Stmívání.eu ~ Twilight Fan Home - FanFiction na pokračování » Vianočná nádej - 1. kapitola

01.12.2013 (19:00) • Alexa215 • FanFiction na pokračování • komentováno 5× • zobrazeno 2916×

Vianoce. Najobľúbenejší sviatok. Dni, kedy sa stretávate s rodinou, kedy ste šťastní a užívate si spoločne strávené chvíle. Z kuchyne sa nesie vôňa perníkov a škorice, v obývačke žiari vysoký stromček obklopený darčekmi, okolo vás vládne úžasná vianočná atmosféra, až si pospevujete vianočné piesne. Za oknom husto sneží a vy si sedíte v kresle zabalený v deke, popri tom si popíjate teplé kakao.

Takto si väčšina ľudí predstavuje Vianoce. Pre mňa by aj boli, lenže nie tento rok.

Človek si ani nevie predstaviť, ako veľmi môže bolieť zlomené srdce. Každý okolo vás je šťastný, len vy by ste najradšej chceli odísť niekam na koniec sveta na miesto, kde by ste mali svätý pokoj, či by ste chceli skoncovať so životom. Avšak vaša rodina chce, aby ste boli s nimi, chcú, aby ste s nimi zdieľali ich radosť.

Takto to bolo u mňa. Všetci, celá rodina, sa ku mne správali milo, snažili sa pomôcť mi zabudnúť na neho, lenže to nebolo také ľahké. Aj keď som občas nasadila falošný úsmev, v hrudi ma bolelo. Akoby mi niekto zaživa vyrval srdce a potom ho zmenil v prach.

Mala by som sa radovať, veď sú Vianoce. To sa ľahko povie, ale dávať najavo falošnú radosť bol pre mňa príliš ťažký výkon. Celé dni som musela byť zavretá vo svojej izbe, pretože som sa nedokázala pozerať na ostatných, aký sú šťastní so svojimi polovičkami, keď ma tá moja opustila.

No bolo na čase ísť von, trocha sa prevetrať a nadýchnuť sa  čerstvého vzduchu. Možno mi to pomôže trocha pretriediť myšlienky, možno sa mi podarí aspoň na chvíľu zabudnúť.

Z oka mi unikla jedna slza. Bolo ťažké zadržať ten príval sĺz, našťastie sa mi to ešte doma podarilo.

Zbehla som rýchlo dole po schodoch, obliekla som si hrubú zimnú bundu, oznámila rodičom, že idem von a vyšla som z toho domu. Hneď ma oblial chlad. Vonku to bola doslova nádherná krajina pokrytá zvyčajnou vrstvou snehu.

Vybrala som sa po ulici ani nevedno kam. Proste som kráčala a snažila sa nemyslieť. Pod nohami mi vŕzgalo, ako som našľapovala na čerstvo nasneženú vrstvu snehu. Bolo celkom chladno a ja som oľutovala, že som si nevzala rukavice. Ale vrátiť sa domov sa mi nechcelo. Možno by ani nebol zlý nápad ostať vonku navždy, možno by som umrzla. Aspoň by sa tak skončilo moje trápenie.

Sakra! Povedala som si, že nebudem vôbec premýšľať a už vôbec nie o ňom. Je minulosťou a ja viem, že ho už nijak nezískam späť. Napriek tomu mi chýbal a každým dňom ešte väčšmi. Kiežby ma nikdy neopustil, kiežby som sa do neho nikdy nezamilovala, mohla by som byť šťastná. Ale on mi ukradol srdce a následne ho aj rozdrvil.

Musela som si rukami objať hruď, aby som sa tu nezosypala.

Pohľadom som zavadila o zasnežený park, ktorý ma doslova lákal, nech tam idem. Tak som aj urobila. Prešla som cez cestu na druhú stranu a zároveň sa dostala do parku pokrytého zimnou bielou pokrývkou, ktorá sa v svetle mesiaca trblietala. Toto miesto vyvolalo vo mne nával spomienok na naše spoločné chvíle.

Po tvári mi stieklo pár sĺz. Hneď som ich aj zotrela a sadla si na neďalekú lavičku, ktorú som si vopred očistila od snehu. Aj tak bola ľadová, no čo iné ako zamrznutú lavičku som teraz v zime mohla očakávať?

Napriek ľadovému vetru, ktorý sa mi dostávala pod bundu, takže mi bola väčšia zima, som nemala v pláne vrátiť sa domov. Zatiaľ. Verím, že ak by som sa nevrátila do hodiny, začali by ma hľadať.

V hlave sa mi vynorili spomienky na naše prvé rande, na náš prvý bozk,... Neskutočne mi chýbal. Už som to nezvládla a z očí mi začali tiecť dva vodopády sĺz.

Prečo? Prečo? Tá jediná otázka mi blúdila hlavou. Vari som si to zaslúžila? Ak áno, tak za čo? Nikdy som k nikomu nebola zákerná, ani jemu som nijako neničila živo za to, čo mi urobil.

„Bella, musíme sa porozprávať,“ začal vážnym hlasom a mne razom zmizol úsmev z tváre. Tak toto nebude dobré. Vedela som, že takéto vety nenaznačujú nič dobré. Azda sa niečo stalo?

„O čom?“ opýtala som sa a posadila sa ku kuchynskému stolu oproti nemu. Luke zodvihol pohľad, ktorý dosiaľ upieral na stôl a zadíval sa na mňa. Vpíjala som sa do jeho blankytne modrých očí.

„Je koniec,“ povedal po niekoľkých sekundách hrobového ticha. Čas náhle zastal a zdalo sa mi, že moje srdce prestalo biť.

„Čože?“ vydýchla som ťažko po chvíli. Ako koniec? On sa chce so mnou rozísť? Dva týždne pred Vianocami? To má byť akože darček od neho? Nie! To nemôže byť pravda! Nemôže sa so mnou rozísť, sľúbil mi, že budeme spolu navždy. Ale navždy asi nebola taká dlhá doba, ako som si predstavovala.

„Je koniec! Čo nechápeš?“ opýtal sa namrzene a postavil sa. Jeho správanie ma vyviedlo z miery. On tu na mňa bude ešte aj kričať?

„Nie, nie, nie,“ šepkala som dokola. Nemôže ma len tak opustiť, zo dňa na deň. To by som neprežila. Ja bez neho neprežijem ani deň. „Nie!“ skríkla som hlasno. „To nemôžeš!“ Dívala som sa na neho s uslzenými očami. Luke zaťal ruky v päsť.

„Môžem! Je koniec!“ zvreskol a ja som akoby ucítila bodnutie dýkou do chrbta. Napriek tomu som sa rýchlo postavila. Nech je toto len sen...

„Prečo? Ako?“ pýtala som sa. Nevyzeral byť príliš milý. Chalan, ktorého som milovala a aj milujem, ma chce opustiť? Chce ma nechať samú? Prečo? Čo je dôvodom? Vari sa mu nepáčim?

„Nemilujem ťa.“ Tie dve slová znamenali ďalšie dve rany do chrbta. Začalo sa mi ťažšie dýchať, mala som pocit, že každú chvíľu spadnem.

Luke sa otočil na päte a niekam sa vybral. Nemôže ma opustiť! Veď ho milujem a aj on mňa! Musí ma milovať! Bez neho nemá môj život cenu.

Rýchlo som Luka vyhľadala. Našla som ho v našej izbe, kde už mal pripravený kufor. Skriňa aj komoda boli potvárané, pár miest v nich boli úplne prázdne.

„Luke! Prosím toto mi nerob. Veď sa milujeme,“ šepla som bezmocne. Luke po mne hodil pohľad bez štipky citu.

„Ja ťa nemilujem!“ Au...

„Ale prečo? Čo som urobila?“ kládla som ďalšie otázky, zatiaľ čo on si zatváral kufor. Luke sa uchechtol. Nebol to ten smiech, ktorý som doslova milovala. Už teraz mi chýbal ten jeho láskyplný pohľad, úsmev, ktorý ma dostával do kolien, či slová vyvolávajúce šťastie v mojom vnútri.

Keď dlhšie neodpovedal začínalo mi to dochádzať...

„Je v tom iná?“ Sama som vo svojom hlase počula privysokú dávku paniky. Chce ma opustiť, pretože miluje inú?

„Chceš vedieť pravdu?“ obrátil sa na mňa a uškrnul sa. To bol ale zákerný úškrn a ja som sa začala obávať, čo sa dozviem. Nemo som prikývla. „Áno, milujem inú.“ Nie! Môj život sa mi začal rúcať pred očami.

„Kto je to?“ Chcela som vedieť, kto mi ukradol môjho Luka. To nemôže byť pravda! Ja som mu ukradla srdce, mal by milovať iba mňa!

„Nebudem ti klamať, Bella. Je to Jessica. K tomu mám s ňou už nejakú dobu pomer,“ povedal bez známky nejakých obáv či výčitiek. Vôbec ho to netrápilo. To ho nikdy nezaujímali moje city?

Jessica. Moja najlepšia kamarátka mi prebrala chlapca. K tomu všetkému s ním aj spala? Nemohla som tomu uveriť. Skôr som tomu nechcela uveriť. Chcela som sa prebrať z tejto nočnej mory, avšak, mohla som si to želať márne. Toto bola krutá realita.

Miesili sa vo mne rôzne pocity, ako smútok, bolesť, žiaľ... Nad týmito pocitmi vyhral jediný. A to bol hnev. Neovládla som sa a vybuchla som.

„Ako si mohol! Klamal si mi a to rovno do očí! Čo si to za človeka?! Nie, ty ani nie si človek, pretože nikto nie je taký bezcitný!“ jačala som tam po ňom ešte niekoľko minút. Všetko sa zo mňa len tak sypalo. Myslela som, že sa po tom budem cítiť lepšie, ale zdalo sa mi, že sa mi ešte viac priťažilo.

Hnev ma opusti vtedy, keď sa za ním dvere od nášho bytu zabuchli. A ja som si začala uvedomovať, že som ho navždy stratila.

Nohy som mala pritiahnuté k hrudi, telo sa mi otriasalo vzlykmi a popri tom som drkotala zubami, aká mi bola neskutočná zima. Silný mráz ma štípal na tvári a slzy to rozhodne nezlepšovali. Tá diera v hrudi bola úplne čerstvá a spomienky to len zhoršovali. Chcela som nájsť pokoj, nemať už žiadne trápenia...

„Ste v poriadku?“ ozval sa pri mne zamatový hlas a ja som ľaknutím nadskočila. Zodvihla sa pohľad a zadívala sa do anjelskej tváre, ktorá sa nado mnou týčila. Dych sa mi zadrhol v pľúcach. Tá osoba mi doslova vyrazila dych. Jeho tvár vyzerala tak... Bol proste nádherný. Jeho dokonalé črty tváre, perfektne vykrojené pery, zlaté oči, ktoré ma  vo vnútri zahriali a ako čerešničkou na torte, boli bronzové vlasy rozhádzané na všetky svetové strany.

Nemohla som od neho odrhnúť pohľad. Pripomínal anjela a zároveň Boha. Je to len vari moja ilúzia a ja teraz hľadím na nejaký strom. Dotyčný naklonil trocha hlavu nabok. Ešte som neodpovedala na jeho otázku. Iba som jemne prikývla.

Topila som sa v tých jeho zlatých očiach, ktoré pripomínali dva karamely. Po chvíli si ku mne prisadol a ja som nejako začala veriť, že teraz neblúznim.

„Nevyzeráte, že by ste bola v poriadku. Niečo vás trápi,“ skonštatoval. Jeho hlas bol ako nádherná pieseň. Neviem ako, ale on akoby zahnal moje myšlienky, akoby som pri ňom nedokázala myslieť. „Prepáčte, nepredstavil som sa vám. Som Edward Cullen,“ predstavil sa a natiahol ku mne ruku. Edward... Nádherné meno, aj keď v tejto dobe sa nejako často nepoužívalo. Až keď som si uvedomila, že očakáva na odozvu, prijala som jeho ruku a mnou akoby prešiel elektrický prúd. Nasledovalo hrobové ticho. „A vaše meno? Ak smiem vedieť,“ usmial sa a mne sa opäť zatajil dych. Jeho úsmev... Ách.

„Isabella Swanová,“ povedala som chrapľavým hlasom, načo som si trocha odkašľala, aby som mala normálny hlas. Pustila som naše spojené ruky. Zdalo sa mi, že ju mal takú ľadovú, ako lavička.

„Čo vás trápi?“ opýtal sa.

„Ste vari psychológ?“ opätovala som mu otázku. Zasmial sa. Jeho smiech znel ako zvončeky...

„Nie, len málokedy nájdem krásne opustené dievča v parku neskoro večer.“ Jemne som sa zapýrila pri slove krásne. Taktiež som od neho odtrhla pohľad a zabodla ho do zeme. „Chápem vás, ak o tom nechcete hovoriť, ale možno by som vám pomohol,“ ponúkol sa. Potiahla som nosom.

„Mne už nik nepomôže,“ smutne som si povzdychla.

„Určite áno,“ namietal a ja som neodolala a znova sa zahľadela do jeho prívetivých očí. Cítila som sa akoby v moci jeho pohľadu. Odkývala by som mu čokoľvek, čo by po mne chcel. „Rád si vypočujem váš príbeh.“ Neviem prečo, ale cítila som, že mu môžem veriť. Nebol to žiaden úchyl, či zlodej. To v žiadnom prípade!

Jeho oči ma presvedčili a ja som sa teda pustila do rozprávania. Edward bol prvý, kto počul celý príbeh o tom, čo sa vlastne stalo. Záhadou bolo, že pri ňom ma tá diera v hrudi nebolela tak, ako inokedy. Bolo to oveľa ľahšie zvládnuteľné.

Vypočul si ma, ani raz ma neprerušil, celý čas na mňa hľadel a ja som sa musela vyhýbať jeho pohľadu, inak by som stratila nit myšlienok alebo by som sa opäť červenala.

„Musíte to mať ťažké.“ Na to som iba prikývla. „Ja to tiež nemám ľahké pri pohľade na šťastné rodiny, keďže tú svoju som už dlhšiu dobu nevidel. Chcete si vypočuť môj príbeh?“ spýtal sa ma.

„Samozrejme,“ pritakala som s jemným úsmevom, ktorý bol prvým nefalošným úsmevom od toho... rozchodu.

Edward sa pustil do rozprávania svojho príbehu, ktorý ma natoľko upútal, že som naňho celý čas hľadela. Hltala som každé jeho slovo.

„Takže máte až štyroch súrodencov?“ overovala som si, či som sa dozvedela správne.

„Áno, ale nevlastných. A sú tak popárovaní, sú... Sú proste šťastní a ja som nemohol byť s nimi. Opustil som ich.“ Jeho hlas postupne zosmutnel.

„Ľutujete to?“ položila som mu ďalšiu otázku. Zodvihol pohľad a nadvihol jeden kútik úst.

„V podstate áno. Nevidel som ich už niekoľko des... rokov,“ priznal sa.

„Tak prečo sa k nim nevrátite?“ Neustále som sa len vypytovala, možno som bola príliš dotieravá či otravná. „Prepáčte, priveľa sa pýtam,“ ospravedlnila som sa, pričom som si snažila zahriať si aspoň vlastným dychom ruky. Telo som už dávno mala premrznuté, takže nemalo cenu sa nejako snažiť zohriať.

„Je vám zima?“ opýtal sa. Než som stihla akokoľvek odpovedať, už si dával dole svoj hrubý kabát. Šibe mu? Veď umrzne. Svoj kabát prehodil okolo mňa. V ten moment mi do nosa udrela nádherná vôňa, z ktorej sa mi až točila hlava. Nie že by mi prekážala, len bola taká omamná.  Napriek tomu som sa zmohla niečo povedať.

„Vezmite si ju späť, veď zmrznete,“ prehovárala som ho, aj keď v skutočnosti by som si jeho kabát s radosťou nechala a už mu ho nevrátila.

„To je v poriadku, mne zima neprekáža,“ usmial sa a ja som na ňom nechala pohľad. Vždy pri jeho úsmeve sa mi zatajil dych. Bol taký krásny a očarujúci, až som nemohla uveriť, že sa rozpráva so mnou. Vždy som bola tá tichá šedá myška, o ktorú nik ani len nezakopol. Výnimkou bol Luke. To meno vo mne vyvolávalo nával smútku, bolesti a žiaľu. „Urobil som niečo?“ opýtal sa opatrne.

Nechápala som o čom hovorí. Až keď mi rukou zotrel jednu stekajúcu slzu z môjho líca, došlo mi to, zasa som sa rozplakala.

Ruku nechal na mojom líci a ja som cítila, ako mi srdce silno naráža do rebier. Jeho tvár sa pomaly približovala k mojej. Stane sa to? Naozaj sa jeho pery, ktoré ma vábili, aby som si ich vzala, dotknú tých mojich? Nevedela som, či som na to pripravená. Luke bol mojím prvým v živote, od rozchodu ubehol sotva týždeň a ja už si chcem začať nový vzťah? Možno by mi Edward pomohol na Luka zabudnúť. Možno by som mohla začať nový život, či ako to nazvať... Novou etapou v mojom živote?

Náhle sa jeho tvár zastavila. Ruku z môjho líca stiahol, aj tvár odtiahol od tej mojej. Vari zbadal neistotu v mojich očiach?

„Prepáčte, nechal som sa uniesť.“ Placho sa usmial. Pár krát som zaklipkala mihalnicami a snažila sa vstrebať, čo sa práve mohlo odohrať. Mohla som ho pobozkať, takého dokonalého chlapa. Jedna moja časť mi vyčítala, prečo som sa tiež nepriblížila a nezmocnila sa jeho pier. Tá druhá mi vravela, že som urobila dobre. Aj keď, je slobodný...

Vtom som ucítila na mojej dlani niečo studené. Vločka. Zodvihla som pohľad k nebu, z ktorého padali biele chumáče vaty. Dopadali na moju tvár a príjemne chladili. Na to, že zimu – myslím ten chlad – nemám veľmi rada, Vianoce a toto ročné obdobie bolo jedno z mojich najobľúbenejších. Až do tej nedávnej udalosti. Odvtedy bol tento svet pre mňa hotové peklo, od ktorého vtrhol tento anjel. Edward.

Napadlo ma... Koľko môže byť hodín? Určite som preč dlhšie ako hodinu a rodičia si môžu robiť starosti. Taktiež začína snežiť a o pár minút by sa zo mňa stal snehuliak. Mala by som sa už vrátiť, ale zároveň som nechcela odísť od Edwarda. Jeho prítomnosť mi bola príjemná. Veľmi príjemná.

„Asi by som mala ísť, rodina si bude robiť starosti,“ povedala som a hodila po ňom ospravedlňujúci pohľad.

„V poriadku,“ šepol. Snažila som sa postaviť, ale moje telo pravdepodobne zamrzlo. Edward bol našťastie ochotný a pomohol mi postaviť sa. Ja som mu zas vrátila kabát, aj keď nie veľmi rada. Tu vôňu som si chcela vziať k sebe domov.

Nohy som mala ako z olova. Ťažké a neohybné. Ale musím to zvládnuť sama. Domov to nie je až tak ďaleko, aspoň dúfam.

„Majte sa. Ďakujem za spoločnosť,“ preťala som hrobové ticho.

„Majte sa,“ opätoval môj pozdrav. Venovala som mu jeden pravý úsmev, ako aj on mne. Otočila som sa a vybrala sa k odchodu. Na hlavu som si nasadila kapucňu, aby som sa ako-tak zachránila pred snehovou prikrývkou vo vlasoch.

Vtom som si spomenula, že ani neviem jeho telefónne číslo, či adresu. Po asi desiatich metroch som sa zastavila a s nádejou som sa otočila smerom k nemu. Stále stál tam na tom istom mieste a hľadel na mňa.

„Uvidíme sa niekedy?“ opýtala som sa hlasnejšie, aby ma počul.

„Určite,“ povedal s úsmevom. Neviem, či sa dalo povedať, že som šťastná. Nie, ja som bola viac ako šťastná. Prvý krát som sa usmiala a niečomu potešila.

Tiež som sa na neho usmiala a otočila sa späť k odchodu.

Ešte sa uvidíme. Dúfam, že čoskoro...

Autor: Alexa215 (Shrnutí povídek), v rubrice: FanFiction na pokračování

Sdílet

Diskuse pro článek Vianočná nádej - 1. kapitola: