Stmívání.eu ~ Twilight Fan Home - FanFiction na pokračování » Victoria - 3. kapitola

29.12.2012 (16:45) • bathory55 • FanFiction na pokračování • komentováno 0× • zobrazeno 760×

„Vicky, prepáč ale ja nemôžem. Ja... bolo to úžasné, ale aj napriek tomu k tebe nič necítim. Je to celé... vôbec neviem, ako by som sa mal vyjadriť. Nechcem ťa raniť, ale myslím, že by sme mali ostať len priateľmi.“ Po týchto slovách sa mi srdce rozbilo na milión častí, ktoré nedokáže už nik a nič spojiť.

Mala som sto chutí utiecť a utápať sa vo vlastnom smútku, lenže Ulf ma svojimi pažami silno držal pri svojom tele a nedokázala som sa hýbať. Cítila som, ako sa mi hrdlo zúžilo sklamaním a boli to len sekundy, kedy mi vytryskne prvá slza a za ňou budú nasledovať ďalšie. Nemohla som dovoliť aby ma videl plakať, plakať preňho. Nechcela som aby zistil, že on je celý môj život. Zhlboka som sa nadýchla a snažila sa potlačiť slzy. Odkašľala som si, aby som si prečistila hrdlo, no nepodarilo sa mi to. Chytali ma záchvaty paniky a úzkosti. Prečo sa mi to muselo stať? Prečo mne? Prečo?

„Iste. Ak to tak cítiš,“ bolo jediné, čo sa mi podarilo dostať cez hrdlo. Zavrela som oči a pokúsila sa z jeho zovretia dostať. Celý prekvapený ma pustil a ja som rýchlosťou blesku vybehla z izby. Chcela som pohľadať ocka. Dobehla som do miestnosti, kde sa nachádzali a našla ich s obrovským pohárom v ruke. Na niečom sa hurónsky smiali, s vervou si pripíjali, až sa im víno vylievalo z pohára na stôl.

„Ehm, ehm,“ odkašľala som si a pritiahla tak ich pozornosť na seba.

„Ocko, prepáč, že ruším, ale nie je mi dobre. Mohla by som si ísť domov ľahnúť?“ Vyvalila som naňho svoje hnedé oči a snažila sa nahodiť výraz trpiaceho. Hodnú chvíľu sa na mňa pozeral a študoval ma. Nakoniec však podľahol a po tvári sa mu rozlial vrúcny úsmev. Rukou mi pokynul aby som prišla za ním. Sadla som si mu na kolená a pritúlila sa k nemu.

„Tak dobre, choď domov, ale my tu s mamou ešte ostaneme.“

„Iste, ocko. Ďakujem,“ odpovedala som a usmiala som.

S každým som sa rozlúčila a rozbehla sa domov. Až vtedy som si dovolila, aby mi oči zaliali slzy zo zlomeného srdca. Potrebovala som... čo som vlastne potrebovala? Sama som nevedela. Život mi už nepripadal zmyselný. Začala som premýšľať o čom ten môj vlastne je. O robote. O trápení. Nechcela som tak žiť. Ulf si ma nikdy nevezme za ženu. A ak áno, nemiloval by ma a chodil by za inými. Nikdy by som ho naozaj nemala. Vtom sa mi v mysli objavil Thor. To jeho telo, aké pocity vo mne vyvolal. Nevedela som, čo sa s ním stalo po mojom odchode zo senníka, preto som sa rozhodla zmeniť svoj smer. Musela som ho nájsť a zistiť, čo s ním je.

V senníku už nebol a ani doma. Hľadala som ho po celom meste a nenašla ho. Zašla som k zátoke. Mala som v úmysle ho nájsť. No nenašla. Plakala som. Plakala som za seba, za Ulfa a za Thora. Všetko sa pokazilo. Nie, ja som všetko pokazila! Neostávalo mi nič iné, než sa vrátiť domov. Vedela som, že rodičia sa vrátia až ráno, preto som sa nikam neponáhľala. Snažila som si vyčistiť hlavu a uvažovať rozumne. Potrebovala som vymyslieť, čo bude so mnou ďalej. Nemohla som tu ďalej ostať, no nemohla som ani opustiť rodičov. Nemala som východisko z tejto prekérnej situácie. A nik mi ani nevedel poradiť. Pri vchodových dverách nášho domu som sa zarazila. Boli otvorené. Nemohli to byť rodičia, to som si bola istá.

Strach zaplavil celý môj organizmus. Začala som sa triasť s náhlym prívalom adrenalínu. Bez toho, aby som si zohnala nejakú zbraň, som potichu otvorila dokorán dvere a snažila sa vidieť cez tú hustú tmu, čo bola v dome. Opatrene som našľapovala a snažila sa upokojiť moje rýchlo bijúce srdce. Nech tu bol ktokoľvek, moje srdce predierajúce sa mi cez šaty musel počuť. Prešla som cez chodbu do kuchyne a rukami sa opatrne dotýkala stien a nábytku, aby som sa ako-tak vedela orientovať. Slabý prúžok mesiaca prekukol cez okná a vytvoril šero. Mala som možnosť, že v tých svetlejších častiach domu uvidím aspoň obrys toho dotyčného.

S obrovským strachom som sa pobrala skontrolovať aj ďalšie izby. Keď som otvárala dvere od tej mojej, jemne zaškrípali. Preniesla som tichú modlitbu, zhlboka sa nadýchla a vkročila do temnej miestnosti. Srdce mi búšilo ako besné. Snažila som sa obzerať a žmúriť, no nič som nevidela. Zato som cítila. Vedela som, že ten niekto je práve v mojej izbe. Zastavila som sa a násilím skľudnila moje telo. Započúvala som sa. Okrem mňa tu ešte niekto iný dýchal. Boli to pravidelné a hlboké nádychy. Predpokladala som, že je na mojej posteli. Sviečku som mala práve pri pelesti postele. Nevedela som sa k nej dostaň bez toho aby som na dotyčného narazila. Zobrala som všetku odvahu a prehovorila:

„Kto je tam? Viem, že si tu, počujem ťa dýchať. Som ozbrojená.“ Moje slová vyzneli skôr ako šepot roztraseného dieťaťa. Hlas sa mi chvel.

Začula som vrzgot postele. Ani som sa nenazdala a niekto ma chytil do svojej náruče a rukou mi zapchal ústa. Začala som sa šklbať, no jeho stisk bol silný. Ani sebaobrana mi nepostačovala. Zápasila som s ním niekoľko minúť, keď mi došlo, že je to zbytočné. Ochabla som a začala myslieť ako ma zabije alebo znásilní. Už mi bolo všetko jedno. Nechala som sa vydvihnúť do jeho náruče. Položil ma na posteľ. Až keď sa moja pokožka dotkla tej toľko známej látky prikrývky, som si uvedomila, že mám voľné ústa. Neurobila som nič. Bola som ticho a čakala. Na líci som pocítila dych. Do nosa mi udrela tak známa vôňa. Zhlboka som sa nadýchla a rýchlo objala to telo nado mnou. Bola som tak šťastná, že je tu so mnou. 

„Thor,“ šepla som.

„Vicky,“ povedal. Zalial ma tak vrúcny a šťastný pocit.

„Čo tu robíš a prečo nezapáliš sviečku? Chcem ťa vidieť. Čo ti urobil otec? Si v poriad...“ Nenechal ma dohovoriť. Znovu mi zapchal ústa.

„Pššt, láska. Neboj sa ničoho.“ Po tejto vete jeho ruku vystriedali pery.

Prisal sa na moje s takou vervou, že som neodolala a bozk mu opätovala. Cítila som jeho svaly ako sa pohybovali na mojom tele. Ten kontrast jeho tvrdého tela a naopak toho môjho mäkkého, ma privádzal do šialenstva. Vnorila som mu ruky do vlasov. Nechala som nech mi prechádzajú cez prsty ako vodopád, no vždy to skončilo až príliš rýchlo, keďže ich mal krátke. Prerušila som bozk a opýtala sa:

„Prečo si nenecháš narásť vlasy?“ Cítila som, že na chvíľu zamrzol a potom odpovedal:

„Nepáčia sa mi dlhé.“

„Ale... mne áno,“ dobiedzala som ďalej. Povzdychol si a cítila som ako sa presunul k môjmu boku. Hlavu si položil do priehlbiny medzi mojim krkom a ramenom. Cítila som jeho horúci dych a na pokožke mi to vytváralo zimomriavky. Rukou jazdil po mojom brušku a jemne ho hladkal a masíroval.

„Nepáčim sa ti?“ opýtal sa.

„To som nepovedala.“ Touto otázkou ma zaskočil.

„Tak prečo ma potom nútiš, aby som mal dlhé vlasy?“

„Každý má dlhé vlasy.“

„Lenže ja nie som každý. Ja som ja. A nemyslím si, že krásny muž je len vtedy, ak má tie prekliate dlhé vlasy.“ Jeho dych sa zmenil ako sa rozohnila jeho reč. Bol taký sladký. Otočila som sa tvárou k nemu a znovu som mu vnorila ruky do vlasov.

„Máš pravdu,“ priznala som. Jemu by dlhé vlasy ani nepristali. Takto som mala vždy nutkanie mu tie neposlušné pramene z očí vyhnať. A mala som dôvod sa ho dotýkať.

„Viem, že mám,“ povedal a cítila som pohyby svalov na tvári. Iste sa na mňa škerí.

„Thor?“

„Hmm?“

„Chcem odtiaľto odísť. Odísť preč a o nič sa nestarať. Chcem ísť ďaleko.“ To posledné som dokázala už len zašepkať.

„Prečo chceš odísť? Veď tu máš všetko.“

„Nie nemám,“ povedala som a pokrútila hlavou. „Môj celý život je len o práci a keď mám konečne možnosť žiť si vlastný život s tým, kým chcem, tak...“

„Tak čo, Vicky?“

„Tak ma nemiluje,“ vydýchla som. Cítila som ako sa Thor celý napol. Vedel, že milujem niekoho iného, no dúfal, že zmením názor.

„Ulf?“ opýtal sa.

„Áno.“ Bolo už zbytočné to pred ním tajiť.

„Odídem. Ja... možno by si chcel ísť so mnou?!“ dúfala som.

„Vicky, ale moja mama... vieš veľmi dobre, že sama nevládze. A okrem toho, nemiluješ ma! Páči sa ti len moje telo. Ak by som s tebou odišiel, zničil by som všetko, na čom mi kedy záležalo a zlomil mnohé srdcia. A kvôli čomu? Kvôli tebe?“ odfrkol si. „Daj mi jeden jediný dobrý dôvod a pôjdem s tebou,“ vyzval ma.

Slová sa mi zadrhli v hrdle. Myseľ mi zaplavili obrázky jeho zronenej matky, úpadok ich pôdy, živorenie a prekliatie jeho aj mojej rodiny. Rovnako som videla ako by vyzeral náš spoločný život ďaleko od všetkého a všetkých. Vedela som, NIE, cítila som, že by som ho dokázala milovať. V podstate som ho milovala, len zatiaľ nie tak správnou láskou akú by si zaslúžil. Ale vyhliadka slobody ma nútila mu nasľubovať čo len bude chcieť.

Pritúlila som sa k nemu ešte viac a hlavu mu zavŕtala do hrude. Obtierala som sa o jeho kožu ako mačka. Chcela som pojať čo najviac jeho vône a zachytiť ju na mojej pokožke. Z Thorovej hrude sa ozývala jemné a spokojné mraučanie, jeho paže ma silnejšie oblapili a majetnícky si ma choval v náručí.

„Nie je to tvoje telo, čo ma láka. Poznáme sa už od detstva a vieš, že ťa milujem. Nie je to síce tá láska, akú ku mne pociťuješ ty, ale po posledných prežitých chvíľach to vo mne... ja neviem... jednoducho ťa vnímam inak. Robíš ma v posledných chvíľach šťastnou a spokojnou. Keď mi išlo srdce vybuchnúť od žiaľu, ty si bol prvý na koho som myslela. Vtedy som uvažovala nad tebou, ako nad nejakou chorobou. Bol si v mojej hlave a nechcel si z nej odísť. Myslela som na teba a bola som šťastnejšia. Ak to nie je prvý znak toho, že ťa budem milovať, tak máš pravdu a ostaň tu.“ Snažila som svoje telo uvoľniť a pôsobiť ľahostajne, no v mojom bruchu trepotali krídelká motýľov a bola som celá podráždená.

„Len sa so mnou zahrávaš. A ja nie som až taký kretén ako si myslíš. To, že som pre teba ochotný aj zomrieť je jedna vec. Ale aby si ma len využívala na svoj prospech, sa mi vôbec nepáči. Prepáč.“ Po týchto slovách sa zdvihol a chystal sa odísť. Okamžite ma zasiahol pocit samoty a strachu. Nemohla som mu dovoliť odísť. Vystrelila som z postele a schmatla mu zápästie. Silno som ho držala a odmietala pustiť. Bez toho, aby sa otočil povedal:

„Pusť.“

„Nie, Thor. Musíš ma vypočuť a pochopiť. Nechcem aby si odišiel.“ Snažil sa vykrútiť zápästie z mojich rúk.

„Hovorím ti, aby si ma pustila!“ zvýšil hlas. Striasla som sa. Nikdy na mňa nekričal.

„Nie, prosím.“ Prudko sa otočil až som mu narazila do hrude. Chytil ma za ramená a pridržal si ma tak pri sebe. Priblížil tvár tesne k mojej a prehovoril:

„Som pre teba iba hračka. Keď som bol pri tebe a mal o teba záujem, ty si ma odbila. Ale teraz keď ma potrebuješ pre svoje sebecké plány, som ti dobrý?! Heh, nie Vicki. Láska nie je o tomto. Spamätaj sa konečne! Čo sa to s tebou porobilo? Vždy si bola milá a priateľská. Toto čo stojí teraz predo mnou, nie si ty. Nespoznávam ťa!“

„Ty mi tu ideš hovoriť o tom, že ma nespoznávaš? A predchádzajúcu noc si čo urobil? Znásilnil si ma, ty magor! To ti nevadilo?“ Od toľkého rozčúlenia som až funela. Celé telo mi brnelo adrenalínom.

„Vicky, ale to... to nemôžeš myslieť vážne, čo si teraz povedala. Nikdy som ťa neznásilnil! Milovali sme sa. Chcela si to! A páčilo sa ti to!“

„Neveríš mi, že by som k tebe mohla niečo pociťovať, ale zároveň mi tvrdíš, že sa mi to s tebou páčilo. Počúvaš sa vôbec? Máš protichodné reči, Thor. Rozhodni sa už konečne čo chceš!“ Ostal zarazený. Rukou si vošiel do vlasov a šúchal si hlavu.

„Neviem čomu mám veriť. Chcem ťa, milujem ťa. Dobre, priznávam, že som ťa zo začiatku nemal nútiť ale...neodolal som. A teraz po toľkých rokoch čo si ma nemilovala, mi začneš tvrdiť, že ku mne niečo pociťuješ? Čo je to za hovadinu?“

„Aká hovadina? To sa, do frasa, stáva!“ kričala som z plného hrdla.

„Vicky, čo sa to s nami deje?“ opýtal sa so zúfalým hlasom. Pociťovala som jeho zmätok a bolesť. Potrebovala som sa ho dotknúť. Utešiť. Natiahla som ruku a dotkla sa jeho nahej hrude. Keď sa nepohol ani mi nezhodil ruku, pritúlila som sa k nemu celým telom a objala ho. Cítila som ako sa začal uvoľňovať. Dvihol ruku a pohladil ma po vlasoch.

„Prepáč mi to, Vicky, ale ja nemôžem. Musím si to zrovnať v hlave.“

„Nie, nie, nie, nie, nie, prosím len to nie. Neopúšťaj ma,“ šepkala som naliehavo.

„Nemôžeš stratiť niečo, čo tvoje nikdy ani nebolo, Vicky.“ Ešte silnejšie som sa mu prisala na hruď, objímala ho z celej sily a cítila príval sĺz.

Nechcela som pred ním plakať, ale vedomie, že ho už nikdy neobjímem, ma zabíjal. Ticho som plakala, slzy stekali po jeho hrudi. Len ticho stál a nechal ma plakať. Neurobil nič. Keď sa mi prúd sĺz zastavil, jemne ma od seba odstrčil a po odstúpil. Zdvihol mi prstom bradu a prehovoril:

„Prídem, ale dovtedy mi sľúb, že neodídeš, že na mňa počkáš. Neurob žiadnu hlúposť, motýlik.“ Keď som začula jeho dávnu prezývku ešte z detských čias, rozplakala som sa nanovo.

„Och, nechcel som ťa znovu rozplakať. Len potrebujem z tvojich úst počuť sľub. Sľúb mi to, motýlik. Urob to pre mňa. Len potrebujem čas. Vysporiadať sa stým návalom pocitov. Ty by si mala tiež pouvažovať, ako to vlastne s nami je.“

Nedokázala som zo seba vydať zrozumiteľné slovo, preto som len prikývla. Nežne mi vzal do rúk hlavu a pobozkal ma na čelo. Začal sa odťahovať, preto som nečakala a prisala sa mu na pery. Chcela som ochutnať sladkosť jeho pier, tú mäkkosť a horúčavu. Z úst mu vyšiel povzdych. Vedela som, že sa vzdal. Vzal ma do náruče a preniesol na posteľ. Jemne ma na ňu uložil, pričom pery sme mali stále spojené. Ochutnával ma s takou vervou, akoby si potreboval zapamätať každú sekundu tohto okamihu. Nakoniec bozk ukončil a zmizol. Hľadela som do tmy prekvapená, zúfalá a smutná. 

Thor

Vybehol som z jej domu ako blesk. Nechápal som čo sa to so mnou deje. Čo mi to tá prekliata ženská robí? Nestačí, že všetci našu rodinu pokladajú za odpad spoločnosti, ešte ma núti ich zradiť. Musela sa zblázniť. A to obvinenie, že som ju znásilnil. Ako by som len mohol? Je pre mňa všetkým, bez nej by som nebol nič.

Nahnevane som kráčal smerom k nášmu domu a zúrivo kopal do všetkého čo mi prišlo do cesty. Ja sa z tej ženskej snáď zbláznim! Ulf ju odkopol a teraz chce ujsť. A myslí si, že som taký debil, že jej budem robiť poskoka? Do šľaka! Čo mám kurva robiť? Čo mám robiť? Krúžil som okolo domu ako sup. Nechcel som ísť ešte spať. Vedel som, že nezaspím. Potreboval som odpovede. A to hneď! Vydal som sa preto za Ulfom. Prikradol som sa do ich záhrady a snažil sa zistiť, ktorá je Ulfova izba. Okno mal zavreté, preto som naň začal jemne búchať päsťami. Začul som pohyb. Prikrčil som sa a keď z okna vykukol len Ulf, narovnal som sa.

„Potrebujem sa s tebou rozprávať,“ povedal som bez okolkov.

„Čo? Si sa zbláznil? Pozri sa na oblohu! O chvíľu bude svitať. Choď spať,“ odsekol a začal privierať okno. Rýchlo som ho rukou zastavil.

„Len chvíľu, prosím!“ Ulf dobrých pár minút na mňa pozeral ako vyoraná myš, keď sa konečne odhodlal a vyskočil z okna.

„Nech je to rýchle,“ zavrčal a pobral sa k zátoke.

„Potrebujem vedieť, čo cítiš k Victorii,“ opýtal som sa. Ulf sa zastavil a vypleštil oči.

„Na čo ti to bude?“

„Ulf, nemám nervy zo železa, preto mi odpovedz!“

„Hej, pokoj, čo si taký nervózny?“ doberal si ma. Adrenalín a hnev mi začali kolovať žilami. Cítil som ako zatínam päste a navierajú mi žili na krku.

„Ja ťa prosím, Ulf. A to robím málokedy. Potrebujem to vedieť. A som si istý, že ak mi to nepovieš dobrovoľne, vytlčiem to z teba!“ Začal sa rehotať tak veľmi, až sa prehol a položil si ruky na stehná. Videl som červene. Jednoducho som sa neovládol a jednu mu vrazil priamo do nosa. Spustila sa mu krv a začal vrieskať ako malé decko. Tak takúto bábovku môj motýlik miluje? To snáď nie! Chytil som ho pod krk a zblízka naňho zavrčal:

„Tak mi, kurva, odpovieš?“ Začal naberať červenú farbu a ťažko sa mu dýchalo ale odpovedal:

„Och bohovia, dobre, prestaň. Zaškrtíš ma.“ Zatriasol som ním.

„Dobre, dobre, Victorka je mi sympatická, ale nemilujem ju. Maximálne do postele, ale to je všetko.“ Ako náhle to vyslovil, zobudilo sa vo mne zviera.

„Nikdy, počuješ ma dobre? Nikdy sa Victorky ani nedotkneš inak ťa zabijem! Je ti to jasné?!“

„Á-áno. Len ma už pusť, prosím!“ S veľkou nechuťou som ho pustil a odstúpil od neho.

„Nikdy viac sa k nej nepriblížiš!“ zreval som.

„To vyvádzaš kvôli tomu jednému bozku?“

„Bozku? Akému bozku?“ Asi som zle počul. Ona sa s ním bozkávala? Okamžite som začal žiarliť a mal chuť mu rozbiť papuľu tak, až by vypľul všetky zuby. Z hrude mi začali vychádzať zvieracie zvuky.

„Dnes večer. Keď bola u mňa v izbe. Ľahla si ku mne a pobozkali sme sa.“ Začal som sa k nemu približovať a napriahol som ruku.

„Vysvetlil som jej, že ju nemilujem a nikdy ani nebudem. Že chcem, aby sme boli iba priatelia. Thor, prosím, neblázni!“ Ďalej som ho nepočúval. Musel som odísť, inak by som ho bol zabil. A môj motýlik by mi to nikdy neodpustil.

Utekal som preč a snažil sa premýšľať, čo robiť. Naozaj ma začínala milovať alebo ma chce len využiť? Bol som bezbranný. Avšak by som mohol využiť možnosť byť s ňou len osamote a získať tak jej srdce. Aj keby utiekla, vedel som, že za ňou pôjdem a nájdem ju. Jednoducho ona bola mojím životom. Cítil som sa ako stratený, keď nebola pri mne. Pri premýšľaní som zašiel do lesa a potuloval sa tam. Počúval som nočný život a snažil sa rozhodnúť. Posadil som sa na mýtinu a zavrel oči. Snažil som si vyčistiť hlavu. Vtom som začul za sebou prasknúť vetvičku. Rýchlo som otvoril oči a postavil sa v smere, odkiaľ zvuk vyšiel. Nič a nikoho som nevidel.

„Je tam niekto?“ Snažil som sa žmúriť do tmy, no nevidel som ani hovno.

Odfrkol som si a znovu sa posadil. Pocítil som okolo seba studený vietor. Odkiaľ sa tu vzal? Vtom som pocítil obrovskú bolesť v krku. Zakričal som sa rukou sa snažil zistiť, čo sa to deje. Nahmatal som hlavu, ľudskú hlavu, ako sa mi zahryzla do krku a sala moju krv. Kričal som a mlátil okolo seba. Začal som pociťovať závrate a bolo mi na odpadnutie. Oči sa mi každú chvíľu zatvárali a jediná moja myšlienka patrila Victorii.

Autor: bathory55 (Shrnutí povídek), v rubrice: FanFiction na pokračování

Sdílet

Diskuse pro článek Victoria - 3. kapitola: