Stmívání.eu ~ Twilight Fan Home - FanFiction na pokračování » Vlčí rod - Prológ a 1.

17.03.2011 (20:00) • Elanor • FanFiction na pokračování • komentováno 1× • zobrazeno 3629×

Prológ

„Tak, čo na to hovoríte?“ spýtal sa tmavovlasý chlapec už niekoľký raz, pričom pozorne sledoval toho muža o niečo staršieho od neho, ako čosi zapisuje do diára. Očividne on mal to hlavné slovo a ten chlapec bol len pomocníkom.

„Veľmi ste ma potešili. Myslím, že to už máme. Vďaka vašej prísade a poznatkom... Dokončili sme to. Som si istý. Už to len treba vyskúsať.“

„A koho navrhujete, pane?“

Starší muž sa s pyšným výrazom otočil. Mladší muž cúvol, no on len zakrútil hlavou.

„Ja sám to skúsim... na sebe. Ak by to malo nejaké vedľajšie účinky, nechcem byť za to zodpovedný,“ povedal napokon príjemným, starostlivým hlasom, ale jeho závistlivé oči hovorili o tom, že by sa o svoj dokonalý výtvor nechcel deliť. Nikdy. S nikým.

Túžil len on sám spoznať skutočné účinky jeho nápoja.

1. Diana: Ako sa to pre mňa začalo...

Opatrne som kráčala tmavou chodbou, ktorá bola tlmene osvetlená sviečkou v mojej pravej ruke. Vedela som celkom presne, kam idem a rovnako som aj vedela, že to mám zakázané. Zvedavosť sa mi ale príliš vrývala pod kožu. Podišla som až k dverám otcovej pracovne a ostala som stáť za pootvorenými dverami.

„Nesmieme viac čakať!“ kričal otec na moju mamu, ktorá sa neodvážila ani pohnúť. „Lord z Walderu dorazí o tri dni, už prešla nejaká doba, čo som mu písal, ale som si vedomý toho, že potrebuje aj čas na zariadenie určitých vecí. Už dávno som mu prisľúbil svoju dcéru jeho otcovi. Tým som nám všetkým zabezpečil mier. Nie je dôvod túto dohodu rušiť.“

„Ale aj v okolí by sa našiel pre našu dcéru vhodný muž, schopný prevziať naše miesto.“ Matka bola na mojej strane, ale to mi vôbec nepomáhalo.

„Musíme rozšíriť naše panstvo. Náš kráľ nie je schopný žiadneho činu, preto musíme sami vyjednávať spojenectvá. Je zlá doba a je mojou povinnosťou zabezpečiť všetkým mojim poddaným pokojný deň. To je niečo, čo náš kráľ nikdy neurobil.“

„Ale vložiť ruku našej dcéry práve tomu mužovi? Doniesli sa mi do uší neslýchané veci. Je to krutý muž a tajomný, rovako ako územie, ktorému vládne. Možno máme podobný erb, ale rozhodne nebudú na našej strane.“

Jasne, otcovi ide len o jedno, pokračovať v odkaze svojho dávneho predchodcu, uzatvárať spojenectvá s tými, ktorí si uctili vlkov tým, že ho povýšili na symbol svojho panstva.

A k tomu... úplne som chápala matkine obavy. Warder nebolo práve prívetivé miesto. Obyvatelia žili medzi vysokými horami, takže sa k nim náhodní cetujúci nemohli dostať. Neprijímali návštevy a len veľmi zriedkavo opúšťali svoje územie.

„Dohovoril som,“ povedal otec a nečakane rozrazil dvere.

Odskočila som neskoro, dvere ma zasiahli a ja som spadla na zem. Sviečka sa pomaly odkotúľala ďalej, pričom za sebou zanechala ohnivý pás. Otec si to nevšímal. Rýchlymi krokmi išiel ku mne a ja som sa čo najrýchlejšie postavila na nohy a cúvala.

„Mal som pocit, že som to povedal dosť dôrazne. Večerné výlety zo svojej izby som ti zakázal!“ kričal na mňa a ja som vedela, že zúril. Oči mal ako ľady, ktoré sa do mňa nemyslosrdne zabárali kvôli porušeniu jeho zákazu. Rýchlo som sa zvrtla a bežala som cez celý hrad tak rýchlo, ako mi len nohy stačili.

Zrazu som zbadala sluhu, ktorý sa náhlil oproti mne. Zastavil sa však až pred mojím otcom, niečo mu naliehavo pošepkal a to otca zastavilo. Zaujato počúval, čo mu hovoril a potom sa rozbehol opačným smerom. Nechcela som čakať už ani deň.

Vzala som si pripravenú tašku a vyložila som list pre matku. Už dlhšie som tušila, že sa niečo deje a preto som bola pripravená utiecť hneď, ako to by bolo možné. Len čo sa teda by sa boli potvrdili moje obavy.

A ten čas je tu. Nastal síce nečakane, ale môj vopred prepracovaný plán som mohla dodržať aj teraz.

Stála som v izbe a premýšlala som, či som sa rozhodla správne. Napokon som len pokrútila hlavou, vzala som si dlhý čieny plášť s kapucňou a prehodila som si ho cez seba. Nepozorovane som sa zakrádala k tajnému východu z paláca.

Zdal sa mi nezvyčajne prázdny, ale nezaoberala som sa tým. Teraz mi to veľmi vyhovovalo. Otvorila som tajné dvere a utekala som chladnou tmavou chodbou, až kým ku mne nedoliehal nejaný lúčik svetla. Bola síce noc, ale zároveň bola zima, krásna biela zima, a vďaka mesiacu sa sneh prekrásne trblietal.

Vliezla som úzkym otvorom do malej jaskyne a vyšla som z nej von. Ocitla som sa malom kopci za hradom a to, čo som videla, ma zarazilo.

Môj domov bol v plameňoch.

Okolo paláca sa mihali tiene, ktoré som odhadovala na nepriateľské vojsko. Veľa som nedokázala rozoznať na tú diaľku, ale zrazu sa ozval ohlušujúci hluk a všimla som si, ako sa aj druhá veža zabalila do žeravého plášťa. Postupne ohňa pribúdalo, až som videla nejakých obivateľom zúfalo utekať.

Sledovala som scenériu podo mnou s narastajúcim smútkom. Nutkanie vrátiť sa bolo takmer ohlušujúce, ale nevrátila som sa. Zvrtla som sa na päte a rozbehla som sa opačným smerom. Dlho som však hustým porastom bežať nevládala.

Spomalila som, no keď som za sebou začula praskanie vetvičiek, rýchlo som sa zase rozbehla. Obzrela som sa a zbadala som neďaleko odo mňa bežať tiene. Nemohla som to popísať, ale to čosi neurčité bežalo za mnou. A bola som si istá, že nie s dobrým úmyslom. Bolo to rýchle a približovalo sa to. Vyzeralo to temer ako vlk. Ale aj na tú vzdialenosť, rýchlo sa zmenšujúcu, som dokázala spoznať, že je oveľa väčší, ako vlk, ktorého možno bežne vídať v lese. Bol veľký asi ako medveď a už z diaľky na mňa ceril obrovské zuby, hrozivo sa lesknúce v jemnom svote mesiace.

Snažila som sa bežať ďalej, strach mi pomáhal k rýchlosti, ale aj tak som cítila únavu. Zavrela som oči a nedovolila som si viac sa otočiť. Cítila som okolo seba pohyb, ale slepo som bežala vpred, nevšímajúc si okolie.

Utekaj. Nevzdávaj sa! - počula som vo svojej hlave hlas, ktorého som sa držala.

Až po dlhej chvíli som sa odvážila otočiť. Bola som hlboko v lese. Ak ma aj niekto sledoval, nemohla som to vidieť. Neobyčajne pokojný les mi síce nedodal istotu, ani pocit bezečia. Dovolil mi však oddýchnuť si.

Klesla som na zem a snažila sa upokojiť svoje dýchanie.

Ľahla som si na malý kúsok odkrytej, zmrznutej zeme a sledovala som atramentovú oblohu. Bolo neskoro a hrozná zima. Cítila som ako sa mi pod kožu dostáva chlad, ako mi znecitlivujú nohy. Snažila som sa nimi pohnúť, ale spôsobovalo mi to hroznú bolesť.

Po chvíli som za sebou začula praskať konáre.

Nepriatelia ma dobehli - pomyslela som si a zavrela som oči. Vedela som, že smrť má pre mňa už otvorenú náruč.

Vlčí rod - 2. kapitola

Autor: Elanor (Shrnutí povídek), v rubrice: FanFiction na pokračování

Sdílet

Diskuse pro článek Vlčí rod - Prológ a 1.: