Stmívání.eu ~ Twilight Fan Home - FanFiction na pokračování » Väzeň číslo 1968 - 5. kapitola

20.09.2011 (19:45) • Nesii • FanFiction na pokračování • komentováno 14× • zobrazeno 2511×

Predchádzajúca kapitola:

Zavrela som oči a nadýchla sa. K smrti som mala len kúsok. Priam som cítila to volanie a voľnosť, po ktorej som tak túžila.

Svetlo bolo priam na dosah... stačilo len načiahnuť ruku a prejsť...

5. kapitola

Lenže ako som sa blížila k bráne, pocítila som pevný stisk na zápästí, ktorý ma ťahal preč. Zatvorila som oči a keď som ich znova otvorila, nevidela som vôbec nič, iba tmu.

...

Neustále som počula zvuky, ktoré mi liezli na nervy. Píp. Píp... Bolo to neznesiteľné. Mala som veľké nervy, chcela som to čo najrýchlejšie vypnúť. Otvorila som oči a uvidela v nose hadičky. Vedľa seba prístroj, ktorý vydával tie neznesiteľné pazvuky. Natiahla som sa k tomu prístroju a vypla ho. Z nosa som si vybrala hadičku a posadila sa. Obzrela som sa po miestnosti a všimla si, že som vo väzenskej, nemocničnej izbe. Postavila som sa a zaklopala na okienko, v ktorom sú doktor a sestrička.

Asi za pár sekúnd sa otvárali dvere a dnu vstupovali Carlisle a Esme. Poriadne som sa nadýchla a hľadela do ich krásnych tvárí. Predtým som ich brala ako druhých rodičov, predtým som mala túto rodinu fakt rada, ale keď odišli, zradili ma a to len kvôli tomu, že ten hlúpy Edward sa bál, že ma môže ohroziť.

„Bella?!" spýtala sa Esme neveriaco.

„Som to ja, len trochu tvrdšia a potetovanejšia," povedala som a prešla k posteli, kde som si sadla. Carlisle a Esme prešli ku mne a sadli sa na posteľ oproti.

„Prečo si s tým začala?!" spýtal sa Carlisle a pozrel sa poza mňa. Zrejme si až teraz všimol, že som odpojená.

„To je dlhý príbeh," šepla som a ľahla si. Zavrela som oči a spomínala na deň, keď som ho prišla zabiť.

Tie slová mi znejú v ušiach doteraz. „Bella, vieš, musím ti niečo povedať. Nemilujem ťa. Milujem niekoho iného. Bola si pre mňa len dievča na rozptýlenie."

Ako mi to mohol spraviť. Veľmi sa hnevám... a hlavne potom, že to isté mi spravil aj Edward. To ma rozčúlilo ešte viac.

Preto som začala konať. Nemohla som Joshovi dopriať šťastie, keď on mi ho zobral, aby mohol obdarovať inú ženu.

Vyhľadala som si kde sa nachádza, ako pracuje aj kde býva. Sledovala som ho pár dní, aby som vedela kedy chodí domov a akou cestou.

V jeden večer, keď prechádzal cez lesnú cestu domov za jeho priateľkou, som sa postavila na okraj cesty a on zastavil. Vystúpil a pozeral mi do očí. No keď som sa ja zahľadela do jeho očí, rozčúlilo ma to.

„Poď so mnou," povedala som hrubo a išla do lesa. Keď som išla do lesa, z nohavíc som si vybrala nôž a odistila zbraň, ak by náhodou. Zastala som až nejakých päťsto metrov od jeho auta a začala.

„Ešte raz sa pýtam, prečo si to spravil?" spýtala som nahnevane.

„Bella. Nerieš to. Už som ti to vysvetlil. Nikdy som ťa neľúbil! Nechápeš?! Toto si chcela počuť?!" kričal po mne, no mne to už bolo jedno. Otočila som sa a zbraňou namierila na jeho pravú nohu. Pri pohľade na zbraň sa strhol a odstúpil

„Nie, nie, nie... ty tu pekne ostaneš," zasmiala som sa a vystrelila do jeho pravej nohy. Zakričal a padol na zem.

„A aby si sa už nepostavil..." strelila som mu aj do ľavej nohy. Sykol no už nevydal ani jedného hláska.

Prišla som k nemu a pritlačila ho k zemi.

„Vieš čo práve chystám s tebou spraviť?!" spýtala som sa posmešne, keď som videla, ako trpí. Bojazlivo mi pozrel do očí.

„Bella. Veľmi ťa prosím, odpusť mi. Mal som ťa rád, no miloval som inú," prosil. Zavrela som oči a znova vystrelila - dvakrát. Obidve ruky boli tiež v keli.

„Práve som ťa ukrižovala," šepla som a vybrala nôž. V jeho očiach som už neuvidela vôbec nič, iba smútok a lásku. No ku mne nie, k inej žene. Pevne som uchopila nôž a bodla doňho.

„Chcem, aby si vedel, ako som trpela. Ako si mi ublížil," bodala som ho stále a stále. Presne štrnásť smrteľných bodov. Keď už nedýchal, rozpažila som mu ruky i nohy a nahádzala na neho krovie či lístie. Potom som utekala k autu a nasadla doňho. Smerovala som k miestu, kde je most, a pod ním more.

Keď som bola asi sto metrov od zábradlia, vystúpila som a použila palicu na to aby som ju zakvačila o plyn. Automaticky sa auto pohlo a narazilo. Zrazu vyletelo a padalo dole a dole...

„Bella," triasol mnou Carlisle. Strhla som sa a posadila.

„Len som spomínala, Carlisle. Bola by som rada, keby ste ma odviedli na izbu."

Do hodiny som bola vo svojej izbe a otvárala list, ktorý mi prišiel.

Od súdu... na zmenu priezviska, že sa mám dostaviť tam a vtedy... blá blá... a keď som dočítala, skoro mi prasklo srdce, keď som uvidela meno právnika, ktorý mojich rodičov zastupuje...