Stmívání.eu ~ Twilight Fan Home - FanFiction na pokračování » Večná Isabella 1

26.09.2011 (18:00) • tikina • FanFiction na pokračování • komentováno 16× • zobrazeno 2481×

V neveľkej izbe bolo horúco a dusno. Divý rachot hromu otriasal okennými tabuľami a blesky akoby sa križovali rovno v miestnosti. Nik sa neodvážil nahlas povedať, že takáto prudká búrka v polovici septembra je istotne zlým znamením.

Bolo zvykom, že z izby, kde sa mal odbavovať pôrod, povynášali takmer všetok nábytok. Zostala len posteľ s vysokým záhlavím, schodíkmi a s plátennými závesmi po bokoch, niekoľko nízkych stoličiek a pôrodné kreslo s operadlami na ruky, šikmým operadlom a vykrojeným sedadlom. Vedľa kozuba bol stôl na ňom cínové umývadlo, šnúrka a nôž, potom fľaše, nádobky s masťami a množstvo mäkkých, bielych plienok. Pri záhlaví stála starodávna kolíska so záclonkami, zatiaľ prázdna.

Okolo postele sa zhŕkli dedinské ženy a s nastrašenými tvárami mlčky a napäto pozorovali, čo sa deje. Súcit a strach, ľútosť a porozumenie im hľadelo z očí, blúdiacich z drobnučkého, červeného stvoreniatka vedľa ženy, čo práve porodila na spotenú pôrodnú babu, ktorá horlivo trela rodičke brucho zakryté prikrývkami. Ktorási zo žien, takisto samodruhá, nahla sa znepokojene nad novorodeniatkom, ale vtom dieťa vzdychlo, kýchlo, otvorilo ústočká a rozkričalo sa. Žena si uľahčene vydýchla.

„Sarah,“ zavolala baba tíško.

Samodruhá žena na ňu pozrela. Tlmene si vymenili niekoľko slov, nato baba podišla ku kozubu a pribrala sa okúpať novorodeniatko v nádobe s teplým červeným vínom, kým Sarah strčila ruky pod prikrývky a pevnými, ale jemnými pohybmi hnietla rodičke brucho. V tvári sa jej prejavovala úzkosť hraničiaca s hrôzou, ktorá zmizla, keď žena na posteli pomaličky otvorila oči a pozrela na ňu.

Rodička mala vpadnutú, vyčerpanú tvár, čudne vychudnutú zdĺhavými bolesťami a pod očami hlboké čierne podkovy. Len jemné, gaštanové vlasy, bohato rozprestreté okolo hlavy, vyzerali na nej živé. Aj hlas mala slabý a tichý, a keď prehovorila, znelo to ako šepot.

„Sarah, Sarah, to plače moje dieťatko?“ Sarah ju ďalej hnietla a len prikývla s krátkym sileným úsmevom.

„Áno, Renée, tvoje dieťatko... tvoja dcéra.“ Zlostný krik dieťaťa sa niesol izbou.

„Moja... dcéra?“ Aj keď bola vysilená, v hlase zreteľne zaznelo sklamanie. „Dievča,“ opakovala si nahnevaným, mdlým šepotom. „Chcela som chlapca. Jasper by si želal chlapca.“ Zaliali ju slzy a stekali z očí na sluchy; ustato odvrátila hlavu, akoby chcela ujsť pred detským plačom.

Ale bola natoľko vyčerpaná, že sa o to prestala zaujímať. Čoraz väčšmi omdlievala. Bolo to takmer príjemné ochabnutie a keď jej plne ovládlo myseľ i telo, ochotne sa mu podrobila, lebo jej zdanlivo prinášalo úľavu po dvojdňovom utrpení. Cítila, ako jej prudko búcha srdce. Zrazu ju zachytil vír a unášal vyššie a rýchlejšie, a keď sa tak vznášala, akoby sa odpútavala od seba samej i od izby a niesla sa mimo času a priestoru...


Jasper sa istotne nenahnevá, že je to dievča. Rovnako ju bude mať rád, a neskoršie prídu chlapci - chlapci a ďalšie dcéry. Teraz, keď už je prvé dieťa na svete, budú pôrody ľahšie. Vravievala to jej matka a tá mala deväť detí.

V duchu videla Jasperovo ohúrenie, keď mu povie, že je otcom a ako sa mu tvár rozžiari šťastím a pýchou. Úsmev bude mať široký, zuby sa mu zabelejú v takmer rovnako belostnej tvári a oči na ňu pozrú s obdivom, ako pri ich poslednom stretnutí. Jeho oči si najlepšie zapamätala. Mali farbu žltej ambry, jantáru či piva, presvieteného slnkom, s hnedými škvrnkami okolo čierneho stredu. Také čudne podmanivé oči, akoby sa v nich sústredila celá jeho bytosť.

Kým čakala dieťa, želala si, aby malo Jasperove oči. Verila v to pevne a nikdy jej na um neprišlo, že by sa jej želanie nemalo splniť.

Už od najútlejšieho detstva Renée vedela, že sa raz vydá za Jaspera Halea, ktorý po otcovi podedí rosswoodské grófstvo. Jej rodina patrila k veľmi starej anglickej šľachte, čo sa pôvodne, keď prišla s normandským dobyvateľom, volala de Marisco, ale za dlhé stáročia zmenila meno na Marsh.

Haleovci zase dosiahli najväčší úspech v minulom storočí podielom z majetku po rozpadnutej katolíckej cirkvi. Rodiny susedili s pozemkami a po tri generácie sa priatelili - bolo teda celkom prirodzené, že sa najstarší syn z haleovského rodu ožení s najstaršou Marshovou dcérou.

Jasper bol o osem rokov starší ako ona a sotva si ju všímal, aj keď boli zasnúbení. Zasnúbenie sa dohodlo, keď bol Jasper malým chlapcom a Renée ešte v kolíske. Pokiaľ rástli, vídali sa dosť často, pretože Jasper chodieval do Rose Lawnu za jej štyrmi staršími bratmi šermovať, strieľať alebo jazdiť na koni. Ale nezaujímal sa o Renée viac, ako o vlastné štyri sestry a len darebácky trpel jej zbožňovanie.

Potom odišiel do škôl - najprv do Oxfordu, za tým asi na rok do templárskeho kolégia a konečne na cesty po Európe. Keď sa vrátil, našiel krásnu šestnásťročnú mladú dámu a zaľúbil sa do nej. Renée bola doňho odjakživa zaľúbená, aj rodiny sa už dávno dohodli, prečo by teda čakali? Svadba mala byť v auguste - v tom istom auguste, v ktorom vypukla občianska vojna.

Renéein otec, lord William Marsh, hneď bol za kráľom, ale gróf z Rosswoodu - John Hale - sa rozhodoval po celé týždne, ako mnohí, a potom sa pridal k stúpencom parlamentu. Celý minulý rok a možno ešte dlhšie Renée počúvala, ako si vymieňajú názory. Často sa tak povadili, až kričali a búchali päsťami, no napokon sa vždy zhodli v jednom: že si radšej vypijú po pohári vína a budú hovoriť o niečom inom. Renée nikdy neverila, že by tieto hádky mohli ovplyvniť jej život.

Gróf z Rosswoodu nespočetnekrát vyhlásil, že znesie absolutizmus Karola Prvého, no nikdy nie Laudovu cirkevnú politiku, kým lord Marsh bol presvedčený, že v rozhodnom okamihu priateľ zmúdrie a pridá sa ku kráľovi. Keď sa tak nestalo, najprv tomu nechcel veriť, potom pohoršene zatrpkol a priateľa znenávidel. Renée si ani neuvedomovala, že v Anglicku je občianska vojna, len keď jej matka chladne oznámila, aby už nemyslela na Jaspera Halea - vraj z toho sobáša aj tak nič nebude.

Renée ohromene prikývla, ale v skutočnosti tomu neverila. O tri mesiace bude po vojne, ako vravel otec, potom sa dá všetko do poriadku a všetci budú naďalej priateľmi. Vojna bude len krátkou, nepríjemnou epizódou v ich živote - ale nič dôležité nezmení, nenaruší nijaké vážne plány, ani staré, rodinné zvyky. Nijako sa nedotkne ani jej, ani nikoho zo známych.

Len čo sa však Jasper prišiel pred odchodom do armády rozlúčiť, vyšiel mu lord William v ústrety a s hnevom, a vyhrážkami, ho vyhnal zo svojich pozemkov. Keď sa to Renée dozvedela, preplakala celé hodiny. Teraz bol Jasper preč, na vojne, a ani sa nebozkali na rozlúčku.

O niekoľko dní odišiel lord William aj so štyrmi synmi, aby sa pridali ku kráľovi a s nimi odišli všetci zdraví chlapi z panstva i z dediny. Vojna začínala byť neúprosná a Renée ju nenávidela - tušila, že sa jej zákerne votrie do života, doteraz bezpečného, blaženého a šťastného.

Ako lord William predpovedal, šťastie stálo pri kráľových stúpencoch. Synovec jeho veličenstva, urastený, pekný princ Rupert dobýval víťazstvo za víťazstvom, až bolo takmer celé Anglicko, s výnimkou najjužnejšej časti, v kráľových rukách. Ale povstalci sa nevzdávali a mesiace plynuli.

Keď chlapi odišli, Renée mala zrazu plné ruky práce. Nestihla cvičiť tanec ani spev, vyšívať či hrať na spinete. Ale pri všetkej zaneprázdnenosti ani na chvíľočku neprestala myslieť na Jaspera Halea, počítajúc, kedy sa už vráti. Robila si plány do budúcnosti a nerátala s tým, že by ich mohla Občianska vojna zmeniť. Matka ľahko uhádla, prečo je dcéra taká mĺkva a prísne nástojila, aby Jaspera pustila z hlavy. Naznačila jej, že pre ňu plánujú vhodnejšieho ženícha a o jeho lojalite niet sporu.

Renée však nemienila zabudnúť na Jaspera. Vydať sa za iného, to bolo rovnako nemysliteľné ako, povedzme, prijať nového Boha, ktorého by jej chceli zrazu nanútiť.

Keď bol Jasper preč už päť mesiacov, podarilo sa mu poslať odkaz, že sa má dobre a s láskou na ňu myslí: ‚Vezmeme sa hneď po vojne - nech naši rodičia hovoria, čo chcú.‘ Dodal ešte, že príde len čo mu to bude možné. A vynasnaží sa ju stoj čo stoj vidieť.

Až v polovici júna sa mu podarilo sľub dodržať. Renée si vymyslela zámienku, aby ju matka pustila z domu. A tak sa stretla s Jasperom pri riečke, rozdeľujúcej ich dva majetky. Stalo sa po prvý raz za všetky tie roky, čo sa poznali, že boli celkom sami, voľní a bez dozoru.

Renée bola vyľakaná a v rozpakoch, Jasper sa od posledného stretnutia zmenil na nepoznanie, oči sa mu zmenili zo zelenej na zlatú, aj keď musela zahanbene priznať, že táto nová farba sa jej páčila viac. Avšak to nebola jediná zmena. Jasper akoby vplyvom vojny zmužnel, chlapčenské črty ustúpili a na povrch sa predrali mužské. Kedysi ohorená tvár bola teraz až nezdravo bledá, ale aj to mu bezpochyby pristalo. Jedným slovom - skrásnel.

Bol to úplne nový Jasper, na akého bola doteraz zvyknutá, ale aj tak ho bezhranične milovala. Bez váhania a výčitiek mu padla do náručia, len čo zosadla z koňa. Nikdy nemala takú istotu, necítila sa tak v práve a taká spokojná.

„Mám iba chvíľku času, Renée,“ hovoril náhlivo, keď ju pobozkal na privítanie. „Nemal by som tu vôbec byť, ale musel som ťa vidieť. Počkaj, nech si ťa obzriem. Aká si krásna! Krajšia, ako som si zapamätal.“

Zúfalo sa k nemu pritisla a pomyslela si, že mu už nedovolí odísť. „Ach, drahý Jasper, tak si my chýbal!“

„Ako nádherne to znie z tvojich úst! A ja som sa bál... Ale nám to neprekáža, že sa naši rodičia rozvadili, však? Máme sa rovnako radi, ako...“

„Rovnako?“ zvolala a hrdlo jej stisli slzy šťastia aj obáv. „Ach, Jasper! Veď my sa máme oveľa radšej! Netušila som, ako veľmi ťa ľúbim, ale keď si odišiel bála som sa, že... Ach, tá hrozná, hrozná vojna! Ako ju nenávidím! Kedy sa skončí? Jasper, bude to už skoro?“ Pozrela naňho hnedými, velikánskymi a ustrašenými očami ako dieťa prosiace o ochranu.

„Skoro, Renée?“

Tvár mu zosmutnela a chvíľu mlčal, kým ho ona s obavami pozorovala a zmocňoval sa jej čoraz väčší strach.

„Nebude to tak skoro, Jasper?“

Objal ju okolo drieku a pomaly s ňou odchádzal k rieke. Po belasej oblohe plávali veľké snehobiele oblaky, akoby ich práve bol vyumýval lejak. Vlhký vzduch voňal mokrou zemou. Popri brehu sa zeleneli štíhle jelše a vŕby, a kvitli driene.

„Nemyslím, že sa to tak skoro skončí, Renée,“ povedal konečne. „Ešte to dlho potrvá... možno aj roky.“

Renée zastala a nedôverčivo naňho pozrela. V sedemnástich rokoch sa šesť mesiacov zdá celou dobou a rok večnosťou. Nemohla a ani nechcela uveriť, žeby sa roky míňali a oni neboli spolu.

„Roky, Jasper!“ zvolala. „Nie, neverím! Čo budeme robiť? Zostarneme prv, ako začneme žiť, Jasper!“ Prudko ho chytila za lakeť. „Vezmi ma so sebou! Môžeme sa hneď vziať. Ach, nedbám, ako budem žiť,“ dodala rýchlo, keď zbadala, že ju chcel prerušiť. „Viem, že aj iné ženy idú s vojskom, teda aj ja môžem ísť! Nebojím sa ničoho... chcem...“

„Renée, drahá...“ riekol prosebne a v očiach mal plno nehy a úzkosti. „Teraz sa nemôžeme vziať. To by som ti neurobil za nič na svete. Pravdaže, niektoré ženy idú s vojskom, ale to nie sú také ženy ako ty, Renée. Nie, drahá... nemôžeme iné, len čakať. Raz sa to skončí, nebude to trvať večne.“

Zrazu si uvedomila, že udalosti minulého roku sú skutočné, kruté a majú trvalý význam. Jasper odíde skoro, ešte dnes, a ako dlho ho neuvidí? Možno roky, možno už nikdy. Ak zahynie - zháčila sa, netrúfajúc si pripustiť túto myšlienku. Ale nemalo zmyslu si niečo predstierať. Vojna bola skutočnosťou. A dotkne sa ich životov; zmarila jej už všetky túžby a nádeje, môže jej vziať aj budúcnosť, uprieť aj tie najmenšie požiadavky a potreby.

„Ale, Jasper!“ namietla s horkosťou v hlase. „Čo sa potom s nami stane? Čo urobíš, ak kráľ vyhrá? A čo bude so mnou, ak zvíťazí parlament? Ach, Jasper, bojím sa. Ako sa to len skončí?“

Jasper odvrátil hlavu, zaťal zuby. „Bohvie, Renée. Čo robievajú ľudia po vojne? Verím, že si nejako poradíme.“

Renée si zakryla tvár rukami a rozplakala sa; vybúšil z nej pocit opustenosti - ten, čo ju doteraz trápil i ten, čo ju ešte len čakal. Jasper ju znova vzal do náručia a pokúšal sa ju utíšiť a upokojiť.

„Neplač, Renée, neplač, drahá. Vrátim sa k tebe. Raz budeme mať dom aj rodinu a budeme svoji..."

„Raz, Jasper!“ S vydesenou tvárou a očami plnými zúfalstva ho kŕčovito objímala. „Raz! Ale čo ak to nebude nikdy!“

O hodinu odišiel a Renée sa vracala domov šťastnejšia, vyrovnanejšia a pokojnejšia ako kedykoľvek predtým. Môže sa stať hocičo, mohol prehrať či vyhrať ktokoľvek - teraz si boli navzájom istí. Azda sa niekedy na krátky čas odlúčia, ale naozaj, natrvalo ich nerozlúči nič. Život sa Renée zdal jednoduchší a plnší.

Spočiatku sa hanbila i bála, že stretne matku a musí jej pozrieť do tváre. Cítila sa ako malé dievčatko, keď na nej lady Anne vždy poznala - aj keď ju nepristihla - že má niečo na svedomí. Ale po prvých nepríjemných dňoch sa Renée bezpečne zahalila do nádherných spomienok. Znova a znova si pripomínala každý úsmev, každý bozk a dotyk, každú vetu plnú lásky, opatrovala ich ako vzácnu pamiatku, napĺňala nimi prázdne hodiny, zmierňovala pochybnosti a zaháňala chmúrny, vkrádajúci sa strach.

Až o mesiac prišli správy o veľkom víťazstve kráľových stúpencov pri Roundway Downe a lord William napísal svojej žene, že môže každú chvíľu očakávať mier. A hoci lady Anne dôrazne vyhlásila, že ani Jasper Hale, ani ktokoľvek z ich rodiny nesmú vkročiť do Rose Lawnu, Renée ešte prudšie verila svojim nádejam. Len nech sa vojna skončí, nech sa už hocijako skončí, oni si už svoje problémy vyriešia. Jasper to povedal.

Potom zbadala, že je tehotná.

Istý čas mala čudné pocity, ale myslela si, že je to len ľahké ochorenie. Neskôr sa dovtípila. Niekoľko dní musela aj ležať. Nejedla, bledla a chudla, a vždy, keď bola matka v izbe, s chorobnou úzkostlivosťou ju pozorovala, pretože sa obávala každého matkinho pohľadu, každej vety, už-už jej videla na očiach podozrenie a počula v hlase pohŕdanie.

Neodvážila sa ani pomyslieť, čo by sa stalo, keby na to prišli. Otec bol takej výbušnej povahy a mal také silné predsudky, že by určite vyhľadal Jaspera a chcel by ho zabiť. Musí odísť ešte prv, ako to na nej zbadajú, odísť k Jasperovi, nech je kde chce. Nemôže porodiť nemanželské dieťa; poškvrnilo by to navždy česť celej rodiny.

Lord William sa vrátil v septembri a natešene rozprával o úspechoch rojalistov. „Nepriatelia nevydržia ani mesiac,“ tvrdil.

Renée nevedela nič o Jasperovi: pozorne sledovala otca a dúfala, že začuje aspoň Jasperovo meno, alebo narážku, či je živý a zdravý. Ale aj keď lord William niečo vedel, nehovoril o tom pred Renée a matka rovnako mlčala. Obaja sa tvárili akoby Jasper Hale nikdy nejestvoval.

Potom Renée povedali, že jej vybrali ženícha.

Bol to Edmund Mortimer, gróf z Radclyffu. Renée sa s ním stretla pred pol druha rokom, keď navštívil Rose Lawn. Bol tridsaťpäťročný, nedávno ovdovel a mal chlapčeka. Nejasne sa pamätala, že sa jej nepáčil. Bol sotva päť stôp a šesť či sedem palcov vysoký, tenkej postavy, no mal príliš veľkú hlavu na také úzke plecia a drobné telo.

Črty mal aristokratské: úzky nos, stisnuté pery, oči prísne a chladné, ale plné vypestovanej i prirodzenej inteligencie. Neboli to však vlastnosti, ktoré by ho pozdvihli v očiach sedemnásťročného dievčaťa so srdcom prekypujúcim láskou k driečnemu, mužnému a galantnému mladíkovi. A v grófovi bolo ešte niečo, ani sama to nevedela definovať, čo ju odpudzovalo. Nechcela by ho za muža ani vtedy, keby nikdy nebola stretla Jaspera Halea.

„Nechcem sa vydávať,“ povedala - trochu prekvapená vlastnou odvahou.

Otec na ňu začudovane pozrel a oči mu začali nebezpečne iskriť, no len čo sa nadýchol a chcel niečo povedať, lady Anne poslala Renée z izby, že sa s ňou neskôr pozhovára. Renéeina nepríjemná tvrdohlavosť rodičov prekvapila a nahnevala. Ale nedali sa mýliť a rýchlo pokračovali vo svojich plánoch. S dcérou sa viac neradili: boli presvedčení, že čím skôr sa vydá  a prestane myslieť na Jaspera Halea, tým lepšie pre všetkých, o ktorých tu išlo.

Vytiahli z truhlice aj jej svadobné šaty, ušité pred pol druha rokom na sobáš s Jasperom Haleom, vyprášili ich, vyhladili a zavesili v jej izbe. Boli z ťažkého bieleho saténu a vyšívané perlami. Široký golier a manžety mali zo smotanovej čipky, sukňu vpredu rozdelenú, vzadu nariasenú na spodničke z ligotavej, tvrdej, striebornej látky. Boli to krásne, drahé šaty šité až vo Francúzsku a sprvoti sa jej páčili. Ale nemohla sa prinútiť, aby si ich vyskúšala a vášnivo presviedčala pestúnku, že jej to pripadá akoby sa mala obliecť do hrobu.

Napokon gróf pricestoval a Renée mu odmietla prejavovať úctu alebo náklonnosť, aj keď jej to stále prikazovali. Vyhýbala sa mu kde len mohla, hovorila s ním chladne a potom celé hodiny plakávala vo svojej izbe. Prešiel už jeden mesiac jej tehotenstva a neprestajne sa obávala, že na to prídu, i keď jej bohaté sukne ešte niekoľko týždňov dobre zakryjú postavu.

Trápilo ju však to, že dieťa rastie a vyvíja sa oveľa rýchlejšie ako by malo a už teraz vyzerala na štvrtý mesiac. Od starostí a trápenia celkom schudla; nervózne vyskakovala pri najslabšom zvuku a bola tichá, náladová a popudlivá.

Čo len so mnou bude? myslievala si bezradne, keď stála pri okne, modlila sa a dúfala, že uvidí Jaspera alebo jeho posla cválať cez kopec, aby ju zachránil. Ale nik neprišiel. Od júna o ňom nepočula. Nevedela, či je živý alebo mŕtvy.

S pocitom previnenia si uľahčene vydýchla, keď prišla asi dva týždne pred svadbou správa, že stúpenci parlamentu prepadli veľký dom dvadsať míľ na juhovýchod a gróf i jej otec vycestovali.

Keďže Rose Lawn ležal medzi územím kráľových stúpencov a územím stúpencov parlamentu, správy o tomto blízkom útoku boli hrozivé. Dom sa však pripravoval na nepredvídavé okolnosti už od začiatku vojny, takže teraz začala lady Anne podľa dávnych pokynov svojho muža prípravy na obkľúčenie.

Stávalo sa, že hŕstka žien a starých mužov odrážala útočníkov celé mesiace. Každý, kto poznal lady Anne, nepochyboval, že pri obliehaní Rose Lawnu ho udrží dovtedy, kým posledné dieťa a posledný pes nezomrú hladom.

Nasledujúcej noci stráž vyhlásila poplach. Ženy začali jačať hrôzou domnievajúc sa, že sa to už začalo, deti nariekali, psy zavýjali a voľakde zaznel výstrel z pušky. Renée vyskočila z postele, obliekla si župan a bežala za matkou.

Našla ju dole, ako sa rozpráva z neznámym dedinčanom a len čo sa objavila, lady Anne sa obrátila a podala jej zapečatený list. Renée tlmene vykríkla a zbledla, ale aj pod matkiným chladným a obviňujúcim pohľadom nemohla zatajiť nesmiernu vďačnosť a úľavu. Istotne je to od Jaspera. Zatiaľ čo rozlomila pečiatku a začala čítať, lady Anne dedinčana prepustila.

O niekoľko dní zaútočíme na Rose Lawn. Nemôžem tomu zabrániť, ale môžem Teba a jej milosť Tvoju matku zaviezť do bezpečia. Neber so sebou nič, čo by Ti prekážalo pri cestovaní a čakaj zajtra večer, len čo sa zotmie, pred domom pri ústí rieky. Nemôžem prísť po Teba sám, ale mám sluhu, ktorému dôverujem a zariadil som všetko, čo budeš potrebovať, kým za Tebou prídem.

S láskou Jasper

Renée pozrela matke do očí a potom jej pomaly, akoby s donútením podala list. Lady Anne ho preletela očami, prešla izbou a hodila ho do ohňa. Potom sa obrátila k dcére.

„Tak čo?“ povedala napokon.

Renée sa k nej nevdojak rozbehla. „Ach, madame, musíme odísť! Keď ostaneme tu, môžu nás zabiť! On nás obidve zavedie do bezpečia!“

„Nemienim opustiť domov v takejto chvíli. A potom, nikdy by som neprijala ochranu od nepriateľa.“ Chladne pozorovala Renée. Vyzerala hrdá, nezlomná a trošku krutá.

„Nuž, rozhodni sa, Renée, ale dobre si to rozváž. Lebo ak sa rozhodneš pre neho, poviem tvojmu otcovi, že ťa zajali. A viac ťa neuzrieme.“

Renée si na okamih veľmi želala povedať matke, čo sa stalo. Keby jej to mohla vysvetliť, aby pochopila, aká veľká je ich láska a nemožno tú lásku potlačiť len preto, že je v Anglicku občianska vojna. Ale keď pozrela lady Anne do očí, uvedomila si, že matka ju nikdy nepochopí, bude ju len nenávidieť a odsudzovať. Záležalo len na nej ako sa rozhodne a len čo tak urobí, nemusí nič vysvetľovať.  

Vzala si iba jedny šaty a zopár šperkov a opustila Rose Lawn. Cestovala so sluhom celú noc a dopoludnia nasledujúceho dňa došli na statok v Essexe, ďalej od hraníc, na územie ovládané stúpencami parlamentu.

Predstavila sa Sarah a Mathewovi Goodegroomovcom ako Renée Hale, manželka Jaspera Halea, ktorá odišla z domu, pretože sa jej rodina nezhodla s mužovou rodinou. Sarah vedela, že je zo vznešeného rodu, ale nevedela z ktorého stupňa a Renée tiež nič nepovedala, pretože Jasper tak prikázal.

Keď bude po vojne, a on si po ňu príde, všetko im vysvetlia. Zatiaľ ju Sarah predstavila dedinským ženám ako vlastnú sestru, ktorá k nej prišla bývať, lebo sa okolo ich statku bojovalo.

Pri Sarah Goodegroomovej sa Renée cítila bezpečne, voľne aj pokojne, aj keď bola rozochvená, a to jej dodávalo istotu a vrátilo jej optimizmus. Stali sa dobrými priateľkami a Renée bola šťastná ako nikdy, aj keď mala obavu zo svojho tehotenstva, pretože bruško rástlo čoraz rýchlejšie a už v treťom mesiaci vyzerala na ôsmy a k tomu sa, radšej, aj priznávala. Ťažko by sa jej vysvetľovalo, že pod srdcom nosí ešte len štvormesačné dieťa. Mohli by ju obviniť z čarodejníctva a upáliť na hranici aj s dôkazom jej a Jasperovej lásky...

Kedykoľvek to bolo možné, Jasper posielal o sebe správu a ubezpečoval ju, že si po ňu príde. Raz sa stručne zmienil, že Rose Lawn odoláva. Ale domov, rodičia i gróf z Radclyffu sa jej už zdali temer neskutočnými. Jej život sa krútil okolo gazdovstva, nových priateľov z malej dedinky Marygreenu, kým v myšlienkách a snoch sa zaoberala Jasperom; najviac však tým malým človiečikom vo svojom tele.

Teraz, keď už nemala starosti ani strach, keď ju pokladali - a takmer sa aj sama pokladala - za úctyhodnú a vydatú ženu ako ktorúkoľvek inú, bola každým dňom šťastnejšia a krajšia. Tehotenstvo jej pristalo. Nemohla sa už dočkať dňa, kedy Jasperovi porodí syna a ani raz jej neprišlo na um, že to môže byť dievča.


Pocítila bolestivé kŕče v rukách i nohách a začala sa nepokojne zmietať. Videla iba hmlisto, akoby otvorila oči pod vodou. Nevedela, ako dlho takto ležala, ale Sarah jej ešte vždy trela brucho pevnými prstami, so sústredenou a spotenou tvárou.

‘Musím jej povedať, aby už prestala,’ myslela si Renée ospanlivo. ‘Vyzerá taká ustatá.’

Počula detský plač a spomenula si, že je to dievča. ‘Nikdy som nepremýšľala o dievčenskom mene. Ako ju pomenovať? Judith, Anne alebo Sarah...’

Potom tíško povedala: „Sarah, myslím, že ju pomenujem Isabella. Bella... je po taliansky krásna...“

Všimla si žien, čo stáli okolo, i zhonu a pohybu v miestnosti: teraz sa jedna zo žien nahla, položila jej teplý obklad na čelo a potom priložila iný, vychladnutý. Navŕšili na ňu prikrývky, ale aj tak mala tvár studenú a vlhkú, a cítila, že aj prsty má mokré. V ušiach jej hučalo a zas mala ten pocit závratu, ťahal ju dolu a vynášal hore a ďaleko, až zasa nevidela nič, len rozmazané škvrny a počula len šum a hukot.

A keď sa potom slabo pohla, aby sa zbavila kŕčov, ktoré jej zasa zvierali nohy, zrazu si Sarah zakryla tvár rukami a začala nariekať. Iná žena ju bez váhania začala v tom okamihu pevne trieť a hniesť.

„Sarah... Prosím ťa, Sarah...“ zašepkala Renée ľútostivo.

Veľmi pomaly a s veľkou námahou vytiahla ruku spod pokrývok a zdvihla ju. A zrazu si všimla, že má dlaň a prsty potriesnené čerstvou krvou. Okamih na to unavene hľadela, ale potom pochopila, prečo má taký čudný, príjemný pocit, akoby ležala v teplom kúpeli. Oči sa jej rozšírili hrôzou a prosebný výkrik, plný námietok sa jej predral cez pery:

„Sarah!“

Sarah klesla na kolená s tvárou skrivenou od žiaľu.

„Sarah! Sarah, pomôž mi! Nechcem zomrieť!“

Ženy usedavo plakali, ale Sarah sa ovládla a nasilu sa usmiala. „To nič, Renée. Nesmieš sa báť. Trocha krvi nič neznamená...“ Ale o chvíľočku sa jej tvár opäť skrivila nesmiernou úzkosťou a Sarah, neschopná sa ďalej ovládať, sa rozplakala.

Renée niekoľko sekúnd pozerala na jej sklonenú hlavu a plecia, prudko sa zachvievajúce od hnevlivého a bezmocného rozhorčenia a hrôzy. ‚Nechcem zomrieť!‘ pomyslela si. ‚Nie! Nechcem! Chcem žiť!‘

Pokúšala sa znova osloviť Sarah, poprosiť ju o pomoc, povedať jej: ‘Sarah! Sarah... nenechaj ma zomrieť!’ - ale nepočula slová, nebola si istá, či ich pery vôbec vytvorili.

A potom sa pomaličky prepadávala do teplého, príjemného sveta, kde nebolo strachu pred smrťou, kde sa raz zíde s Jasperom. Už nič nevidela a zatvorila oči... hukot v ušiach prehlušil každý zvuk. Už nezápasila; túto únavu už nemohla premôcť, privítala ju ako uľahčenie a s radosťou sa jej dala unášať. V tom zasa počula, jasne a zreteľne počula, ako plače jej dcéra. Vzlyky sa opakovali, ale slabli, slabli a strácali sa, až celkom zanikli.

Tak, čo poviete? Poviedku písanú "v minulosti" píšem prvýkrát tak neviem, či to má ten správny nádych starodávna, ale hádam upútalo. Ďakujem za každý komentár, či už pochvalu alebo kritiku.

Autor: tikina (Shrnutí povídek), v rubrice: FanFiction na pokračování

Sdílet

Diskuse pro článek Večná Isabella 1: