Stmívání.eu ~ Twilight Fan Home - FanFiction na pokračování » Vlčí sen - 10. kapitola

12.03.2011 (11:45) • DarkPassion • FanFiction na pokračování • komentováno 1× • zobrazeno 972×

"Aj pád na hubu je pohyb dopredu."

10. kapitola

hudba

Utekala som cez tmavý les, ktorým sa ozývali samé zvláštne zvuky. V normálnom prípade by mi mali behať zimomriavky po chrbte, no všetko bolo lepšie ako pocit, ktorý ma ťažil. Utekala som stále rýchlejšie, dostávala som pocit, že pomaličky strácam smer, stratila som sa! Do pekla!

Celá udychčaná som sa oprela o strom a zošuchla sa úplne dole, chytila som sa za kolená a modlila som sa, nech to, čo si myslím, nie je pravda. Moja rodina! Paul! To nemôže byť pravda, sú to naozaj zabijaci z hororových filmov alebo iba šaliem. Oprela som si hlavu o strom a zahľadela sa do koruny vysokého stromu.

„Bože, povedz mi, že toto je len sen, len sen!“ šeptala som a zároveň som sa snažila nevnímať svoj roztrasený hlas. Zrazu za mnou niečo zašumelo, rýchlosťou blesku som bola na nohách. Zrazu ma niečo chytilo za rameno a ja som zvrieskla na celý les, ozvena môjho výkriku sa vznášala vo vzduchu.

„Mary, Mary! To som ja Alice!“

„Och, Alice!“ zapišťala som a hodila sa jej okolo krku. Vôbec som sa nezaoberala myšlienkami, že niečo je zvláštne aj na Cullenovcoch, stačila mi moja rodina.

„M-m-môžem ísť k vám?“

„Samozrejme!“ Mala som pocit, že sa v tej tme na mňa usmiala, chytila ma za ruku a viedla ma pomedzi stromy, vyšli sme na cestu, kde stálo žlté Porshe, nasadla som na miesto spolujazdca a konečne si naplno vydýchla, no zďaleka nebolo všetko v poriadku.

„Môžeš mi povedať, čo ťa napadlo v túto hodinu utekať lesom? Sama?!“ Všetko na mňa doľahlo a ja som začala plakať.

„Prepáč,“ šepla som a ona spomalila.

„Mne sa neospravedlňuj... ja som len rada, že si v poriadku.“ Kývla som a pozorovala cestu pred sebou, stromy sa len rýchlo mihali pri Alicinej rýchlej jazde. No teraz mi to bolo fuk, za iných okolností by som asi šalela a karhala ju za to, či chce stratiť život.

Dorazili sme pred veľkú vilu a mne padol kameň zo srdca, bola som niekde, kde bude odo mňa všetko ďaleko, aspoň pre dnešok. Vystúpili sme a ja som sa pomaličky šuchtala k dverám, Alice pri mne zrazu stála a otvárala mi dvere, celý dom bol rozsvietený a z obývačky sa niesla vrava. Mám pocit, že som hlavnou témou dnešného večera. Vzdychla som si a s Alice po boku som išla za ostatkom rodiny.

„Ahojte,“ zamumlala som a Esme ma zrazu drvila v náručí.

„Som tak rada, že si v poriadku!“ vydýchla a ja som ju stále držala, toto som potrebovala, dočasný úkryt pred svetom. Keď už som sa toho nabažila, pustila som ju zo svojho zovretia a ona si sadla naspäť ku Carlisleovi. Prosebne som pozrela na Alice a tá pochopila, schmatla ma za ruku a ťahala hore. Všetkým som dala dobrú noc a usalašila som sa na veľkej posteli, Al mi zbehla po pyžamo a ja som tu zatiaľ ostala sama.

„To nemôže byť pravda!“ Zakryla som si tvár rukami a hodila sa do perín.

„Som tu!“

„Môžem si dať najprv sprchu?“

„Ale potom mi povieš... všetko!“

„Poviem,“ šepla som a vzala si od nej pohodlne vyzerajúce pyžamo.

Vyzliekla som sa a vliezla si do sprchového kúta, ktorý som si vybrala pri ťažkom rozhodovaní, no vo vani by mi to trvalo asi hodiny. Pustila som si na seba ľadovú vodu, celým telom mi prebehla príjemná triaška. Nadstavila som tvár vode a nechala si vymiesť myšlienky z hlavy, na chvíľu, na malilinkatú chvíľu, som mala pocit, že je znovu všetko tak, ako bolo. Normálny ľudský život.

„Tak mi už povedz, čo sa stalo.“

„Mala som sen...“

„Toto všetko len kvôli tomu?“

„Alice, keby si ma nechala dohovoriť, vedela by si viac!“

„Prepáč,“ šepla a hodila na mňa ospravedlňujúci pohľad.

„Takže, sníval sa mi sen, nočná mora. Kde môj brat... zistila som, že ten sen bola skutočnosť alebo skôr niečo ako varovanie.“

„Varovanie pred čím?“

„Pred tým, že nie sú ľudia.“ Alice zatajila dych, očakávala som inú reakciu, strach, nedôveru alebo hocičo, len nie toto.

„Alice povedz niečo.“ Odvrátila zrak a mne to došlo.

„Ty, ty... tiež nie si človek, však?“ vykoktala som zo seba a ona kývla, vstala som a ustupovala som k stene, Alice zrazu stála kúsok odo mňa a ruky mala v obrannom geste.

„Mary, nič ti nespravím. Vieš, že by som ti nikdy neublížila, keby som chcela, spravila by som to už pred tým, no nie?“ Nesmelo sa na mňa usmiala a mne sa v hlave začalo všetko miesiť.

„To je asi pravda, ale chcem počuť pravdu, Alice! Celú pravdu.“ Kývla a ukázala na posteľ, na ktorú si sadla. Pomaličky som sa vybrala k nej, sadla som si čo najďalej a ona na mňa pýtavo pozrela, len som sa umelo usmiala a ona spustila.

„Mary, vždy som ťa mala rada, bola si, a aj si, ako moja sestra. A nechcem, aby si sa ma čo i len máličko bála, pretože by som ti nikdy neublížila. Nie som človek, asi si si všimla, že nejem, nepijem a v niektorých veciach som príliš rýchla. Vedela som, že to vieš, no snažila si sa to nevidieť. Je tu jedna vec, vlastne sa stravujem, ale nie ľudskou potravou.“

„A čím?“ vydýchla som a ona zaúpela, ako keby rozmýšľala, či mi to naozaj môže povedať.

„Krv,“ vyšlo z nej a ja som prekvapene zhíkla, asi to nie je možné, ale čakala som niečo horšie, no až potom mi pomaličky začalo dochádzať, že čia krv to bude.

„Ty zabíjaš ľudí?!“ zakričala som a ona rýchlo vrtela hlavou.

„Nie, nie!“

„A čo potom, neklam!“

„Nechaj ma to vysvetliť, živím sa krvou, ale nie ľudskou, preto mám zlaté oči. Pijem krv zvierat, celá naša rodina, nazývame sa vegetariáni.“ Odfrkla som si a založila si ruky na prsiach, nebála som sa, skôr som cítila odpor. Nechcela som, Alice je jeden z ľudí, ktorí pre mňa znamenajú veľa.

„Je mi to ľúto, že som ti musela tak dlho klamať, ale bolo to pre tvoju bezpečnosť.“

„Super.“ Alice sklonila hlavu a mne to začalo byť ľúto, niekoľko minút sa na mňa ani nepozrela, pomaličky som sa k nej začala prisúvať a opatrne som nadstavila ruky, objala som ju a hladila po chrbte.

„Aj tak ťa nikdy neprestanem mať rada, upírča,“ šepla som a ona zrazu skákala vedľa postele.

„Ja som to vedela!“ smiala sa a v očiach jej hrali iskričky.

„Al?“

„Áno?“

„Môžeš má túto noc nechať samú?“ Kývla a pobozkala ma na čelo, rozlúčila sa so mnou a ja som ostala sama so samotou.

Zvalila som sa do perín a zavrela oči, no pokúšala som sa nezaspať, nechcela som, aby sa mi snívalo znovu niečo podobné, na dnešok toho bolo dosť. Som zvedavá, či ráno uverím tomu, čo sa dnes vlastne stalo. Zavrela som oči a pred očami sa mi zjavila jeho tvár, tvár môjho anjela. Och, Paul... možno som nemala tak utiecť, no nič iné ma nenapadlo, ale ak som prijala celú rodinu upírov, prijmem aj ich. No najviac bolí skutočnosť, že mi klamali, že mi klamal Seth, moje dvojča. Je to pre mňa istá zrada, ktorá veľmi zabolela a neviem, či mu ju vôbec odpustím. Bál sa? Alebo pre neho už len neznamenám to, čo pred tým. Lebo ak by to bolo iba o strachu, nemal by ho mať prečo, je to predsa môj brat, moja druhá polovica, môj veľký brat. Vzdychla som si a pritlačila som si vankúš na tvár, začala som do neho kričať a pri tom som kopala nohami. Cítila som sa ako blázon, blázon z filmu. A ten film nie je žiadna komédia, ale totálny horor!

Dúfam, že sa vám táto kapitola páčila, pretože som ju písala o jednej ráno, a v hlave som to nemala celkom v poriadku, no snažila som sa písať spontánne. Dúfam teda, že budete naozaj spokojné. A za kometáre v predminulej kapitole vám krásne ďakujem, ste skvelé čitateľky a dokopávate ma k tomu, aby to bolo lepšie a lepšie. Ešte raz veľké ďakujem!

Autor: DarkPassion (Shrnutí povídek), v rubrice: FanFiction na pokračování

Sdílet

Diskuse pro článek Vlčí sen - 10. kapitola: