Stmívání.eu ~ Twilight Fan Home - FanFiction na pokračování » Väzeň číslo 1968 - 9. kapitola

21.11.2011 (15:30) • Nesii • FanFiction na pokračování • komentováno 14× • zobrazeno 2083×

V predchádzajúcej kapitole ste čítali:

„Keď sa raz odtiaľto dostanem... ver, že ťa zabijem a aj tvoju rodinu. Tvoje dcéry si vychutnám ako dezert...“ Paralizér mi priložil k spánku a pustil. V hlave mi to spravilo výboj a ja som už nepocítila nič. Zavrela som oči a padla na zem.

Predtým som však započula krik a nadávky. Joe, stratil si kontrolu, máš prúser.

Aj v tejto situácií, kde som vlastne ani nevedela, čo sa stalo, som myslela na zábavu a na to, že s policajnou kariérou nadobro skončil. Som pekná sviňa, viem... no život sa so mnou nehral, tak sa ani ja s nikým nebudem hrať...

9. kapitola

Ten elektrický šok mi riadne preriedil myšlienky. Na chvíľu som si uvedomila, čo všetko som spravila. Ale to len na chvíľu. V hlave mi hrozne hučalo a točilo sa mi v nej. Pomaly som otvorila oči a uvidela som nad sebou lekára. Uvedomila som si, že som stále v súdnej sieni. Takže som im nestála ani za to, aby ma odviezli do nemocnice. No čo už.

Doktor na mňa niečo rozprával, no ja som nepočula nič... iba som videla, ako sa mu pohybujú ústa. Očami som blúdila po celej miestnosti a hľadala Joa, ktorý tu zrejme nebol, no a Edwarda som si hneď všimla. Stál vedľa mojej hlavy a hrýzol si do pery. Neviem akože čo tým sledoval, no bolo mi to jedno. Chcela som sa len zbaviť toho hnusného pocitu, čo mi spravila tá elektrina. Pomaly som sa posadila a sykla od bolesti.

„Dajte mi aspirín!" štekla som po doktorovi. Vytiahol nejakú injekciu a niečo povedal. Zasa som nevedela čo. Odhrnul mi kúsok trička z pleca, stiahol kožu a vpichol injekciu. Zavrela som oči a uvoľnene sa nadýchla. Vedela som, že tá injekcia mi pomôže zbaviť sa tej bolesti. A hneď som sa tomu presvedčila, keď bolesť ustupovala. Hlasy som čoraz viac vnímala a bolo mi už aj lepšie.

„Môžeme pokračovať?!" zavrčala som na nového strážnika vedľa mňa. Chytil ma za lakeť a posadil na stoličku vedľa Edwarda. Otočila som sa k Edwardovi, lebo som chcela vidieť, ako sa tvári. No on vedel perfektne ovládať mimiku tváre, takže som nevedela nič vyčítať.

Zamračila som sa a pozerala pred seba. Zrazu som pocítila jeho chladný dych pri mojom uchu. Zachvela som sa, aj keď nerada som priznávala, začala ma znervózňovať jeho prítomnosť a to sa mi nepáčilo.

Asi mi prešibáva po tom šoku. Museli sa mi v hlave zmixovať dobré a zlé veci... hajzel Joe.

„To máš za to, že si taká zákerná," šepol a odtiahol sa odo mňa. Nahnevane som naňho pozrela a hneď aj odvrátila hlavu. Lezie mi na nervy. Na svoje miesto sa zrazu usadil sudca a tým kladivkom buchol o stôl. Vystrela som sa na stoličke a sledovala toho tučniaka ako niečo tára.

„Pokračujeme v pojednávaní," prehovoril sudca a pozrel na mňa a potom i na Edwarda.

„Poprosím Edwarda Cullena, obhajca odsúdenej. Povedzte nám, prečo by nemala táto odsúdená,“ pozrel do papierov, „Isabella Masenová dostať trest smrti,“ pokračoval. Všimla som si si, že pri mojom novom mene stisol päsť.

Obišiel stôl a začal niečo rozprávať. Vôbec som nerozumela tým jeho právnickým pojmom, tak som radšej držala jazyk za zubami. Keď dopovedal Edward, hneď začal rozprávať aj ten druhý právnik. Pomedzi to ešte do seba zabŕdali, okrikovali a upozorňovali sa.

„Ďakujem vám, obhajcovia. Následne sa dohodne porota či odsúdená Isabella Swanová bude odsúdená k trestu smrti,“

Po piatich minútach čakania som sa konečne dopočula odpoveď. Postavila sa jedna žena z tých mnohých ľudí a začala čítať z nejakej knihy.

„Žijeme v časoch, keď ľudia môžu robiť skvelé a hrozné veci bez toho, aby s tým zákon mohol čokoľvek urobiť,“ povedala, „A preto treba aspoň v niečom rozhodovať správne,“ pokračovala.

„Toto neznie dobre,“ šepol Edward. Ani som sa naňho nepozrela, iba so zatajeným dychom počúvala odpoveď.

„A tak sme sa rozhodli. Odsúdená Isabella Masenová trestnom zákonníku podľa paragrafu sto štyridsať uznáva za vinnú a odsudzujeme ju z vraždy mŕtvej Marylen Stewfordovej na trest smrti, ktorý sa uskutoční v stredu, dvadsiateho piateho októbra. Bude usmrtená injekciou...“ 

A to mi stačilo. Náhle som si uvedomila, že ja vlastne zomriem. Zničene som klesla na stoličku a hlavu búchala o stolík. „Hlupaňa, hlupaňa, hlupaňa...“ opakovala som si stále. Prestala som a postavila sa. No čo už... keď to tak všetci chcú, mne je to už jedno. Veď ľudia umierajú a ja by som tak či tak niekedy umrela.

„Dík, Edward,“ povedala som mu.