Stmívání.eu ~ Twilight Fan Home - FanFiction na pokračování » Victoria - 1. kapitola

18.12.2012 (15:15) • bathory55 • FanFiction na pokračování • komentováno 1× • zobrazeno 1223×

 „Vicky, nemusíš mi to rozprávať, ak nechceš,“ hovoril Augustine.

„Nie, ja... je to len pre mňa trochu ťažké a tie spomienky sú... och... no dobre. Asi by som mala začať úplne od začiatku,“ povedala som a podaril sa mi aj malý úsmev.

„Vicky, počkaj ešte. Chcem, aby si pochopila, prečo ťa nútim rozprávať. Veľmi si ťa vážim a nepadne mi ľahko, že ma žiadaš o smrť. Potrebujem pochopiť prečo. Ak mám pripraviť náš druh o skvelého upíra, musím mať na to kurva dobrý dôvod. Tak ak si pripravená, prosím, začni rozprávať,“ povzbudivo sa na mňa usmial.

Hlboko som si povzdychla. Nemusela by som o to Augustina žiadať, no som si viac ako istá, že by som najradšej zomrela rukou priateľa. Preto som sa zamyslela a začala spomínať.

Narodila som sa v roku 799 v meste Hedeby. Narodila som sa ako Viking. Mnohí sa nás báli. Predsa len sme obávaní bojovníci. Šíria sa o nás zvesti ako o polonahých psychopatoch, ktorí sa neboja smrti. A musím povedať, že mali pravdu. Naše výpravy za novými surovinami a objavovaní nových, plodnejších území než je to naše vlastné, sú legendárne! O našu povesť sa tiež zaslúžili drakarry. Naše lode. Boli dlhé, s nízkym ponorom. Tento štýl nám umožnil rýchlo a prekvapivo udrieť ako z mora tak i z rieky. Veľkou ozdobou boli hlavy drakov na prednej časti lode. Považujeme ich za symbol sily.

Naše mesto sa však zameriavalo skôr na obchodovanie a rybolov. Remeslá boli našou obživou. Ako malá som preto bola často v spoločnosti otca. Nemusel tak často cestovať a bojovať. To začalo až keď som bola staršia. Učili ma náboženstvu a robote. Rovnako ma učili naše zákony. Učili ma, že mám možnosť výberu svojho manžela, rovnako aj možnosť rozvodu. Mala som bezstarostné detstvo. Tie krušnejšie časy začali neskoršie.

Keď som dosiahla pätnásť rokov, musela som si začať vyberať manžela. Chlapci sa o mňa bili každý deň. Na tie pomery som bola pekné a vyvinuté dievča. No už od detstva som snívala iba o jednom. Ulf. Mal prenikavé modré moči, dlhé čierne vlasy a ako sa vyvíjal, jeho telo sa dostávalo do extrémnych rozmerov. Každú čiastku tela mal tvorenú pevnými svalmi. Spodnú časť nosil zahalenú bielou kožušinou, nohy omotané látkou a na nej kožu oviazanú šnúrkou. Dlhé vlasy po pás nosil rozpustené, na jednej strane upletené do vrkoča. Okolo čela mal vždy uviazanú koženú šnúrku. Mohutný krk mu zdobil prívesok so zubov ulovených zvierat. Nebol oveľa starší než ja, mal sedemnásť. Patril medzi najlepších bojovníkov nášho kmeňa. Jeho rodina bola vždy z tých vážených. Preto sa už od malička pohyboval skôr v prostredí vplyvných detí.

Vždy som ho sledovala len z diaľky. Vedela som, že sa už asi vyše roka dvoril dievčaťu menom Etel, no stále som bola taká naivná a dúfala, že sa mu zapáčim. Etel bola krásna ako bohyňa, patrila medzi tie najkrajšie v meste. Jej blond vlasy boli tvorené zo zlatých nití, husté a dlhé. Mala tie najsvetlejšie modré oči aké som kedy videla. Boli skoro priesvitné. Vždy nosila tie najlepšie šaty. Nepotrebovala sa starať o majetok a mužov v domácnosti, keďže mali otrokov. Ako malá som sa túžila s ňou kamarátiť, aby si ma Ulf všimol. No nikdy sme sa kamarátkami nestali. Ako by sme aj mohli. Bola som dcérou obyčajného roľníka. Ako čas postupoval a stávali sa z nás ženy vhodné na vydaj, Etel mala húf mužov každý deň pred domom. Nie raz som ju videla ako si ich vodí do domu, keď jej rodičia neboli doma.

„Nemusím ti snáď, Augustine, hovoriť podrobnosti. Proste na terajšie pomery bola riadna štetka. Samozrejme na to neskôr aj doplatila, ale k tomu sa dostanem až neskôr. Takže, kde som to skončila? Aha, už viem.“

Konečne po dlhej dobe bol pekný teplý deň a mama ma poslala do mesta. Teplým dňom mám na mysli asi tak desať stupňov nad nulou. Nemohla som sa zdržiavať, keďže ma doma čakalo ešte veľa práce. Okrem toho som sa musela prichystať na lekciu sebaobrany. Učil ju Ulfov otec. Každá žena sa musela vedieť ubrániť v prípade, ak by nás napadol nepriateľ.

Pri výpravách našich mužov ostávali v meste prevažne len ženy. Taktiež sme sa odmalička učili sa starať o pôdu, variť, šiť, prať a drať zvieratá z kože. Ja som sa sebaobranu učila už keď mi boli štyri roky. Je to síce tvrdá výuka, no tešila som sa na ňu, pretože som skoro vždy dostala možnosť uvidieť Ulfa. Toho dňa sa mi prihovoril:

„Victoria, počkaj prosím ťa,“ kričal za mnou. Otočila som sa a zbadala, ako ku mne beží. Vlasy mu za ním viali a obláčiky studeného vzduchu mu v pravidelnom rytme vychádzali z pootvorených pier. Z pohľadu na to krásne telo sa mi roztriasli kolená. Prihlúplo som sa naňho začala škeriť.

„A-ahoj, Ulf,“ koktala som. Veľakrát som snívala o tom, ako mu hustým hrebeňom rozčesávam vlasy. Občas tie predstavy dostávali takých reálnych rozmerov, že som ako teraz začala nevedomky dvíhať ruku k jeho vlasom. Našťastie som sa včas zastavila a okamžite ju stiahla za chrbát. Bola som červená až na zadku. Len som dúfala, že si to nevšimol.

 „Len som ti chcel povedať, že otec ťa na zajtrajšiu lekciu očakáva o niečo skôr než ostatných. Potrebuje sa s tebou rozprávať. A...dnes ti to naozaj pristane,“ mrkol na mňa a okamih nato odbehol preč.

S otvorenými ústami som za ním hľadela. Rozmýšľala som, prečo musím prísť skôr, než iné dievčatá. Znovu som sa rozbehla a dúfala, že za behu môj mozog dostane viac kyslíku a bude tvorivejší. Ako vždy som sa mýlila. Odniesla som list maminej priateľke Gunnhilde. Bola veľmi stará a boli s mužom chudobní. Ich jediné dieťa, syn Thor, chodil s otcom na obchodné cesty. Gunnhilde sa preto musela sama starať o pôdu a už nevládala. Otroka nemali, tak sa s mamou dohodli, že jej budem chodiť trikrát do týždňa vypomáhať.

Milovala som k nej chodiť, pretože mi vždy rozprávala zaujímavé príbehy o našom kmeni. Najradšej som mala príbeh, kde sa Vikingovia po smrti dostali do neba iba vtedy, ak v boji zomreli ako hrdinovia. Naše nebo sa volá Valhalla. Tam naši muži celé dni len bojovali a celé noci pili z lebiek svojich nepriateľov a chvastali sa svojimi hrdinskými činmi. Spoločnosť im robili udatné bojovníčky valkýry. Na všetko dozeral náš najvyšší boh Odin. Bolo dôležité si Odina udržať na našej strane, preto sme mu nosili obete. Veľakrát to boli aj ľudské. 

Gunnhilde mi hovorievala, že ja budem určite jednou z tých slávnych bojovníčok. Nie, že by som jej neverila, predsa len som bola najlepšia v našej skupine. Dokonca som veľakrát premohla aj jej syna Thora.

Thor patril medzi mnohých, ktorí sa mi dvorili a dokazovali, že oni sú hodní mojej pozornosti. Avšak som ho nemilovala. Mala som ho rada ako brata. Bol o rok mladší než ja a mal stále detské črty. Nedokázala som si predstaviť, že by som sa raz zaňho vydala. Bol vysoký a vychrtlý. Nemal žiadne svaly, blond vlasy mal nakrátko ostrihané, čo bola hanba a mal oči neurčitej sivej farby. Bol hanblivý a až príliš premúdrený. Mama s Gunnhildou sa dohovorili, že nás dajú dokopy. Ja som však jednoducho nemohla. Čakala som na Ulfa. Doňho som bola bláznivo zamilovaná. To som však netušila ako veľmi sa mi zmení život ani nie za päť rokov. Myslela som si, že si vezmem Ulfa, budeme šťastne žiť pokým starobou neumrieme. Hlboko som sa mýlila.

Na druhý deň hneď ako vyšlo slnko som bežala za Ulfovím otcom Bjornom. Hneď ako som ho uvidela, pribehla som a nechala nech ma strapaní po vlasoch. Bol to jeho zvyk už keď som bola batoľa. Veľmi dávno bol do mojej mami zamilovaný, no keď sa rozhodla pre môjho otca, nezanevrel na ňu a občas k nám chodil na návštevy. Mňa si obľúbil ako by som bola jeho vlastná. Jedine jeho som celý život z rodiny vídala. Predsa len si jeho rodina nemohla dovoliť byť videná v spoločnosti chudších ľudí.

Chytila som ho za mohutnú labu a snažila sa ju vymotať z vlasov. Ani sa nečudujem, že má meno aké má. Znamená to medveď. Bol poriadna korba. Meral snáď dva metre a jeho hruď mohla mať priemer minimálne dvoch mužov. Jeho ruky boli väčšie než lopaty. Väčšinou nosil cez hruď prehodenú kožušinu len tak ledabolo previazanú aby mu nespadla. Čierne chĺpky na hrudi sa mu vlnili až na chrbát. Nosil fúzy vždy zakrútené nahor. Aj keby nechcem, medveďa mi vždy pripomínať bude.

„Ďakujem, Vicky, že si prišla. Vieš, rozprával som sa so ženou a rozhodli sme. Ulf by sa mal konečne oženiť,“ povedal rozhodne. Vôbec som nechápala prečo mi to hovorí.

„Ehm... áno, asi by už mal.“

„Poď, drahá, posaď sa ku mne.“ Pokynul mi rukou a tak som sa posadila k nemu za stôl. Hneď si nalial vína a na jeden hlt to vypil.

„Nie som veľmi dobrý v týchto rečiach, preto to skrátim. Jednoducho so ženou chceme, aby sa Ulf oženil s tebou. S tvojimi rodičmi som to už dohodol, aj keď sa zdráhali. Vieš o tom, že ťa chcela dať dokopy s tým nemehlom Thorom? Tfuj! Taká hanba. Si krásna žena, šikovná a zaslúžiš si rovnako dobrého muža,“ rozhorčoval sa. Znovu si nalial plný pohár a hodil ho do seba ako vodu.

„O Thorovi viem. Taktiež som matke vysvetlila, že ho mám rada len ako brata. Nemohla by som si ho zobrať.“

„Dobre, dobre, Vicky. A čo Ulf? Jeho máš rada?“ vyzvedal. Bolo vidno, že sa mu tento rozhovor vonkoncom nepáči. No nebol jediný. Mne sa rovnako nepozdávalo vyznávať svoju lásku Ulfovmu otcovi. Začala som sa na stoličke krútiť ako žížala.

„Hm... ja Ulfa... ako by som to len povedala... no ja... huh... no“

„Preboha, Victoria, už sa vykokci! Nemám na teba celý deň!“ prerušil ma. Až som nadskočila ako po mne zreval.

„Mám ho rada. Veľmi rada,“ pípla som po tichu. Okamžite som sklonila hlavu, nech nevidí moju červenú tvár. Odvážila som sa po ňom hodiť len očkom a zistiť ako sa tvári. Pozeral do blba a usmieval sa popod svoje fúzy. Zrazu sa otriasol, pozrel na mňa a zruval:

„Veľmi dobre. Bude svadba! A teraz poď, musíme cvičiť.“ Ostala som onemene sedieť. Nakoniec som zobrala tú odvahu a prehovorila:

„Ale Ulf sa dvorí Etel. Pochybujem, že by som sa mu páčila, a že ma má rád.“

„Tým sa netráp, kuriatko, všetko sa vyrieši a vezmeš si Ulfa. Budeš moja nevesta! Och, zlato som taký šťastný. Lepšiu ženu pre môjho syna som si želať ani nemohol. Poď, nech ťa vystískam.“ Ani som sa nenazdala a stratila som sa na jeho hrudi.

Dusila som sa tým mohutným telom a jeho chlpy som mala snáď všade. Dobrých päť minút som ich potom vypľúvala. Ten deň som musela trénovať ešte tvrdšie. Tak sa zná, že môj budúci svokor ma nebude šetriť. Stále som nad tým premýšľala. Nešlo mi to do hlavy. Ak si ma Ulf vezme, bude to škandál. Stratili by svoje postavenie. Vôbec som tomu nechápala. No jedno som vedela. Nechcem aby si ma Ulf zobral z povinnosti. Od toho dňa sme sa o tom s Bjornom alebo s mojimi rodičmi nerozprávali.

Nastal čas, keď naši muži odišli hľadať nové územie a vhodnú pôdu pre rast našich obilnín. Bjorn s Ulfom odišli tiež spolu s mojim otcom. Odišiel aj Thor s tým svojim.

Ako týždne ubiehali a naši muži sa nevracali, mali sme nekonečne veľa roboty s pôdou. Prešiel už skoro rok, keď sa konečne zo strážnej veže ozval zvuk zvonov. Vedeli sme, čo to znamená. S matkou sme nechali prácu a utekali k zátoke. Už v diaľke sme videli lode ako k nám plávajú. Mávala som z celej sily a nevedela sa dočkať otcovho objatia. Celé tie dlhé mesiace sme boli sami. Dúfala som, že aspoň istý čas sa zdržia doma. Predsa len som už mala šestnásť a bol čas na vydaj.

Ako náhle sa začali trúsiť von z lode, usilovne som ho očami hľadala. Nakoniec som ho zbadala. Utekala som a predierala sa cez všetok ten dav. Vrhla som sa otcovi do otvorenej náruče. Oblapil môj pás obrovitánskymi rukami a zakrútil sa so mnou. Potom ma pustil a vrhol sa k mame. Jemne a zároveň nedočkavo sa jej prisal na pery. Radšej som obrátila zrak na ďalších prichádzajúcich. Snažila som sa vyhliadnuť Ulfa. Čo ma však zarazilo bol Thor. Za ten rok sa neskutočne zmenil. Nebol to už malý chlapček, ale muž. Narástli mu svaly, jeho mužná hruď sa mu dvíhala v pravidelných vdychoch a výdychoch. Dokázala som mu aj spočítať kocky na bruchu. Vlasy si síce nenechal narásť, no lícne kosti sa mu zmenili a získal tak výraznú mužskú črtu. Jeho oči mu tak v tvári viac vynikli. Ruky mu zmohutneli, až som mala pocit, že ja som bola tá, čo sa zmenila. Cítila som sa pri pohľade na jeho telo malá.

Zbadal ma a ráznym krokom ku mne pristúpil. Bez ohľadu na to, že nás každý vidí, ma jednou rukou doslova sotil na svoju hruď, oblapil ma rukami až som sa celé stratila v ňom samom a dlho ma stisol. Pocítila som ako si privoňal k mojim vlasom, k mojej pokožke a lícom sa mi jemne obtrel o vlasy. Potom ma pustil len natoľko aby mi videl do tváre a povedal:

„Ahoj, Vicky, dlho sme sa nevideli. Chýbala si mi.“ Ostala som úplne zarazená. Toto gesto mohlo každého môjho nápadníka odradiť. Takto sa vítali len manželia. Až po niekoľko minútovom tichu som odpovedala:

„Ehm, ahoj, Thor. Som šťastná, že ste domov dorazili v poriadku. Určite si unavený a matka ťa chce vidieť.“ Nevedela som, čo to táram. V jeho náručí mi bolo tak dobre ako nikdy. Poznala som ho dlho, no teraz som bola zrazu nervózna a nevedela som, čo mám robiť a povedať. Nechcela som aby ma pustil. Potrebovala som sa pozerať do jeho novej tváre a študovať ho, chcela som sa zohriať v jeho náručí a vdychovať tú vôňu pižma čo z neho vyžarovala.

„Och iste, len... veľmi si mi chýbala a potreboval som ťa objať.“ Pustil ma po odstúpil. Chystal sa vykročiť ďalej a preto som ho zastavila: „Počkaj, čo keby si prišiel zajtra? Mohli by sme ísť na prechádzku. Porozprávať sa ako za starých čias.“ Bola som taká nervózna, že som si začala žmoliť moje jednoduché pracovné šaty.

Usmial sa, pristúpil bližšie a pohladil ma po líci.

„Iste, ak si želáš?! Aspoň ti porozprávam, čo všetko som zažil na cestách. Bude sa ti to páčiť.“ Hneď na to sa otočil a odišiel.

Ešte dlhú chvíľu som sledovala jeho vzďaľujúci sa chrbát. V mojom podbrušku lietali motýle a cítila som mokro medzi nohami. Neviem čo to bolo. No ten pocit nevoľnosti, ktorý na mňa prišiel ako náhle sa ma dotkol nebol zlý. Páčilo sa mi to. Potrebovala som to cítiť znovu.

„Drahý Augustine, neviem, či mám zachádzať až do takých drobností.“

„Ak ti to je nepríjemné, tak nie. No rád by som si tvoj príbeh vypočul celý,“ povedal zmierlivo Augustine. Pokrčila som ramenami a pokračovala.

Druhý deň na to Thor prišiel. Keďže bolo zimšie, rozhodli sme sa, že sa prejdeme k senníkom a tam sa schováme. Chcela som, aby mi rozprával o cestách, ktoré zažil. Vošli sme dnu a pohodlne sa posadili. Vietor fučal cez škáry a vydávalo to dosť strašidelný zvuk. Mierne som sa otriasla. Thor sa posunul bližšie ku mne, rukou ma chytil okolo ramien a pritiahol si ma bližšie na telo. Bol taký teplý a mne bolo zima. Pritúlila som sa mu hlavou na prsia a obalila sa tak jeho teplom. Začal ma hladkať po vlasoch keď sa ma opýtal:

„Victoria, už máš šestnásť a pokiaľ viem, nikomu si sa nesľúbila. Som síce o rok mladší, avšak poznáme sa od detstva. Ja...“ Dal mi prst pod bradu a dvihol hlavu. Jeho šedé oči sa mi zabodli do tých mojich. Ani som nedýchala. Cítiť jeho vôňu ma privádzalo k šialenstvu.

„Milujem ťa, Vicky, už veľmi dlho.“ Jeho pohľad bol sebavedomý. Už to nebol ten plachý chlapec, ktorý sa mi schovával za chrbtom keď ho šikanovali. Vedel, čo chce. A tak sa zdalo, že chcel mňa.

No nevedela som, čo k nemu cítim. Vždy som ho brala skôr ako najlepšieho kamaráta a brata, o ktorého sa musím starať a brániť ho. Mojou láskou už od detstva bol Ulf. No teraz, keď ma držal tak blízko svojho tela, nevedela som, čo sa to so mnou deje. Už som ho tak celkom nevnímala ako brata alebo najlepšieho kamaráta. Až príliš som si bola vedomá jeho mužských črtou, jeho nahého vyrysovaného hrudníku a mohutných rúk, ktoré objímali moju hlavu.

„Thor, lenže ja neviem, čo k tebe cítim. Už od detstva si pre mňa ako brat, najlepší priateľ. Milujem niekoho iného. Ja... prepáč mi to.“ Sklonila som hlavu a pokúšala sa od neho dostať. No rukami ma chytil okolo pása a pritiahol tesne na hruď. Zakliesnil mi ruky pozdĺž tela tak, aby som sa nemohla hýbať.

„Ja to viem, Vicky. No čakám už príliš dlho a nemienim sa ťa vzdať. Budeš moja. To ti sľubujem.“ Vtom sa mi vrhol na pery. Cítila som jeho sliny, ako mi stekajú po perách dolu cez krk. Celou silou som pery tlačila k sebe a odmietala otvoriť. Dobýjal sa svojim jazykom. Vrtela som sa a krútila hlavou, no vždy bol o krok vpred.

Silnejšie mi stlačil ruky, až to zabolelo. Cez zavreté pery mi unikol bolestivý vzdych. Využil moment a svojim slizkým jazykom sa vopchal dnu a nútil ma bozkávať ho. Na podbrušku som cítila jeho túžbu, vztýčenú a pevnú. Bála som sa. Chcela som byť preč, utiecť. Podarilo sa mi ho pohrýzť do spodnej prery tak silno, až som v ústach pocítila kovovú pachuť. S vreskotom sa odtiahol. S nechuťou som vypľula krv zmiešanú s jeho slinami do slamy.

„Ty malá beštia, pohrýzla si ma! To si robiť nemala!“ Vrhol sa na mňa, prevrhol na slamu a uväznil pod svojím mohutným telom. Ruky mi uväznil nad hlavou v silnom zovretí. Zúrivými pohybmi mi oddelil nohy od seba. V tom okamihu som sa modlila k bohom a prosila ich o pomoc.

Snažila som sa kričať, no jediného, čoho som sa dočkala, bol Thorov jazyk zvíjajúci sa v mojich útrobách. Ruky mi chytil do jednej jeho mohutnej a druhou mi začal vyťahovať šaty. Plazil sa po mne ako jedovatý a slizký had, ktorý striehne na svoju korisť. Ja som bola tou korisťou a on si ma práve chystal vziať na obed. Jeho prsty mi stláčali kožu silou obra. Ak sa dožijem tohto dňa, budem mať čo matke vysvetľovať.

Bolelo ma celé telo, bolelo ma srdce. Chcelo sa mi plakať, skrútiť sa do klbka a ľutovať sa. Vtom som pocítila jeho prsty blízko môjho lona. Vzduch v hrdle sa mi zasekol a nedokázala som sa nadýchnuť. Jeho hrubé a dlhé prsty sa začali do mňa predierať jeden za druhým. Drásal mi tú jemnú kožičku, až som pocítila niečo vlhké. Stekalo mi to po stehne a cítila som príšernú bolesť. Slzy mi zaliali oči a nedokázala som nič vidieť. Všetko som mala rozmazané. Vzlyky sa mi zadrhli v hrdle. Celé telo som mala v ohni.

Jeho prsty sa pohybovali v mojom vnútri a nedokázala som pociťovať nič okrem zhnusenia a poníženia. Strácala som vedomie, chcela som zaspať a už sa neprebudiť. Plávala som preč. No vtom som sa prebrala na nový pocit. Pocit tak krásny a úžasný, až som zakričala. No tentoraz to bolo slasťou. Z toho pocitu sa mi vyklenul chrbát a zavzdychala som. Otvorila som oči a zbadala nad sebou Thora ako sa usmieva. Vedel to isté, čo ja. Vedel, že sa mu poddám. Vedel, že budem jeho. 

Autor: bathory55 (Shrnutí povídek), v rubrice: FanFiction na pokračování

Sdílet

Diskuse pro článek Victoria - 1. kapitola: