť. Kúsok hnevu a vybuchnem, som netvor...

Prechádzal som sa a vnímal len slaný vietor, čo mi šľahal do tváre. Milujem to tu, La Push by som neopustil nikdy, je to môj domov, moja skrýša.

„Ahoj, Paul.“ Zasekol som sa v kroku a otočil sa. Je to ona, ako je možné, že... prehliadol som ju. Mám tam ísť, alebo odísť? No moje horšie ja vyhralo, bolo moc silné. Kráčal som k nej s nádejou, že ma odbije. Nenávidím, že musím byť tak zlý, že jej hovorím veci, ktoré ju bolia, no je to tak lepšie. Možno si vyberie lepšie, len nie jeho. To nedovolím, nedovolím aby chodila s pijavicou! Začal som sa triasť a funieť, ustúpil som krok dozadu a snažil sa ukludniť, ešte nie je čas, Paul... ešte nemôže vedieť, kto vlastne si. Zakrútil som hlavou, aby som z hlavy vysypal tie ohavné myšlienky.

„Takže toto miesto nie je iba moje,“ šepol som do ticha a sklonil hlavu. Bola mi otočená chrbtom, dosť ma mrzelo, že nemôžem vidieť jej nádherné oči, topím sa v nich.

„Nevedela som, že sem chodíš, ale ak ti tu prekážam, pôjdem.“ Vstala a mne sa zastavilo srdce, len to nie. Nesmie odísť, nie teraz. Moc dlho som bez nej, potrebujem ju vidieť, cítiť aspoň na chvíľu, môj anjel. Oprášila si nohavice a otočila sa mi tvárou v tvár. Nemohol som z nej odtrhnúť pohľad, chcel som ju objímať, vyznať jej lásku, tak rýchlo ako mi to blyslo hlavou, tak rýchlo som tú myšlienku zahnal.

„Nie, prosím, nechoď, som rád, že ťa znovu vidím.“ Skúmavo si ma obzerala, opatrne som sa priblížil a zapravil jej pramienok vlasov za ucho, bola dokonalá. Na jej snedej pokožke jej nabehli zimomriavky, pousmial som sa. Tešilo ma, že na môj dotyk reaguje... možno nie som sám, ale čo si nahováram.

„Paul,“ šepla a ja som jej položil prst na pery. Láska, prosím, teraz nie. Nechcem kaziť túto chvíľu, bola ako ja... jazyk ostrý ako britva. Usmial som sa a hľadel jej do očí, moja Mary, ako ťa ja len milujem. Zrazu sa začala mračiť a srdce jej začalo zrýchelne byť, nie, anjelik, zasa?

„Paul, povieš mi, prečo to robíš? Naťahuješ ma? Chcem počuť pravdu, nech je akákoľvek!“

„Pravdu?“ zasmial som sa a pozrel sa jej do očí. Pravda nie je taká, akú by si chcela počuť, anjelik.

„Mary, pravda je vždy v tejto dobre a bude zabudnutá. Všade sa klame, každý okolo teba je klamár.“

„Tak ním nebuď aspoň ty,“ šepla a sklonila hlavu. Bola nešťastná a to som nechcel. Chytil som ju za bradu a donútil pozrieť sa mi do očí. Jej oči boli plné sĺz a beznádeje, nechcel som to takto, anjelik, no ešte nie je čas. Musíš sa rozhodnúť. Sklonil som sa k jej uchu a šepol.

„Ver, že tebe by som nedokázal klamať. Bojujem sám so sebou. S tým, čo je správe a nie. Nechcem ti ubližovať, Mary, ale rozhodnúť sa musíš aj ty.“

„V čom?“ opýtala sa ma a ja som si smutne vzdychol.

„Či on alebo ja, “ odsekol som a vnútri ma znovu chytala triaška. Vyjavene na mňa pozerala, vyzerala zmetene, no ona to pochopí.

„Ja ničomu nechápem!“ zapišťala zúfalo a ja som si vzdychol. Chytil som ju za dlane a pritiahol viac k sebe. Naklonil som sa a spýtavo sa na ňu pozrel. Neurobila nič, len stála a pozerala na mňa. Jej tep sa rozbehol o závod a ja som vedel, že môžem, že práve teraz môžem prekročiť aspoň na chvíľu svoju hranicu. Skláňal som sa k nej stále bližšie a bližšie už som sa dotýkal svojím nosom tej jej gombičky. Potvoril som ústa a znovu sa na ňu pozrel, prekročil som hranicu a spojil naše pery. V tom momente jej srdce začalo bubnovať aj za mňa. Cítil som ako silno tlčie na svojom hrudníku, keď sa ku mne tiskla. Rukou som prešiel na jej chrbát, hladil som ju a zašiel aj pod tričko. Cítil som jej hladkú pokožku a ovládol ma chtíč. Vedel som, že nemôžem pokračovať, dosť! Dosť! Odtrhol som sa od nej a snažil som sa trochu spamätať. Mal som šťastie, že som ju nehodil do piesku a nevzal si ju tu a hneď teraz. Zatriasol som hlavou a vzhliadol jej do očí.

„Tvoje pery, mohol by som ich bozkávať celé dni, keby si mi to dovolila.“ Usmial som sa a pohladil ju po vrelom líci.

„Paul, čo to so mnou robíš?“

„To, čo si ty spravila mne. Nemôžem byť bez teba, Mary. Chcem, aby si bola šťastná, preto ti dávam na výber. On alebo ja... no ak si vyberieš Chrisa, zomriem,“ šepol som a otočil sa jej chrbtom. Nemôže mi vidieť do očí. Videla by to zúfalstvo, tú bolesť, ktorú mi pôsobí, keď je s ním, keď viem, že jej sny patria jemu. Keď sedím na jej okne a počujem jeho meno. Sklonil som hlavu a držal pocity na uzde. Zrazu ma jej malá rúčka chytila za rameno a otočila k sebe.

„Ja... myslím si, že srdce si vybralo samo, no rozum ide inou cestou,“ šepla. Vedel som to, bolelo to, tak veľmi to bolelo. Ako to bolo v tej knihe Rozum a cit? Oh, áno, vyhral rozum, tak aká je nádej, že tu vyhrám ja? Nádej tu je, ale som tak silný, aby som zvíťazil?

„Je na tebe, ktorú časť svojho ja poslúchneš, mala by si ísť domov. Seth sa za chvíľku zobudí.“

Pozrel som sa do oblakov a ona kývla postavila sa na špičky a chytila ma za obe líca, vtisla mi letmý bozk na pery a zmizla v temnom lese. A ostal som tu sám. Padol som do piesku a ruky si dal za hlavu, pozoroval som posledné hviezdy na oblohe a dúfal, že nezabudne. Pretože toto nebol sen, teda.

„Au,“ sykol som keď som sa štípal do krku, nie, nebol to sen. Usmial som sa a zavrel oči, prehrával som si náš bozk, bol nežný, aspoň som sa snažil, aby bol. Chcel som, aby aspoň v tú chvíľu cítila to, čo ja... všetko, čo cítim, aby šlo cez ten bozk až k nej do srdca. Prečo je to všetko také ťažké? Keby som nebol vlk! Nevedel by som, že je tá pravá... vzdychol som si a potichu si nadával do všelijakých nepekných slov, od mamy by som už dostal po hlave, usmial som sa nad myšlienkou na ňu a ponáhľal sa domov. Viem si predstaviť, ako by zase vyvádzala, že ma nenašla v pelechu.

Zobudil som sa až na to ako mi pod hlavou zvonil telefón.

„No?“ zachraptil som do mobilu a odtiaľ sa mi ozval Embry.

„Chlape, nespi!“

„Prečo! Nemám hliadku, veď,“ vrčal som a pučil telefón v ruke.

„Ukľudni sa, Jacob sa pýta, či nejdeš skákať na útesy!“

„Do hodiny som tam.“ Vypol som ho a hodil si vankúš na hlavu. V tom sa však otvorili dvere a v nich stála mama.

„Paul, vstávaj!“ smiala sa a odostierala mi závesy, frflala si popod nos, že keď som bol malý, tak som bol ranné vtáča a teraz spávam až do štvrtej.

„Mami!“ zamrnčal som a ona si ku mne sadla na posteľ. Hladila ma po vlasoch a usmievala sa na mňa, je to jedna z tých najkrajších žien, čo som kedy videl a bola i tak dobrá. Sadol som si a roztrapatil si vlasy.

„Stále ako malý,“ zasmiala sa a začala mi skladať periny.

„Už to nebude pelech!“ žundral som, keď som si vyplachoval pusu.

„Bež dole, máme palacinky.“

„Bežím!“ kričal som skákajúc z jedného schodu na druhý.

„A neskáč na schodoch!“ kričala zhora a ja už som sa popri tom tlačil čokoládovými palacinkami. Tie robí najlepšie.

„To si ich už zjedol?“ zhrozila sa mama, keď zišla dole.

„No,“ zašušlal som s plnou pusou a ona mi capla po hlave.

„S plnými ústami sa nehovorí!“

„Pýtala si sa,“ smial som sa a utekal na druhú stranu stolu, ona schmatla utierku a naháňala ma okolo stola ako malé dieťa.

„Aj tak ťa raz dolapím!“ smiala sa a ja som zastal, narazila mi do náručia a ja som ju objal.

„Mám ťa rád, malá mama.“ Pobozkal som ju do vlasov a ona ma pohladila po líci a potom sa zamračila.

„Aká malá mama!“ smiala sa a umývala riad.

„Idem s chalanmi trošku ochutnať more, tak večer som doma.“

„Dobre a dávajte si pozor. Pozdrav chlapcov,“ usmiala sa a zamávala mi vo dverách. Keď zavrela dvere, rozbehol som sa lesom na útesy.

Chalani tu už boli a boli celí mokrí.

„Začali ste bezo mňa?“ zavrčal som a oni sa začali smiať, Jared ku mne pristúpil a začal si prehrabávať vlasy, pri čom na mňa striekala voda.

„Fuj!“ odskočil som a všetci sme sa začali smiať.

„Si jak pes, Jared.“ On sa postavil na štyri a začal zavíjať na “mesiac“.

„Veď je vlk,“ podotkol Jacob a všetci sme sa k nemu rozbehli. Sotili sme ho a už sme počuli len uvoľňujúci výkrik.

„Kto je na rade?“ opýtal sa Embry, keď z lesa vyšiel Seth a za ním... Mary? Čo tá tu robí.

„Zbláznil si sa?“ zavrčal som a ona na mňa zrazu stočila pohľad, ako keby si len teraz všimla, že tu vôbec som. Trochu ma to zamrzelo, no to teraz išlo bokom.

„Problém, Paul?“ tvrdo odsekla. No ja som to, samozrejme, ignoroval.

„Môže sa jej niečo stať, Seth!“

„Nič sa mi nestane, už som veľké dievča. Len... len mi ukážte ako sa to robí.“ Sam sa toho ujal. Cúval do zadu a rozbehol sa. Za sekundu už bolo počuť len jeho krik. Mary utekala k útesu a ja som mal chuť utekať za ňou a držať ju okolo pása, aby nespadla. Kľakla si na kolená a pozerala ako padá dole.

„Chcem to skúsiť!“ Seth kývol a všetci sme jej ustúpili z cesty. Dávaj si pozor, anjelik.

Ešte to predýchala a rozbehla sa, zrazu jej nebolo. Bolo počuť len ju.

„Si normálny, Seth?“ vrčal som a mal som chuť zabiť ho.

„Ak sa jej niečo stane... zabijem ťa!“

„Ale čo!“ vrčal Seth. Stáli sme oproti sebe a mali zaťaté päste.

„Chlapci,“ šepol Jared.

„Čo!“ odsekli sme.

„Nevynára sa.“ Seth zamrzol a ostal stáť, no ja som sa rozbehol a skočil. Preboha, prečo to tak dlho trvá? Dopadol som do ľadovej vody a moja pokožka dostala prvý šok. Otvoril som oči a hľadal som jej tvár. Otáčal som sa pod vodou a hľadal až som našiel. Mala zavreté oči a pomaličky padala ku dnu. Schmatol som ju za pás a vyplával hore.

„Mary!“ šepol som, no ona nereagovala. Prekonával som posledné silné vlny a dostal sa na breh, kde už všetci stáli. Položil som ju do mokrého piesku a roztrhol jej pevné biele tričko, čo na sebe mala. Začal som ju oživovať, nedialo sa nič. Do pekla, toto mi nemôžeš spraviť, anjelik. Nemôžeš mi len tak odísť. Zrazu sa mykla a začala vykašliavať vodu. Podoprel som jej hlavu, aby to mohla zo seba dostať. Rozvzlykala sa a ja som ju vzal do náručia, pritiskol som ju k sebe, aby jej nebola zima a viedol ju k sebe domov.

„To bude dobré, miláčik,“ šepol som a ona si zaborila tvár do mojej hrude.

Prepáčte, že vás znovu otravujem, baby, ale rada by som vedela nejaký konkrétnejší názor na túto poviedku. Kľudne aj kritiku. Len viac rozpísať, čo by ste ako chceli, možno splním vaše priania a rada by som bola, keby sa vyjadrili aj ľudia, čo nekomentujú.

Moc ďakujem. :)

Autor: DarkPassion (Shrnutí povídek), v rubrice: FanFiction na pokračování

Sdílet

Diskuse pro článek Vlčí sen - 8. kapitola: