Stmívání.eu ~ Twilight Fan Home - FanFiction na pokračování » Večná Isabella 2

30.12.2011 (19:30) • tikina • FanFiction na pokračování • komentováno 7× • zobrazeno 1921×

1660

1

Na severnom konci cesty stál kostol svätej Kataríny ako dobrácky ujo a od neho dolu, po oboch stranách cesty, rad domov – napoly drevených domčekov s vyčnievajúcim poschodím, strechou pokrytou vresom alebo slamou, čo bola spočiatku zlatá, neskôr sýtohnedá a teraz smaragdovozelená od machu a lišajníka. Malé výklenky venčil rámec zo zimozelene a brečtana. Od cesty ich oddeľovali husté, nestrihané živé ploty s malými drevenými bránkami, kde-tu preklenutými oblúkom popínavých ruží. Nad živými plotmi sa striedali kvety delfínia, fialového a bieleho orgovánu a slezovej ruže, ktorá siahala takmer po odkvap; jablone, slivky či čerešne boli v plnom kvete.

Na opačnom  konci sa zelenel  pasienok,  kde pri slávnostných príležitostiach hrávali mládenci futbal alebo zápasili a celá dedina tancovala.

Bol tam i hostinec z bledočervených tehál, pomedzi ktoré bolo vidieť staré, striebristosivé dubové trámy; na jemne kovanej železnej tyči vyčnievala až nad cestu veľká tabuľa s ťarbavým zlatým levom. Neďaleko stál kováčov domček s dielňou, domy a krámiky mastičkára, tesára a ešte niekoľkých remeselníkov. Ostatné domce patrili sedliakom, ktorí si z časti obrábali vlastné políčka a z časti pracovali na väčších statkoch v susedstve. Na okolí totiž nebolo nijaké panské sídlo a blahobyt dediny závisel od bohatých zemanov.

Bol tichý a teplý deň, obloha sa belela, dlhé pásy bielych mračien vyzerali ako štetcom nahodené na pozadí modrej vodovej farby; vzduch bol plný jarnej vlahy a sýto ílovitej vône mokrej zeme. Na ceste sa usalašili sliepky, husi a vrabce. Pred jednými vrátkami stálo dievčatko a držalo v náručí zajačika.

Vonku bolo málo ľudí: v takéto neskoré popoludnie mal každý svoju prácu, takže jedinými zaháľačmi boli psi, niekoľko hravých mačiatok a deti, ktoré sa ešte ničomu užitočnému nepriučili. Po ceste išla žena s košom v ruke, ktorá sa zastavila na kus reči s inou gazdinou, vykláňajúcou sa z otvoreného horného obloka, lemovaného popínavým klematisom a brečtanom. Okolo kríža postávalo niekoľko dedinských dievčat, ktoré na tomto obecnom pasienku dennodenne strážievali dobytok, aby sa ani jedna koza, krava či ovca nezatúlala alebo ju niekto neukradol.

Mladšie dievčence sa hrali na chytačku, kým sa tri staršie nahnevane a rozhorčene zhovárali. S rukami založenými vbok pozerali kdesi za pastvisko, kde sa dvaja mládenci s palcami nemotorne zastrčenými za široké nohavice knísali z nohy na nohu, hlboko pohrúžení do rozhovoru s kýmsi, kto ich vyviedol z nie najpevnejšej rovnováhy. Ale postavy oboch mládencov dotyčnú zakrývali.

„Ach, tá Isabella Hale!“ precedilo najstaršie dievča a zlostne pohodilo dlhými ryšavými vlasmi. „Ak sa niekde zjaví chlap, musí tam byť prvá. Tá má na nich nos!“

„Moja mama vraví, že ju mali vydať a usadiť už pred rokom.“

Tretie dievča sa potmehúdsky usmialo a zaspievalo: „Ešte šestnásť nemala, keď začala...“

„Pst!“ prerušilo ju prvé dievča a kývlo hlavou na deti.

„Nech,“ nástojila tá na svojom pošepky, „môj brat hovorí, že Erik Night ju mal na Deň matiek!“

Ale Jessica, ktorá vlastne začala celý rozhovor, opovržlivo hodila rukou: „Bože môj, Lauren!  Mike Newton povedal o sebe to isté pred šiestimi mesiacmi a vidíte, nie je o nič hrubšia!“

Lauren mala hneď odpoveď: „A vieš prečo, Jessica Stanlyová? Pretože Isabella vie tri razy napľuť žabe do huby. Maggie Mortonová ju videla!“

„Figu borovú! Moja mama vraví, že nik nevie tri razy napľuť žabe do huby...“

Jej slová zrazu čosi prerušilo. Z tichého malého údolia zaznel dupot kopýt, v zákrute nad kostolom svätej Kataríny sa zjavili jazdci a prudko uháňali úzkou cestou rovno k dievčatám. Jedna zo šesťročných zvrieskla hrôzou a bežala sa ukryť Jessice za sukne.

„To je starý Oliver. Prišiel po nás z pekla!“ Oliver Cromwell mal ešte aj po smrti blahodarný vplyv na neposlušné decká.

Muži pritiahli uzdy a zastavili nepokojné kone asi na desať yardov od hlúčku dievčat, stojacich už bez strachu, ale zato s úprimným obdivom a záujmom. Mužov bolo asi štrnásť, no vyše polovica z nich – súdiac podľa jednoduchého oblečenia a úctivej vzdialenosti – boli akiste sluhovia a sprievodcovia. Tí štyria na čele boli zrejme šľachtici.

Nemali parochne, lež – na túto dobu nezvyčajné - stredne dlhé až krátke vlasy a nádherné šaty z čierneho či tmavočerveného zamatu a zeleného saténu so širokými bielymi plátennými goliermi a bielymi plátennými košeľami. Na hlavách mali klobúky so širokou strechou a chocholmi, a dlhé jazdecké plášte im viseli z pliec. Na vysokých kožených čižmách mali strieborné ostrohy a každému visel pri boku meč. Zrejme precestovali veľkú vzdialenosť, pretože mali šaty zaprášené a tváre zablatené, no dievčatám sa aj tak zdali hrozivo vznešení.

Jeden z mužov sňal klobúk a oslovil Jessicu, asi preto, že bola najkrajšia. „Váš služobník, madame,“ povedal a z hlasu i očí sa mu dala vyčítať dobrá nálada; keď si ju pomaly obzeral od hlavy po päty, Jessica sa zapálila a zrazu nemohla dýchať. „Chceli by sme si niekde odpočinúť po dlhej ceste, napojiť kone a občerstviť sa. Máte v tomto kraji dobrý hostinec?“

Jessica naňho uprene hľadela, stratiac na chvíľu reč, zatiaľ čo sa na ňu stále usmieval a rukami sa voľne opieral o sedlo. Mal na sebe pláštenku z čierneho zamatu a široké nohavice po kolená ukončené zlatou šnúrou. Vlasy mal krátke a čierne ako uhoľ, rovnako ako oči, ktoré sa na ňu žiadostivo, no s iskierkami šťastia a mierneho huncútstva upierali. Dokonca aj z tohto pohľadu, keď sedel v sedle, sa dalo povedať, že je to muž veľmi dobre stavaný, vysoký ako jedľa, plecia široké, ruky silné. Už-už sa Jessica videla v jeho náručí, ako jej do ucha šepká nežné vyznania.

Nevšedne pekný človek, ale krása uňho nebola to najdôležitejšie. Napriek od oka z neho vyžarujúcej veselosti sa mu v tvári zračila neústupčivosť, krutosť a sila, a to ho označovalo za dobrodruha, kartára, a vôbec človeka, ktorý nepozná záväzky a nijaké puto.

Jessica preglgla a urobila malú poklonu. „Nič také tu nie je, len hostinec ‘U troch pohárov’ v Heathstone, mylord.“ Bála sa odporúčať týmto skvelým cudzincom svoju biednu dedinku.

„Ako ďaleko je Heathstone?“ opýtal sa ďalší zo šľachticov, pekný mladý blondín, ktorý však napriek svojej kráse pôsobil najviac odstrašujúco. Mal strhaný a odmeraný výraz v tvári a napriek svojmu –akiste mladému – veku vyzeral,  že si už prežil svoje.

„Do čerta aj s Heathstonom!“ ohradil sa zase ten prvý. „A čo tunajší hostinec? Ešte míľu bez jedla a táto mrcina podo mnou padne, o mne nehovoriac!“ Keď prehovoril, ostatní sa smiali a jeden z nich sa nahol a poklepal ho po pleci.

„Panebože, sme my len banda! Emmett nemal nič v ústach od stredy, odvtedy, ako si dal na raňajky celého barana a že mu aj ten bol málo!“ ozval sa tretí, taktiež blondín, ktorý spomedzi všetkých pôsobil najstaršie a najzodpovednejšie. Mal zlaté oči a prívetivý výraz tváre.

Všetci sa opäť zasmiali – zrejme bol Emmettov povestný apetít terčom mnohých vtipov. Aj dievčatá sa už pokojnejšie zachichotali a tá šesťročná, ktorá si ich zmýlila s duchmi puritánov, smelo sa vytiahla spoza Jessiciných sukní a prikročila bližšie. V tej chvíli sa prihodilo čosi, čo zmenilo situáciu medzi mužmi a dievčatami.

„Náš hostinec je celkom dobrý, vaše lordstvo!“ ozval sa hlboký ženský hlas a dievča, ktoré sa zhováralo s dvoma mladíkmi, rozbehlo sa cez pastvisko k nim. Dievčatá zostali v strehu ako mačky, ale muži sa prekvapene otočili s náhlym záujmom. „Naša hostinská varí najlepšie pivo v Essexe!“

Zbežne sa poklonila Emmettovi, potom sa obrátila a jej oči sa stretli s očami toho, kto spomedzi všetkých ani raz neprehovoril a teraz ju pozoroval so zvláštnym výrazom v tvári: uvažujúcim, obdivným a bedlivým. Zatiaľ čo sa ostatní prizerali, zdalo sa, že sa čas na chvíľočku zastavil a potom sa zasa váhavo rozbehol.

Isabella Hale zdvihla ruku a ukázala späť, dolu cestou, na veľký štít, na ktorom sa v zapadajúcom slnku slabo ligotal pozlátený opŕchnutý lev. „Pri vyhni, mylord.“

Zvlnené bohaté vlasy gaštanovej farby jej splývali niže bedier, podlhovasté oči, čo sa naňho upierali, mali farbu svetlého jantáru s čokoládovohnedými bodkami; klenuté obočie bolo čierne, čierne boli aj husté mihalnice.  Vyžarovala z nej akási horúca bujnosť, čosi príťažlivé a mnohosľubné pre zmyselných mužov – nemohla za to, ale bola si toho vedomá. Táto vlastnosť pohoršovala dievčence väčšmi ako jej krása.

Bola oblečená tak ako ony, do hrubej vlnenej sukne so zelenou spodničkou, bielej blúzky, žltej zástery a pevno zošnurovaného čierneho živôtika; bolo jej vidieť nezakryté členky a pekné čierne topánky. A predsa sa od nich líšila: ako pestovaný kvet od poľného kvietka alebo bažant zlatý od vrabca.

Emmett skrížil ruky cez sedlo a nahol sa dopredu.

„Preboha,“ povedal pomaly, „čo ty robíš v tomto zapadákove?“

Dievča odtrhlo zrak od druhého muža, pozrelo na neho, usmialo sa a ukázalo biele, rovnomerné, krásne zuby. „Bývam tu, mylord.“

„Ale čo! Ako si sa sem, do čerta, dostala? Čo si? Šľachtický pankhart dojčený sedliačkou a zabudnutý celých pätnásť rokov?“ Nebolo by to nič nezvyčajného, ale nahnevalo ju to a urazene stiahla obočie.

„Nie, pane! Som takisto manželským dieťaťom ako vy, ak nie viacej!“

Všetci muži sa na tom srdečne zasmiali a Emmett sa na ňu uškrnul. „Nehnevaj sa na mňa, moja milá! Myslel som tým, že nevyzeráš na sedliačku.“

Nato sa naňho rýchle usmiala, akoby chcela ospravedlniť svoj hnev, ale oči sa jej ihneď vrátili k tomu druhému. Ešte vždy ju pozoroval pohľadom, čo ju rozochvieval po celom tele a prudko ju vzrušoval. Zatiaľ muži obracali kone a keď on obrátil svojho s prednými nohami vysoko vo vzduchu, usmial sa na ňu a kývol jej hlavou. Emmett  jej poďakoval a sňal klobúk; potom odklusali do hostinca, dupotajúc ulicou. Dievčatá ešte okamih ticho stáli a pozorovali ich, ako zoskakujú z koní a vchádzajú dnu, a mladší synovia hostinského pribiehajú sa im postarať o kone.

Keď boli z dohľadu, Jessica vyplazila na Isabellu jazyk a vrazila jej buchnát. „Tu máš!“ vykríkla víťazoslávne a zabľačala ako koza. „To si si vyslúžila, ty nehanebnica!“

Isabella jej to prudko vrátila, až ju takmer zhodila na zem a kričala: „Staraj sa radšej o svoje pletenie, ty papuľa!“ Vzápätí sa otočila a hrdo odkráčala smerom k hostincu.

<<

Chcem sa v prvom rade ospravedlniť za tú dobu, čo som sem neprispievala. Ale jednoducho... stalo sa mi to, čo už mnohým autorkám - stratila som chuť do písania. Týmto chcem ale povedať, že chuť sa opäť našla a ja sa budem snažiť znova obnoviť a pokračovať vo svojich poviedkach. Zostáva mi už len dúfať, že som nestratila všetkých čitateľov a nebudem teda písať zbytočne.

Ku kapitole - viem, že sa v nej nič prevratného nedeje, jej cieľom bolo opísať situáciu a Bellino momentálne pôsobisko, priznávam, trošku som sa nechala uniesť, prepáčte mi to. Avšak začiatky sú ťažké všade, no ja vám sľubujem, že sa to rozbehne a táto kapitolka bola pre ono "rozbehnutie sa" veľmi dôležitá. Už pracujem na tretej, tak dúfam, že mi to odpustíte. Ďakujem.

Autor: tikina (Shrnutí povídek), v rubrice: FanFiction na pokračování

Sdílet

Diskuse pro článek Večná Isabella 2: