Stmívání.eu ~ Twilight Fan Home - FanFiction na pokračování » Vlčí sen - 11. kapitola

27.05.2011 (16:30) • DarkPassion • FanFiction na pokračování • komentováno 3× • zobrazeno 848×

"Píš ďalej, nech môžem čítať a utiecť aspoň na chvíľu do tieňa naivity a ilúzie od reality, ktorá ma ničí."

11. kapitola

hudba

Ráno ma prebudilo ostré bubnovanie dažďa na okná. Vstala som a pretrela si oči, nevedela som si spomenúť, čo sa stalo včera, v hlave som mala úplné okno. Ponaťahovala som si stuhnuté svaly na nohách, ako keby som včera behala maratón. Všetko v mojej hlave bolo zrazu tak tmavé a čisté, zdalo sa mi to zvláštne, nikdy som taký pocit nemala, vždy tam bolo niečo nad čím by som mala premýšľať. Vstala som z postele a došla až úplne k oknu, ktoré som otvorila, vystrčila som hlavu von a nechala si zmáčať tvár ľadovými kvapkami dažďa. Zrazu niekto vtrhol do izby a ja som si buchla hlavu o zárubňu okna.

„Au!“ šepla som a trela si udreté miesto, čo sa zatiaľ Emmett, počkať Emmett?!

„Alice ti odkazuje, že v kúpeľni máš oblečenie a na stole ťa čakajú skvelé raňajky.“ Mrkol na mňa a už bol fuč. Ja som sa dotackala k posteli a zavrela oči, všetko sa mi pred očami premietalo ako film. Bolo to strašidelné, tie otrasné informácie sa mi znovu, tak ako včera, zabodávali hlboko do srdca, myšlienky a spomienky sa vracali na tie isté miesta v hlave, kde boli včera. Keď všetko prestalo, musela som sa párkrát predýchať, takže už viem prečo som tu... Vstala som a šla pomalým krokom do kúpeľne, chcela som oddialiť stretnutie s rodinou Cullenovcov, rodinou... upírov.

Napustila som si vaňu plnú teplej vody. Len tak som sa tu máčala a nechávala všetok stres odplávať v malých vlnách, ktoré som vytvárala každým malým pohybom. Všetko bolo tak neskutočné, tak rozprávkové alebo by som to mala skôr nazvať hororom? Pretože sama nechcem veriť tomu, čo sa okolo mňa deje, osoby z rozprávok, rôznych strašidelných filmov sa stali realitou? Prečo som bola vychovaná v klamstve? Prečo som nemohla vedieť pravdu hneď? Bolo by to ľahšie, omnoho ľahšie. Keď som vyliezla z vane, prezliekla som sa a postavila sa pred veľké zrkadlo pri posteli. Pozerala som sa na svoj odraz, nevyzerala som ako pred tým, videla som sa o desať rokov staršia, bolo to... dochádzajú mi slová, pretože moje myšlienky sa točia len okolo toho... Seth, môj milovaný braček je kalamár, moja mama, sestra, všetci najbližší ma niekoľko rokov klamali, moji priatelia. Ostala som sama, vždy som verila, že práve oni sú dôkazom dôvery, pravdy a lži sú zakázaným slovom, no klamstvo sa stalo pravidlom. Poslednýkrát som sa zhlboka nadýchla a vyrazila prieč tejto nočnej more.

Zišla som schody a všetci ma čakali nastúpený v rade, ostražito pozorovali každý pohyb, každé moje zvraštenie čela. Vzdychla som si a sadla si do jedálne k raňajkám. Nikto pri mne nebol, nie ako kedysi, dokonca ani Esme sa ma nepýtala ako mi chutí, je to zvláštne. Dúfam, že si ma nechcú vykŕmiť a zjesť ako jednohubku.

Musela som sa pousmiať nad touto myšlienkou, pretože predstava, že Esme mi vysáva krv z hrdla bola vcelku komická i keď som ešte nevidela ich pravé tváre. Keď som dojedla s najmenšou rýchlosťou, akou som dokázala som umývala riad, chcela som to všetko tak veľmi oddialiť, ešte som nebola pripravená to riešiť, ešte som to nestačila ani predýchať. Keď nastal čas ukázať sa im na oči, schytila ma triaška. Všetko okolo mňa stratilo farbu a život, cítila som sa úplne prázdna, ako keby sa všetko zastavilo, no vedela som, že ak cez to neprejdem teraz, neprejdem cez to nikdy. Prekročila som prah a vošla od izby, všetci sa snažili byť až príliš ľudský, no tváre mali v kŕčovitom úsmeve, čakali moju reakciu? Alebo hrajú ďalšie divadlo. Alice na mňa smutne hľadela, no neodhodlala sa ani na kus slova. Sadla som si do kresla, ktoré bolo najďalej od nich a vtom vstal Carlisle, bolo jasné, že ako hlava rodiny sa ujme slova.

„Mary, nemusíš sa báť."

„Nebojím sa.“

„Len chcem, aby si vedela, že sme tvoja rodina bez akýchkoľvek okolností.“

„Rodina,“ šepla som a v hlave sa mi spustil kolotoč uštipačných poznámok. Edward sa zvláštne usmieval. Len som na neho zazrela a posunula sa ešte viac do kresla, mala som pocit, že chcem splynúť, nie, to nebol pocit, bola to prosba. Aspoň na chvíľku byť neviditeľná. Až do teraz som si ho nevšimla, sedel oproti mne. Chris, skúmavo na mňa hľadel, nedalo sa mu z tváre nič vyčítať, len hľadel. Vyzeral ako vytesaná socha. Božská socha...

„Myslím, že ti včera Alice všetko vysvetlila, ale je tu ešte jedna vec...“

„Ďalšie tajomstvo?“

„Nesmieš o nás nikomu povedať.“

„To by som nikdy neurobila.“ Aj tak by si všetci mysleli, že som blázon ešte by ma zavreli a zviazali do kazajky, tudle. V tom Chris vstal a pomaličky šiel ku mne, podal mi ruku a ja som zamrzla. Pozerala som sa mu na nadstavenú dlaň a rozmýšľala, ako sa zachovať. V momente, ako som sa mu však pozrela do očí, som jeho ruku prijala, vstala som a on ma viedol von. Počkať, von? Samú? Ja... neviem či mám strach, ale ešte nie som pripravená vydať sa sama do lesa s upírom, vysávačom ľudských životov... Aj keď mi Alice povedala, že ľudskú krv nepijú, možno to bolo len ďalšie klamstvo. Ale stretnúť niekoho z nich v lese, tak sa asi zakusnem do stromu a tvárim sa, že som suchý konár.

„Kam ideme?“

„Ukážem ti, že nie sme nebezpeční.“

„Ako?“

„Teraz sa nezľakni.“ Hneď, ako to povedal, si ma prehodil cez rameno a ja som ani nestihla vnímať veci okolo mňa, šli sme, skôr sme lietali, takou rýchlosťou sa rútil proti všetkému naokolo. Stromy obchádzal jedna radosť a ja som chytala závrat. Zrazu, za pár sekúnd, sme stáli na veľkej lúke, kde ma položil na rovné nohy, ako som čakala, hneď som sa skácala na zem, no to už ma stihli podoprieť jeho silné paže. Zahľadela som sa mu do očí a srdce sa mi rozbehlo o závod. On sa len usmial a popošiel ďalej.

„Ukážem ti niečo.“

„Niečo ešte viac neuveriteľné?“ Zasmiala som sa a on na mňa mrkol. Zrazu pomalým krokom mieril k slnku.

„Zbláznil si sa?! Však zhoríš!“ zakričala som a rozbehla sa po ňom. Skočila som na neho s mylnou predstavou, že ho zvalím na zem a zachránim pred istou smrťou. No miesto toho som na zemi skončila ja a on sa náramne zabával. Dostal výbuch smiechu a ja iba poriadny úder na zadok.

„My... my neuhoríme na slnku,“ koktal a pri tom sa snažil zastaviť nekonečný nával smiechu.

„Naozaj?“ šepla som a cítila ako sa mi červeň nahŕňa do tváre. Kývol hlavou a pomaličky si začal rozopínať košeľu. Mňam... teda dosť, Mary! Radšej som sa pozrela do hĺbky lesa, nechcela som vyzerať ako slintavý psík. Zavrtela som hlavou a uprela zrak na neho, on sa na mňa pozrel a zodvihol obočie.

„Už po mne nebudeš skákať?“ uchichtol sa a ja som sa nezmohla ani na slabý hlások. On sa iba usmial a spravil dva kroky. A mňa ožiarila krásna postava. Stál polonahý v strede nádhernej lúky, posiaty diamantmi. Vstala som a ako omámená som k nemu pomaly šla. On na mňa len hľadel, bez pohybu tam stál a pozoroval každý môj pohyb. Šla som k nemu a bojovala s nutkaním dotknúť sa ho, chcela som vedieť, či je skutočný, či to nie je len prízrak v mojej hlave. Nakoniec som sa odhodlala a prstom som mu prešla od krčnej tepny pomedzi svaly na bruchu. Jeho pokožka bola ľadová, ale tak jemná ako dokonale vytesaná socha, tak hladká. Prezerala som si ho a hladila jeho nahú pokožku... až mi to prišlo hlúpe. Zodvihla som zrak a on sa mi pozeral rovno do očí. Milo sa usmial a naklonil hlavu, naše nosy sa skoro dotýkali. V mojej hlave bolo prázdno, bol v nej iba on. Všetko, čo bolo včera, pred hodinou, či minútou zmizlo. Bol tu iba on, krásny Boh a ľudské dievča.

Ani som si neuvedomila ako, ale naše pery splynuli v jedno, boli sme tak zohratí, jemne sa hral s mojimi perami a holou rukou mi prechádzal po chrbte, po celom tele mi nabehli zimomriavky, príjemne ma striaslo. Zamotala som mu prsty do vlasov, snažiac sa predĺžiť túto chvíľu, až keď ma napadol on, Paul. Toto nemôžem... alebo prečo nie... ja nie som tá, ktorá zradila, on ma klamal. On ma zradil. Odtrhla som sa od Chrisa a ustúpila tri kroky.

„Prepáč,“ šepla som a chytila sa za pery, ustúpila som úplne do tieňa a sadla si do trávy. Len tak som sedela a nerozmýšľala, len som sa snažila zabudnúť na to, čo sa stalo, no bolo ťažké vymazať niečo, čo bolo tak čarovné a rozprávkové. Chris si sadol ku mne a nesnažil sa prerušiť to ticho, ktoré nastalo. Nechal pokojný priebeh mojim myšlienkam.

„Máš čas, Mary. Niekedy stačí byť zamilovaný, ale niekedy to miesto toho bolí.“ Pozrel na mňa a ja som si hlavu zložila do dlaní.

„Niekedy láska bolí omnoho viac, ako by som vôbec čakala,“ šepla som a znovu vypla. Nechala som všetko utiecť z mojej hlavy, bola som tu len ja, moje myšlienky a on.

Chcem sa ospravedlniť, že som tak dlho nič nenapísala. Ale chcela som skončiť, no vaše komentáre a moja priateľka ma donútili písať ďalej. Máte pravdu, niet dôvodu prečo zahodiť niečo, čo ma baví a aspoň na chvíľu zoberie preč z tejto reality. Ešte raz Vám patrí jedno veľké Ďakujem! :)

Autor: DarkPassion (Shrnutí povídek), v rubrice: FanFiction na pokračování

Sdílet

Diskuse pro článek Vlčí sen - 11. kapitola: